štvrtok, 23. decembra 2010

Požehnané sviatky


Požehnané sviatky narodenia nášho Pána Ježiša Krista a v novom roku víťazstvo tradičného spojenia oltára a trónu ako aj zánik liberálnych inštitúcií a médií Vám praje kontrarevolúcia.

pondelok, 6. decembra 2010

De Maistre o ústavách a revolúciách

Na dielni Sv. Jozefa boli nedávno uverejnené dva články od savojského grófa De Maistre, klasika kontrarevolučného odporu. V Eseji o tvorivom princípe politických ústav De Maistre pokračuje v kritike politických ústav, ktorú načrtol tiež vo svojich úvahách o francúzskej revolúcii. Pri písaných ústavách - ako hovorí De Maistre toto neplatí len pri Desatore! - vždy viac z toho podstatného chýba ako je prítomného.

V konečnom dôsledku je i pri tvorbe zákonov ako kreatívnej činnosti (teda činnosti imitatio ak má byť správna) dôležité predovšetkým to v akom vzťahu je táto činnosť k činnosti Stvoriteľa. Konanie, ktoré sa odchyľuje smeruje len k negatívnym dôsledkom a k ničeniu. Bez neho všetky inštitúcie majú v sebe zakotvený svoj vlastný rozklad.

Keď sa potom následne obracia k Francúzsku len logicky konštatuje, že pre zločiny, ktoré ako štát toto spôsobilo, bude sa môcť opäť vrátiť ku svojmu postaveniu najkresťanskejšieho štátu len skrze more utrpenia. I samotný zločin kráľovraždy pritom samotný potrebuje zadosťučinenie.

V úryvku O revolúciách potom pokračuje v rozjímaní nad Francúzskom. Tu úvahu začína zamyslením sa nad vzťahom ľudskej slobody a Božej vôle. Na tieto nadväzuje potom zamyslením sa nad všeobecným poriadkom, ktorý k tomuto vzťahu bezpochyby patrí. Revolúciu pritom vníma ako útok na tento poriadok vecí. Pritom práve vtedy keď je táto najbesnejšia, práve vtedy je poriadok a jeho potreba najzrejmejšia. A nakoniec je to revolučný prúd čo pretrvá, je to ono besnenie, čo požiera vlastných tvorcov, onen výron gnosticizmu, nenaplnenej snahy po dosiahnutí utópie. Výsledok je jasný, výsledok je viditeľný - aj dnes: "Ak sa použijú tie najhnusnejšie nástroje, trest príde, aby priniesol ozdravenie."

Čítajte dielňu, stojí to za to!

Vianoce v zákopoch


1. svetová vojna bola nielen nezmyselná a v konečnom dôsledku uvrhnuvšia nás do súčasného politicko-spoločenského rozkladu, ale zároveň tiež mala (predovšetkým na západnom fronte) extrémne patový priebeh s masami vojakov uväznenými v zákopoch. V zákopoch, ktoré sa pre nich stali očistcom - miestom smrti, nebezpečenstva, zápachu, nečistoty, vyčerpania, no zároveň i miestom kde ste si mohli svoj život a zdravie uchrániť pred štekajúcou guľometnou paľbou a nemilosrdným bombardovaním. V týchto zákopoch sa v krutej pozičnej hre bojovalo o každý meter a platilo sa ľudskými životmi.

Určite teda išlo o extrémne podmienky, ktoré boli ťažkou skúškou pre mnohých vojakov, ktorí v týchto zákopoch ležali. Niektorých táto skúška zocelila (mužov ako Ernst Junger, či Erwin Rommel), zrejme každého však zmenila. Veď takmer každý deň sa pozerali na smrť svojich blízkych kamarátov - a ťažko mať pochybnosti, že zoči-voči smrti boli tieto putá utiahnuté naozaj kvalitne. Na konci roka 1914 sa však práve v tomto prostredí odohral zázrak, akoby vystrihnutý z rozprávky, či nejakej sviatočnej poviedky, ktorú túžime čítať za temných zimných večerov pri zvukoch dreva praskajúceho v kozube. Zázrak o to väčší, že bol spojený so sviatkom príchodu svetla zo svetla a pravého Boha z Boha pravého na tento svet.

Vianoce 1914 tak pre nás budú navždy pripomienkou vianočného ducha ako aktu dobrej vôle medzi znepriatelenými stranami pod Kristovými jasličkami. Skutočného ducha týchto sviatkov chcel v srdciach znepriatelených strán zapáliť muž, ktorý v tých časoch hlasno volal po mieri - pápež Benedikt XV., ktorý 7. decembra 1914 vyšiel z jednou z mnohých svojich mierových iniciatív a oslovil bojujúce strany, aby prerušili boje počas vianočných sviatkov. Na výzvu však odpovedalo kladne iba cisárske Nemecko.

Napriek tomu sa však v zákopoch (predovšetkým je známy príklad Ypres v Belgicku) predsa šírila vianočná atmosféra - nemeckí vojaci mali vianočné stromčeky so sviečkami, vojaci na oboch stranách, ktorých strava dostávali z domova vianočné balíčky. I na miestach krviprelievania spomínali vojaci na príchod Spasiteľa a čoskoro bolo zo zákopov na oboch stranách počuť vianočné koledy oslavujúce príchod Krista. Následne potom na seba znepriatelení vojaci pokrikovali vianočné pozdravy v ktorých si priali požehnané sviatky. Situácia na štedrý večer a samotné vianočné sviatky nakoniec vyústila do vzájomného stretnutia na "územiach nikoho", kde sa muži, ktorí proti sebe denne bojovali zrazu navzájom obdarúvali, smiali a spoznávali. Pritom sa na mnohých miestach zároveň dohodli na prímerí - pokoji zbraní, ktorý tiež umožnil pochovanie mŕtvych zamrznutých na "územiach nikoho".

Vrcholom však v tomto smere musela byť polnočná omša na 1. sviatok vianočný, kde muži zo všetkých národov zúčastnených vo vojnovom ošiali stáli spolu pred Vykupiteľom zjednotení jediným nerozdeľujúcim obradom (samozrejme slúženým v jazyku Cirkvi - v latinčine). Pre mnohých sa tieto Vianoce stali najkrajšími v ich živote, hoc sa "oslavovali" uprostred trpkého mora utrpenia. Boli totiž príkladom hlbokého kresťanského milosrdenstva prekonávajúceho i takéto vážne prekážky. Bolo to však len v rokoch 1914 a 1915 (kedy dokonca hrali bavorskí vojaci s britskými futbal) čo nad niektorými zákopmi mohol viať nápis: "Gloria in excelcis Deo, et in terra pax hominibus bone voluntatis."

Na veľkú škodu sa nepodarilo túto vojnu ukončiť bez víťazstva ktorejkoľvek zo strán - ako si to tak veľmi prial náš posledný panovník bl. Karol a v ďalších rokoch už velenie podobné bratríčkovanie (ktoré samozrejme mohlo byť chápané ako vlastizradné) nedovolilo. O to viac však je príklad tohto "vianočného prímeria"obdivuhodný.

O vianočnom prímerí bol natočený aj krásny film Joyeux Noel (Merry Christmas (en.), Šťastné a veselé (sk.), kde je okrem iného z časti zobrazená aj tradičná (tridentská) Sv. omša odslúžená škótskym katolíckym kňazom.

Tento článok čiastočne čerpal z http://www.remnantnewspaper.com/Archives/archive-2006-1231-christmas_in_the_trenches.htm

pondelok, 29. novembra 2010

Nové články na Dielni Sv. Jozefa


V čase kedy je dobrého čítania ako šafranu dovolím si upriamiť Vašu pozornosť na niekoľko výborných článkov, ktoré sa objavili v Dielni Sv. Jozefa. Predovšetkým je tu niekoľko článkov o konverzii Ernsta Jüngera, ktoré boli preložené z nemčiny a ktoré nám približujú nielen túto významnú osobnosť, aké sa dnes už nerodia, ale zároveň sú zamerané predovšetkým na jeho vzťah ku katolicizmu.


Jozef Duháček sa zas v článku Umenie a krása v hlbšom zamyslení venuje otázke umenia v ľudskom živote v kontexte biblických odkazov a platónskeho učenia o ideách. Článok je napísaný v tradícii (cirkevní Otcovia, svätí, Tolkien, etc.) kresťanského pohľadu na umenie a krásu, pričom ide pod povrchné pozitivistické poznávanie "matérie krásna" a jeho tvorby a odhaľuje význam umenia a poznávania krásy pre človeka a jeho život.

V článku Oremus et pro perfidis Judaeis prebratom z tomistického blogu Ite ad Thomam sa z klasických a tradičných pozícií odmieta škodlivé tvrdenie - založené na zlom modernom ekumenizme -, že modlitba z tridentskej sv. omše za obrátenie Židov je nesprávna. Autor veľmi pozorne a podrobne rozoberá logiku tohto tvrdenia a vyvodzuje dôvody oprávnenosti a správnosti tejto modlitby.


Posledným článkom na ktorý tu chcem odkázať je potom stručné pojednanie o jednom z veľkých francúzskych konzervatívcov - vikomtovi Louisovi de Bonald pochádzajúcom z pera Davida J. Levyho.

Predstavili sme Vám na tomto mieste štyri veľmi kvalitné články, ktoré sa nepochybne oplatí prečítať a dúfame, že si ich dostatočne vychutnáte.


piatok, 19. novembra 2010

Bloyova Mária Antoinetta


"Marie Antoinetta narodila sa v den Dušiček.
Cirkev pěla o Hněvu a hrozném zasedání spravedlivého Soudce.
Ve všech katolických svatyních rozléhaly se nářky živých, prosících za nebožtíky.

Marie Antoinetta. plavovlasá Rytířka Smrti
děsivější a krásnejší než ona symbolická kositelka Albrechta Dührera,
Marie Antoinetta, arcikněžna Svaté Říše Sedmi Bolestí,
přišla na denní světlo do tohoto smutku dní,
střemhlav se vrhajíc z l
ůna mateřského do smutečnách povijanů svého osudu. Její první pláč novorozeňátka zdál se asi jakoby ozvenou strašné Hymny cirkevní, a tato ozvěna v její ubohé duši nikdy neměla konce."

(Nielen) čitateľský zážitok z čítania Leona Bloya neviem snáď porovnať s čítaním žiadneho iného autora. Bloy má všetko: postoj, literárnu kvalitu i býčiu silu za každým slovom, ktoré napíše. Jeho diela sú krásne akoby ste sledovali najkrajšie iluminácie, či počúvali nádherné piesne. Je to pritom mocný obranca viery a dobra. Presne vedel aké miesto určil mu v stvorenom svete vládca Všehomíra a toto neochvejne a neustále zastával, pripomínajúc nám slávu zašlých dní, kedy sa ešte pôvodný spoločenský poriadok neváľal v ruinách.

V knihe Rytierka smrti z roku 1877 vydal nádherné svedectvo utrpenia jeho veličenstva najkresťanskejšej kráľovnej Márie Antoinetty, manželky Ľudovíta XVI., trýznenej a popravenej mrzkými francúzskymi revolucionármi. Predstavuje v ňom francúzsku kráľovnú, dcéru rodu Habsburského, nie ako kanonizovanú sväticu, lež ako stelesnenie prečistého vzdoru proti zločinnej vláde lumpov. Ako vzor kontrarevolučnej myšlienky, zmierčiu obetu, ktorá vykupuje svoj ľud vlastnou nevinnou krvou preliatou nenásytnými žrecmi revolúcie.

"Toť prý zahájení nové společnosti a konec starého světa. Já odkrývám v tom Konec ZÁKONA SALICKÉHO, a toto právě nezpozorovala velikolepá pitomost revolucionářská. Marie Antoinetta učinila jako Sv. Diviš. Zdvihla svou hlavu uťatou a jala se kráčet a panovati sama jediná, držíc tuto hlavu v ruce. Vládou trvanlivou, jež nebudou moci od nynejška vyhladiti ani vzpoury, ani popraviště, ani fusillada, ani dělové kartáče, ani požáry měst sídělných. Kráľovna Guillotinovaná, první toho jména, bude kralovati nade všemi korunami králův a císařův a nad sprostým náčelkem našich parlamentních purkrabí. A to až do té doby, kdy uhasne v Evropě srdce posledního muže, poslední stud poslední ženy a poslední jiskra rytířských rozhorčení vědomí křesťanského!"; tak píše Bloy.

Vedomia, ktoré práve vtedy začalo sa vytrácať a potláčať. Bloy to presne popisuje slovami: "Bylo li kdy co malé, bylo to osmnácte století. Na objevení jeho velikosti bylo zapotřebí heroického bačkorářství devatenáctého století a dutého pedantství našich doktrinářů. Malost osmnáctého století jest zcela původní a náleží jemu samotnému.
Ať je uvážíme s kterékoliv stránky, jeho mravy nebo umění, jeho politiku, nebo filosofii, nenajdeme v něm ani nejnepatrnější stopy krásy, nebo lidské síly."
A odmeriava ďalej mierou presnou, dobre natrasenou: "Opice vstupuje na místo nášho Pána Ježíše Krista a leze po všech oltářích. Jestiť pod jménom Voltairovým předposledním vtelením Molochovým a jeho posledním avatárem, než dojde Robespierra, jenž uvede ve skutek definitivní nádheru jejího úplného vykříšení. Než bude píti krev, požírá duše a ukonáva svoji ďábelskou chut."

Bol to vek hrmotné vzostupu nového pohanstva zaštíteného arci encyklopedickou matematikou sekulárnych poučiek. "Kartheziánské nahražení Boha svým já ve všech oborech politiky i vědy, nahražení zákona poslušnosti papírem, úplné přelití konstitucí, nenadálé odhalení Práv Člověkových, systém přírodní, systém úvěrní, systémy atheismu a bankrotu, zničení výsad šlechtických a inaugurace výsad luzy, té posvétné luzy, jenž na konec bude míti své básníky a později svoji tichou kapličku a sv
ůj mystický vitrail v kathedrále Micheletově, inspirovaného rektora Paralipomen nactiutrhání."

V tomto veku úbohá kráľovná drvená bola dvorskou etiketou, tuhou a neúprosnou, ktorá snáď hodila sa jedine k Ľudovítovi XIV. Bloy vidí stratu jej zmyslu už v panovaní Ľudovíta XV., ktorý zetiketoval i cudzoložstvo. V čom sa mu Ľudovít XVI. našťastie nepodobal, no i to obrátilo sa v konečnom dôsledku voči cnostnej kráľovnej, čo chcela sa zbaviť cudzoložníc bývalého kráľa a sama sa nadôvažok stala obeťou ohovárania. Bloy poukazuje na to, že pre ňu nebolo odpustenia, odpustenia ani len pre jej dobrotu, cudnosť, dôvtip, či dobrodenia, ktoré preukazovala chudobným.

Veľká kráľovná bola pritom opakom manžela svojho, ktorý hoc preukázal zoči-voči revolúcii i hrdinstvo, nebol schopný sa jej brániť. A kráľovná pritom pre obranu majestátu jeho robí, čo môže. "Marie Antoinetta, dychtivá jednání hrdinského, že by až, býti sama, byla zachránila monarchii a věčně přikovaná k tomuto zoufalému solecismu královskému a manželskému, vyrážela leckdy v rozhorčené úsudky, jež tvrději tíží paměť Ľudovíta XVI. než ortel jeho vrahů."

Ona bola tou hrdou nositeľkou božského Práva na vládu, ktorého sa tak žalostne nedostávalo jej manželovi. Práva pre ktoré dostal sa i náš blahoslavený cisár Karol Habsburský do trpkého a smrtonostného exilu. Lež "Ľudovít XVI. byl podstatou králem devatenáctého století. Měl minutu velikosti, nic více a tou byla, běda jeho poslední minuta.

Nakoniec Bloy i ostudný proces proti kráľovnej pojednáva. Ohavnosť tak
požadovanú zločinnou zberbou sansculottskou, pre ktorú poprava kráľa bola málo. Bolo treba ponížiť a zadupať túto levicu v rúchu kráľovskom, túto ľaliu, čo neseje a nežne. "Nenávist, Závisť, Hněv, Generální to stavové všech nízkých vášní tak zběsile volaly po tom dlouho...".

De Maistre odhalil, že meradlom spravodlivosti je kat a že sa jej tu nedostávalo toho znakom bol strašlivý Fouquier-Tinville, autora sprostej obžaloby. ("Táto proslulá obžaloba, v níž nejpodlejší a nejkrvilačnější tupení jest násobeno neyměrnou hloupostí, zajisté by si nezasloužila, by byla vylovena ze své propasti lidských výkal
ův a by byla vyťažena na světlo našeho slunca, kdyby se v ní neukazovalo jakési zjevení pravého génia revolucinářského, kterého De Maistre prohlásil satanským"). Bolo treba vraždy kráľovnej, bolo jej treba dodať na hlavu tento strašný, okázalý a krásny diadém. Bloy pripomína že táto je kráľovnou zmierenia za hriechy pokolenia Sv. Ľudovíta. Tak pije kalich horkosti až do dna, trýznená ako predobraz obetí nezastaviteľného revolučného stroja, čo dodnes krúti sa bez prestania.

"Na droby sansculottové! Marie Antoinetta je odsouzena. To znamená, že ji setnou hlavu, neboť již není jiných trest
ů, ať na jakýkoliv přečin. Divoucí hbitost revolucionářské spravedlnosti! Řízení, praví jeden očitý svědek bylo zakončeno v půl páté ráno tímto nálezem Tribunálu, odsuzujícím ji na smrt... Na vlas ve čvrt na jednu s odpoledne její hlava padla pod mstící ocelí zákonův."

Tak padla kráľovná, ktorú videla a modlila sa za ňu bl. Katarína Emmerichová vo väzení. Padla aby kráľovstvo jej naďalej trvalo v srdciach našich. "Historie ubohé královny má jen čtyři řádky před Bohem Narodila se v den slz, žila část svého života v slzách potlačovaných, své poslední dni v slzách prolévaných deštěm, přívaly a posléze smrt, podnět k tolika jiným slzám, byla Dies irae pohrobení jisté Tradice, jisté Aristokracie, jistého Trůnu a jistého Světa."

Tak Bloy vytesal pamätník trpiteľského diela kráľovnej, čo pristal jej ako náhrdelník, čo nosila hrde na hrudi pripamätuvajúc nám ju tak so všetkou krásou umenia toho, aby sme tento krásny a predivný obraz nosili v srdci, hoc je i obrazom krásy natoľko morálnej, krásy natoľko ľudskej a nie božskej i preto však mocnejšej pre nás, čo o túto stojíme i naďalej.

Leon Bloy: z knihy Rytierka smrti


Řekl jsem to již výše: nevěřím ve svatost Márie Antoinetty. Nedostáva se velikých rysův a nezjevuje se nadpřirozeno.

Přece však zbývá toto, co vypravuje Montjoie. V samé Conciergerii se podařilo odvážnému baronovi de Batzovi, že již již by ji byl osvobodil. Ale bylo třeba zabiti ty dva četníky. Zamítla, ač možno říci, že nikdy právo zákonité obrany nebylo vyjádřeno zřejměji, světelněji.

21. ledna se v ní naposledy vzbouřila krev, když se rozkrikla na biřice guillotinní, odvlékajícií Ludvíka XVI.: "Jste všichni zločincové!"

Když ji urvali syna, bránila ho jako lvice, jíž byla, nastavujíc se všem ranám. Bylo třeba, aby jí pohrozili, že ubohé dítko zabijí.

Od této chvíle vše u ní povolilo, všecko její odporování pohaslo a zaniklo v nesmírném mlčenlivém zármutku v kterém posléze vzchází odpuštění, doporučované Naším Pánem Ježíšem Kristem, jako bledé slunce nad mořem, na druhý den po bouři, jež byla vše zničila.

V den, kdy odcházela z Templu, zapomenuvší se shýbnouti, uhodila se do hlavy ve věžní brance. Tázali se jí, neublížila-li si. "Oh, neublížila, pravila, nyní mi již nem
ůže nic ublížiti."
Již si neposteskla, zcela se ponížila před tajemnou Spravedlivostí svého Boha a pohroužila se tiše v muka.

Co se dálo mezi touto sekvestrovanou duší a Utešitelem otrok
ův a pokořených královen, jež ho volají na obou kolenou?

De Maistre pravil, že bylo možná v srdci umírajícího Ludvíka XVI. jaké také přijímaní muk, mohoucí zachrániti Francii. Jak mnohem oprávněneji by to bylo lze říci o Královně, o té koruny zbavené Veronice, která by neměla ani šátku na osušení obličeje svého Mistra, kdyby byl přešel její vězením, - ale která by ho byla mohla občerstviti největšími slzami, jaké byly vyplakány od Marie Magdaleny, a která by se prostřela na přísné dlaždice, by mu poskytla celým svým tělem královského koberce!

"Nemáte dosti odvahy?", tázali se jí jednoho dne ke konci této nekonečné agonie. "Nikdy mi ji nechybí", pravila. Snad by jí byla neměla dosti před několika lety, když byla teprve u svého prvotního meče. Když sedm nož
ů bylo dobře zabdonuto, k nevytržení, ucítila se načisto silnou, a byl čas, aby bedlivý výpravčí duší, Fouquier-Tinville, označil ji, by se dostavila na jeho jatky.

podľa: Léon Bloy: Rytířka smrti., Dobré dílo : Stará ríše 1917, preložil: Oto Albert Tichý

nedeľa, 7. novembra 2010

Prečo nie som konzervatívcom

Trvalo to niekoľko rokov. Niekoľko rokov čo som sa "bil" za to, aby pomenovania konzervativizmus a konzervatívec mali v tejto spoločnosti svoj reálny politický a spoločenský význam. Pokiaľ teda mali mať nejaký rozumný, ne-dialektický, sám seba sa nepopierajúci význam.

Totiž v prostredí liberálnej gnostickej spoločnosti, kde kdejaký moderný politický prúd, čo len pred chvíľou vyvrhla ho z útrob - sťa Jonáša z veľryby - nejaká tá moderná skupinka oponujúca extrémizmom ešte novším má tendenciu označovaná byť konzervatívnou. Taká skupinka, čo vzdychá nad časopisom .týždeň (panoptikom všetkých bludov politických), pestuje idolatriu ku kapitalizmu a modlí sa k ľudským pseudoprávam a slobodám, citujúc pri tom najrôznejších všeuznávaných mysliteľských tĺkov, kde-tu sa ešte zaklínajúc Spojenými štátmi slobodomurárskymi a Spojeným multi-kulti kráľovstvom lóže Grand Orientu (v lepšom prípade anglo-saským relativistickým "konzervativizmom"). Hoc i môže na pospolný ľud vedený falošnými prorokmi komentujúcimi z pozícii všeobecnej deklarácie politickej korektnosti pôsobiť takáto skupinka "extrémisticky" (t. j. napr. nesúhlasí s vraždami nenarodených detí) s konzervativizmom nemá nič spoločné a je to len jedna z liberálnych revolučných prílivových vĺn, ktorých základnou podmienkou existencie je, že sa navzájom popierajú. Napokon po ovocí spoznáte ich (výborným príkladom je e-zine Postoy prinášajúci nám citlivé články o sodomitských "partneroch" a vyjadrenia osobností liberálnej ľavice ako je "konzervatívny punker Koňýk").

Zástanca skutočného politického poriadku - vyhynuvší to druh (žijúci možno snáď v ohrozenom počte v rezerváciách okolo Bratstva Sv. Pia X., ak vôbec), t.j. konzervatívec, ktorý skutočne uchováva večne platný poriadok a nie revolučné výdobytky buržoáznych a iných ľavicových súdruhov môže mať z takýchto "konzervatívcov" len brucha-bôľ. Tento poriadok bol na preskúšanie mnohých sŕdc definitívne úplne vyvrátený dokonca i vo svojich prípadkoch po druhej svetovej vojne. Vykrvácal a zomrel a niet ho tu. I ten, čo ho obdivuje nemá, kde by hlavu sklonil, keď v politickom prostredí obsadili tieto pozície prúdy vyššie uvedené naskrz liberálne a prehnité. (dôkazy vlastnej dekadencie a prehnitosti trúsia všade naokolo). Bolo by pri tom vážnym útokom na česť poctivého kontrarevolucionára, keby ostal v jednom vreci s takýmito hnutiami celkom priezračne kálajúcimi na slávnu minulosť Christianitatis, ktorú si jednostaj ošklivia a ktorú neustále opravovať a vylepšovať by chceli, uvrhnúc tak stále viac všetko v čom ešte ostali pozitívne semienka kultúry tejto uchovávané, v stále väčší rozklad. Od týchto preto treba jasne sa dištancovať a akýchkoľvek liberálnych praktík, čo z definície sú hriešne
sa vystríhať a neuvrhnúť ich v spojitosť so slávnymi povstalcami z Vendeé, cristeros, či carlistas, etc.

My nad rozdiel od nich pred´s vieme pod akými zástavami stojíme a vieme, aké spoločensko-politické dôsledky z toho pre nás vyplývajú. (tak ako to vie "klasický liberál", či "trockista", len ich dialektický súputník moderný "konzervatívec" nevie, kde mu hlava stojí a hlása myšlienky permanentnej revolúcie.) A za takých podmienok lepšie slova, pojmu sa vzdať než ponechávať v platnosti omyl, že snáď s týmito nepriateľskými politickými ideami nejak paktujeme. Tradičných označení je tu beztak dostatok, čo jasne odlíšia nás od moderných politických prúdov, do ktorých chráňme sa čo i len lem nohavíc omočiť.

Na druhej strane však i k sebe musíme byť úprimný, lebo i my žijeme v modernej spoločnosti a každý viac, či menej dotknutý ňou sme, tomu vyhnúť sa nedá. Uchránení môžete byť len ak žijete na púšti a aj to len vtedy ak Vám tam niekto vyslúži tradičnú Sv. omšu, lebo bez tej žiadny konzervativizmus nemôže ani živoriť nieto žiť. Ani my nie sme konzervatívci a za svoje vzali sme každý deň mnohé z liberálnych revolučných predsudkov. Konzervativizmus dnes je mŕtvy a ani ja nie som konzervatívec ako mnoho krát a mnohorakými spôsobmi som zistil.

A týmto som len podoprel svoje trosky.

piatok, 5. novembra 2010

Čas na vznik konzervatívneho hnutia

Len som sa tak zamyslel; možno je už vhodný čas na to, aby na Slovensku vzniklo konzervatívne hnutie. Hnutie oprostené od všetkých tých liberálnych nánosov, ktoré uľpeli na nás. Nejaké to predpolie sme preto pripravili.

Je teda na čo nadviazať. A najlepšie nadviazať tvrdou, nekompromisnou a hutnou kritikou toho, čo je na nás liberálne. A potom rozprášiť všetok ten smiešny pseudokonzervatívny (kresťansko -demokratický, občiansko-konzervatívny, "konzervatívno"-demokratický) odpad čo nás obklopuje na kopytách. Popľuť ho a nabrať na bodáky. Nech vejú slávne zástavy kontrarevolúcie.

Vyzývam nekompromisnú a edukovanú reakciu i keď neviem, či vzíde za môjho života. Predsudkami obrní sa pred súcitom umiernenosti k pseudokonzervatívnemu pohybu, ktorý zamoruje dnes naše ovzdušie a obsadí pozície jedinej pravice hodnej toho mena a ktorým sme mi ešte trpeli. Povstane na odmietnutí ilúzií moderného človeka a grunte tradičných názorov, ktoré však môžu byť gruntom len ak stoja na tradičnej Sv. omši.

Chodníčky sme vyšľapali. Je čas vykročiť na cestu.

pondelok, 25. októbra 2010

Cesta obnovy

I za pochmúrnych súmračných dní pamätajúc na blízkosť smrti je potrebné mať pripravené niečo pre budúcnosť. Niečo pre tých, čo prípadne ďalej ponesú kríž. V čase kedy sa falšuje skutočnosť a opozícia voči ľavici sa arci len javí. Alebo hádam odvážite sa ju vidieť v semi-sodomitských projektoch ako postoy.sk čo prinášajúc citlivé články o "homosexuálnych partneroch" snažia sa len napodobovať sekulárnu stoku a s ňou i zhynú ?

Kde nie je nič ani smrť neberie. To platí i o projektoch "obnovy" vychádzajúcich z myšlienkových prúdov vystavených na úmrtnom liste tradičného politického usporiadania a neochvejných stĺpoch viery. V čase Božieho dopustenia, kedy milosťou je trpieť spolu s Kristom všeobecné odpadnutie, úpadok a oddanie sa svetu. Keď niet kam hlavu skloniť, hoc i líšky majú svoju dúpä. Líška aký to obraz vládnuceho liberalizmu, aká to metafora seba-sa-popierajúceho do vlastného chvostu sa zahryznuvšieho modernizmu. Po vlastné odsúdenie si beží a nôžku vždy tak bystrú v pascu vkladá.

Vyhnite sa úlisným projektom, čo zaliečajú sa svetským relativizmom. Nestoja za to. Ich vonkajšie zdanie vždy sa prezradí, že zaraz za útočí na to, na čom vždy sme stáli. V rámci plurality. V rámci straty formy, tejto herézy modernity. Pre nás na stratenej varte najlepšie sa stojí, bez pochlebovačov, tí pred ktorými zakrývajú si tvár a na ktorých pľujú. Vyťatých z krajiny živých.

I je cesta z krajiny mŕtvych i je vzor pre potomstvo naše. Zdá sa, že strom čo vyťatý bol i do ohňa vhodený stále zanechal hlboké korene, čo živiny berú z dávnych časov vedomie dávneho poriadku zo zákona nemenného. I ostala nádej obnovy. Jej prvou podmienkou je návrat. Návrat späť k sv. omši s ktorou spokojní boli svätci i mučeníci i po Cirkev po celom zemekruhu (lež modernisti opovrhovať ňou budú tvárou obracajúc kňaza k ľudu). Ak táto sa vráti a aspoň na jednom mieste denne sa slúžiť bude, nik od krajiny tejto neodníme ten obrovský prúd milosti Božej, čo už rozlieva sa v krajinách naokolo, ktoré nás zahanbujú. Niet nič viac, čo pustá zem by potrebovala. Zo slabosti roztrúsenej hŕstky zaraz silu spraví, čo nepotrebuje podporu davov, padajúcich ako lístie zo stromov...

I poriadok sa potom zmení. Hoc jeho zástavu držala len jedna ruka, malá bodka na mape. Vernosť stále tým istým zásadám, keď iní poklonkovali sa odpadlíctvu a posmievali sa pravdám, ktorím generácie verili a neupadali v blúznivé prekliatie románu a jeho okov vykovaných z pravidiel gnósis. Odkaz zatlačený celkom na zem, ba možno až pod ňu ešte stále pretrval, krv mučeníkov kde-tu predsa klokotá. A existuje ucho, ktoré počúva, hoc hluk okolia prehlušiť ten zvuk chce. Zlovestné pereje vystavané z kalibáncov malých - .týždňov, impulzov a postoyov všakovakých - len paródií zo Sillonu predsa malú bárku nepotopia. Po tučných rokoch, zas vychudnuté chodia. Keď horšie je ako za sv. Atanáza a númenorskú krv len v skúmavkách držia, v odpore planie votívne svetlo.

* * *

I vykročila noha možno pamätajúca kroky armády z Vendeé, stopy Rochejacquelina. A striasla zo seba prach odporcov kríža, náboženského indiferentizmu. Umyla zo seba lepkavé nánosy modernity a trojnásobnom kyrié pokľakla pred oltárom nemenným. I našla v pustine zaľúbenie v odlúčení a preds´ prenasledovaná. Vyprášila zo záhybov plášťa svojho smietky dialektiky i zapudila v ušiach svojich zaliečavé vábenie hermeneutiky. Oddelila áno od nie. Vyliezla na stĺp ako stylita a pôstom vyšívala rúcho pripravené pre deň návratu.

štvrtok, 30. septembra 2010

I.

Ťažká obuv vyrobená podľa návodu z konca 18. storočia dopadala na studenú kamennú dlažbu. Hrmotný abbé Jules Pierre Marie de Polignac sa presúval k oltárnym tabuľkám v St. Nicholas du Chardonnay, kde každý večer o 18.00 slúžil sv. omšu. Predtým ako sa pustil do čítania začiatku evanjelia Sv. Jána zhlboka sa nadýchol. Na svojej službe Bohu si dal záležať a tak veriaci možno až príliš milovali chvíle keď jeho hlboký basový hlas rozvibroval vzduch latinskými slovami evanjelia. Pri verbum caro factum est pokľakli s kňazom ako jeden muž. Bola to väčšinou mladá generácia, čo neočakávane objavila na začiatku 21. storočia katolícke tradície a začala ich obnovovať. Tie tradície, ktoré sa väčšinová sekulárna spoločnosť odkojená na liberálnej vzbure 60tych rokov storočia predchádzajúceho rozhodla definitívne pochovať. Tradície, čo mali byť zabudnuté v samotnej Cirkvi. Dnes, keď mal pápež Pius XIII. na stole kauzu kanonizácie arcibiskupa Marcela Lefébvra bolo tomu skoro ťažko uveriť.

Dôstojnosť povstania z pokľaku narušilo len zakvílenie starej vstupnej brány. Do chrámu vtrhol čerstvý vzduch obtierajúci sa o mladé robustné telo šestnásť ročného Martina du Vergier. V jeho mladom veku ho nespomalila ani horúčka, ani silná prietrž mračien odohrávajúca sa za bránami kostola. Jeho rýchle pohyby zastavila až svätenička v ktorej si namočil prsty. Zrazu bola všetka mladícka prchkosť preč. V tomto momente pocítil, že stojí pred vládcom univerza, že vstúpil do jeho posvätných komnát. Preto pokľakol a prežehnal sa úplne ovládnuc dychtivosť s akou sa prirútil na miesto, kde sa veriaci stretali s Kristom. Na chvíľu sa ocitol mimo bežný čas, v siločiarach transcendentna. Z týchto miest ho vytrhol až káravý pohľad Marcela de la Fortune, jeho rovesníka a vnuka starého Simona, starca čo ako chrlič visel na chóre, účastný každej svätej omše.

Abbé Jules sa však nedal týmto príchodom mladého víchra rozviklať. Pozorne dočítal úvodnú pasáž úvodu Jánovho evanjelia a pokračoval modlitbami k Sv. Michalovi Archanjelovi, Panne Márii a božskému Ježišovmi srdcu. Líca sa mu červeneli akoby ho po nich hladili samotní svätí stojaci v podobe sôch všade naokolo a pohľad pevne upretý k sanctuáriu mal zastretý sťa by prežíval najsladšie extázy Sv. Terezy, či Sv. Jána z Kríža. Nenadarmo o ňom jeden františkánsky rehoľník z rádu prísnej observancie prehlásil, že Jules bol povolaný skôr ku kartuziánom ako pre farnosť. Martin však už vtedy namietal, že nech sú kňazove mystické prežitky akékoľvek, je to predovšetkým pastor bonus, ktorý sa nadovšetko venuje svojim ovečkám. A to predovšetkým tým, ktoré poblúdili. Nevdojak pri pohľade na tohto kľačiaceho zasväteného muža i teraz ulietali Martinovi myšlienky k takýmto spomienkam i napriek tomu, že sa zo všetkých síl snažil sústrediť sa na modlitbu. Keď však pomyslel na neúprosne káravé výčitky svojho najbližšieho priateľa Marcela podarilo sa mu opäť zapudiť všetko, čo mu v nej prekážalo.

No to doznelo posledné "miserere nobis" a ďalej ostával len sám kľačiac priamo pred oltárom v čakaní na to ako mu ťažké ruky abbé Julesa Pierra Maried de Polignac dopadnú na ramená. Vedel, že Marcela ostane čakať spolu s ním, zvedavý prečo sa tu vôbec Martin v takomto stave objavil. Tento hrmotný chlap, ktorý mal telesné predispozície skôr na kariéru v špeciálnych jednotkách bol učiteľom oboch chlapcov už od mala. Ba čo viac, bol ich spovedníkom. Pre Martina bol predovšetkým príkladom toho, že je to stále tá istá Cirkev, ktorej súčasťou mohol byť abbé Jules napriek búrlivým premenám časov kedykoľvek. Svet sa menil a starol, ale viera ostávala tá istá, aj napriek ťažkým skúškam, zmätkom a nešťastným reformám, ktoré utrpela Cirkev na konci 20. storočia a začiatku, toho 21., ktoré sa práve klonilo ku svojmu koncu.

pokračovanie nabudúce

Poznámka: Príbeh bude priebežne prechádzať redakčnými úpravami, reakcie v tomto smere sú vítané.

štvrtok, 16. septembra 2010

utorok, 10. augusta 2010

na margo: "Slovenský konzervativizmus"

Zabudnite! Ako tvrdím dávno: konzervativizmus je mŕtvy. Inak, na naše pomery: Na Slovensku žiadny nie je. To, čo sa tu zaň vydáva je tak neskutočne stupídne, až je to smiešne. Liberálne blbečkovstvo (v lepšom prípade so štipkou chochmesu), revolučná usadenina, ktorá ani nevie, že je liberálna a revolučná.

Prečo o tom teda potom vôbec písať ? Prečo nemlčať niekde na púšti vykázaný zo spoločnosti.
Prečo vôbec noriť čisté brká do hustého atramentu ostrého sarkazmu ? Prečo sa neustále vyhradzovať a oponovať každým smerom vyhýbajúc sa perfídnym spojenectvám ?
Nikto od nás napokon nepožaduje aby sme sa pridali k tomu pseudo-konzervatívnemu trollovaniu. Stačí tak málo: držať hubu (a v duchu sa môžeš hoci i posmievať).

Ale čisto pre budúcnosť: chceme, aby bolo posolstvom, že keď vládlo všeobecné barbarstvo, posväcovali sme ho tichom. Že sme neboli schopní povedať ostré nie. Že sme prenechali všetko územie tomu tragikomickému liberálnemu klaunovskému žonglovaniu s hodnotami, ktoré sa tvári, že zachraňuje "západnú kultúru", alebo "kresťanstvo" (v modernom zdegenerovanom poňatí). Aj keby sme mali obsadiť len minimum políčok pre záchranu odkazu kontrarevolúcie, tak odpovedáme, že tak urobíme. Že sa budeme naďalej štverať na ramená obrom (via Schlegel, De Maistre, Bloy, Waugh, etc.) a budeme brániť každú piaď odkazu pôvodnej Christianitas proti liberálnym predsudkom hlásaným z toho, čo sa u nás z čistého nerozumu nazýva konzervativizmom.

Neprekvapí, že potom kôl z liberálneho plota toho - pseudkonzervatívny časopis uverejní panegyriká na Štefana Hríba Tu pomôže len index zakázaných kníh a Vade retro! na kresťanskodemokratickú hrôzu, ktorej pachuť postrehol už v jej začiatkoch Sv. Otec Lev XIII., našťastie nemusel vidieť v čo sa tento esenciálne dialektický prúd nakoniec vyvinie. Ak je táto spoločnosť paródiou na spoločnosť riadenú spoločným dobrom (čo je len prenesenie prirodzeného zákona do reálnej politiky), potom kresťanská demokracia je paródiou na hájenie kresťanských hodnôt, Slovensko nevynímajúc.

Konzervativizmus nejestvuje, no zábava pokračuje - aspoň teda do času kým nebude vystavený účet. Hor sa na ramená obrov.

štvrtok, 22. júla 2010

4 ročnicou k liberálnemu štátu

Nie že by tu liberálny štát nebol. Ale teraz. Teraz sa začína ten pravý festival. Ten pravý pride. Tá pravá pohoda.

Štefan by jednoducho povedal, že Fico je zlo (áno, aj to povedal a dokonca v náboženských pojmoch) kým toto je dobro. Programové budovanie liberálneho štátu, raja ľudských práv a slobôd. Konečne dostanú tie správne dobre vybrané menšiny (ani Oľga Pietruchová, amatérska gnostička nerobí juchachá len tak z letného rozmaru) podporu od štátu, ktorý ich doteraz tak kruto utláčal. Predovšetkým ľudí so zvrátenou (pardon, chorou, teda sorry opačnou) orientáciou.

Samozrejme, nezabúdajme, že málo peniažkov tečie na "riešenie" rómskej problematiky. Kríza, nekríza, Rómom a sodomitom treba pridať.

Ešte, že máme KDH. Cesta je viac ako smer. Moloch liberálneho štátu čaká. S otvorenou papuľou.A za radostného potlesku žrecov z liberálnych periodík .

viac: http://www.sme.sk/c/5474205/vlada-sa-na-slovensku-chysta-budovat-liberalny-stat.html

streda, 23. júna 2010

Volili ste KDH ? Na čo ?

Už pred voľbami bolo jasné, že záujmom KDH nebude brániť záujmy kresťanov na Slovensku. Dnes je už úplne zbytočné zaoberať sa skutočnou, či domnelou ponukou SMERu-SD na zákaz potratov, ktorú vraj tesne po voľbách ponúkla táto strana KDH. Ak to bolo na niečo dobré, tak na len to aby sme poznali, že pre KDH to nie je prakticky žiadna priorita. Nehovoriac o pseudopravici prezentovanej napríklad hysterickým záchvatom šéfredaktora liberálneho časopisu .týždeň, ktorý sa išiel zadusiť hnevom, že by pre záchranu života nenarodených detí (čo by mala byť najvyššia priorita kresťanskej strany) KDH odišlo z chystaného gnostického raja "pravicovej koalície", ktorý tento modloslužobnícky časopis so svojimi nohsledmi vyznáva vo svojom demokratickom manicheizme ako jedinú možnú (etickú, sic!) alternatívu.

Nie je potrebné sa tým zaoberať. Veď Ján Figeľ nám všetkým dal lekciu o svojej bezhodnotovosti už mnohokrát: kauza Buttiglione, pôsobenie v európskej komisii, jeho reakcia na pochod sodomitov, že ide o ľudské právo, etc. Rovnako tak bol neochvejný vo svojej nezmiernej túžbe po vládnutí s protikresťanskou stranou SaS, ktorá vystúpila do parlamentu priamo na vlne antikatolíckej hystérie a protihodnotového programu. Niet sa teda čo čudovať, že v základných programových tézach nie je ani zmienka o hájení kresťanských záujmov. Ide čisto o pragmatické body prezentujúce modernú bezhodnotovú politiku pragmatizmu (akokoľvek viaceré body sú samozrejme z hľadiska správy verejných záležitostí potrebné).

Jedno je však zrejmé. K takémuto programu nepotrebujete stranu, ktorá o sebe tvrdí, že je stranou kresťanskou. Tobôž potom nie KDH, jedine, že by ste za každú cenu potrebovali týchto ľudí v politických funkciách. Inak je zrejmé, že nie je najmenší dôvod ich voliť.

streda, 16. júna 2010

"Superman" Sulík - SaS

Superman patrí medzi najznámejšie komiksové postavičky. Správny "chlapík" zo zaniknutej planéty Krypton bojujúci proti zlu a zachraňujúci svet. Tak trochu gnostická emanácia sublimujúca čiastočne z amerického sna. A napriek tomu v zásade pozitívna a prezentujúca staré dobré meštiacke cnosti: vernosť jednej žene (k pôvabnej Lois Lane), pracovitosť, skromnosť, obetavosť, etc.

Predvolebný manažment politickej strany (podnikateľskej skupiny?) S(a)S navliekol do jeho hrdinského odevu svojho predsedu Richarda Sulíka (pragmatika spolupracujúceho v minulosti s Miklošom, či Počiatkom). Od hrdinského komiksu sme sa tak ocitli priamo v politickej karikatúre. Sulík je totiž skutočne tou najlepšou paródiou na komiksového hrdinu. Z bilboardov, ktoré budú postupne blednúť ako predvolebné sľuby politických strán sa na nás pozerá úplný protiklad cností, ktoré prezentuje Kryptoňan s veľkým S na prsiach. A to nielen od fyzického zjavu (vypelichaný Sulík pôsobí celým svojim zjavom ako nepodarený grafický omyl z ultrarovnostárskej kresličskej dielne), ale najmä skrze porovnanie morálny profil, ktorý sa pred nami zobrazuje. Stelesnenie cnosti nahradil predstaviteľ zvrhlosti a meštiackej bezhodnotovej reality.

Žiaden Superman, iba Sulík. Len večný návrat toho istého - "Superman" Sulík je len opakovaním kresleného ejakulátu z predchádzajúceho bilboardu pred ktorým sa každý slušný človek odvráti.

nedeľa, 13. júna 2010

Blíži sa najliberálnejšia vláda

Pius VI. vyjadril hlbokú pravdu keď o demokracii a masách ľudu, ktoré sú jej základňou prehlásil, že len máločo hodnotí v zhode s pravdou. Výsledky demokratického hlasovania v moderných podmienkach tak nikdy neprinesú nič dobré, tak hovorí prax.

Po práve skončených voľbách je najpravdepodobnejším výsledkom pseudopravicová vláda (v demokracii nič také ako pravica neexistuje) najrôznejších politických záujmov držaná len túžbou po moci. Obzvlášť zaujímavé je akým spôsobom je "nadržané" KDH na vládnutie s liberálmi so strany SaS, ktorí chystajú legalizovať zväzky sodomitov a mäkké drogy. Choré. V každom prípade za takejto konštelácie sa rovno možno rozlúčiť s akýmkoľvek hájením kresťanských záujmov.

Že budú vraždené nenarodené deti bolo zrejmé dávno predtým. Rovnako ako skutočnosť, že nás nečaká raj ako si myslia rôzni zástancovia novovznikajúcej koalície zapálený neskutočným gniostickým zápalom, ktorých "boj" proti boľševikovi Ficovi bol nekresťansky manicheistický. V pravde nás však čaká len ďalší očistec reálnej protikresťanskej politiky a ďalšia demoralizácia verejného priestoru. Ako hovorí Písmo: Keď vládnu bezbožní z ľudí sú trosky.

utorok, 8. júna 2010

Omyly biskupského listu

Biskupský list k voľbám do parlamentu bol obrovským sklamaním. Nehovoriac o tom, že obsahoval niekoľko zásadných bludov, ktoré nemajú žiadnu oporu v cirkevnom učení a tradícii, ale práve naopak. Branislav Michalka to celkom jasnee popísal tu http://katolicka-kultura.sweb.cz/katolicismus_a_demokracie/katolicismus_a_demokracie.html

Je absolútne neprijateľné, aby nás predstavitelia cirkvi nútili zúčastňovať sa na politickom zriadení, ktoré samotné sa dopúšťa všetkých tých nehumánnych činov uvedených v samotnom pastierskom liste na čele s najhoršou genocídou - genocídou proti najnevinnejším, nenarodeným deťom. O to viac, že sa tak deje v čase, keď je celkom zrejmé, že žiadna, absolútne žiadna politická strana neháji záujmy kresťanov. Túto skutočnosť netreba nijak hlbšie argumentačne podporiť nakoľko Slovenskom dnes slobodne pochodujú sodomiti a prezentujú svoju zvrátenosť kým predseda "kresťanskej" strany, ktorá je "cestou bez smeru" hovorí o tom, že niečo takéto, čo zjavne v rozpore s prirodzeným zákonom je pre neho "právom". V takejto situácii sa v zmysle dialekticky vnútorne rozporného pastierske listu rozumne nedá konať nijak.

Nehovoriac o tom, že sa stále cítim viac viazaný prirodzeným zákonom než politickými predstavami slovenských biskupov, ktoré už o niekoľko rokov odveje vietor a na rozdiel od tradičného príkreho odsúdenia demokracie vyjadreného tými najväčšími svätcami, pápežmi a učiteľmi Cirkvi si ich nikto nebude pamätať.

Rovnako tak je bludná predstava, že ten kto sa nezúčastní smiešnej lotérie na základe ktorej sa budú opäť v parlamente odsúhlasovať zákony v príkrom rozpore s prirodzeným zákonom daným nám Bohom nemá právo túto politickú scénu kritizovať. Práve naopak toto právo, ba čo viac povinnosť nám dáva samotný Boh, keď nám káže i vo verejnom živote brániť svoj zákon. Naopak nikde v Písme nám neukladá brániť demokraciu, tobôž jej odmietanie jeho zvrchovanej moci nad právom.

My ostávame na pozícii odmietania tyranie demokracie ako jednej z horších foriem vlády, kde ľud zmietaný vášňami volí gnostickú politickú reprezentáciu ponúkajúcu mu len nekresťanský utilitaristický pohľad. A sme v tej najlepšej spoločnosti katolíckych obrancov monarchie, rozprestierajúcej sa storočiami, ktorí videli ideálneho panovníka v mužovi žijúcom podľa Božích prikázaní (ako bol napr. kráľ Dávid).