sobota, 31. decembra 2011

Biskup Williamson, FSSPX: Katolicizmus ako štátne náboženstvo


V nasledujúcich dvoch textoch sa biskup Williamson vyjadruje ku katolicizmu ako štátnemu náboženstvu, teda k správnemu riešeniu, ktoré je dnes zaznávané v dôsledku kolaborácie s absurdnými liberálnymi predstavami o sekulárnom štáte stojacom nad ideovými (či už náboženskými, alebo filozofickými) vplyvmi jednotlivých jeho obyvateľov. Naopak predstava kontrarevolúcie spočíva v reálnom pohľade na realitu, v ktorej je potreba štátu konať v súlade s určitým morálnym poriadkom, ktorý najlepšie sprostredkúva pravá viera prejavujúca sa v prostredí skutočnosti (i keď poznačenej dedičným hriechom) v spojení oltáru a trónu, najlepšie zabezpečujúcom ochranu a vymáhanie noriem prirodzeného zákona ako nutnej podmienky spravodlivej spoločnosti v rámci limitov pozemského štátu definovaného Sv. Augustínom. K tejto téme teda o štátnom náboženstve hovorí biskup Williamson nasledovne vo svojich dvoch "eleison" komentároch 228 a 230.

Texty vrátane českého prekladu sú prebraté z fóra TRADITIO

Státní náboženství? I.

Jakou roli by měl Stát hrát ochraně a šíření katolického náboženství? Každý katolík, který ví, že katolictví je jediným pravým náboženstvím jediného pravého Boha může jedině odpovědět, že stát, který je také Božím stvořením, je vázán sloužit Jeho pravému náboženství co nejlépe. Na druhou stranu kterýkoliv liberál, který věří, že stát je nekompetentní k tomu, aby řekl, které náboženství je pravé, protože např. náboženství je osobní záležitost, by odpověděl, že stát musí chránit právo všech občanů praktikovat to náboženství, které si vyberou, nebo vůbec žádné. Podívejme se na katolické argumenty.

Člověk pochází od Boha. Jeho přirozenost pochází od Boha. Člověk je svou přirozeností společenský, takže jeho společenskost pochází od Boha. Ale celému člověku, nejen jeho části, náleží vzdávat Bohu úctu. Tedy i jeho společenskosti náleží uctívat Boha. Ale mezi všemožnými druhy úcty, které si nutně protiřečí (jinak by nebyly odlišné), jsou možná všechny více či méně falešné, ale jistě jen jedna může být plně pravá. Tedy je-li taková úcta, plně pravdivá a jako taková poznatelná, je to úcta, kterou každý Stát jakožto Stát dluží Bohu. Ale katolictví je tou úctou. Proto každému státu jakožto státu náleží Bohu vzdávat úctu., dokonce i dnešní Anglii, Izraeli a Saúdské Arábii!

Ale zásadní částí úcty je vykonat Bohu tu službu, které je člověk schopen. Jaké služby je schopen Stát? Veliké! Tím, že je člověk přirozeností společenský, má jeho společnost veliký vliv na to, jak cítí, jak myslí a věří. A Státní zákony mají rozhodující vliv na formování občanské společnosti. Například legalizují-li se potraty či pornografie, mnoho občanů dospěje k názoru, že na nich je špatného jen málo nebo nic. Proto má každý stát v principu povinnost svými zákony chránit a podporovat katolickou víru a morálku.

Takový je jasný princip. Ale neznamená tento princip, že každý nekatolík by měl být zadržen policií a upálen na hranici? Zjevně ne, protože cílem ctění Boha a služby Bohu je vzdát mu slávu a zachránit duše. Ale neuvážená akce ze strany státu by měla opačný účinek, jmenovitě diskreditaci katolictví a odcizení duší. Proto Církev učí, že každý katolický stát má právo se v praxi zdržet zásahu proti nepravému náboženství, kdyby zásah způsobil větší zlo nebo zamezil většímu dobru. Ale povinnost každého státu v principu chránit katolickou víru a morálku zůstává nedotčena.

Znamená to vnucovat občanům katolictví? Vůbec ne, protože katolická víra není něco, co by se dalo vnutit -- "Nikdo nevěří proti své vůli" (sv. Augustin). Ale znamená to, že v katolickém státě, kde by taková akce nebyla nebo neměla být kontraproduktivní, by mělo být zakázáno veřejné praktikování jiných náboženství než katolicismu. Tento logický závěr byl popřen Druhým Vatikánským koncilem, protože Druhý vatikánský koncil byl liberální. Byl ale obecnou praxí v katolických Státech před koncilem a pomohl mnoha duším ke spáse.

Kyrie eleison.


Státní náboženství? II.

Podle náboženství liberalismu -- nelze dost zdůraznit, že liberalismus slouží jako náhradní náboženství -- je naprostou herezí prohlašovat, že každý stát na zemi má podporovat a chránit katolické náboženství. Ale existuje-li Bůh, je-li Ježíš Kristus Bohem, je-li každá přirozená společnost lidských bytostí jako je stát, Božím stvořením, a založil-li Ježíš Kristus katolickou Církev jako jeden jediný prostředek k záchraně lidí z věčného pekelného ohně, pak, nechce-li Stát být nepřítelem lidstva, je zavázán podporovat a chránit katolickou Církev. Ale proti tomuto závěru existují námitky. Podívejme se na tři nejčastější: --

První námitka: Náš Pán sám řekl Pilátu Pontskému (Jan XVIII, 36), že jeho království není z tohoto světa. Ale Stát je z tohoto světa. Proto Stát nemá mít nic společného s Jeho Královstvím či Jeho Církví.

Řešení: Náš Pán Pilátovi řekl, že Jeho Království a Stát jsou odlišné, ale neříkal, že by měly být odděleny. Lidská duše je odlišná od těla, ale jejich oddělení znamená smrt člověka. Rodiče jsou odlišní od dětí, ale oddělovat je (jak to různé agentury dnes mají tendenci dělat) znamená smrt rodiny. Církev a Stát jsou od sebe odlišné jako je pozemský život odlišný od věčného, ale oddělovat je znamená vykopat mezi nimi propast a značně zvýšit počet těch občanů, kteří spadnou do Pekla.

Druhá námitka: Katolické náboženství je pravdivé. Ale pravdu můžeme ponechat, aby si sama našla cestu. Proto katolické náboženství nepotřebuje na pomoc donucovací moc státu, jako například potlačení veřejného praktikování všech ostatních náboženství.

Řešení: Sama o sobě je pravda skutečně mocná a zvítězí, jak říkali Římané, ale mezi námi lidmi nezvítězí kvůli prvotnímu hříchu snadno. Kdyby nebyli všichni lidé (vyjma našeho Pána a naší Paní) od Pádu už navždy postiženi čtyřmi ranami nevědomosti, zloby, slabosti a neukázněnosti, vítězící pravdě by v cestě překáželo mnohem méně a Thomas Jefferson by možná měl pravdu, když říkal, že pravdu stačí vystavit na tržišti, aby zvítězila. Ale katolíci vědí, co Církev učí, tedy že člověka dokonce i po křtu táhne dolů prvotní hřích, takže aby nalezl pravdu, bez které nemůže spasit svou duši, potřebuje veškerou rozumnou pomoc od státu. Ona rozumná pomoc od státu vylučuje, aby Stát se snažil někoho nutit být katolíkem, ale zahrnuje to, že Stát vyloučí nebezpečné anti-pravdy z Jeffersonova tržiště.

Třetí námitka: Velká moc může být značně zneužita. Spojení Církve a Státu je pro oba velmi mocné. Proto může napáchat velké škody -- jen se podívejte, jak se koncilní Církev a sekulární Nový světový řád vzájemně posilují.

Řešení: Zneužití nemůže bránit užívání, jak říkali Římané. Neměl nám náš Pán dávat Eucharistii na základě toho, že může být těžce zneužita? Koncilní Církev ve spojení s liberálním Státem je mocné zneužití spojení Církve a Státu, ale dokazuje špatnost liberalismu, ne špatnost spojení katolického Státu s katolickou Církví.

Kyrie eleison.

streda, 28. decembra 2011

Storočie zdochlín

Beati mortui, bolo vyrieknuté na Patmose Hlasom volajúcim z neba. Duch Svätý, hlásajúci blaženosť mŕtvych však žiada, aby sme sa za nich modlili a odporúča to aj veľmi obávaná Liturgia.

Môže byť pre ľudskú bytosť niečo významnejšie ako smrť? Existuje krajší, závideniahodnejší, túženejší, skvostnejší, duchovnejší, božskejší a strašnejší stav ako stav mŕtveho, skutočne mŕtveho, uloženého do zeme a stanuvšieho pred Bohom, aby bol súdený? Končia banálne náhody, končia svetské povinnosti, končí múdrosť hlupákov. Ide len o to, či dotyčný zosnul v Pánovi. Je pohltený Absolútnom. Je absolútne šťastný, alebo absolútne nešťastný a absolútne to vie. Čo má spoločné takýto spôsob bytia s dnešnými úbohými trikmi, ktorými sa pokúšame zladiť s Niečím čo nejestvuje?

Ach, ako dobre sa na pasažierov devätnásteho storočia hodí slovo zdochliny. A akým krásnym korábom je pre nich toto smradľavé storočie! Pamätáte na onen strašný obraz Edgara Poea, na stroskotancov, ktorí uprostred ocenánu stretnú loď, ktorej posádka hnije za živa a za sebou zanecháva mor? O tých sa nehovorí, že zosnuli v Pánovi. Nič sa o nich nevie a nikto sa ani nepokúša niečo domyslieť.

Hnilobnosti devätnásteho storočia, ktoré - ak nezasiahne oheň - zasmradia vzduch aj dvadsiateho storočia, nie sú tak anonymné ako predstavy diabolského básnika. Každý z nás tých príšerných cestujúcich pozná až veľmi dobre a dalo by sa o nich rozprávať do nekonečna. Ale načo? Už dlho sa mi nedostáva chuti a hovorím si, na čo vám bude takýto skľúčený vyháňač dobrý. Asi pred dvadsiatimi rokmi som si myslel, že je možné svet, ak nie zrovna očistiť, tak aspoň zbaviť najhoršej špiny. Dnes si s trpkosťou na jazyku kladiem otázku, či existuje druhý taký blázon, stvorený k Božiemu obrazu, ktorý by sa bol tak dokonale mýlil. Nie, naozaj je špiny priveľa,priveľa aj pre dvoch, aj pre dvesto tisíc.

Zdochlina nie je zrovna pôvabné slovo a ani neznie ľúbezne a v pravoverných salónoch ho nie je asi často počuť. Ale je to jediné, ktorým viem vyjadriť svoju myšlienku. Poradí mi niekto iné slovo, ktorým by som túto katastrofu dostatočne charakterizoval a popísal ?

Tých pár žijúcich duší, pre ktoré Ježišova Krv ešte niečo znamená, má pred sebou nepredstaviteľný a až doteraz aj nemysliteľný dav. Nekonečné stádo ľudí, ktorí v prítomnosti Baránka stoja pred trónom, oblečení do bielych šiat s palmovými ratolesťami v rukách. To sú dnešní katolíci, do nekončna defilujúci po lúke susediacej s nebom. Ale potom je zrazu vidno, že kade idú, padajú vtáci z
neba, kvety hynú a všetko umiera, takže za nimi sa vlečie len rieka hniloby a kto sa ich dotkne, ten je, zdá sa, navždy nakazený ako Filoktétes. Sprievod zdochlín. Áno, aké iné slovo?

Toto je hrôza devätnásteho storočia. V iných dobách sa odpad od viery robil iným, poctivejším spôsobom. Jednoducho apostázou. Dotyčný prijal Telo Kristovo a bez okolkov ho išiel predať. Robilo sa to vcelku milo a Judášovia sa tým netajili. Dnes je to niečo iné, ale skôr ako budem pokračovať vás musím poprosiť, aby ste sa za mňa modlili.

Píšem o tom už dvadsať rokov. Jakživ nejestvovalo niečo tak hnusné, tak vrcholne odporné ako je dnešný katolícky svet - aspoň vo Francúzsku a Belgicku - a už sa ani nepýtam, čo iné by mohlo byť spoľahlivejšou výzvou Nebeskému Ohňu.
Jedna vec je známa a zároveň nepochopiteľná a síce, že Boh to všetko trpí. Je to očividné. Aj keď odhliadneme od Krvavého Potu a iných Tajomstiev Utrpenia, o ktorých sa mi v detstve snívavalo, že ich vidím, keď ma jedna stará príbuzná uspávala na kolenách so slovami : "Ak nebudeš dobrý, Židia ti napľujú do tváre", a ak odhliadneme od všetkých Hrôz Getsemanskej záhrady, stále je tu ten strašný Výsmech, ono neodpustiteľné a neslýchané rúhanie, ktorým ničomný Apoštol započal Božie Muky: Osculetur me osculo oris sui.

Áno, je to tak, Boh strpí všetko až na jednu vec. Non patietur vos tentari supra id quod potestis. Všetko ale toto nie. Boh nestrpí, aby ste boli pokúšaní viac, ako znesiete. Ale vyzerá to takmer tak, že dnes sme práve v tom bode a už dlho. Je to zvláštne.

V mene malej skupinky ľudí, ktorí milujú Boha a sú odhodlaní v prípade nutnosti za Neho zomrieť vyhlasujem, že pohľad na dnešných katolíkov je nad naše sily. Čo sa týka mojich vlastných síl, priznávam, že sa značne zmenšili. Mám päťdesiatštyri a najmenej tridsať rokov pozorujem katolíkov páchať svinstvá. Áno, pripúšťam, že tie prasce sú moji bratia, alebo aspoň bratanci a pretože som katolík ako aj oni, som nútený poslúchať rovnakého pastiera - pastiera, ktorý je nepochybne márnotratným synom. Ale ako pri tom nepovstať a nezačať príšerne kričať?

Žijem tu v Dánsku, či skôr bolestne prežívam, bez možnosti utiecť, medzi nevyliečiteľnými protestantmi, ktorých počas tristo rokov od chvíle, keď ich národ na výzvu jedného mizerného mnícha bez váhania celý povstal, aby zaprel Ježiša Krista, nikdy nič neosvietilo. Oslabenie rozumu týchto nešťastníkov je jednou z najdesivejších zvláštností Spravodlivosti. Ich nevedomosť je skrátka nepredstaviteľná. Nie sú schopní sformulovať jedinú všeobecnú myšlienku a žijú výhradne zo stáročných prízemností, ktoré odovzdávajú svojím deťom ako novinky. Tma nad náhrobkami.

Ale katolíci! Bytosti vychované vo Svetle! Neustále informované o vlastnom privilegovanom postavení, neschopné, nech už robia čokoľvek - nakoľko si spoločnosť v ktorej žijú, pri všetkom tom svojom rozklade ešte uchováva božskú jednotu - naraziť na omyl! Inteligencie podobné kalichom Božích hostí, do ktorých sa nalieva len víno čistého Učenia! Títo ľudia prosím dobrovoľne a vyparádení ako na svadobnú hostinu zostúpia do temnôt, ešte hlbšie než kacíri a neveriaci, aby tam zamilovane bozkávali príšerné Modly!

Podlosť, Lakomstvo, Hlúposť, Krutosť. Nemilovať, nedávať, nevidieť, nerozumieť, zo všetkých síl len pôsobiť utrpenie! Presný opak slov Nolite conformari huic saeculo. Pohŕdanie týmto Príkazom je ten najstrašnejší vrchol, ku ktorému ľudstvo dospelo od počiatku kresťanskej zvesti. Nepoznám nič hnusnejšie ako rozprávať o týchto nebožiakoch, ktorí sú schopnejší než jeruzalemskí kati dokázať, že Spasiteľove MUKY boli podľa nich stále malé.

Chcete počuť niečo o ich chudobných, nič iné, len o ich chudobných ku ktorým mám česť patriť? Kedysi som v Paríži stretol nádhernú svorku psov, majetok neviem ktorého apoštola, ktorý dokázal predať svojho Pána za viac ako tridsať strieborných. Už som o tom písal, ale neviem kde. Určite som písal o tom, aké som cítil hlboké pobúrenie a obrovskú nenávisť, pri pohľade na tých šesťdesiat či osemdesiat psov, požierajúcich chlieb šesťdesiatich či osemdesiatich chudobných. Bol som vtedy veľmi mladý, ale už vtedy som zomieral od hladu a presne si pamätám, ako som sa márne snažil pochopiť, ako tí ľudia tam dokážu byť pri toľkej drzosti tak trpezliví a vracal som sa odtiaľ škrípajúc zubami.

Ach áno. Bohatstvo je tá najstrašnejšia kliatba a prekliatcov, ktorí ho na úkor bolestných Kristových údov majú, čakajú nepredstaviteľné muky, je pre nich prichystaný príbytok revu a hrôz. Pre tých, ktorí na tomto svete trpia, je táto evanjeliová istota nepochybne potešujúca. Ale keď si človek, pri myšlienke na reverzibilitu bolesti predstaví napríklad, že niekde musí malé dieťa v ľadovej miestnosti trpieť hladom, aby nejaká kresťanská krásavica neprišla o svoj lahodný pokrm pri teplom kozube, ach áno, to čakanie je potom dlhé. Dokonale chápem spravodlivosť zúfalých.

Niekedy som si hovoril, že tá svorka, ktorá mi nejde z hlavy, bola možno jedným z tých bolestných obrazov, ktoré plynú na pozadísnov tohoto života, že bola na love za Chudobným. Strašná obsesia. Počujete v tom slávnostnom paláci ten koncert, tú hudbu, tie veselé a láskyplné nástroje, schopné presvedčiť človeka, že Raj existuje? Pre mňa je to trúbenie do útoku, signál k začatiu honu. Dnes na mňa? Na môjho brata? A ako sa máme brániť?

Títo ukrutníci, pri ktorých veselení sa chudobný potí od strachu sú pri tom katolíci, kresťania, tak ako on, že? Takže to všetko, čo nesie na zemi znamenie Božie, kríže vedľa ciest, starobylé zbožné obrazy, veže kostolíkov na obzore, mŕtvi,
spočívajúci so zloženými rukami pod náhrobkami na cintorínoch, až po zvieratá, nad ľudskou zlovôľou žasnúce zvieratá, ktoré ako by chceli utopiť Kaina v pokojných jazerách svojich očí - to všetko oroduje za chudobného, ale oroduje márne. Nič nezmôžu Svätí, ani Anjeli, odmietaná je aj Panna Mária a lovec sa ženie za korisťou bez toho aby si všimol zakrvaveného Spasiteľa, náhliaceho sa ponúknuť svoje Telo!

Nie som s týmto podobenstvom spokojný, nevyjadruje dobre moju myšlienku ani moje pocity, ale čo sa dá robiť. Z absolútna, odkiaľ sa pozerám nemôžem vidieť boháča a zvlášť bohatého katolíka inak, ako prenasledovateľa a požierača chudobných. Hovorí
tak o ňom Duch Svatý a presne v tento obraz vyúsťuje prízemná veda zvaná politická ekonómia.

Že sa niekto narodí s kopou majetku a iný na dne hnojnej jamy je pre ľudský rozum ťažko znesiteľné. Slovo Božie opovrhlo svetom a vošlo do chlieva, deti to vedia a na tom tajomstve, že PODSTATOU boháčovej radosti je Bolesť chudobného nič nezmenia žiadne diabolské sofizmy. Kto toto nechápe je hlupák tu na svete aj vo večnosti, hlupák na veky.

Áno, keby dnešní boháči boli pohania, zjavní modloslužobníci! Potom by sa nedalo nič povedať. Ich prvou povinnosťou by samozrejme bolo drviť slabých a prvou povinnosťou slabých by bolo príležitostne im podrezávať krky. Oni ale chcú byť katolíkmi a práve takto! Snažia sa skryť svoje modly priamo vo svätých Ranách!

A vy chcete, aby som ich nevolal zdochlinami!


Léon Bloy

utorok, 27. decembra 2011

Marchenoir - vládcom tohoto sveta

Dajte si pozor! Ničomnosť nie je útočiskom na veky a ja už vidím, ako sa nad váš obzor dvíha obrovská tlama. Vo svete, ako ho vy riadite, uisťujem vás, je mnoho utrpenia. Pohár trpezlivosti začína povážlivo pretekať a vy sa môžete dočkať poriadnych prekvapení. Chráň Boh, aby som sa vám pokúšal vykladať niečo o pachu prostitúcie, ktorým tak strašne smrdíte. Čas bežal a vy ste získali moc, akú až do tohoto storočia žiadny monarcha nedosiahol, pretože panujete nad rozumom, ovládate tajomstvo, ako prinútiť nešťastníkov plačúcich od hladu aby jedli kamenie.

Zneuctili ste Slovo kultom toho najodpornejšieho sebectva. A práve to príšerné hulvátstvo, ktoré ste rozpútali, vás zrazí k zemi. Ono vystrieda vaše posledné hanebné tóny a zavládne nad spoločnosťou navždy prepadnutou skaze. Nastane neslýchaná irónia, irónia schopná urýchliť koniec časov, keď sa i z vás stanú vyhladovaní predstavitelia opovrhovaného Slova. Ešte nikdy nedošlo k tak strašnému úpadku ľudského ducha. V dôsledku tej obludnej irónie spoznáte na vlastnej koži pekelné muky milovníkov Pravdy, ktorých vaša spravodlivosť zatratencov odsudzuje k zúfalstvu tak nahému, ako nahá je sama Pravda. To bude váš trest.

Od tej chvíle bude mojím najkrajším snom vidieť vás, vás odporných aj na pohľad, pretože vo svojom svedomí už hnusnejší byť nemôžete. V mene slov, ktoré sa od vás odvracajú s hrôzou, žijete výhradne zo lži, lúpeženia, nízkosti a zbabelosti. Dravo sa kŕmite nevinnosťou slabých a občerstvujete sa lízaním nôh silných. Dúfam, že vás čoskoro uvidím bez haliera, oholených až na kosť, pretože pre duše tak svinské ako sú tie vaše iné pokánie nejestvuje.

A tiež dúfam, že to bude koniec všetkých časov, pretože sa nedá predstaviť vláda ľudských splaškov odpornejších ako ste vy a nepočítať s tým, že ľudstvo na to skape. Možno toho dňa Pán Boh pocíti ľútosť, ako nad Sodomou a konečne zostúpi z neba, do dusivých výparov tejto planéty a ohňom vypáli raz navždy všetku vašu hnilobu. Anjeli s plamennými mečmi sa rozutekajú až do najvzdialenejších kútov vesmíru, aby zo samého zhnusenia nad vami nevyhubili sami seba a kone Apokalypsy sa pri pohľade na vaše posledné exkrementy budú vzpierať a erdžať hrôzou, že si zamažú kopytá.

Léon Bloy

utorok, 6. decembra 2011

Bp. Williamson (FSSPX): Prokletí liberálové


Komentář Eleison CCXXIX. (3. prosince 2011): Prokletí liberálové
český preklad uverejnilo fórum TRADITIO na http://crux.lightbb.com/t1191-komentao-eleison-229

Liberalismus je strašlivá choroba, která přivádí do věčného pekla milióny duší. "Osvobozuje" myšlení od objektivní pravdy a srdce (vůli a city) od objektivního dobra. Subjekt svrchovaně panuje. Je to člověk na místě Boha, přičemž člověk Bohu dává jen tolik důležitosti, kolik si člověk rozhodne mu dát, a to obvykle není moc. Všemohoucí Bůh je tak říkajíc na vodítku, jako poslušné šťeňátko! Ve skutečnosti je "Bůh" liberálů výsměchem pravému Bohu. Ale "Bůh se nenechá vysmívat" (Gal VI, 7). Liberálové jsou potrestáni v tomto životě tím, že se stanou falešnými křižáky, pravými tyrany a zženštilými muži.

Klasický příklad falšeného křižáka poskytují podle arcibiskupa Lefebvra revoluční kněží v latinské Americe. Říkával, že ztráta víry pod vlivem modernizujícího hnutí v Církvi vytvořilo ty nejhorší revolucionáře, protože falešné křížové výpravě komunismu dali všechnu sílu pravé křížové výpravě za spásu duší, pro kterou byli vycvičeni, ale ve kterou už nevěřili.

Protože skutečná křížová výrpava je pro Boha, pro Ježíše Krista, pro věčnou spásu, nevěří-li se v ní, zbývá tudíž po ní rozsáhlá mezera v lidských životech, kterou se snaží zaplnit bojem za cokoliv a za všechno: za zákaz tabáku (ale svobodu pro marihuanu a heroin); za zákaz trestu smrti (ale za svobodu popravovat schopné pravičáky); za zákaz tyranie (ale za svobodu vbombardovat nějaké zemi "demokracii"); za nedotknutelnost člověka (ale za svobodu potratit lidské dítě v děloze) -- seznam by mohl porkačovat dál a dál. Zdůrazněné rozpory se perfektně shodují s křížovou výpravou liberálů za naprosto nový světový řád, který má nahradit křesťanský světový řád. Předstírají, že nebojují proti Kristu, ale ta přetvářka se vytratí.

Liberálové se tak logicky stávají pravými tyrany. Protože se "osvobodili" od jakéhokoliv Boha, Pravdy či Zákona nad sebou, zůstává jen autorita jejich vlastních mysli a vůle, kterou vnucují svým bližním, ať už je jakákoliv. Například Pavel VI., který ztratil všechen smysl pro Tradici, která by jeho autoritu omezovala, vnutil katolické Církvi Nový mešní řád, aby odpovídal Novému světovému řádu, bez ohledu na skutečnost, že jen dva roky předtím významný počet biskupů odmítl vpodstatě tentýž experimentální mešní ritus. Co se staral o názory někoho pod sebeou, pokud to nebyli liberálové jako on sám? Oni nevěděli, co je pro ně dobré. On ano.

A opět logicky se liberálové stávají zženštilými, protože nemohou jinak než brát všecno osobně. Ale jakákoliv zdravá opozice vůči jejich autoritářství se zakládá na té Pravdě a na tom Zákonu, kterými liberálové opovrhují. a jenž je nade všemi lidskými bytostmi. To je způsob, jakým arcibiskup Lefebvre se bránil liberalismu Pavla VI., ale Pavel VI. si mohl myslet jedině to, že arcibiskup chtěl jeho místo Papeže. Nebyl chopen pochopit, že existuje mnohem vyšší autorita než jeho vlastní, o niž se arcibiskup Lefebvre ve vší klidnosti opíral. Kdo by se strachoval, že Pán Bůh někdy selže?

Nejsvětější Srdce Ježíšovo, dej nám, abychom si zasloužili dobré vůdce, kteří pochází jen od Tebe.

Bp. Richard Williamson, FSSPX

piatok, 2. decembra 2011

Prečo revolúcie nivočia rodinu

Solange Hertz

Málokto si uvedomoval lepšie než Friedrich Engels, že medzi politickým zriadením a rodinou je silná a veľmi dynamická interakcia . V roku 1884 v Pôvode rodiny, súkromného vlastníctva a štátu napísal: "S prevodom výrobných prostriedkov do spoločného vlastníctva prestane byť rodina základnou ekonomickou jednotkou spoločnosti.Vedenie domácnosti sa stane priemyslom. Starostlivosť o deti a ich vzdelávanie sa stane verejnou vecou a spoločnosť sa bude o všetky, legitímne aj nelegitímne starať rovnako. A tým skončia všetky obavy z následkov, ktoré odrádzajú ženy od toho, aby sa podvolili mužovi, ktorý ich "miluje". Nebude to dostatočný dôvod na postupné zavedenie bezstarostného sexuálneho správania a s ním aj oveľa zhovievavejšieho pohľadu na dievčenkú česť ?

Engels však precenil moc spoločnosti zničiť rodinu. Postuloval chybné tvrdenie, že rodina je "výtvorom spoločenského systému a bude odrážať kultúru spoločnosti a musí napredovať tak, ako napreduje spoločnosť, musí sa meniť tak, ako sa mení spoločnosť, tak ako sa to dialo v minulosti." A žena, je samozrejme ten element, vďaka ktorému spoločnosť zmení smer svojho napredovania. Jej emancipácia "sa stane možnou, až keď sa žena stane, vo významnej miere, účastnou na výrobnom procese a keď starosť o domácnosť bude zaberať len minimum jej pozornosti. A to sa stalo možné až s nástupom moderného priemyslu, ktorý nielen že ženám vo veľkej miere umožňuje prácovať, ale ktorý to absolútne vyžaduje a ktorý sa usiluje stále viac industrializovať domácu prácu." Verejná moc je na druhej strane, "produktom spoločnosti na istom stupni vývoja. Je dôkazom toho, že táto spoločnosť sa zaplietla do neprípustného sporu so sebou samou, že je rozpoltená nezmieriteľnými antagonizmami ktoré nedokáže odstrániť...... Táto moc, ktorá povstala mimo spoločnosti, ale ustanovila sa nad ňou a stále viac sa od nej separuje je Štát." Klasický marxizmus vidí v rodine aj štáte nevyhnutné zlá, ktoré postupne zmiznú a spoločnosť sa konečne premení na beztriednu blahobytnú utópiu.

Tridsaťpäť rokov pred tým, ako tieto myšlienky vyšli knižne, Marx s Englesom vyznali vo svojom Manifeste: "Buržoázne táraniny o rodine a vzdelaní, o posvätnom vzťahu medzi rodičmi a deťmi sú stále neznesiteľnejšie a pôsobením moderného priemyslu budú všetky rodinné putá medzi proletármi roztrhané a ich deti zmenené v obchodný artikel a výrobné nástroje." Do súčasného stavu rodinu katapultoval kapitalizmus, ale Marx s Engelsom ustanovili zásadu, že rodina je produktom kapitalizmu a spolu s ním musí byť zničená. Títo úbožiaci, si ako ateisti, nedokázali uvedomiť, že rodina je tajomstvo, od počiatku Božie dielo, z ktorého vyrástli všetky spoločenské systémy, dobré aj zlé. A budú stále vyrastať. Ak revolucionári nikdy nepodceňovali moc rodiny zastaviť ich programy, kontrarevolucionári nesmú nikdy podceňovať jej moc uskutočniť reformu. Rodina je, tak ako Cirkev, postavená na skale. Podporená silou prirodzeného zákona nikdy neprestane plniť to, čo Boh od nej žiada, ak ju však hriechom nezhodíme z jej základov. Pius XI zdôraznil : "Človek aj spoločnosť odvodzujú svoj pôvod od Stvoriteľa, ktorý ich vzájome usporiadal a podriadil jedného druhému. Preto nemôžu byť vyňatí zo svojich vzájomných povinností ani si vzájomne obmedzovať či upierať práva ..... Ale ako je nemožné zabezpečiť prospievanie živého organizmu, ak každá jeho časť nemá to, čo potrebuje pre výkon svojej špecifickej úlohy, tak je nemožné starať sa o spoločenský organizmus a dobro spoločnosti, ak každá jednotlivá časť a každý člen nedostáva to, čo potrebuje pre svoju spoločenskú úlohu. ... Nemali by sme dnes ani socializmus ani komunizmus, keby vodcovia národov nepohŕdali učením a materskými napomenutiami Cirkvi. Usilujú sa vybudovať spoločenské štruktúry na základe liberalizmu a sekularizmu, ktoré hoci sa zdajú silné a impozantné, rýchlo odhaľujú slabiny vo svojich základoch a pred našimi očami sa rúcajú jedna za druhou, tak ako sa musí zrútiť všetko, čo nie je postavené na uholnom kameni Ježiša Krista."

A práve preto sa skutočná rodina nemusí obávať chaosu ani anarchie. V skutočnom chaose sa prirodzené štruktúry so zadosťučinením znova potvrdia a posilnia z rozpadnutých umelých konštruktov, ktoré ich pred tým dusili. Na nešťastie je však dôvod si myslieť, že zmätok v ktorom sa nachádzame dnes, nie je tým spásnym a očisťujúcim chaosom, ale umelo vytvoreným podvodom. Je to úmyselne vytvorená politická zbraň, ktorá má donútiť spoločnosť prijaťešte tyranskejšiu podobu a akeptovať ešte väčšiu kontrolu súkromných životov. Pred ňou sa trasie aj prirodzenosť.

Prirodzenosť sa chveje, pretože politická ekonómia je v zásade rodinná záležitosť a jej prirodzené obrysy boli načrtnuté už v Edene. Ani o tisíce rokov neskôr nebol položený lepší politický systém, pretože Boh opätovne načrtol obrysy kresťanskej spoločnosti v rodine. Vtedy v rodine tesára Jozefa a jeho manželky Márie z Nazaretu. Dokonca aj dnes je rodina základnou politickou jednotkou, v ktorej vidíme súhru spoločnosti a jednotlivcov. Nemôžeme nevidieť, že tu nie sú rovnaké práva, ani rovnako platné hlasy. Rodina nie je demokracia ani o chlp viac ako Cirkev, alebo ktorákoľvek iná, Bohom ustanovená inštitúcia. Názor dvojročného má ťažko tú istú váhu ako názor dvanásťročného. Na druhej strane, dvojročný má isté privilégia, ktoré jeho starší brat nemá a nemôže mať. Toto je najjednoduchší spôsob, ako si uvedomiť, že pôvodnou politickou entitou je hierarchia a nie beztriedna spoločnosť. Jestvujú rozdiely, rôzne stupne a nuansy v právach a povinnostiach medzi členmi rodiny. A pretože sa odvodzujú od otca smerom nadol, nie od detí nahor, nie od strýkov alebo bratrancov, rodinná vláda je viac ako len hierarchická. Je to monarchia s jednou osobou na vrchole, od ktorej potom plynú všetky práva a privilégia. Toto je, pokiaľ je mi známe, jediná forma vlády formálne a pozitívne schválená v Písme i Tradícii, ostatné formy boli povolené len pre tvrdosť našich sŕdc. Táto ideálna forma, nielen že reflektuje vzťah Boha a sveta, ale aj samotné vzťahy v Najsvätejšej Trojici, v ktorej Otec plodí Syna a necháva zo seba vychádzať Ducha. Boh, vediac ako strašne sa svet v tomto bode odchýlil od Jeho zámerov, skrze svojho Syna povedal, v politike ostrieľanému, Pilátovi: "Nemal by si nado mnou nijakú moc keby ti nebola daná zhora." Pilát si možno pod slovom "zhora" predstavil cisára, ale to na význame výroku nič nemení, cisár dostal moc tiež od jej jediného zdroja, Boha.

Rodina však nie je len monarchia. Rodina, pretože jej skutočnou hlavou je Boh Otec, je zo svojej prirodzenosti teokracia. Je však ešte viac. Počnúc Vtelením v nazaretskom dome, keď sa naplnil čas, ustanovil Boh za najvyššieho vládcu rodiny svojho Syna. "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi." Preto kresťanská rodina, ktorá získava svoju hierarchickú a monarchickú autoritu od Bohočloveka, je nadprirodzenou politickou entitou, ktorá, hoci je ustanovená vo svete a v čase, svet presahuje. Je to večná teokracia. Jej občania sú nesmrteľní. Vybavená mocou zhora je nepremožiteľná, veď Hlava tejto rodiny povedala "Ja som premohol svet". A práve toto sú tie najhlbšie teologické dôvody, prečo v každej katolíckej rodine musí sedieť na tróne Najsvätejšie Srdce.

Ak rodičia nie sú politici, nie sú rodičia. Politická autorita, ktorou ich Boh obdaril nad ich domácim hospodárstvom, predchádza kolektivizmus, kapitalizmus, demokraciu a každé spoločenské provizórium postavenému na ilúzii, že moc pochádza zdola. Rodičia majú moc. Používajú ju dobre, alebo zle. V konečnom dôsledku, len oni môžu zničiť svoju rodinu, lebo len oni majú riadnu, Bohom ustanovenú moc tak urobiť. Kto iný by to dokázal? Podľa Božieho plánu nemal byť Kristus popravený nikým iným, len Pilátom. Ani nemal byť vydaný Pilátovi nikým iným, ako veľkňazom Kajfášom. Týmto mužom Boh Otec dal moc odsúdiť a popraviť vlastného Syna. Kristovo odsúdenie bolo drámou zapredanej autority. Sám povedal Pilátovi "Ten čo ma tebe vydal má väčšiu vinu ako ty", pretože zneužitie duchovnej moci je pre jej držiteľa oveľa nebezpečnejšie ako zneužitie moci temporálnej a tiež preto, lebo Pilát sa neznížil k zneužitiu vlastnej autority na rozvášnenie davu proti Kristovi, ako to urobil Kajfáš. Autorita zneužitá na pokrivenie myslenia bude čeliť tomu najprísnejšiemu súdu.

Na základe týchto faktov vidíme, že či už je autorita v rodine zneužitá, či vydaná na pospas svojvôli jej držiteľov, či užívaná správne a bohabojne, nikdy nebola ani nebude "produktom spoločenského systému" ako tvrdil Engels a ani sa nebude" meniť spolu so spoločnosťou" pokiaľ to len sama nebude chcieť. Tam kde sa spoločnosť rozišla s pravdou, sa už dávno pred tým rozišla s pravdou rodina. Kresťanská rodina má povinnosť stáť pevne na princípoch, ktoré jej boli zverené. Vari sa kresťanské rodiny v apoštolských časoch snažili zmieriť s dekadentnou rímskou kultúrou? Nie, pretože jediná spoločnosť, s ktorou sa môže a má rodina zmierovať a ku ktorej má smerovať je kráľovstvo, ktoré založil Kristusl. Rodina je prirodzená pôda pre kontrarevolúciu. Dnes musí rodina hlásať pravdu, aj keď sa ju pokúšajú rozkmásať zuby omylov a bludov. Bude to bolieť, ale už Platón tvrdil že neporiadok sa dá napraviť len za cenu primeraného utrpenia. Zjavenie a autorita zahalili rodinu zhora, ale prirodzené blaho vychádza zdola, tam kde ho Boh požehná. Každý, kto pozoroval liečenie nejakého zranenia vie, že proces neprebieha zvonka dovnútra, rana sa nezacelí preto, že ju obviažeme. Liečenie sa deje zvnútra, keď sa zdravé bunky začnú množiť a nahrádzajú poškodené. Spočiatku sa zdá, že sa nič nedeje, ba možno že sa to šte zhoršuje, rana hnisá, ale potom sa zacelí. Alebo, ak je bunková aktivita malá vznikne gangréna a pomôže len posledná možnosť, amputácia.

Tak sa aj spoločenské rany, ktorých utrpela kresťanská civilizácia bezpočet, dokážu zaceliť len hlbokou aktiváciou prirodzeného zákona. Násilie a deštrukcia je legitímne, len ako posledná možnosť. Čelíme svetu, ktorého inštitúcie treba prestavať zvnútra. Už nie je možné ich len plátať. Marx a Engels to videli, ale ich liek chorobu ešte zhoršil. Kalvínske pojatie úžery otrávilo ekonomiku. Falošný koncept rovnoprávnosti zničí všetko, čo zostalo zo slobody. Rodina nesmierne trpí tým, že prijala oba omyly. To čo sa kapitalistom nepodarilo rodine predať, všemohúci byrokrati presadia silou svojich nariadení. Napriek tomu tu teokratická rodina stále je, hlboko v hnisajúcej spoločnosti a má moc rásť a množiť sa. Kresťanská rodina zmenila pohanský Rím v Svätú rímsku ríšu, priniesla vojakov, politikov, mystikov, kňazov ale aj ekonómov a robotníkov, z ktorých sa stali svätci. A to môže urobiť aj teraz. Nemôže byť zdravá politika bez zdravých politikov a tí nemôžu byť bez zdravých rodín.

Či súhlasíte alebo nie, Kristus je pravou hlavou každej rodiny a otec rodiny je len jeho vikárom, ktorý legitímne koná len vtedy, ak koná ako by Kristus konal. Sv.Pavol vyvodzuje zjavný záver, že matka je v takom vzťahu k manželovi, ako Cirkev ku Kristovi. Tak sú dané pravidlá poslušnosti. Kristus je poslušný Otcovi, žena mužovi, pretože poslušnosť začína medzi rodičmi a deti ju len napodobňujú, pokiaľ ju vidia. Ako môžeme ale čakať, že dieťa bude poslúchať neposlušných rodičov? Deti v rodine sú veriaci, malé stádo Kristovo, ktoré treba viesť a kŕmiť a ktoré sa ľahko pohorší, ale ktorému je prisľúbené Kráľovstvo. Pokiaľ z domu nebude vypudená každá stopa falošnej demokracie, nebude v ňom poslušnosti. Bezpochyby sa s deťmi možno radiť, podľa veku a schopností, tak ako sa hierarchia zvykla radiť s veriacimi, ale rodičia nikdy nesmú svoju zodpovednosť prenášať na deti a delegovať dôležité rozhodnutia na nich. Ak spoločnosť stráca zmysel pre hierarchiu, je to preto, že ten zmysel sa stratil v rodine. Kde sa správna štruktúra nábožensky zachováva, rodina je nepoškvrnená svetom a ticho ale vytrvalo nástoji na svojej autorite, ktorá má prednosť pred autoritou spoločnosti či štátu. Rodina je živý organizmus s poslaním od Boha a teda je prirodzene nezlúčiteľná s formou štátne či úradne organizovanej jednotky. Všetky spoločenské i náboženské hnutia, ktoré sa snažia rodinu organizovať na čisto racionálnom základe musí rodina ignorovať. Ako teokracia je rodina baštou osobnej vlády. Môže si spokojne dovoliť byť neefektívnou a neekonomickou, podľa čiste svetského náhľadu, lebo sa riadi vyššími zákonmi ako sú tie ktoré sám sebe stanovuje svet. Kráča po vznešenejšej ceste. Matka môže utratiť peniaze a čas a ušiť dcére šaty, ktoré by inak kúpila za bagateľ v supermarkete, otec môže chlapcovi postaviť na dvore hrad, preliezačku či motokáru, ktorá sa ani kvalitou ani cenou nevyrovná tomu čo je možné kúpiť. Rodina je jedniné miesto na svete, kde hocičo čo stojí za to urobiť, stojí za to urobiť aj keď sa to robí zle, ako povedal Chesterton. On mal hlbokú, priam evanjleliovú nedôveru k odbornému prístupu k životu a silno pochyboval, či sa dá medzi odborníkmi nájsť pravda. Ich podiel na zničení moderných rodín však je nevyčísliteľný. Profesionáli, psychológovia, sociológovia, dietológovia, poradci všetkého druhu nastúpili, aby odstránili mystérium rodiny a nahradili ho systémom pochybných techník a postupov. Verili by ste, že aj na rozprávanie rozprávok bude raz treba odborník?
Matky a otcovia boli touto zámernou zámenou autority za odbornosť privedení k presvedčeniu, že nedokážu bez odborného nasmerovania riadiť svoje rodiny. Náhle sa vyrojivší gurmáni sú arbitrami toho, čo strčíme do rúry. Len odborní katechéti dokážu našim deťom sprostredkovať vieru. Profesionálni smilníci vtrhli do našich spální, aby nás naučili ako sa milovať. Odborníci zasadli na tróny v našich rodinách ani starorímski lárovia a penáti a uzurpovali si magistérium, tak ako si húfy teológov uzurpovali magistérium Cirkvi. Vyžadujú uctievanie a príkladnú poslušnosť. Vynucujú si ľudské obete vo forme antikoncepcie a potratov a dostávajú ich. Zabíjajú ducha, ktorý dáva život. A dávať život je úloha pre rodinu. "Nebudeš mať iných bohov!" rozkázal Stvoriteľ na Sinaji. Ale nie len rodičia sú z duše oddaní kultu odborníkov, zasväcujú tejto modloslužbe aj svoje deti. Pozorovaním rodičov sa deti učia uctievať týchto falošných bohov. Mnoho rodičov je hnaných túžbou stať sa skutočne profesionálnymi rodičmi, s rodinami usporiadanými s vysokou efektivitou a utilitarismom, ktorý obdivuje bezbožný svet. Ale aj efektivita a utilitarizmus musia ustúpiť rýchlosti, pretože diabol už nemá veľa času,čas sú peniaze a dobrá rodina musí byť bohatá rodina. Takže všetko treba rýchlo ba hneď. Chudoba, ktorá bývala evanjeliovou radou, musí byť odstránená, všetci musia byť bohatí.
To, že odborníci naozaj dosahujú v obmedzenom rozsahu svojich odborov úžasné výsledky rýchlo a efektívne veľmi sťažuje úsilie eo limináciu ich vplyvu. Majú v rukávoch viac trikov ako faraónovi kúzelníci. Čokoľvek urobíme, oni urobia lepšie. A tak im dovolíme, aby pomohli. Čo bolo na začiatku len príležitostnou pomocou sa stalo otvorenou nevyhnutnosťou. S nosom vystrčeným do sveta začala rodina nasávať vôňu "pokroku a spoločenských zmien", presne podľa Marxa. Najlepšie to vidieť na syndróme materskej škôlky. Hoci je to dobrá vec, užítočná v prípade núdze, časom sa stala súčasťou buržoáznej mystiky. Čo bolo pôvodne pomocou pre chudobných sa stalo symbolom statusu pre bohatých. Škôlky, spolu s povinným vzdelávaním, sa stali súčasťou latentnej a široko zakorenenej antikoncepčnej mentality. Rodičia, ktorí by ani za svet nepristúpili na potrat, alebo inú formu antikoncepčnú zahubenia plodu, bez obáv odložia svoje dieťa na väčšinu dňa do škôlky. Len ho nejako dostať z domu a v škôlkach sú predsa odborníci.
Pius XI povedal: "Každé podujatie, akokoľvek atraktívne a užitočné, musí ustúpiť pred naliehavou potrebou ochrany samotných základov viery a kresťanskej civilizácie. " To bolo v roku 1939. Dnes je neskoro, neskoršie ako si myslíme a rodičia by sa mali začať zaoberať svojou rodinnou politikou skôr, ako bude nadobro neskoro. To nie je práca pre odborníkov, do tohoto sa môžu pustiť iba milujúci amatéri. Nemusia sa báť, že nevedia ako na to, ideová platforma už bola sformulovaná: Otče náš..... príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi.

sobota, 12. novembra 2011

2 piliere


Demokracia nivelizuje poznávacie schopnosti. Niekto by mohol nadobudnúť dojem, že v súčasnom politickom súboji, ktorí môžeme sledovať denne vďaka (dopĺňať adjektívum protikresťanským sa už javí akosi nadbytočným) médiám, o niečo ide. Kto však skúma veci dôsledne dôjde k poznaniu, že tu už dávno nejde celkom o nič (a ak o niečo, tak kedy bude koniec demo-liberálnemu režimu).

Nie je treba byť priaznivcom "konšpiračných teórií", aby bolo vonkoncom jasné, že dnešné politické figúrky do jedného plnia predstavy vlastné gnostickým revolucionárom. O dekadentnú politiku ide absolútne naprieč spektrom: vrátane pseudokresťanskej KDH, či pseudokonzervatívneho KDS (ktoré kráča v jednom šíku s arcišaškom Matovičom a slobodomurárskym OKS). Konzervatívcami a pravičiarmi sú dnes totiž menovaní revolucionári (hlásiaci sa k pa-hodnotám novembra) stojaci celkom zrejme na postoyoch girondy. V čase krízy Cirkvi a vládnucej gnostickej paradigmy neprekvapí zmätok v pojmoch, kde podstatu nahrádzajú akcidenty.

Kto však chce preniknúť k podstate stojí pevne na dvoch nohách poznania: dvoch pilieroch, ktorého prenesú cez povrchnú šupinu huriavku civitatis terranae (ako ju bravúrne popísal Sv. Augustín).

Týmito piliermi sú: 1. antimodernizmus v Cirkvi
2. reakcionizmus v politike

ako dva meče chrániace blahodárne spojenie oltáru a trónu zaručujúce že ľudské zákony nie sú v nesúlade so zákonmi večnými, ktoré sú v Bohu.

Antimodernizmus spočíva v odmietaní modernizmu. Modernitu možno definovať ako vzostup gnosticizmu (Voegelin) a modernizmus ako teoretický smer snažiaci sa priblížiť Cirkev a jej učenie modernému (protikresťanskému) svetu a to predovšetkým likvidáciou katolicizmu vlastného racionalizmu a jeho nahradenie plytkým senzualizmom všeobecnej spásy. Pokiaľ ide o modernizmus ten jasne pomenoval Sv. Pius X. (viď napr. antimodernistická prísaha). V zásade je potrebné neochvejne veriť tomu, čo Cirkev vždy a všade učila. Jasným a zrejmým "áno, áno", "nie, nie" protiviacim sa dialektike modernej "hermeneutiky". Nejde tu o teokraciu ako by si zmyslel kdejaký liberálny hlupák, ale o metafyzické politické ukotvenie, bez ktorého nemožno postaviť druhý pilier.

Tým je reakcionizmus alebo inak kontrarevolučný postoj odmietajúci principiálne a do dôsledkov liberálne revolúcie a ich výdobytky v spoločnosti. V konečnom dôsledku pod týmto postojom myslíme monarchický a ostro nerovnostársky (nehovoríme primárne o ekonomickej rovine) spoločenský poriadok zakrytý baldachýnom morálneho učenia Cirkvi.

Kto stojí na týchto dvoch pilieroch nedá sa zlákať klamným hlasom väčšiny a nepripojí sa k bláznovstvu všeobecného hlasovania, kde je len tma a škrípanie zubami.

piatok, 14. októbra 2011

Gnostický blábol

„Plné společenství“ a další vesmírné souvislosti

Christopher A. Ferrara

2. září 2011

Arcibiskup Rembert Weakland: Nechvalně proslulý odpůrce církevní nauky, který je podezřelý z hereze
a přiznal se k homosexualitě, se těší „plnému společenství“ s Církví.

Jednou z výhod toho, že jste redaktorem v The Remnant je velká terapeutická hodnota fóra, na němž si můžete ventilovat svou katolickou frustraci z převládajícího zmatení doby, kterou Italové nazývají il dopoconcilio – doby po Druhém vatikánském koncilu. Kdoví, kolika vážným zdravotním následkům jsem předešel, když jsem na těchto webových stránkách odložil břímě úzkosti z toho, co je v době dopoconcilio hloupého. Je opět čas se vybít.

Když mluvíme o hlouposti, šéfproducent RealCatholicTV.com právě uveřejnil toto „oficiální stanovisko“ ohledně Bratrstva sv. Pia X.: „FSSPX není v plném společenství s Církví, ale Církev jej zve ke znovuobjevení této stezky.“

Ach ano, oné tajemné stále unikající „stezky“ k duchovnímu cíli, kterým je „plné společenství“. Zdá se to naznačovat jakousi novokatolickou analogii k osmidílné stezce buddhismu, která by, kdyby ji jen FSSPX „znovuobjevilo“, dovedla všechny jeho příznivce k vysokému stupni osvícení dosažitelného jinak pouze skrze radostné zřeknutí se nepostižitelného učení Druhého vatikánského koncilu – koncilu stejného, přesto odlišného, od všech ostatních koncilů; neotřelého a přesto tradičního; nového a přesto starého; pastoračního a přesto dogmatického, který znamenal otevření čaker pro energie současného světa; byl „událostí“, jejíž smysl lze jen tušit, ale nikdy vyjádřit přesně podle „správné interpretace“, která se jistě kdesi skrývá, ale musí být teprve nalezena. Pozorně poslouchej, luční koníku, a uslyšíš koncil v jemném vánku vanoucím v topolech římských vršků. Je to zvuk potlesku jedné ruky.

Nemáme už prostě a jednoduše dost tohoto gnostického blábolu? Zamysleme se spolu rozumně. Udělejme to, co tradicionalisté dělají stále: postavme se za pomoci několika jasných tvrzení proti mlžení a intelektuální nepoctivosti. Použijme zdravý rozum, jak to kdysi nazývali jezuité, když ještě používali zdravý rozum. Kdysi, kdy Církev používala zdravý rozum. Tak tedy několik jasných tvrzení. Tucet, abych to řekl přesně:

První: Díky papeži Benediktovi čtyři biskupové FSSPX již nejsou pod trestem exkomunikace, pokud pod ním vůbec kdy byli.

Druhé: Kněží a věřící FSSPX především nebyli nikdy exkomunikováni, proto papež Benedikt XVI. nemá potřebu z nich snímat jakoukoliv exkomunikaci.

Třetí: Ten, kdo není z Církve exkomunikován, může přijímat všechny svátosti Církve, včetně Svatého přijímání, a nikdo ve Vatikánu, a tím méně papež, pokud jde o FSSPX nic jiného netvrdil.

Čtvrté: Ani biskupové FSSPX, ani jeho kněží, ani řeholníci, ani jeho laičtí věřící nejsou obviněni z hereze, což by znamenalo zatvrzelé pochybování o článku božské a katolické víry nebo jeho odmítání.

Páté: Ten, kdo je a) pokřtěn v Církvi, b) není exkomunikovaný, c) je ve stavu přijímat všechny svátosti a d) není heretikem, je – a to mám od spolehlivé autority – katolíkem.

Šesté: Katolíci jsou ve společenství s katolickou Církví.

Sedmé: Neexistuje žádný „částečný“ katolík a proto neexistuje žádný pravý katolík v „částečném společenství“ s Církví.

Osmé: Členové FSSPX jsou praví katolíci.

Deváté: Nikdo ve Vatikánu nikdy netvrdil, že členové a příznivci FSSPX nejsou pravými katolíky, naopak mnozí vatikánští preláti a sám papež prohlásili, že jsou pravými katolíky, jejichž organizace je v kanonicky neregulérní situaci (což by se dalo dát do pořádku příslušným dekretem).

Desáté: Členové FSSPX nejsou nekatolíky.

Jedenácté: Dle principu bezrozpornosti nemohou být duchovní a laici FSSPX zároveň katolíky i nekatolíky.

Dvanácté: Mluvíme-li objektivně (subjektivní dispozice konkrétních jednotlivců jsou mimo dosah našeho chápání), pak dle principu o vyloučení třetího je tvrzení „FSSPX jsou katolíci“ buď pravdivé, nebo nepravdivé.

Závěr: Tvrzení, že katolíci z FSSPX nejsou v „plném společenství“ s katolickou Církví, jejímiž členy nepochybně jsou, je nesmysl. Stejně jako je nesmyslná představa, že Mahony a Gumbleton (kontroverzní americký kardinál resp. biskup – pozn. překl.) jsou v „plném společenství“ s Církví, ale biskupové FSSPX nikoliv, nebo že zástupy katolíků naprosto stejně nepravověrných, jako jsou nejliberálnější protestanti, jsou v „plném společenství“, ale nikoliv laici kolem FSSPX, kteří přijímají naprosto všechna závazná učení Magisteria ve věcech víry a mravů.

Případ FSSPX názorně ukazuje, jak rozporuplný koncilní novotvar „plné společenství“ a jeho opak „neúplné společenství“ působí ohromnou škodu Církvi. Nekatolíci jsou nyní vítáni a oslavováni na ekumenických setkáních a nejsou již vnímáni jako heretici nebo schizmatici, protože se soudí, že mají jakési mlhavé „neúplné společenství“ s Církví, zatímco souběžně s tím jsou katoličtí tradicionalisté odsuzováni a ostrakizováni, protože jim chybí mlhavé „plné společenství“ – jsou odsuzováni a ostrakizováni těmi stejnými kritiky, kteří vychvalují „neúplné společenství“ ohromného množství opravdových heretiků a schizmatiků, kteří odmítají prakticky vše, co Církev učí.

Výsměch je jedinou odpovídající reakcí těm, kdo dále žvaní o nedostatku „plného společenství“ katolíků, kteří si udržují víru uprostřed toho, co poslední papež po čtvrt století oslavování „velké obnovy“, která nikdy nenastala, nakonec oplakával jako „tichou apostazi“ kdysi křesťanské Evropy. Přesto stejný papež – papež, jehož vzrušení příznivci populárním pokřikem žádali jeho okamžité svatořečení – veřejně oznámil exkomunikaci čtyř tradicionalistických biskupů, kteří zasvětili svůj život tomu, aby zvrátili onu apostazi, které tento papež předsedal. Tentýž papež hýčkal a chránil Marciala Maciela Degollada (kněze usvědčeného z pedofilie, který udržoval vtah s nejméně dvěma ženami, měl až 6 dětí, byl obviněn ze zneužívání drog atd. – pozn. překl.) a odmítal slyšet cokoliv proti němu, navzdory množství důkazů, že tento špatný zakladatel „Kristových legionářů“ spáchal mnoho příšerných zločinů. Tentýž papež neučinil nic nebo jen málo, aby se vypořádal s bující homosexualitou mezi kněžími a s masivním zhroucením víry a kázně v Církvi, přičemž ale zval kdekoho od animistů přes zoroastriány, aby praktikovali své pohanské rituály přímo v místnostech kláštera sv. Františka v Assisi. Tentýž papež nám dal „ministrantky“ a uprostřed církevního zmatku navštěvoval rockové koncerty, zatímco biskupové FSSPX museli po desetiletí snášet stigma právně pochybné „exkomunikace“, kterou následující papež jednoduše jiným právním výnosem zvrátil. Tentýž papež políbil korán, zatímco dovolil, aby se Písmo svaté zcenzurovalo s užitím velkého množství modernistických a „genderově neutrálních“ špatných překladů.

Mimochodem, pokud jde o pohoršení kvůli líbání koránu, jeden novokatolický komentátor, který neochotně došel k závěru, že se nedá popřít, že, papež korán políbil, tvrdil, že „tím, že tímto způsobem prokázal úctu, podpořil světový mír a mezináboženskou jednotu“. Náhodou souhlasím s tímto komentátorem v tom, že toto gesto mohlo být spontánní, ale papež se jej nikdy neodřekl, dokonce ani poté, co chaldejský patriarcha Raphael Bidawid papeže veřejně chválil za to, že „políbil korán na znamení úcty“.

Církev byla obrácena vzhůru nohama ve jménu ekumenického koncilu, o jehož „pravdivé interpretaci“ se po více než půl století po jeho skončení stále debatuje. Sám Vatikán nepozval nikoho jiného než teologické odborníky FSSPX, a pouze je, k sérii jednání, kde s vatikánskými odborníky diskutovali tuto „pravou interpretaci“, která samozřejmě nemůže být odvislá od FSSPX. Žádná formulace vyjádřená pouhými slovy by nikdy nedokázala postihnout podstatu „skutečného koncilu“.

Mezitím katoličtí duchovní pokračují ve svém marném pokoncilním „dialogu“ s morálně zkrachovalým protestantským duchovenstvem, s trvale rozhořčenými liberálními rabíny a zuřivě fundamentalistickými imámy. Celý západní svět podléhá tiché apostazi. Islám, jenž už nemusí čelit odporu ze strany duchovních patologicky oddaných míru, kteří se s ním jen chtějí přátelit, všude povstává, aniž by mu cokoliv bránilo. Nejrychleji roste ve Francii, jejíž vláda zmrzačená svým vlastním rigidním laicismem, se pokouší o směšná světská protiopatření, jako je zákaz nošení burky na základě toho, že burky představují nezákonné zakrývání identity. Vláda zároveň neúnavně odbourává to, co ještě zbylo z mravního řádu v kdysi nejkatoličtějším z národů.

Přesto uprostřed apostaze naší civilizace a ohromného církevního kolapsu způsobeného domnělými „pověřeními“ Druhého vatikánského koncilu, je jedinými katolíky obviňovanými, že jim chybí „plné společenství“, skupina tradicionalistů, kteří nejenže se na kolapsu nijak nepodíleli, ale naopak mu vytrvale vzdorovali. Na druhou stranu ničitelé jsou údajně v „plném společenství“ s tou samou Církví, kterou zničili.

Dejme zástupům z „plného společenství“, co si zaslouží za své směšné hanobení věrných katolíků: řečnickou obdobu hození krémového dortu do obličeje, což je klasický americký způsob, jak srazit hřebínek nadutcům a pokrytcům. Vážně. Už bylo dost toho nesmyslu.

Tak, teď se cítím líp. Díky, pane šéfredaktor.

piatok, 15. júla 2011

Diabolská podstata

Dovoľte mi zopakovať, že francúzska revolúcia, nie je ako niečo, čo sme mohli pozorovať vo svete, ktorý sa už pominul. Jej podstata je diabolská a nikdy celkom nevyhasne, iba ak úplne opačným princípom a Francúzi nikdy nezískajú svoju krajinu, ak túto pravdu neuznajú.

Najväčšia známka rešpektu a hlbokej úcty, ktorú možno francúzskej aristokracii preukázať je pripomínať jej, že francúzska revolúcia - ktorú splatila svojou vlastnou krvou - bola jej vlastným dielom. Kým aristokracia stojí okolo trónu, ten je neotrasiteľný, hoci sa môže stať, že je obsadený slabochom, či hlupákom. Ale ak baróni odpadnú, niet pre trón viac istoty, hoci by na ňom sedel Karol Veľký alebo Sv. Ľudovít. A toto sa stalo vo Francúzsku. Monštruóznym spojenectvom a kolaboráciou s diabolskou ideou v 18. storočí zničila aristokracia všetko.

Protináboženské besnenie posledného storočia proti kresťanskej pravde a inštitúciam bolo primárne zamerané proti svätému stolcu. Sprisahanci si boli vedomí - a na nešťastie oveľa lepšie než väčšina správne zmýšľajúcich ľudí - že kresťanstvo stojí na na zvrchovanosti rímskeho biskupa. Proti tomuto základu smerovali celé svoje úsilie. Bez najvyššieho veľkňaza je celá stavba kresťanstva podkopaná a na to aby sa zrútila stačí len podporiť rozvoj istých okolností.

Ale fakty nemlčia. Sú snáď protestanti známi tým, že by sa zaoberali písaním kníh proti nestoriánom, Grékom a Sýrčanom, ktorí vyznávajú dogmy, ktorými protestanti opovrhujú? Nie nerobia to. Naopak, vždy ochraňovali tieto cirkvi, lichotili im a prejavovali ochotu sa zjednotiť s nimi, ako spojencami proti svätému stolcu. Neverec sa milo usmieva na každého rozkolníka a využíva ho, súc si istý, že všetci, viac či menej, tým či oným spôsobom prispievajú k jeho veľdielu, deštrukcii kresťanstva.

Joseph de Maistre
Du Pape

piatok, 24. júna 2011

Pomer Cirkvi a svetskej moci

Cirkev je zo svojej definície kráľovstvom duchovným a preto si nenárokuje priamu moc a vládu nad svetskými štátmi (1). Kristus jej
odovzdal najvyššiu duchovnú moc, ale nikde v Písme nečítame ani v tradícií nenachádzame zmienku, že by ju ustanovil vládkyňou a
panovníčkou nad štátmi a kráľovstvami. Cirkev si preto nikdy neosobovala jure divino vrchnej moci vo svetských veciach a
a panovníkov nikdy neprehlasovala za svojich závislých vazalov. Nepriatelia Božej Cirkvi však tvrdia práve toto a ako dôkaz
vyťahujú bullu Bonifáca VIII Unam sanctam z 18. novembra 1302, v ktorej si údajne tento pápež zvrchovanú politickú moc nad celým svetom privlastňuje. Z obsahu tej bully to však vôbec neplynie. Bulla bola vydaná ako reakcia na svojvoľné a nespravodlivé prechmaty Filipa Pekného do práv Cirkvi a na ostentatívne prehliadanie všetkých pápežových pokusov urovnať situáciu zmierlivou cestou. Bonifác teda v Unam sanctam zo stanoviska dogmatického jasne a zreteľne vysvetlil a určil pomer medzi štátnou a cirkevnou mocou. Na začiatku vysvetlil dva články viery o Cirkvi katolíckej ako jedinej ceste ku spáse a o primáte rímskeho pápeža a potom z evanjelií (2) dokázal, že Kristus odovzdal Cirkvi dva meče, duchovný a svetský. Duchovný tasí Cirkev sama, ale svetský tasí štátna moc pre Cirkev. Prvý tasí ruka kňaza, druhý tasí ruka kráľa a vojaka, avšak podľa pokynu a zvolenia kňaza (sed at nutum a patientiam sacerdotis). Prednosť duchovnej moci pred svetskou plynie nutne z toho, že duch vládne nad hmotou (spiritualia temporalia antecellunt). Duchovná moc má moc svetsku poučovať, riadiť a keď nekoná svoje povinnosti tak aj súdiť. Sama je hierarchicky usporiadaná a neuznáva nad sebou žiadnu svetskú moc. Hoci ju Kristus zveril človeku - pápežovi a človek ju vykonáva, predsa len je to moc Božská, pretože pápež ňou môže zväzovať a rozväzovať na zemi aj na nebi (3). Kto sa teda protiví moci Bohom ustanovenej, samému Bohu sa protiví. Bulla končí dogmatickou definíciou : "Porro subesse Romano Pontifici omni humanae creaturae declaramus, dicimus, definimus et pronuntiamus omnino esse de necessitate salutis", teda že pre spásu každej bytosti je nevyhnutné aby sa podrobila rímskemu pápežovi. (4) Hoci sa na prvý pohľad zdá, že Bonifác týmto pripisuje rímskemu pápežovi moc aj vo svetských veciach, obsah a logické súvislosti ak ich zoberieme v úvahu, však vedú k záveru, že pápež nič také neurobil, ale len zopakoval nemenné učenie Písma, Otcov a Cirkvi vôbec.
Podľa tohto učenia je človečenstvo Bohom určené pre nadprirodzený cieľ - priame nazeranie na Božiu tvár. Božej vôli sa nesmie nikto protiviť. Ak človek tento cieľ nedosiahne, upadne do večnej záhuby. Celý život človeka je Bohom samým zriadený a ustanovený preto, aby človek mohol tento cieľ dosiahnuť. Preto štáty, ak chcú plniť úlohu, ktorú im Boh určil, nesmú považovať hmotné blaho svojich občanov za svoj najvyšší cieľ, ale len za prostriedok ako skutočný najvyšší cieľ dosiahnuť. Preto musia hmotné blaho svojim občanom zaobstarávať v miere a spôsobom, ktorý nebude prekážať v ceste k poslednému cieľu. Život telesný musia podriadiť životu duchovnému a oba tieto životy usmerňovať tak, aby slúžili ako stupeň, z ktorého sa možno povzniesť k životu nadprirodzenému, k životu v milosti posväcujúcej a touto milosťou získať život večný. A pretože v diele spásy ustanovil Kristus Petra a jeho nástupcov za svojich námestníkov, musia sa úradmi učiteľským, pastierskym a kňazským, ktoré pápeži vykonávajú riadiť nie len Cirkev sama, ale aj svetské štáty, ktoré hoci sú vo svojom obore úplne slobodné, predsa sa musia orientovať podľa Bohom zjavených právd. Inak zídu z cesty a pozemským blahom, ktoré svojim občanom sa usilujú zabezpečiť zavinia ich večnú záhubu. A v tomto zmysle je rímskemu pápežovi podriadený každý človek, v duchovnom i telesnom zmysle.
Pretože štáty sú podriadené Kristu Bohu, sú podriadené aj jeho námestníkovi, ktorý v Kristovom mene a s Kristovou mocou
pokračuje v jeho vykupiteľskom diele. Bulla Unam sanctam určuje ideálny pomer medzi Kristovou svetovou ríšou a ríšami svetských
panovníkov. V tom zmysle treba rozumieť aj spomínaným dvom mečom. Duchovný meč znamená moc trojitého úradu, kňazského,
kráľovského a učiteľského, to jest moc, ktorou Kristus vykonal vykúpenie človečenstva. Keďže túto moc odovzdal Petrovi a z Petra prechádza na jeho zástupcov až do skončenia sveta, vložil tak Petrovi a jeho nástupcom do ruky tento duchovný meč aby riadili človečenstvo na ceste k večnej spáse. Pretože svetská moc nesmie v diele spásy nijako prekážať, zveril Kristus Petrovi aj časný meč, ale nie preto, aby ho Peter užíval takým istým spôsobom ako meč duchovný, ale preto, aby ním nepretržite ukazoval svetským panovníkom posledný cieľ každého človeka a varoval pred každým zneužitím svetskej moci a tak im stále pripomínal, že majú nad svojimi poddanými vládnuť "ut sic transeat per bona temporalia" a ako sa Cirkev modlí "ut non amittant aeterna " (5).
Že má rímsky pápež v tomto zmysle oba meče je samozrejmé, pretože táto moc plynie s absolútnou nutnosťou z nadprirodzeného cieľa, ku ktorému Kristus Cirkev ustanovil a i z pomeru, v ktorom i každá svetská moc má k tomuto cieľu stáť. A preto o zmysle bully Unam sanctam, ktorá naviac obsahuje dogmatickú definíciu "ex cathedra" nesmie byť medzi katolíkmi pochybnosť.
Keďže však Cirkev je zložená aj z hriešnych ľudí, ktorí ani po svojom ospravedlnení nedokážu vždy prekonať sklony svojej
porušenej prirodzenosti, nikdy sa nepovzniesla ku svojej ideálnej dokonalosti. Kráľovstvo Kristovo sa vo svojej dokonalosti zaskvie
až vo večnosti. A keď Cirkev nedokáže na zemi dosiahnuť svoju dokonalosť, nepodarí sa jej ani dosiahnuť dokonalosť vo vzťahu k
svetskej moci. Pretože však spásu nemožno dosiahnuť mimo Krista a Cirkvi, potom každý odklon od nej má za následok odklon od Krista a večnú záhubu. Cirkev má od Krista viditeľnú, konkrétnu a zrejmú Božskú autoritu. Každé popieranie tejto autority, ba i každé hatenie jej výkonu má za následok rozpad a rozvrat životných pomerov jednotlivcov, rodín i národov a dejiny túto pravdu jasne dokazujú.

Akonáhle sa nejaký štát postaví do zásadného odporu proti Cirkvi, musí, aby zachoval aspoň akú takú konzistentnosť, dôsledne popierať aj božstvo Ježiša Krista a na jeho miesto, za zdroj všetkej moci, mravnosti, spravodlivosti a práva postaviť seba samého. V dôsledku toho je potom pojem pravdy, dobra, mravnosti a spravodlivosti výhradne v moci panovníkov resp. ľudu (podľa druhu štátneho zriadenia), závisí len na ich vrtkavej vôli bez ohľadu na to, či to prospieva alebo prekáža dosiahnutiu posledného nadprirodzeného cieľa. Ale pretože bez jasného a nemenného konceptu pravdy a spravodlivosti nie je možné dlhodobo udržať žiadnu spoločnosť, stáva sa tak odpor proti Cirkvi podkopávaním základov samotného štátu, nastoľuje program permanentnej revolúcie a roztáča koleso úpadku a zvrátenosti. Od dôb Lutherových tento permanentný revolučný princíp ovláda politický život kedysi kresťanskej Európy a v bez počte revolúcií, ktoré starý kontinent už zažil máme bez počet dôkazov, že každá revolúcia prináša len väčšie a väčšie zlo.
Preto je v záujme každého štátu, aby sa nestaval do sporou s Cirkvou, ale naopak, aby ju žiadal o čo najaktívnejšiu súčinnosť. Iba tak
dokáže štát zosúladiť duševný a telesný život, časné a večné záujmy. A keďže celý ľudský život musí smerovať k nadprirodzenému
cieľu, Cirkev svojou súčinnosťou so štátnou mocou potom dokáže zušľachtiť celý život človečenstva. Ak štátna moc nedbá o
nadprirodzené zákony a usmernenia a hľadá len pozemské blaho pre svojich občanov, zhadzuje ich z piedestálu bytostí stvorených
na Boží obraz a stavia na úroveň sprostého dobytka, ktorého jedinou túžbou je utíšiť hlad a sexuálny pud. Ak potom porovnáme spoločnosť budovanú podľa zákona Kristovho a spoločnosť budovanú na zvôli jej panovníkov, ktorí naviac Krista a Cirkev nenávidia a odmietajú, porovnávame dve diametrálne odlišné ríše, porovnávame nebo a peklo.
Každý kresťanský jednotlivec, ale aj rodina, národ a štát sú údmi Kristovho mystického tela a On sa s nimi delí o svoj bohoľudský
život. Každý kresťanský štát je súčasťou kráľovstva Božieho, založeného k večnej spáse človečenstva. Keď Kristus nabáda, aby sme
hľadali najprv kráľovstvo nebeské a zvyšok sa nám pridá (6), nabáda nielen jednotlivca, ale aj štáty a celé ľudské pokolenie. Preto je
svetská moc povinná počínať si tak, aby pri snahe zaobstarať občanom statky a blaho pozemské, nezbavila ich statkov a blaha
nebeského. Keby vlády dnešných štátov mali na zreteli túto povinnosť, svet by bol oveľa lepším miestom, pretože všetka mravná a hmotná bieda, ktorou ľudstvo dnes trpí má len jednu príčinu, odvrat od Krista a jeho Cirkvi.


(1) J.Pospíšil - O Bohu vteleném
(2) Mat 20,52 Luk 22,38
(3) Mat 16,19
(4) F.Ehrman Die Bulle Unam Sanctam des Papstes Bonifacius VIII.
(5) Orationem in Dom. III post. Pent.
(6) Mat 6,33

utorok, 14. júna 2011

Diagnóza Západu

To čo by externému pozorovateľovi Západu v dnešných dňoch najviac udrelo do očí je absolútny nedostatok odvahy, ktorý je príznačný pre obyvateľov, kedysi hrdinského a statočného Západu.

Tváre väčšiny obyvateľov Západu sú poznačené obavami, úzkosťou a neprekonateľnou nespokojnosťou, ktorá pramení v úpornej snahe uspokojiť neusporiadanú túžbu mať stále viac, žiť stále pohodlnejší a bezstarostnejší život.

Každý spor, vnútorný i vonkajší, sa rieši podľa litery zákona a to sa považuje za najlepšie riešenie. Ak niekto plní zákon, nič viac nie je potrebné. Po dobrovoľnej zdržanlivosti a sebazápore už niet ani stopy.

Deštruktívna a nezodpovedná sloboda dostala neobmedzený priestor. Spoločnosť stratila akúkoľvek účinnú zbraň, ktorou by mohla predísť pádu do hlbokej priepasti ľudskej dekadencie. Život je organizovaný prísne legalisticky a nie je schopný sa ubrániť sa pred rozleptaním od zlého.

Unáhlenosť a povrchnosť sú duševnou epidémiou dneška, ktorá v rozsahu predčila všetky cholery a morové rany, ktoré sužovali západ v minulosti. Viac ako inde sa prejavuje v tlači. Hlboká analýza problému je v novinách anathema. Všetko sa končí pri emotívnych nadpisoch a dokola opakovaných frázach.

Napriek tomu, že dávno nejestvuje žiadna cenzúra, módne trendy a idey sú starostlivo oddelené od tých ktoré, už v móde nie sú. Nič nie je zakázané, ale do tlače či televízie sa nedostane nič, čo nie je v móde. Bádatelia, dnes nazývaní experti, sú síce legálne slobodní, ale v skutočnosti sa drvivá väčšina vezie na módnej vlne. Ich najväčším bádateľským počinom je zistiť, v ktorom ideovom tábore momentálne veje najviac zástav a rýchlo tam vztýčiť aj tú svoju.

Napriek nesmiernemu nadbytku informácií, alebo možno práve preto, má Západ veľké problémy pochopiť skutočnosť takú, aká je. Namiesto toho sa rád necháva klamať najrôznejšími šarlatánmi, ktorí mu sľubujú raj na zemi.

Západ, v dobe keď sa najviac pýšil sa svojim kritickým rozumom, bez akejkoľvek reflexie uprel sám sebe možnosť poznať Pravdu a ponoril sa do relativistického kotla protichodných povier, téz, ideológii a ideí, dôrazne potierajúc každú snahu o ich roztriedenie na pravdivé a lživé.

Chyba je niekde v koreňoch, v samotnom základe ľudského uvažovania v posledných storočiach, prevažujúcom náhľade svet, ktorý sa zrodil v renesancii a ktorý možno popísať ako racionalistický humanizmus, ktorý považuje človeka za centrum všetkého.

Ak má humanizmus pravdu, že človek sa narodil aby bol šťastný, potom prečo sa narodil aby zomrel? Ale telo je odsúdené k smrti a ak teda má byť šťastný, poslanie človeka na zemi musí byť duchovnej povahy. Toto poslanie teda nemôže spočívať v ničím nehatenom užívaní každodenného života, ani v hľadaní spôsobu akým čo najjednoduchšie získať čo najviac vecí a veselo si z nich ťažiť. Naopak, toto poslanie musí byť napĺňaním trvalej a naliehavej povinnosti, uskutočniť v živote jednotlivca dokázateľný morálny vzrast a tak dosiahnuť aby človek na konci svojho života bol lepšou ľudskou bytosťou ako na jeho začiatku.

pondelok, 18. apríla 2011

Odpor k protestantizmu ako základ konzervatívneho postoja


Základom politického liberalizmu v dejinách Európy a kľúčom k jeho ovládnutiu spoločnosti je úspech protestantskej herézy. Protestantizmus sám je totiž dôsledkom, ako aj predobrazom liberálneho postoja - popierajúcim reálnu duchovnú autoritu, ktorá je nahradená deštruovaním dogiem prostredníctvom dialektického kolotoča svojvoľného tárania protestantských pastorov, tejto babylonskej mäteže výkladov Sv. Písma, ktoré v konečnom "zduchovňujúcom" procese anihilujú akýkoľvek jeho reálny význam. To bol nakoniec jeden z cieľov popretia "suchoparnej" scholastiky, kde Boh bol nemenný a vnútorne si neprotirečiaci.

Tento bol nahradený bôžikom protestantizmu, ktorý predovšetkým káže a vykladá - v sola interpretácia. Nemožno sa pri takejto predstave ubrániť dojmu, že tento bôžik bude ten istý, ktorý má v ľudových predstavách na hlave rožky a v jednom z najpríznačnejších obrazov zachytávajúcich obohatenie, ktoré prináša protestantská heréza duje na arciheretikovi Martinovi Lutherovi.

V období stredoveku podarilo sa našťastie herézy v zásade vykázať mimo verejný priestor. Natoľko ešte stačila moc Svätej Cirkvi chrániacej poklad viery, hoc ju často tvorili nehodní a hriešni predstavitelia. Ako mocná hrádza vtedy vo svojej najlepšej hodine Cirkev bránila spoločnosť zasiahnutú existenciálnym pnutím vyvolaným dedičným hriechom pred inváziou gnostických hnutí zduchovňujúcich reálne základy zákonov spoločnosti, ktoré odrážajú večný zákon, ktorý je v Bohu na svojvôľu "kazateľského" umenia osvietených kritikov pôsobiacich mimo rámec "skostnatelého jarma dogiem" ustanovených jedným neomylným rozumom.

Trestom pre spoločnosť odvracajúcu sa materskej náruče Cirkvi - s tradičnou výhovorkou odkazujúco na neresti jej kňazov, biskupov a pápežov, hoc táto nebola vôbec menšia od nerestí ich kritikov ako jasne ukazuje príklad samotných reformátorov - bolo potom pôsobenie protestantskej revolúcie, skutočného príkladu budúcich revolúcií liberálnych. Revolúciu v poriadku duchovnom nasledovala revolúcia v poriadku spoločenskom - obe v konečnom dôsledku volajúce po "oslobodení" od tyranskej moci Boha, ktorá mala byť definitívne nahradená dialektickým klaňaním sa panteónu najrôznejších božstiev žiadostivostí tela (takto to protestantizmus nedefinoval, rozhodne to tak nevidel ani arcikurevník Henrich VIII., kto však poznal učenie tohto mylného názoru, ten postupne musel zistiť, že jej konečným dôsledkom je rozvrátiť spoločenský a duchovný poriadok takým spôsobom, že neostane kameň na kameni a žiadna pravda nespochybnená, až nakoniec ostane len príkaz žalúdkov a pohlavných údov, ktorý sa ešte na dôvažok honosne označí prináležitosťou k slobode a láske).

Sloboda tu pritom znamená v konečné objavenie božstva vo vlastnej osobe a láska v uspokojovaní najrozličnejších žiadostivostí (pričom prichádza k ich spojeniu v téze: čím väčšia zvrátenosť, tím väčšia sloboda).

Akýkoľvek konzervatívny postoj je postoj kontrarevolučný, postoj upierajúci sa k nemennému poriadku - ktorého poznanie nám bolo dané, úmerne našim možnostiam ho chápať -, ktorý našťastie nijako nezávisí od morálnych kvalít cirkevnej hierarchie - odmietajúci do najhlbších dôsledkov vstúpiť na dialektický kolotoč protestantskej herézy, ktorá je základom pre moderný liberálny spoločenský ne-poriadok obracajúci sa proti jednotnému domu Christianitas.

Môžeme preto len opakovať, že kritický postoj odporu voči revolučnému duchu a praxi protestantizmu je základom každého konzervatívneho postoja odporujúceho modernému politickému liberálnemu ne-poriadku, ktorého protestantská revolúcia porodila .

Preto dávame spoločnosť pod ochranu Sv. Matky a Bohorodičky Márie, ktorá svoje verné dietky najlepšie ochraňuje pred všetkými bludmi, vrátane tých sladkých protestantských seba-popierajúcich slobodou oplývajúcich rečičiek.

Pamätajme tiež na dedičstvo mnohých svätých mučeníkov, ktorí položili svoj život na obranu pravej viery pred skazou šíriacou sa z otrávených prameňov protestantskej herézy, ich obeť nebola márna, ale bola mostom po ktorom mnohé duše mohli nájsť cestu k svojmu spasiteľovi. A ich príklad nech je pre nás tiež zákonom podľa pravidla salus animarum suprema lex, ktoré nestráca svoju platnosť ani pre pravidlá platné v spoločnosti.

Jean Cotterau

pondelok, 4. apríla 2011

Bonifác VIII. - víťaz


Strážca pečate, Peter Flotte vystúpil s ostrou obžalobou, v ktorej vinil Bonifáca, že utláča francúzsku cirkev, prebendy udeľuje cudzincom, osobuje si všetku autoritu, kráľove právomoci vo svetských veciach neuznáva a podobne. Preto stavy kráľa podporujú a žiadajú aby samostatnosť krajiny bránil. Šľachta vyhlásila, že za kráľa životy i majetky obetuje, klérus sa nechal zbabelo zastrašiť a tiež sa pridal. Podľa uznesenia stavov potom duchovenstvo písalo Bonifácovi list, v ktorom ho žiadajú, aby svornosť a lásku medzi Cirkvou, kráľom a ríšou zachoval, galikánsku cirkev v mieri ponechal a zhubné dekréty odvolal. Šľachta napísala nadutý list kardinálom, v ktorom pyšne vychválila svoje zásluhy o Cirkev, Bonifáca obvinila zo všetkého vyššie spomenutého a na zrušení nepriateľských dekrétov trvala. List tretieho stavu sa nezachoval, ale z odpovede ktorú kardináli zostavili sa zdá byť rovnakého razenia. Kráľ znova vydal rozkaz, že duchovní nemôžu opustiť krajinu a obnovil zákaz vývozu z krajiny. Všetky cesty a priesmyky obsadil vojskom, aby nikto nemohol cestovať do Ríma na ohlásenú synodu.

Kardináli šľachte odpovedali 26. júna veľmi dôstojným spôsobom: vyjadrili ľútosť nad obsahom listu, vyhlásili, že súhlasia s pápežom, popreli, že by si kedy pápež nárokoval zvrchovanosť vo svetských veciach a tiež popreli, že by bol pápež tvrdil, že Filip kráľovstvo od neho ako léno dostal. Vysvetľovali, že zvolať partikulárnu či všeobecnú synodu, je pápežovo právo, že zvolal len Francúzov, osoby kráľovi milé aby sa poradili, ako urovnať situáciu, odstrániť bremená uložené kláštorom a kostolom. Ďalej uviedli, že pápež cirkvi na jej majetku sám nijako neublížil, prenechal však Filipovi na jeho vlastnú žiadosť na obranu krajiny niekoľko rokov desiatu časť z príjmov katedrálnych a kolegiátnych kostolov. Pápež je hlavou Cirkvi a má právo pre hriech hnať na zodpovednosť každého kresťana. Biskupstvá, až na dve, ktoré držia schopní a kráľovi milí Taliani obsadil Francúzmi, staral sa aj o chudobné duchovenstvo, štedro udeľoval magistrom teológie kanonikáty pri parížskych kostoloch. Na konci listu kardináli šľachte vytýkali spôsob, akým vo svojom liste bez všetkej úcty k Bonifácovi vystupovala. Francúzskym prelátom odpovedal Bonifác sám. Nazval francúzsku cirkev zaostalou a všetečnou dcérou, ktorá povstáva, aby tupila svoju matku a vytkol prísne im ich zbabelosť s akou sa na zhormaždení stavov správali.

V auguste 1302 boli na zasadanie konzistória pozvaní francúzski vyslanci. Kardinál-biskup z Porta držal reč, v ktorej pápežov postup bezvýhradne podporil a falošnú bulu odmietol. Vyložil rozdiel medzi právom patronátnym a collatio benefici a ukázal, že kráľ nemá moc udeľovať benefícia, pokiaľ ju nedostane od pápeža. Potom zopakoval staré cirkevné učenie, že pápež má právo aj svetské veci súdiť, pokiaľ ide o hriech (ratione peccati). Ukázal, správne rozlišovanie medzi právomocou de jure a právomocou ad usum et executionem vo svetských záležitostiach. Po kardinálovi vystúpil pápež, s podobnou rečou. Za pôvodcu rozporov označil Petra Flotta, ktorý pápežský list sfalšoval aby sa zdalo, že pápež od kráľa žiada aby uznal, že jeho ríša je len pápežské léno. Bonifác povedal, že je to už 40 rokov čo si znalosť práva osvojil a veľmi dobre vie, že sú dve moci od Boha ustanovené, svetská
a duchovná a taká hlúposť ho nikdy nenapadla, aby si právomoc kráľovu privlastniť chcel. Avšak ani kráľ, ani iný kresťan nesmie popierať, že ratione peccati má vo svojej moci súdiť pápež. Ohľadom benefícií povedal, že jeho úmyslom je aby kráľ dovolene konal čo teraz koná nedovolene a že mu v tom chce preukázať priazeň, lebo len so súhlasom Apoštolského stolca sa môže laik dostať k právam kollačným. Udelil kráľovi právo pri každom kostole jeden kanonikát obsadiť a v kostole parížskom všetky, pod podmienkou, že ich udelí len magistrom teológie, doktorom práv alebo iným učeným mužom a nie príbuzným a synovcom. Táto podmienka však nebola
splnená a benefícia boli udeľované len neschopným obľúbencom.
Do sporu sa pokúsil ako sprostredkovateľ vstúpiť vojvoda burgundský, avšak kardináli trvali na tom, aby sa kráľ za falšovanie buly ospravedlnil a za urážky zadosťučinil, o čom ten nechcel ani počuť a na oplátku zabavil majetok všetkých prelátov ktorí odcestovali na zvolaný synod. Bez ohľadu na zákaz vycestovať podarilo sa do Ríma dostať 4 arcibiskupom, 35 biskupom a 6 opátom. Synoda začala 30. októbra, jej akty sa však nezachovali. Pápež nechcel hnať spor do krajnosti, preto kráľa neexkomunikoval. Výsledkom boli dve buly, prvá z 18. novembra dávala do kliatby každého, kto by prelátov čo cestujú k Apoštolskému stolcu alebo sa vracajú domov väznil, týral alebo im iné prekážky do cesty kládol.


Druhá bula z toho istého dňa je povestná "Unam sanctam", ktorá pomer moci svetskej a duchovnej opisuje. Jej hlavné vety znejú: V jednu, svätú, katolícku a apoštolskú cirkev musíme veriť, mimo nej niet spásy ani odpustenia hriechov. - Ona je jedna a jediná a má len jednu hlavu, nie dve ako nejaká obluda a tou hlavou je Kristus, na zemi zastupovaný Petrovým nástupcom. - Kto toto popiera, nepatrí do Kristovho košiara. - Evanjeliá nás poučujú, že v Cirkvi a v Petrovej moci sú dva meče,svetský a duchovný, lebo keď apoštoli povedali: "Hľa, sú tu dva meče", Kristus nepovedal, že ich je málo alebo veľa, ale povedal že ich je dosť. - Kto by popieral, že Peter vládne aj svetským mečom, nevšímal by si slová Pánove: "Schovaj meč do pošvy." - Oba meče sú v moci Cirkvi, jeden je pre Cirkev, druhý Cirkvou tasený. Jeden rukou kňazovou, druhý rukou kráľovou, však na pokyn kňaza a kým to kňaz dovoľuje. - Jeden meč ale musí byť podrobený druhému, moc svetská musí byť podrobená moci duchovnej, lebo Apoštol hovorí: "Niet moci pokiaľ nie je od Boha, a tie čo sú od Boha ustanovené", ale neboli by ustanovené dobre, keby jedna nebola podrobená druhej, keby meč nižší nebol vyšším tasený. - Že moc duchovná je čo do dôstojnosti a vznešenosti nad svetskou vyznávame tým jasnejšie, čím vyššie veci duchovné nad hmotnými stoja - Moc duchovná svetskú učí a ak nie je dobrá, tak ju aj súdi a tak sa plní Jeremiášovo proroctvo: "Ustanovil som ťa nad národmi a kráľovstvami." Teda ak sa svetská moc odchýli od pravej cesty, býva duchovnou mocou súdená. Ak sa od pravej cesty odchýli moc duchovná, nižšia býva súdená vyššou, odchýli sa však tá najvyššia, býva súdená len Bohom, ako Apoštol hovorí: "Duchovný súdi všetko. sám však nebýva súdený nikým." - Táto moc, hoci je človeku požičaná a človekom vykonávaná, nie je ľudská ale Božia, daná Bohom Petrovi slovami : "Čokoľvek zviažeš na zemi atď. " Kto by sa tejto moci protivil, protiví sa Božiemu príkazu, a príjma tak ako Manicheus dva princípy, čo za falošné a bludné považujeme. Že každý človek je rímskemu pápežovi podrobený vyhlasujeme, definujeme a deklarujeme ako vec ku spáse úplne nevyhnutnú.

Touto bullou nepovedal Bonifác nič, čo by už pred ním neboli učili iní pápeži. Pápež si neosobuje právomoc lénneho pána, ale nárokuje si moc súdiť ratione peccati kráľov a kniežatá, ktoré sa pri správe svojich panstiev dopúšťajú hriechov. Túto superioritu pápežovu nakoniec uznávali aj svetské kniežatá, vždy keď od pápeža niečo žiadali. Filipa bula patrične rozhnevala a nechal magistrom Jánom z Paríža spísať Tractatus de potestate regia et papali, v ktorom pápežovi túto moc upiera.
Medzi tým, ale Filip utrpel pri Courtnay strašnú porážku a Peter Flotte a gróf z Artois, najväčší pápežovi nepriatelia padli. Pápež v tom videl Boží trest a povzbudil flanderské vojsko k odporu. Namiesto padlých lotrov sa však do kráľovej priazne votrel bezohľadný Viliam Nogaret, stal sa strážcom pečate a ihneď začal intrigovať s Colonnmi. Kráľ oznámil na jeseň 1302 pápežovi, že ho za arbitra v spore s Anglickom a Flandrami neuznáva, posol však naznačil, že kráľ je ochotný vyjednávať a vyjednávanie podporoval aj kráľov brat Karol z Valois. Preto poslal Bonifác francúzskeho kardinála Le Moyne s 12 článkami ako podmienkami mieru do Paríža, v ktorých žiadal uznanie pápežských práv, aby Filip spálenie buly odčinil a so zásahmi do Cirkevných záležitostí skončil.

Filip nechal okamžite vypracovať odpoveď, v ktorej ľstivo dokazuje, že je v práve. Odpoveď je dvojzmyselná, prekrúca fakty, vyhovára sa na úradníkov, prechmaty ospravedlňuje odvolávaním na minulosť, pápežove sťažnosti sa vykladajú v inom zmysle aký majú, ústupky sa menujú len hmlisto a všeobecne. Karol z Valois naopak potvrdil, že pápežské požiadavky sú spravodlivé a Filip ich prijať môže, preto Bonifác oprávnene Filipovu odpoveď v listoch ku Karolovi a ku auxerrskému biskupovi nazval nedostatočnou. Potom vydal dve buly, v prvej žiadal aj ostatných prelátov, aby sa do troch mesiacov do Ríma dostavili a v druhej vyhlásil, že Filip prepadol kliatbe, ktorá postihne každého, kto prelátom k Apoštolskému stolcu cestovať bráni. Vyhlásenie tejto druhej buly bolo odložené až na chvíľu, keď kráľ odmietne všetko zmierenie a tak na seba privolá trest.Nenávisť k Bonifácovi však dosiahla vrchol skôr ako tieto listy vyšli. Nogaret zvolal na 12. marca 1303 mimoriadne zasadanie
vlády, na ktorom vyzýval kráľa, aby Cirkev proti lúpežníkovi, zlodejovi, cudzincovi, kacírovi, svätokupcovi a falošnému pápežovi Bonifácovi bránil, prelátov žiadal o zvolanie všeobecného koncilu, na ktorom dôkazy proti Bonifácovi predloží, aby bol ten ničomník odsúdený a iný z kardinálov zvolený na jeho miesto. Krátko na to zatkli pápežského posla a kardinál - legát v strachu o vlastnú bezpečnosť utiekol z krajiny. Pápež vidiac že spor sa nevyrieši, uznal Albrechta za rímskeho kráľa, Fridricha za kráľa sicílskeho a vyzval Nemcov, ktorí žili na územiach nedávno dobytých Francúzmi aby sa jarma zbavili a okovy ktoré znášajú roztrhali.

Filip, aby si uvoľnil ruky k zničeniu Flanderska a pokoreniu pápeža uzavrel 20. mája s Anglickom mier a 13. júna zhromaždil v Louvri oddaných prelátov a veľmožov. Rytier Du Plessis čítal žalobu na pápeža. Na druhý deň pripravil proti Bonifácovi 29 článkov, v ktorých tie najsprostejšie klebety, lži a nactiutŕhania zhromaždil. Bonifác vraj neverí v nesmrteľnosť duše, vraj povedal že by bol radšej psom ako Francúzom, neverí v transubstanciáciu, nepovažuje smilstvo za hriech, prechováva u seba diabla, núti kňazov aby porušili spovedné tajomstvo, venuje sa svätokupectvu a sodomii, podporuje modlárstvo, nepostí sa, necháva duchovných popravovať a teší sa z ich smrti, minul peniaze na Svätú zem vyzbierané a mnohé iné. Tieto lži kardináli Colonnovia, Šimon z Palestriny a Le Moyne už v roku 1295 o pápežovi šírili a kráľa proti nemu štvali. Du Plessis všetkých uisťoval, že to čo robí nerobí z nenávisti, ale z lásky k Cirkvi. Na to kráľ vyhlásil, že sa odvoláva ku všeobecnému koncilu a k budúcemu pravému pápežovi. Niečo také sa vo Francúzsku ešte nestalo, aby povstali laici a chystali sa súdiť pápeža na všeobecnom sneme. Biskupi sa chovali zbabelo, časť z nich súhlasila so snemom, aby sa potvrdila alebo vyvrátila Bonifácova vina, iní nastúpili na rozkolnícku dráhu. Potom nechal kráľ uznesenia čítať ľudu, na univerzite, v kláštoroch a všade, kde to bolo možné. Úradníci sa rozbehli po krajine a zháňali popisy podporujúce kráľovo počínanie. Kto nepodpísal dobrovoľne, bol donútený. Ján, opát z Citeaux, opáti z Cluny, Premontre a iní boli zatknutí, montpelierskí dominikáni boli vyhnaní z krajiny, každý odpor sa rovnal velezrade, Filip rozposielal listy po Európe a žiadal cirkevný snem. Bonifác dostal v rodnej Anagni správu o najnovších udalostiach. V konzistóriu rázne odmietol všetky žaloby a 5. augusta vydal niekoľko búl, v ktorých sa chystal ukázať a potrestať bezbožnosť jeho nepriateľov. V "Nuper ad audientiam" zaútočil na kráľa, ktorý odmietal spasiteľné napomenutie, opovrhuje pápežom a zvoláva snem, ktorý len pápež môže zvolať. Doktorom parížskej univerzity, ktorí podporovali kráľa zobral právo udeľovat akademické tituly, suspendoval Gerharda arcibiskupa s Cypru, vyhradil si udeľovanie všetkých benefícií, kým kráľ nezaistí, aby nehodným udeľované neboli. 8. augusta mala byť zverejnená bula, ktorou uvaľoval na Filipa kliatbu, ale deň pred tým Nogaret pápeža zajal.

Už od apríla sa Nogaret zdržiaval v Taliansku a zbieral spolu so Sciarrom Colonnom medzi toskánskymi ghibelínmi vojsko a v tajnosti pripravoval prepadnutie pápeža v Anagni. Chcel ho zajať a donútiť, aby sa dobrovoľne vzdal úradu a odstúpil, alebo ho odvliecť do Francúzska a tam pred nejakým zinscenovaným koncilom súdiť, zosadiť a uväzniť. Financoval ho florentský bankár Petruci. Zavčas ráno 7. augusta sa Nogaret s ozbrojencami objavil pred Anagniou. Adenolfo, anagnský šľachtic a jeden zo sprisahancov im otvoril bránu a oni kričiac "preč s Bonifácom" vtrhli do mesta. Podplatená chamraď sa k nim pripojila a obsadila ulice a verejné miesta. Odpor pápežových príbuzných sa nevydaril, magistrát sa na nič nezmohol a pápeža okrem dvoch opustili všetci kardináli. Sciarra Colonna vypáčil dvere na pápežovom dome, v ktorom sa hneď začalo rabovať. 86 ročný Bonifác volal:

"Otvorte dvere do mojej izby, chcem trpieť ako mučeník za Cirkev Božiu." V pápežskou rúchu sa posadil na trón a čakal svojich vrahov, v sprievode ostijského kardinála Boccasiniho a Petra kardinála sabinského. Votrelci sa báli siahnuť na cithodného starca, ale Nogaret a Colonna k nemu pristúpili a zasypali ho urážkami. Nogaret mu prečítal uznesenie parížskeho zjazdu a hrozil, že ho zviaže a odvedie do Francúzska, aby ho tam pred všeobecným snemom odsúdili. Nato mu Bonifác odpovedal: "Odsúdenie a zosadenie od Patarénov trpezlivo znesiem." čím narážal na Nogaretovho deda, ktorý bol upálený ako albigenský kacír. Podľa jedných sa na to Nogaret červený od hanby vzdialil, podľa iných zasa z výkrikom "maledictus Malefacius" zhodil pápeža z trónu a Sciarra ho bil železnou rukavicou po tvári. Pápež , aby ho donútili odstúpiť alebo odvolať svoje buly, nedostal dva dni nič jesť. Ale 9. septembra sa anagnijskí občania rozhnevaní zločinom spáchaným na ich veľkom krajanovi a dobrodincovi pod vedením kardinála del Fiesco prebili do domu. Nogaret bol zranený a utiekol. Neverní kardináli Orsini a Riccardo boli zajatí a Francúzi vyhnaní. Pápež bol oslobodený, ešte v ten večer zasadalo konzistórium, v ktorom Bonifác všetkým odpustil, čo svedčí o výnimočnom charaktere tohto muža. Krátko na to sa vrátil do Ríma, kde ho s jasotom vítali ale telesne vyčerpaný 11. októbra, po tom ako urobil slávnostné vyznanie viery zomrel. Keď 9. októbra 1605 otvorili jeho hrob, nevideli na tele stopy porušenia.



Bonifác povýšil sviatky apoštolov, evanjelistov a cirkevných učiteľov na festa duplicia, pridal tiare druhú korunu, zhotovil šiestu knihu dekretálok a založil rímsku univerzitu Sapienzu. Jeho pamiatka, mimo Francúzsko zostala požehnaná, patril k najväčším pápežom a podobal sa duchom Inocentovi III a Gregorovi IX. Neodhadol však správne početnosť a moc nepriateľov Cirkvi. S Bonifácom klesla do hrobu veľkosť stredovekého pápežstva ako mučenica týraná úskočným a násilníckym Filipom. Dôstojnejšie klesnúť nemohla.

Bonifác VIII. - pápež a kráľ


Najväčší nevďak však zažil pápež od francúzskeho kráľovského rodu, ktorému rímski pápeži vždy priali. Filip IV. bojoval z Eduardom I, ktorého podporovali Adolf Nassavský a Quido Flanderský. Bonifác poslal vo februári 1295 dvoch kardinálov francúzskeho pôvodu s posolstvom a rozsiahlymi právomocami k obom kráľom, aby ich priviedol k rozumu. Listom z mája 1295 napomínal Eduarda k mieru, rovnako písal Adolfovi. Eduard sa síce vyhováral, ale prijal aspoň pápežovu výzvu k prímeriu, Filip sa však vzpieral a zmaril mierové stretnutie, ktoré legáti navrhli a ktoré ostatní zúčastení prijali. Filip potom zradne zajal Quida Flanderského a držal ho v zajatí, kým sa nevzdal spojenectva s Anglickom, nezrušil zasnúbenie svojej dcéry s anglickým následníkom a nedal mu ju ako rukojemníčku. Potom sa Filip spolčil so škótskym kráľom Jánom Baliolom.
Bonifác 13. augusta 1296 zakročil a dosiahol, nové prímerie, Adolfovi zakázal akúkoľvek vojenskú akciu a dosiahol aj to, že mu obaja králi zverili sprostredkovanie vo svojom spore. Títo, ako bolo vtedy zvykom, svoje vojenské operácie platili cirkevnými peniazmi, ktoré pod menom dobrovoľného príspevku alebo daru svojimi vyberačmi neľútostne vymáhali. Túto svojvôľu kritizovali
niektorí francúzski preláti a Bonifác vydal 25.2.1296 bullu Clericis laicos, ktorou laikovi, nech je to aj kráľ alebo cisár zakazoval pod hrozbou kliatby, zosadenia a interdiktu odvádzať alebo žiadať dávky z cirkevného majetku, vlastného či toho, ktorý bol ako léno prepožičiavaný, bez výslovného schválenia Apoštolského stolca. Bula narazila na odpor u oboch potentátov, hlavne však u Filipa, ktorý daňami všetkého druhu a ľahkou mincou ľud a duchovenstvo utláčal. Filip, chápajúc kráľovský úrad ako úrad neobmedzeného samovládcu, to považoval za zásah do práv koruny. Odpovedal tým, že zakázal vývoz zlata, striebra, koní, zbraní a potravín z krajiny a zakázal cudzincom pobyt v krajine. Tým odrezal pápeža od príjmov, ktoré z Francúzska mal, znemožnil odvolanie k sv. stolcu, vyhostil legátov a znemožnil zbierky na pomoc krachujúceho križiackeho panstva v sv. zemi. Bonifác bulou
"Ineffabilis" z 25.9.1296 zaprisaháva Filipa, aby chránil práva Cirkvi, nenechal sa zviesť zlými radami a svoje nerozumné nariadenia odvolal, lebo inak sám na seba kliatbu privolá. Bonifác sa odvolával na Filipových predkov poukazujúc, že sa pápežovou radou vždy riadili a naopak, ukazoval na mnohých príkladoch, že pápeži vždy dbali o blaho francúzskeho kráľovstva. Ako skúsený právnik Bonifác ďalej dokazoval, že bula "Clericis laicos" neobsahuje nič, čo by už dávno pred ňou kanonické predpisy neobsahovali, nezakazuje dávať príspevky na obranu ríše, žiada však, aby sa to nedialo bez vedomia Apoštolského stolca a tak sa predišlo svojvôli kráľovských úradníkov. Filip nech uváži, že rímsky kráľ sa na neho sťažuje, že uchvátil mestá a kraje k Rímskej ríši patriace a to isté mu vyčíta aj anglický kráľ. Obaja bedákajú, že sa na nich pácha hriech a dovolávajú sa rozhodnutia Sv. stolca, ktorému z tohto dôvodu rozhodnutie náleží.
Filip však v tom čase porazil Angličanov v Quienné, svoj zákaz exportu dôsledne uplatňoval a chcel pápeža pokoriť dôkazom, že aj francúzske duchovenstvo je na jeho strane. Na jeho popud skupina francúzskych biskupov a opátov pod metropolitom Petrom Barbetom poslala pápežovi list, v ktorom sa ponosujú na bulu "Clericis laicos", na nevôľu ktorú v krajine vyvolala, že parlament všetkých k obrane vlasti povoláva a že oni bez kráľovej ochrany nič nezmôžu a žiadali pápeža, aby mal k ich postaveniu pochopenie. Posolstvo zároveň ústne požadovalo odvolanie onej buly. Pápež preto vo februári 1297 prezentoval veľmi mierny výklad tejto buly, ktorý bulou z 31. júla "Etsi de statu" ešte zmiernil. Pápež od samého začiatku nemal v úmysle práva kráľa obmedzovať a robil všetko preto aby ho upokojil. V auguste vyhlásil jeho deda Ľudovíta IX. za svätého. Kráľ zákaz vývozu na chvíľu odvolal, a začiatkom roku 1298 boli obaja naoko udobrení, panovali však medzi nimi principiálne rozpory. Pápež chcel užívať všetky práva, ktoré od predchodcov prevzal, Filip chcel panovať ako despota bez ohľadu na práva Cirkvi. Kardináli Colonni prítomní na Filipovom dvore rozpory ešte viac vyhrocovali.6. januára bolo medzi Francúzskom a Anglickom, pápežovým pričinením zjednané dvojročné prímerie. Obaja králi prenechali rozhodnutie sporu nie pápežovi, ale "ctihodnému súkromníkovi a arbitrovi Benediktovi Gaetanovi". Pápež 27. júna však výrok prehlásil v konzistóriu nie ako súkromník, ale ako Bonifác VIII. Navrhli sa sobáše Filipovej sestry Margarety a kráľa Eduarda a Filipovej dcéry Isabelly s anglickým princom Eduardom, územia, ktoré si obe strany dobyli si mali vrátiť a škody pod pápežovým dohľadom vzájomne nahradiť. Hoci bol tento výrok spravodlivý a výhodný pre Francúzsko, Filip ho prijal s nevôľou, obvinil pápeža že protežuje Anglicko, ale na to že výrok bol vynesený pápežom a nie súkromníkom sa nesťažoval. Pápež predĺžil prímerie až do 6.januára 1302.

Medzitým sa znepriatelili rímsko-nemecký kráľ Adolf s rakúskym vojvodom Albrechtom a v marci 1298 začali vojnu. Snem nemeckých kniežat 23. júna Adolfa zosadil a zvolil Albrechta. Adolf bitke pri Gollheime 2. júla stratil korunu aj život. 27. júla kurfirsti vo Frankfurte potvrdili Albrechtovu voľbu a žiadali pápeža o schválenie. Skôr však ako ho dostali nechal sa Albrecht od kolínskeho arcibiskupa v Aachene korunovať. Bonifác však voľbu odmietol, pretože vrah svojho pána a kráľa nemá právo panovať. Tento verdikt spriatelil Albrechta s Filipom. Albrecht si však kurfirstov rýchlo pohneval a brat padlého Adolfa, ktorý bol dominikánom a bol v roku 1300 povýšený na kolínsky prestol vytvoril s oboma porýnskymi arcibiskupmi a falcgrófom Rudolfom spolok "proti Albrechtovi, rakúskemu vojvodovi, ktorý sa rímskym kráľom nazýva." Pápež v liste z 13.4. 1301 vyzval kurfirstov, aby nikto
Albrechta neposlúchal pokiaľ sa ten do pol roka z velezrady, krivej prísahy a iných zločinov spáchaných na Adolfovi pred pápežom neospravedlní. Albrecht bol však úspešný vo vojne proti kniežatám, podrobil si na jar 1302 mohučského falcgrófa a vyslal poslov k pápežovi s listom, v ktorom ho uisťoval že sa proti Adolfovi len bránil, rozhodnú bitku nehľadal, jeho nezabil a za jeho života kráľovský titul neprijal, sám bol za kráľa zvolený jednohlasne a nie je si žiadnych zločinov vedomý. Bonifác s odpoveďou čakal a až keď si podrobil trevírskeho a mohučského kurfirsta, uznal ho 30. apríla 1303 bulou "Patris aeterni" kráľom a budúcim cisárom, ale dôrazne ho napomínal aby zachoval vernosť Cirkvi a jej zákonom. Albrecht listom z 17. júna zložil obyčajné sľuby, uznal, že je Apoštolskému stolcu nesmierne zaviazaný, uznal že Apoštolský stolec právo rímskeho kráľa kniežatám len prepožičiava, že králi a cisár svetské panstvo (temporalis gladii potestas) od pápeža dostávajú, zaviazal sa, že správcov Lombardie a Tuscie bez pápežovho súhlasu dosadzovať nebude a proti nepriateľom Cirkvi, menovite Filipovi bojovať bude.

Bonifác zaviedol jubilejný rok, ktorý sa prvý krát slávil v roku 1300. Krátko pred začiatkom roku sa rozšírila správa, že každý, kto navštívi v tomto hrob sv. Petra získa plnomocné odpustky. Pápež nechal prehľadať archívy, ale nikde nenašiel o takom niečom zmienku. Popoludní 1. januára, sa však pred sv. Petrom zhromaždili ohromné zástupy a to sa opakovalo denne dva mesiace. Medzi pútnikmi bol 107 ročný muž zo Savojska, ktorý pápežovi povedal, že pred 100 rokmi bol aj s otcom v Ríme a že ten ho napomínal, aby sa tam opäť vybral, ak by sa ešte sto rokov dožil. Starec tvrdil, že každý deň po celý rok je možné sto rokov odpustkov získať. Iní starci z Beavuais tvrdili, že odpustky sú plnomocné. Pápež sa rozhodol vec dať na poriadok a vydal 22. februára bullu, v ktorej každý stý rok jubilejným ustanovuje a každý kto v taký rok baziliky sv. Petra a sv. Pavla navštívi, kajúcne sa vyspovedá a pomodlí, získa plnomocné odpustky. Bula vyvolala všeobecnú radosť a zástupy z Itálie, Španielska, Francúzska, Anglicka, Nemecka a Uhorska prúdili do Ríma. Florentský historik Jan Villani, ktorý vtedy tiež do Ríma prišiel píše, že s ním bolo v meste asi 200 000 cudzincov. Paradoxne potravín bol dostatok a ceny boli nižšie než minulý rok. Zaznamenané boli mnohé uzdravenia. Na Vianoce pápež rozšíril odpustky aj na tých, čo na ceste do Ríma zomreli, alebo zomreli skôr ako stihli navštíviť obe baziliky, samozrejme museli byť vyspovedaní.

Kráľ Filip v snahe ponížiť pápeža obrátil svoju zbraň proti flanderskému grófovi, ktorého Bonifác do prímeria nezahrnul, porazil ho a zajal. S kostolmi a duchovenstvom zaobchádzal ako sa mu chcelo, zneužíval regálne právo k obsadzovaniu niektorých opátstiev a diecéz a zrekvíroval všetky ich príjmy. Podržal si moc nad Lyonom, ktorý patril cisárovi a nedovolil miestnemu arcibiskupovi, ktorý bol zároveň ríšskym správcom mestu vládnuť. V roku 1301 poslal pápež pamierskeho biskupa Bernarda ako legáta k Filipovi, s cieľom presvedčiť ho na novú krížovú výpravu, o ktorej Bonifác uvažoval, upozorniť ho na prechmaty a porušovanie cirkevných práv.
Napriek tomu, že biskup svoju misiu vykonal úctivo a dôstojne, jeho voľba nebola práve šťastná, lebo Filip ho nenávidel kôli sporu, ktorý v minulosti, keď bol Bernard ešte len opátom mali. Preto, keď sa Bernard vrátil do Pamiers, Filip ho nechal falošne obviniť, zatknúť, zbavil ho všetkých výsad a majetkov, pohnal ho pred štátnu radu do Senlis, kde ho nastrčený Peter Flotte, kráľov dôverník, žaloval za velezradné reči a navádzanie k vzbure. Bol odsúdený a uväznený. Pápež, keď sa o veci dozvedel, žiadal 3. decembra 1301 prepustenie biskupa s tým, že súd nad ním náleží len Apoštolskému stolcu. Iným listom vyzval všetkých biskupov, kapitulu, doktorov a magistrov teológie z celého Francúzska, aby sa zišli v 1. novembra 1302 v Ríme a poradili sa, ako ku cti a sláve Boha a Cirkvi, k obrane cirkevnej slobody, náprave kráľa a ríše postupovať. Bulou "Salvator mundi" zo 4. decembra 1301 odvolal všetky výsady, ktoré Filipovi prepožičal na obdobie vojny, pretože zvládol mier a tiež aj preto, že sa neustále diali svojvôle a schválnosti pri vyberaní dávok na obranu ríše. Bullou "Ausculta fili" z 5. decembra napomenul kráľa, aby ho ako učiteľa a zástupcu Krista na zemi poslúchal a na krst, ktorým sa stal členom Cirkvi rozpomenul. Nech si kráľ od nikoho nenechá nahovoriť, že nad sebou nikoho nemá, pretože je podrobený najvyššiemu hierarchovi cirkevnej hierarchie. Potom mu vytýkal :

1. že sám obsadzuje biskupstvá a opátstva, čo sa bez schválenia Apoštolského stolca diať nesmie.
2. že je sudcom aj žalobcom vo vlastných sporoch a súdi aj duchovných.
3. že prelátov a duchovných sám svojvoľne pred vlastný súd ženie
4. že bráni prelátom vykonávať ich vlastnú právomoc
5. že lyonskú Cirkev ožobráčil
6. že uzurpuje príjmy s uprázdnených biskupstiev
7. že znehodnotil menu - znížil hmotnosť mince
a nakoniec mu oznámil, že zvolal synodu, na ktorej sa môže sám alebo cez vyslancov zúčastniť.

Tón buly je síce pevný a rozhodný avšak vo výčitkách vcelku mierny. Pápež netvrdí, že je pánom svetských kráľovstiev, tvrdí však, že je ustanovený nad tými čo kráľovstvám vládnu, aby ich prinútil kráčať cestami spravodlivosti. To čo v bule pápež prikazoval, neprekračovalo všeobecne akceptované cirkevné právomoci. Okrem toho, kdekoľvek bol hriech, ratione peccati, mal pápež právo zasiahnuť aj do právomocí svetských panovníkov, rovnako ako boli a sú katolícki panovníci podrobení napomenutiam svojich spovedníkov, sú podrobení aj napomenutiam pápežovým. Hoci bula bola napísaná 5. decembra, predsa, pre jej závažnosť bola prerokovaná aj v konzistóriu a až 10. februára 1302 ju arcidiakon Jakub z Normans pred kráľom prečítal. Gróf z Artois, kráľov bratranec mu ju vytrhol z ruky a hodil do ohňa. Namiesto nej bola zostavená falošná bula "Deum time", v ktorej sa hovorí že kráľ je pápežovi podriadený vo svetských i cirkevných záležitostiach a táto bola po krajine rozšírená.

Bonifác s kardinálmi rázne no márne odmietol, že by niečo také niekedy kráľovi poslal a za jej tvorcu označil už spomínaného Petra Flotteho. Ten to urobil bezpochyby s kráľovým súhlasom, s úmyslom rozdráždiť francúzsku národnú hrdosť. Spolu s falzifikátom po krajine koloval ostrý kráľovský demarš, v ktorý mal ukázať, že francúzska koruna nebude žiadne útoky na svoju zvrchovanosť od pápeža tolerovať. List začína nesmierne drzo: "Filip, z Božej milosti kráľ Frankov, Bonifácovi, ktorý ako pápež vystupuje, pozdrav malý alebo žiadny. Vedz, že tvoja najväčšia hlúposť je ....." Tak chrapúnsky list však pápežovi úradne doručený nebol, jeho obsah sa ale do Ríma súkromnou cestou dostal a účel svoj splnil. Popudil ľud proti pápežovi a priklonil ku kráľovi. Keď sa takýmito hanebnými úkladmi podarilo ľud dostatočne spracovať, zvolal kráľ, ktorý sa razom stal zo samovládcu priateľom ľudu, tri stavy aj parlament do Notre Dame.