pondelok 24. januára 2011

V opozícii

"Katastrofy jsou prubířským kamenem toho, nakolik jsou lidé i národy ještě založeny svým původem."

Ernst Junger: Chůze lesem

Stav spoločnosti na nás kladie vážne nároky. Dostáť v takýchto podmienkach kontrarevolučnému poslaniu je nesmierne ťažké, no o to lákavejšie. Je zaujímavé ako súčasnosť stavia nás do paradoxnej pozície, kedy hoc nemáme slobodu na vrchole našich hodnôt, predsa sme najslobodnejší v našom politickom postavení, stojac úplne na pokraji. Neviazaní pravidlami demokratickej lotérie na ktorej sa zúčastňujeme, v ostrom kontraste prakticky všetkým politickým silám (i tým menej významným). Bez podielu na moci a mimo reálnych ambícií v dohľadnej dobe. Viazaný len spojením k dávnym politickým učeniam západu v konfrontácii s časom, ktorý nastal.

V takejto situácii ostrakizovaní a všemožne potieraní stojíme na názoroch, ktoré sú pevne vybojované, názoroch o ktorých vieme, že sú naše a nie sú palimpsestom ideológií z demolibárelnych štósov papierov. Naše postavenie je skúškou našich charakterov, naša bezvýznamnosť je krásnou kaligrafiou v spodnej časti nášho politického erbu. Nepredávame svoju politickú zvesť zadarmo ako politickí jehovisti a nevoláme po prebudení. Liberálne metódy predaja idey ako neviestky za grajciar sú ďaleko od nás.

Okúsili sme horkú medenú skúsenosť odpadnutia, ktorej je vystavený každý moderný človek, nadýchali sme sa vzduchu revolúcie, čo každého z nás obklopuje. Spoznali sme, že musíme vydať svedectvo - svedectvo o opozícii prežívajúcej v relikviách z dávnych svätcov. Víťazov, ktorí
Čakáme a neustupujeme. Neprosíme a nežobroníme. Stojíme a nekývame sa, ani uprostred pohyblivých pieskov dialektiky okolitého sveta, ktorá nás v sebe utopiť. Máme svoje vlastné cesty, pevné chodníky lesných chodcov. Kráčame pevne, kde bolesť je zdrojom našich krokov. Uprostred temnoty lesa nás vedie svetlo dávneho učiteľského úradu, hovoriace jasnou rečou: áno, áno, nie, nie.

Je to odpor stabilný a nemenný, plávajúci na vlnách nepriateľskej spoločnosti, vyhýbajúci sa zradným rukám falošného spojenectva snažiacich sa vychýliť tento upevnený na pilieroch zemekruhu. Odmieta vôľu po moci, kde moc je len pokúšaním na púšti a ukrýva svoju pravú tvár pred hordami hlupcov (záchranárov výkaliska civilizácie), nevlastnými deťmi krkavčej matere.

štvrtok 20. januára 2011

K prenasledovaniu katolíkov


Kristove prisľúbenia na tomto svete často neznejú na prvé počutie príliš lákavo. Slová ako "svet Vás bude nenávidieť", "kto nevezme na seba každý deň svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden", či "nie pokoj som priniesol" znejú v dobe apostázy a všeobecného pôžitkárstva príliš tvrdo (kto to má počúvať).

Nasledovanie Krista v časnom svete veru nie je životom v telesných pôžitkoch a radostiach. A platí o jednej z obzvlášť významných ciest ku Kristovi, cesta po ktorej ho nasledujeme až do krajnosti - keď pre vieru ideme na smrť. Právom si Cirkev práve mučeníctvo tak váži a berie ho ako jednu z ciest do nebeského kráľovstva. Celý sa obetovať pre Krista aké je to krásne (hoc nie ľahké).

Mnohí katolíci vo svete dnes (ako v minulosti) zakúšajú ohrozenie na živote pre svoju vieru, ktorú povýšili i nad vlastný život. Nám, ktorím nehrozí (aspoň zatiaľ), že nás s rodinou i priateľmi možno už zajtra zlikvidujú sa o tom samozrejme ľahko diskutuje, píše, atď. Naši katolícki bratia stoja zoči-voči smrti a my dúfame, že aspoň o ten ťažký život, ktorý v krajinách kde je naša viera krvavo i nekrvavo prenasledovaná neprídu. Modlíme sa za nich a vieme, že to je najviac, čo pre nich ťažkých chvíľach môžeme urobiť. Vedomie, že v prípade mučeníckej smrti ich Kristus odmení mierou vrchovatou je pre nás najvyššou útechou.

No napriek tomu, že stojíme pri nich a modlíme sa za ich život nepodliehame liberálnej naivite. Neutiekame sa k bludu náboženskej slobody, ani nevyčítame islamu (alebo inému falošnému náboženstvu), že sa nedrží predstáv demoliberálnej protikresťanskej a post-západnej spoločnosti. Liberálne formy angažovanosti (hoc si samozrejme vážime tých, ktorí sa zúčastnili zhromaždení na podporu prenasledovaných kresťanov) sú nám cudzie a neverím, že na prenasledovanie katolíckych veriacich tam kde sa to deje budú mať zmierňujúci vplyv. V každom prípade vyjadrenia okolo toho celého jedno za druhým preukazujú vnútornú liberálnu matricu (odkazujúc islamským krajinám, že ich hlavným problémom je, že sa nesekularizovali).

Reálne riešenia už zahynuli, možno niekde pre Nikopole. O to menej však veci pomôžu falošné rezolúcie EÚ, výron tradičnej papierovej byrokratickej pseudovojny proti prenasledovaniu kresťanov. Nakoľko v konečnom dôsledku nie je nepravdepodobné, že v budúcnosti budú verní katolíci vystavení opäť krvavému prenasledovaniu i v Európe dúfame, že katolíci v iných krajinách sa budú modliť predovšetkým za našu odvahu prijať túto mučenícku korunu.

streda 19. januára 2011

De Maistre o protestantizme


,,Protestantizmus je najväčší nepriateľ Európy, ktorého je treba zahrdúsiť všetkými prostiedkami ktoré nie sú zločinné... , je to zhubný vred uľpievajúci na každej zvrchovanej moci, ktorú bez ustania nahlodáva, syn nadutosti, otec anarchie, univerzálny rozkladný činiteľ."
Gróf de Maistre: Úvahy o vzťahu protestantizmu k najvyššej moci

utorok 18. januára 2011

Hic sunt leones

Jednou z úloh, ktorá stojí pred mužom stojacim na stráži programu politickej kontrarevolúcie je prehovoriť k súčasnému stavu totálneho úpadku na poli politického myslenia a politickej teológie - t. j. základných metafyzických princípov dejín. Obzvlášť patrí takáto povinnosť mužovi občerstvujúcemu sa politickým a spoločenským myslením predovšetkým spred totálneho víťazstva (časného a dočasného) liberálnych síl v druhej svetovej vojne (tomu by som sa chcel podrobnejšie venovať v inom článku). Samozrejme hovorím o myslení, ktoré dobre poznalo svojho liberálneho nepriateľa vo všetkých jeho podobách a toto nepriateľstvo malo podobu boja na život a na smrť.

Takéto nepriateľstvo je jedným z predpokladov kontra-revolučného postoja, ktorý si hnusí všetky spoločenské prejavy liberalizmu. Teda moderné pseudodogmy sekulárneho štátu ako sú demokracia, ľudské práva a slobody (kodifikované v ústavách), sekularizácia politickej moci, etc. Všetko čo je tak drahé slovenským "konzervatívcom", ktorých esenciálnym spodobnením je časopis .týždeň s okruhom jeho obdivovateľov, vyznávajúcich "hodnoty" absolútne nepriateľské pôvodnej kresťanskej tradícií ako vrcholu dnes už zaniknuvšej západnej kultúry. Je to samozrejme len jeden z prvkov mozaiky vnútornej dialekticky liberálneho myslenia, ktorá vo svojom vnútri plodí podobné opozičné degeneratívne karikatúry ustáleného myslenia metafyzicky ukotveného politického poriadku. Nemá v sebe však už nič z prípadkovej veľkosti už tak úpadkových prúdov ako je trebárs konzervatívna revolúcia.

Tradičný politický poriadok modelovo dosiahnutý po stránke teoretickej v pôvodnej Christianitatis (nedosiahnuteľný však plne ako poznáme už z politickej teológie Sv. Augustína v rovine praktickej politiky v rovine reálnej) tak nemá v našej spoločnosti obrancov. K prospechu vládnucej gnostickej paradigmy sa všetky mocenské spory (i tie na okraji spoločnosti) vedú len v rámci tejto samotnej a nemajú žiadny hlbší význam - akokoľvek dôležito sa tvária. Konzervatívna opozícia z hľadiska mocenského vôbec neexistuje a v teoretickej rovine sa tak nazýva len vyblednutý slaboprúd liberálnej zmätenosti nemajúci ani pojem, kde ležia zákopy boja. Práve naopak, to čo sa označuje za konzervatívne (zväčš kvôli nejakej čiastkovej participácii na zvyškoch kresťanského odkazu zaniknuvšej západnej kultúry) v modernej spoločnosti je naopak svojim vlastným liberálnym myslením a adorovaním liberálnych pahodnôt plne na nepriateľskej strane línie. Príklady sú všade okolo nás (spomeniem len nedávne označenie Radičovej vlády za zázrak (sic!) od jedného takéhoto "konzervatívca").

Zástanca kontrarevolúcie, ktorý sa tak všade nachádza na nepriateľskom území musí byť v neustálom strehu. Iskierky bývalej Christianitatis, metafyzické základy usporiadania spoločnosti musí neustále ochraňovať pre budúcnosť. Veľkosť tohto odkazu je priamo úmerná odvahe lesných chodcov, ktorý ju nesú. To je holt pravda ukrývajúca sa v hlbinách kresťanských posolstiev, kde nerozhodujú masy, ale svätosť jednotlivca.