štvrtok, 23. decembra 2010

Požehnané sviatky


Požehnané sviatky narodenia nášho Pána Ježiša Krista a v novom roku víťazstvo tradičného spojenia oltára a trónu ako aj zánik liberálnych inštitúcií a médií Vám praje kontrarevolúcia.

pondelok, 6. decembra 2010

De Maistre o ústavách a revolúciách

Na dielni Sv. Jozefa boli nedávno uverejnené dva články od savojského grófa De Maistre, klasika kontrarevolučného odporu. V Eseji o tvorivom princípe politických ústav De Maistre pokračuje v kritike politických ústav, ktorú načrtol tiež vo svojich úvahách o francúzskej revolúcii. Pri písaných ústavách - ako hovorí De Maistre toto neplatí len pri Desatore! - vždy viac z toho podstatného chýba ako je prítomného.

V konečnom dôsledku je i pri tvorbe zákonov ako kreatívnej činnosti (teda činnosti imitatio ak má byť správna) dôležité predovšetkým to v akom vzťahu je táto činnosť k činnosti Stvoriteľa. Konanie, ktoré sa odchyľuje smeruje len k negatívnym dôsledkom a k ničeniu. Bez neho všetky inštitúcie majú v sebe zakotvený svoj vlastný rozklad.

Keď sa potom následne obracia k Francúzsku len logicky konštatuje, že pre zločiny, ktoré ako štát toto spôsobilo, bude sa môcť opäť vrátiť ku svojmu postaveniu najkresťanskejšieho štátu len skrze more utrpenia. I samotný zločin kráľovraždy pritom samotný potrebuje zadosťučinenie.

V úryvku O revolúciách potom pokračuje v rozjímaní nad Francúzskom. Tu úvahu začína zamyslením sa nad vzťahom ľudskej slobody a Božej vôle. Na tieto nadväzuje potom zamyslením sa nad všeobecným poriadkom, ktorý k tomuto vzťahu bezpochyby patrí. Revolúciu pritom vníma ako útok na tento poriadok vecí. Pritom práve vtedy keď je táto najbesnejšia, práve vtedy je poriadok a jeho potreba najzrejmejšia. A nakoniec je to revolučný prúd čo pretrvá, je to ono besnenie, čo požiera vlastných tvorcov, onen výron gnosticizmu, nenaplnenej snahy po dosiahnutí utópie. Výsledok je jasný, výsledok je viditeľný - aj dnes: "Ak sa použijú tie najhnusnejšie nástroje, trest príde, aby priniesol ozdravenie."

Čítajte dielňu, stojí to za to!

Vianoce v zákopoch


1. svetová vojna bola nielen nezmyselná a v konečnom dôsledku uvrhnuvšia nás do súčasného politicko-spoločenského rozkladu, ale zároveň tiež mala (predovšetkým na západnom fronte) extrémne patový priebeh s masami vojakov uväznenými v zákopoch. V zákopoch, ktoré sa pre nich stali očistcom - miestom smrti, nebezpečenstva, zápachu, nečistoty, vyčerpania, no zároveň i miestom kde ste si mohli svoj život a zdravie uchrániť pred štekajúcou guľometnou paľbou a nemilosrdným bombardovaním. V týchto zákopoch sa v krutej pozičnej hre bojovalo o každý meter a platilo sa ľudskými životmi.

Určite teda išlo o extrémne podmienky, ktoré boli ťažkou skúškou pre mnohých vojakov, ktorí v týchto zákopoch ležali. Niektorých táto skúška zocelila (mužov ako Ernst Junger, či Erwin Rommel), zrejme každého však zmenila. Veď takmer každý deň sa pozerali na smrť svojich blízkych kamarátov - a ťažko mať pochybnosti, že zoči-voči smrti boli tieto putá utiahnuté naozaj kvalitne. Na konci roka 1914 sa však práve v tomto prostredí odohral zázrak, akoby vystrihnutý z rozprávky, či nejakej sviatočnej poviedky, ktorú túžime čítať za temných zimných večerov pri zvukoch dreva praskajúceho v kozube. Zázrak o to väčší, že bol spojený so sviatkom príchodu svetla zo svetla a pravého Boha z Boha pravého na tento svet.

Vianoce 1914 tak pre nás budú navždy pripomienkou vianočného ducha ako aktu dobrej vôle medzi znepriatelenými stranami pod Kristovými jasličkami. Skutočného ducha týchto sviatkov chcel v srdciach znepriatelených strán zapáliť muž, ktorý v tých časoch hlasno volal po mieri - pápež Benedikt XV., ktorý 7. decembra 1914 vyšiel z jednou z mnohých svojich mierových iniciatív a oslovil bojujúce strany, aby prerušili boje počas vianočných sviatkov. Na výzvu však odpovedalo kladne iba cisárske Nemecko.

Napriek tomu sa však v zákopoch (predovšetkým je známy príklad Ypres v Belgicku) predsa šírila vianočná atmosféra - nemeckí vojaci mali vianočné stromčeky so sviečkami, vojaci na oboch stranách, ktorých strava dostávali z domova vianočné balíčky. I na miestach krviprelievania spomínali vojaci na príchod Spasiteľa a čoskoro bolo zo zákopov na oboch stranách počuť vianočné koledy oslavujúce príchod Krista. Následne potom na seba znepriatelení vojaci pokrikovali vianočné pozdravy v ktorých si priali požehnané sviatky. Situácia na štedrý večer a samotné vianočné sviatky nakoniec vyústila do vzájomného stretnutia na "územiach nikoho", kde sa muži, ktorí proti sebe denne bojovali zrazu navzájom obdarúvali, smiali a spoznávali. Pritom sa na mnohých miestach zároveň dohodli na prímerí - pokoji zbraní, ktorý tiež umožnil pochovanie mŕtvych zamrznutých na "územiach nikoho".

Vrcholom však v tomto smere musela byť polnočná omša na 1. sviatok vianočný, kde muži zo všetkých národov zúčastnených vo vojnovom ošiali stáli spolu pred Vykupiteľom zjednotení jediným nerozdeľujúcim obradom (samozrejme slúženým v jazyku Cirkvi - v latinčine). Pre mnohých sa tieto Vianoce stali najkrajšími v ich živote, hoc sa "oslavovali" uprostred trpkého mora utrpenia. Boli totiž príkladom hlbokého kresťanského milosrdenstva prekonávajúceho i takéto vážne prekážky. Bolo to však len v rokoch 1914 a 1915 (kedy dokonca hrali bavorskí vojaci s britskými futbal) čo nad niektorými zákopmi mohol viať nápis: "Gloria in excelcis Deo, et in terra pax hominibus bone voluntatis."

Na veľkú škodu sa nepodarilo túto vojnu ukončiť bez víťazstva ktorejkoľvek zo strán - ako si to tak veľmi prial náš posledný panovník bl. Karol a v ďalších rokoch už velenie podobné bratríčkovanie (ktoré samozrejme mohlo byť chápané ako vlastizradné) nedovolilo. O to viac však je príklad tohto "vianočného prímeria"obdivuhodný.

O vianočnom prímerí bol natočený aj krásny film Joyeux Noel (Merry Christmas (en.), Šťastné a veselé (sk.), kde je okrem iného z časti zobrazená aj tradičná (tridentská) Sv. omša odslúžená škótskym katolíckym kňazom.

Tento článok čiastočne čerpal z http://www.remnantnewspaper.com/Archives/archive-2006-1231-christmas_in_the_trenches.htm