pondelok 4. apríla 2011

Bonifác VIII. - pápež a kráľ


Najväčší nevďak však zažil pápež od francúzskeho kráľovského rodu, ktorému rímski pápeži vždy priali. Filip IV. bojoval z Eduardom I, ktorého podporovali Adolf Nassavský a Quido Flanderský. Bonifác poslal vo februári 1295 dvoch kardinálov francúzskeho pôvodu s posolstvom a rozsiahlymi právomocami k obom kráľom, aby ich priviedol k rozumu. Listom z mája 1295 napomínal Eduarda k mieru, rovnako písal Adolfovi. Eduard sa síce vyhováral, ale prijal aspoň pápežovu výzvu k prímeriu, Filip sa však vzpieral a zmaril mierové stretnutie, ktoré legáti navrhli a ktoré ostatní zúčastení prijali. Filip potom zradne zajal Quida Flanderského a držal ho v zajatí, kým sa nevzdal spojenectva s Anglickom, nezrušil zasnúbenie svojej dcéry s anglickým následníkom a nedal mu ju ako rukojemníčku. Potom sa Filip spolčil so škótskym kráľom Jánom Baliolom.
Bonifác 13. augusta 1296 zakročil a dosiahol, nové prímerie, Adolfovi zakázal akúkoľvek vojenskú akciu a dosiahol aj to, že mu obaja králi zverili sprostredkovanie vo svojom spore. Títo, ako bolo vtedy zvykom, svoje vojenské operácie platili cirkevnými peniazmi, ktoré pod menom dobrovoľného príspevku alebo daru svojimi vyberačmi neľútostne vymáhali. Túto svojvôľu kritizovali
niektorí francúzski preláti a Bonifác vydal 25.2.1296 bullu Clericis laicos, ktorou laikovi, nech je to aj kráľ alebo cisár zakazoval pod hrozbou kliatby, zosadenia a interdiktu odvádzať alebo žiadať dávky z cirkevného majetku, vlastného či toho, ktorý bol ako léno prepožičiavaný, bez výslovného schválenia Apoštolského stolca. Bula narazila na odpor u oboch potentátov, hlavne však u Filipa, ktorý daňami všetkého druhu a ľahkou mincou ľud a duchovenstvo utláčal. Filip, chápajúc kráľovský úrad ako úrad neobmedzeného samovládcu, to považoval za zásah do práv koruny. Odpovedal tým, že zakázal vývoz zlata, striebra, koní, zbraní a potravín z krajiny a zakázal cudzincom pobyt v krajine. Tým odrezal pápeža od príjmov, ktoré z Francúzska mal, znemožnil odvolanie k sv. stolcu, vyhostil legátov a znemožnil zbierky na pomoc krachujúceho križiackeho panstva v sv. zemi. Bonifác bulou
"Ineffabilis" z 25.9.1296 zaprisaháva Filipa, aby chránil práva Cirkvi, nenechal sa zviesť zlými radami a svoje nerozumné nariadenia odvolal, lebo inak sám na seba kliatbu privolá. Bonifác sa odvolával na Filipových predkov poukazujúc, že sa pápežovou radou vždy riadili a naopak, ukazoval na mnohých príkladoch, že pápeži vždy dbali o blaho francúzskeho kráľovstva. Ako skúsený právnik Bonifác ďalej dokazoval, že bula "Clericis laicos" neobsahuje nič, čo by už dávno pred ňou kanonické predpisy neobsahovali, nezakazuje dávať príspevky na obranu ríše, žiada však, aby sa to nedialo bez vedomia Apoštolského stolca a tak sa predišlo svojvôli kráľovských úradníkov. Filip nech uváži, že rímsky kráľ sa na neho sťažuje, že uchvátil mestá a kraje k Rímskej ríši patriace a to isté mu vyčíta aj anglický kráľ. Obaja bedákajú, že sa na nich pácha hriech a dovolávajú sa rozhodnutia Sv. stolca, ktorému z tohto dôvodu rozhodnutie náleží.
Filip však v tom čase porazil Angličanov v Quienné, svoj zákaz exportu dôsledne uplatňoval a chcel pápeža pokoriť dôkazom, že aj francúzske duchovenstvo je na jeho strane. Na jeho popud skupina francúzskych biskupov a opátov pod metropolitom Petrom Barbetom poslala pápežovi list, v ktorom sa ponosujú na bulu "Clericis laicos", na nevôľu ktorú v krajine vyvolala, že parlament všetkých k obrane vlasti povoláva a že oni bez kráľovej ochrany nič nezmôžu a žiadali pápeža, aby mal k ich postaveniu pochopenie. Posolstvo zároveň ústne požadovalo odvolanie onej buly. Pápež preto vo februári 1297 prezentoval veľmi mierny výklad tejto buly, ktorý bulou z 31. júla "Etsi de statu" ešte zmiernil. Pápež od samého začiatku nemal v úmysle práva kráľa obmedzovať a robil všetko preto aby ho upokojil. V auguste vyhlásil jeho deda Ľudovíta IX. za svätého. Kráľ zákaz vývozu na chvíľu odvolal, a začiatkom roku 1298 boli obaja naoko udobrení, panovali však medzi nimi principiálne rozpory. Pápež chcel užívať všetky práva, ktoré od predchodcov prevzal, Filip chcel panovať ako despota bez ohľadu na práva Cirkvi. Kardináli Colonni prítomní na Filipovom dvore rozpory ešte viac vyhrocovali.6. januára bolo medzi Francúzskom a Anglickom, pápežovým pričinením zjednané dvojročné prímerie. Obaja králi prenechali rozhodnutie sporu nie pápežovi, ale "ctihodnému súkromníkovi a arbitrovi Benediktovi Gaetanovi". Pápež 27. júna však výrok prehlásil v konzistóriu nie ako súkromník, ale ako Bonifác VIII. Navrhli sa sobáše Filipovej sestry Margarety a kráľa Eduarda a Filipovej dcéry Isabelly s anglickým princom Eduardom, územia, ktoré si obe strany dobyli si mali vrátiť a škody pod pápežovým dohľadom vzájomne nahradiť. Hoci bol tento výrok spravodlivý a výhodný pre Francúzsko, Filip ho prijal s nevôľou, obvinil pápeža že protežuje Anglicko, ale na to že výrok bol vynesený pápežom a nie súkromníkom sa nesťažoval. Pápež predĺžil prímerie až do 6.januára 1302.

Medzitým sa znepriatelili rímsko-nemecký kráľ Adolf s rakúskym vojvodom Albrechtom a v marci 1298 začali vojnu. Snem nemeckých kniežat 23. júna Adolfa zosadil a zvolil Albrechta. Adolf bitke pri Gollheime 2. júla stratil korunu aj život. 27. júla kurfirsti vo Frankfurte potvrdili Albrechtovu voľbu a žiadali pápeža o schválenie. Skôr však ako ho dostali nechal sa Albrecht od kolínskeho arcibiskupa v Aachene korunovať. Bonifác však voľbu odmietol, pretože vrah svojho pána a kráľa nemá právo panovať. Tento verdikt spriatelil Albrechta s Filipom. Albrecht si však kurfirstov rýchlo pohneval a brat padlého Adolfa, ktorý bol dominikánom a bol v roku 1300 povýšený na kolínsky prestol vytvoril s oboma porýnskymi arcibiskupmi a falcgrófom Rudolfom spolok "proti Albrechtovi, rakúskemu vojvodovi, ktorý sa rímskym kráľom nazýva." Pápež v liste z 13.4. 1301 vyzval kurfirstov, aby nikto
Albrechta neposlúchal pokiaľ sa ten do pol roka z velezrady, krivej prísahy a iných zločinov spáchaných na Adolfovi pred pápežom neospravedlní. Albrecht bol však úspešný vo vojne proti kniežatám, podrobil si na jar 1302 mohučského falcgrófa a vyslal poslov k pápežovi s listom, v ktorom ho uisťoval že sa proti Adolfovi len bránil, rozhodnú bitku nehľadal, jeho nezabil a za jeho života kráľovský titul neprijal, sám bol za kráľa zvolený jednohlasne a nie je si žiadnych zločinov vedomý. Bonifác s odpoveďou čakal a až keď si podrobil trevírskeho a mohučského kurfirsta, uznal ho 30. apríla 1303 bulou "Patris aeterni" kráľom a budúcim cisárom, ale dôrazne ho napomínal aby zachoval vernosť Cirkvi a jej zákonom. Albrecht listom z 17. júna zložil obyčajné sľuby, uznal, že je Apoštolskému stolcu nesmierne zaviazaný, uznal že Apoštolský stolec právo rímskeho kráľa kniežatám len prepožičiava, že králi a cisár svetské panstvo (temporalis gladii potestas) od pápeža dostávajú, zaviazal sa, že správcov Lombardie a Tuscie bez pápežovho súhlasu dosadzovať nebude a proti nepriateľom Cirkvi, menovite Filipovi bojovať bude.

Bonifác zaviedol jubilejný rok, ktorý sa prvý krát slávil v roku 1300. Krátko pred začiatkom roku sa rozšírila správa, že každý, kto navštívi v tomto hrob sv. Petra získa plnomocné odpustky. Pápež nechal prehľadať archívy, ale nikde nenašiel o takom niečom zmienku. Popoludní 1. januára, sa však pred sv. Petrom zhromaždili ohromné zástupy a to sa opakovalo denne dva mesiace. Medzi pútnikmi bol 107 ročný muž zo Savojska, ktorý pápežovi povedal, že pred 100 rokmi bol aj s otcom v Ríme a že ten ho napomínal, aby sa tam opäť vybral, ak by sa ešte sto rokov dožil. Starec tvrdil, že každý deň po celý rok je možné sto rokov odpustkov získať. Iní starci z Beavuais tvrdili, že odpustky sú plnomocné. Pápež sa rozhodol vec dať na poriadok a vydal 22. februára bullu, v ktorej každý stý rok jubilejným ustanovuje a každý kto v taký rok baziliky sv. Petra a sv. Pavla navštívi, kajúcne sa vyspovedá a pomodlí, získa plnomocné odpustky. Bula vyvolala všeobecnú radosť a zástupy z Itálie, Španielska, Francúzska, Anglicka, Nemecka a Uhorska prúdili do Ríma. Florentský historik Jan Villani, ktorý vtedy tiež do Ríma prišiel píše, že s ním bolo v meste asi 200 000 cudzincov. Paradoxne potravín bol dostatok a ceny boli nižšie než minulý rok. Zaznamenané boli mnohé uzdravenia. Na Vianoce pápež rozšíril odpustky aj na tých, čo na ceste do Ríma zomreli, alebo zomreli skôr ako stihli navštíviť obe baziliky, samozrejme museli byť vyspovedaní.

Kráľ Filip v snahe ponížiť pápeža obrátil svoju zbraň proti flanderskému grófovi, ktorého Bonifác do prímeria nezahrnul, porazil ho a zajal. S kostolmi a duchovenstvom zaobchádzal ako sa mu chcelo, zneužíval regálne právo k obsadzovaniu niektorých opátstiev a diecéz a zrekvíroval všetky ich príjmy. Podržal si moc nad Lyonom, ktorý patril cisárovi a nedovolil miestnemu arcibiskupovi, ktorý bol zároveň ríšskym správcom mestu vládnuť. V roku 1301 poslal pápež pamierskeho biskupa Bernarda ako legáta k Filipovi, s cieľom presvedčiť ho na novú krížovú výpravu, o ktorej Bonifác uvažoval, upozorniť ho na prechmaty a porušovanie cirkevných práv.
Napriek tomu, že biskup svoju misiu vykonal úctivo a dôstojne, jeho voľba nebola práve šťastná, lebo Filip ho nenávidel kôli sporu, ktorý v minulosti, keď bol Bernard ešte len opátom mali. Preto, keď sa Bernard vrátil do Pamiers, Filip ho nechal falošne obviniť, zatknúť, zbavil ho všetkých výsad a majetkov, pohnal ho pred štátnu radu do Senlis, kde ho nastrčený Peter Flotte, kráľov dôverník, žaloval za velezradné reči a navádzanie k vzbure. Bol odsúdený a uväznený. Pápež, keď sa o veci dozvedel, žiadal 3. decembra 1301 prepustenie biskupa s tým, že súd nad ním náleží len Apoštolskému stolcu. Iným listom vyzval všetkých biskupov, kapitulu, doktorov a magistrov teológie z celého Francúzska, aby sa zišli v 1. novembra 1302 v Ríme a poradili sa, ako ku cti a sláve Boha a Cirkvi, k obrane cirkevnej slobody, náprave kráľa a ríše postupovať. Bulou "Salvator mundi" zo 4. decembra 1301 odvolal všetky výsady, ktoré Filipovi prepožičal na obdobie vojny, pretože zvládol mier a tiež aj preto, že sa neustále diali svojvôle a schválnosti pri vyberaní dávok na obranu ríše. Bullou "Ausculta fili" z 5. decembra napomenul kráľa, aby ho ako učiteľa a zástupcu Krista na zemi poslúchal a na krst, ktorým sa stal členom Cirkvi rozpomenul. Nech si kráľ od nikoho nenechá nahovoriť, že nad sebou nikoho nemá, pretože je podrobený najvyššiemu hierarchovi cirkevnej hierarchie. Potom mu vytýkal :

1. že sám obsadzuje biskupstvá a opátstva, čo sa bez schválenia Apoštolského stolca diať nesmie.
2. že je sudcom aj žalobcom vo vlastných sporoch a súdi aj duchovných.
3. že prelátov a duchovných sám svojvoľne pred vlastný súd ženie
4. že bráni prelátom vykonávať ich vlastnú právomoc
5. že lyonskú Cirkev ožobráčil
6. že uzurpuje príjmy s uprázdnených biskupstiev
7. že znehodnotil menu - znížil hmotnosť mince
a nakoniec mu oznámil, že zvolal synodu, na ktorej sa môže sám alebo cez vyslancov zúčastniť.

Tón buly je síce pevný a rozhodný avšak vo výčitkách vcelku mierny. Pápež netvrdí, že je pánom svetských kráľovstiev, tvrdí však, že je ustanovený nad tými čo kráľovstvám vládnu, aby ich prinútil kráčať cestami spravodlivosti. To čo v bule pápež prikazoval, neprekračovalo všeobecne akceptované cirkevné právomoci. Okrem toho, kdekoľvek bol hriech, ratione peccati, mal pápež právo zasiahnuť aj do právomocí svetských panovníkov, rovnako ako boli a sú katolícki panovníci podrobení napomenutiam svojich spovedníkov, sú podrobení aj napomenutiam pápežovým. Hoci bula bola napísaná 5. decembra, predsa, pre jej závažnosť bola prerokovaná aj v konzistóriu a až 10. februára 1302 ju arcidiakon Jakub z Normans pred kráľom prečítal. Gróf z Artois, kráľov bratranec mu ju vytrhol z ruky a hodil do ohňa. Namiesto nej bola zostavená falošná bula "Deum time", v ktorej sa hovorí že kráľ je pápežovi podriadený vo svetských i cirkevných záležitostiach a táto bola po krajine rozšírená.

Bonifác s kardinálmi rázne no márne odmietol, že by niečo také niekedy kráľovi poslal a za jej tvorcu označil už spomínaného Petra Flotteho. Ten to urobil bezpochyby s kráľovým súhlasom, s úmyslom rozdráždiť francúzsku národnú hrdosť. Spolu s falzifikátom po krajine koloval ostrý kráľovský demarš, v ktorý mal ukázať, že francúzska koruna nebude žiadne útoky na svoju zvrchovanosť od pápeža tolerovať. List začína nesmierne drzo: "Filip, z Božej milosti kráľ Frankov, Bonifácovi, ktorý ako pápež vystupuje, pozdrav malý alebo žiadny. Vedz, že tvoja najväčšia hlúposť je ....." Tak chrapúnsky list však pápežovi úradne doručený nebol, jeho obsah sa ale do Ríma súkromnou cestou dostal a účel svoj splnil. Popudil ľud proti pápežovi a priklonil ku kráľovi. Keď sa takýmito hanebnými úkladmi podarilo ľud dostatočne spracovať, zvolal kráľ, ktorý sa razom stal zo samovládcu priateľom ľudu, tri stavy aj parlament do Notre Dame.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára