pondelok 4. apríla 2011

Bonifác VIII. - víťaz


Strážca pečate, Peter Flotte vystúpil s ostrou obžalobou, v ktorej vinil Bonifáca, že utláča francúzsku cirkev, prebendy udeľuje cudzincom, osobuje si všetku autoritu, kráľove právomoci vo svetských veciach neuznáva a podobne. Preto stavy kráľa podporujú a žiadajú aby samostatnosť krajiny bránil. Šľachta vyhlásila, že za kráľa životy i majetky obetuje, klérus sa nechal zbabelo zastrašiť a tiež sa pridal. Podľa uznesenia stavov potom duchovenstvo písalo Bonifácovi list, v ktorom ho žiadajú, aby svornosť a lásku medzi Cirkvou, kráľom a ríšou zachoval, galikánsku cirkev v mieri ponechal a zhubné dekréty odvolal. Šľachta napísala nadutý list kardinálom, v ktorom pyšne vychválila svoje zásluhy o Cirkev, Bonifáca obvinila zo všetkého vyššie spomenutého a na zrušení nepriateľských dekrétov trvala. List tretieho stavu sa nezachoval, ale z odpovede ktorú kardináli zostavili sa zdá byť rovnakého razenia. Kráľ znova vydal rozkaz, že duchovní nemôžu opustiť krajinu a obnovil zákaz vývozu z krajiny. Všetky cesty a priesmyky obsadil vojskom, aby nikto nemohol cestovať do Ríma na ohlásenú synodu.

Kardináli šľachte odpovedali 26. júna veľmi dôstojným spôsobom: vyjadrili ľútosť nad obsahom listu, vyhlásili, že súhlasia s pápežom, popreli, že by si kedy pápež nárokoval zvrchovanosť vo svetských veciach a tiež popreli, že by bol pápež tvrdil, že Filip kráľovstvo od neho ako léno dostal. Vysvetľovali, že zvolať partikulárnu či všeobecnú synodu, je pápežovo právo, že zvolal len Francúzov, osoby kráľovi milé aby sa poradili, ako urovnať situáciu, odstrániť bremená uložené kláštorom a kostolom. Ďalej uviedli, že pápež cirkvi na jej majetku sám nijako neublížil, prenechal však Filipovi na jeho vlastnú žiadosť na obranu krajiny niekoľko rokov desiatu časť z príjmov katedrálnych a kolegiátnych kostolov. Pápež je hlavou Cirkvi a má právo pre hriech hnať na zodpovednosť každého kresťana. Biskupstvá, až na dve, ktoré držia schopní a kráľovi milí Taliani obsadil Francúzmi, staral sa aj o chudobné duchovenstvo, štedro udeľoval magistrom teológie kanonikáty pri parížskych kostoloch. Na konci listu kardináli šľachte vytýkali spôsob, akým vo svojom liste bez všetkej úcty k Bonifácovi vystupovala. Francúzskym prelátom odpovedal Bonifác sám. Nazval francúzsku cirkev zaostalou a všetečnou dcérou, ktorá povstáva, aby tupila svoju matku a vytkol prísne im ich zbabelosť s akou sa na zhormaždení stavov správali.

V auguste 1302 boli na zasadanie konzistória pozvaní francúzski vyslanci. Kardinál-biskup z Porta držal reč, v ktorej pápežov postup bezvýhradne podporil a falošnú bulu odmietol. Vyložil rozdiel medzi právom patronátnym a collatio benefici a ukázal, že kráľ nemá moc udeľovať benefícia, pokiaľ ju nedostane od pápeža. Potom zopakoval staré cirkevné učenie, že pápež má právo aj svetské veci súdiť, pokiaľ ide o hriech (ratione peccati). Ukázal, správne rozlišovanie medzi právomocou de jure a právomocou ad usum et executionem vo svetských záležitostiach. Po kardinálovi vystúpil pápež, s podobnou rečou. Za pôvodcu rozporov označil Petra Flotta, ktorý pápežský list sfalšoval aby sa zdalo, že pápež od kráľa žiada aby uznal, že jeho ríša je len pápežské léno. Bonifác povedal, že je to už 40 rokov čo si znalosť práva osvojil a veľmi dobre vie, že sú dve moci od Boha ustanovené, svetská
a duchovná a taká hlúposť ho nikdy nenapadla, aby si právomoc kráľovu privlastniť chcel. Avšak ani kráľ, ani iný kresťan nesmie popierať, že ratione peccati má vo svojej moci súdiť pápež. Ohľadom benefícií povedal, že jeho úmyslom je aby kráľ dovolene konal čo teraz koná nedovolene a že mu v tom chce preukázať priazeň, lebo len so súhlasom Apoštolského stolca sa môže laik dostať k právam kollačným. Udelil kráľovi právo pri každom kostole jeden kanonikát obsadiť a v kostole parížskom všetky, pod podmienkou, že ich udelí len magistrom teológie, doktorom práv alebo iným učeným mužom a nie príbuzným a synovcom. Táto podmienka však nebola
splnená a benefícia boli udeľované len neschopným obľúbencom.
Do sporu sa pokúsil ako sprostredkovateľ vstúpiť vojvoda burgundský, avšak kardináli trvali na tom, aby sa kráľ za falšovanie buly ospravedlnil a za urážky zadosťučinil, o čom ten nechcel ani počuť a na oplátku zabavil majetok všetkých prelátov ktorí odcestovali na zvolaný synod. Bez ohľadu na zákaz vycestovať podarilo sa do Ríma dostať 4 arcibiskupom, 35 biskupom a 6 opátom. Synoda začala 30. októbra, jej akty sa však nezachovali. Pápež nechcel hnať spor do krajnosti, preto kráľa neexkomunikoval. Výsledkom boli dve buly, prvá z 18. novembra dávala do kliatby každého, kto by prelátov čo cestujú k Apoštolskému stolcu alebo sa vracajú domov väznil, týral alebo im iné prekážky do cesty kládol.


Druhá bula z toho istého dňa je povestná "Unam sanctam", ktorá pomer moci svetskej a duchovnej opisuje. Jej hlavné vety znejú: V jednu, svätú, katolícku a apoštolskú cirkev musíme veriť, mimo nej niet spásy ani odpustenia hriechov. - Ona je jedna a jediná a má len jednu hlavu, nie dve ako nejaká obluda a tou hlavou je Kristus, na zemi zastupovaný Petrovým nástupcom. - Kto toto popiera, nepatrí do Kristovho košiara. - Evanjeliá nás poučujú, že v Cirkvi a v Petrovej moci sú dva meče,svetský a duchovný, lebo keď apoštoli povedali: "Hľa, sú tu dva meče", Kristus nepovedal, že ich je málo alebo veľa, ale povedal že ich je dosť. - Kto by popieral, že Peter vládne aj svetským mečom, nevšímal by si slová Pánove: "Schovaj meč do pošvy." - Oba meče sú v moci Cirkvi, jeden je pre Cirkev, druhý Cirkvou tasený. Jeden rukou kňazovou, druhý rukou kráľovou, však na pokyn kňaza a kým to kňaz dovoľuje. - Jeden meč ale musí byť podrobený druhému, moc svetská musí byť podrobená moci duchovnej, lebo Apoštol hovorí: "Niet moci pokiaľ nie je od Boha, a tie čo sú od Boha ustanovené", ale neboli by ustanovené dobre, keby jedna nebola podrobená druhej, keby meč nižší nebol vyšším tasený. - Že moc duchovná je čo do dôstojnosti a vznešenosti nad svetskou vyznávame tým jasnejšie, čím vyššie veci duchovné nad hmotnými stoja - Moc duchovná svetskú učí a ak nie je dobrá, tak ju aj súdi a tak sa plní Jeremiášovo proroctvo: "Ustanovil som ťa nad národmi a kráľovstvami." Teda ak sa svetská moc odchýli od pravej cesty, býva duchovnou mocou súdená. Ak sa od pravej cesty odchýli moc duchovná, nižšia býva súdená vyššou, odchýli sa však tá najvyššia, býva súdená len Bohom, ako Apoštol hovorí: "Duchovný súdi všetko. sám však nebýva súdený nikým." - Táto moc, hoci je človeku požičaná a človekom vykonávaná, nie je ľudská ale Božia, daná Bohom Petrovi slovami : "Čokoľvek zviažeš na zemi atď. " Kto by sa tejto moci protivil, protiví sa Božiemu príkazu, a príjma tak ako Manicheus dva princípy, čo za falošné a bludné považujeme. Že každý človek je rímskemu pápežovi podrobený vyhlasujeme, definujeme a deklarujeme ako vec ku spáse úplne nevyhnutnú.

Touto bullou nepovedal Bonifác nič, čo by už pred ním neboli učili iní pápeži. Pápež si neosobuje právomoc lénneho pána, ale nárokuje si moc súdiť ratione peccati kráľov a kniežatá, ktoré sa pri správe svojich panstiev dopúšťajú hriechov. Túto superioritu pápežovu nakoniec uznávali aj svetské kniežatá, vždy keď od pápeža niečo žiadali. Filipa bula patrične rozhnevala a nechal magistrom Jánom z Paríža spísať Tractatus de potestate regia et papali, v ktorom pápežovi túto moc upiera.
Medzi tým, ale Filip utrpel pri Courtnay strašnú porážku a Peter Flotte a gróf z Artois, najväčší pápežovi nepriatelia padli. Pápež v tom videl Boží trest a povzbudil flanderské vojsko k odporu. Namiesto padlých lotrov sa však do kráľovej priazne votrel bezohľadný Viliam Nogaret, stal sa strážcom pečate a ihneď začal intrigovať s Colonnmi. Kráľ oznámil na jeseň 1302 pápežovi, že ho za arbitra v spore s Anglickom a Flandrami neuznáva, posol však naznačil, že kráľ je ochotný vyjednávať a vyjednávanie podporoval aj kráľov brat Karol z Valois. Preto poslal Bonifác francúzskeho kardinála Le Moyne s 12 článkami ako podmienkami mieru do Paríža, v ktorých žiadal uznanie pápežských práv, aby Filip spálenie buly odčinil a so zásahmi do Cirkevných záležitostí skončil.

Filip nechal okamžite vypracovať odpoveď, v ktorej ľstivo dokazuje, že je v práve. Odpoveď je dvojzmyselná, prekrúca fakty, vyhovára sa na úradníkov, prechmaty ospravedlňuje odvolávaním na minulosť, pápežove sťažnosti sa vykladajú v inom zmysle aký majú, ústupky sa menujú len hmlisto a všeobecne. Karol z Valois naopak potvrdil, že pápežské požiadavky sú spravodlivé a Filip ich prijať môže, preto Bonifác oprávnene Filipovu odpoveď v listoch ku Karolovi a ku auxerrskému biskupovi nazval nedostatočnou. Potom vydal dve buly, v prvej žiadal aj ostatných prelátov, aby sa do troch mesiacov do Ríma dostavili a v druhej vyhlásil, že Filip prepadol kliatbe, ktorá postihne každého, kto prelátom k Apoštolskému stolcu cestovať bráni. Vyhlásenie tejto druhej buly bolo odložené až na chvíľu, keď kráľ odmietne všetko zmierenie a tak na seba privolá trest.Nenávisť k Bonifácovi však dosiahla vrchol skôr ako tieto listy vyšli. Nogaret zvolal na 12. marca 1303 mimoriadne zasadanie
vlády, na ktorom vyzýval kráľa, aby Cirkev proti lúpežníkovi, zlodejovi, cudzincovi, kacírovi, svätokupcovi a falošnému pápežovi Bonifácovi bránil, prelátov žiadal o zvolanie všeobecného koncilu, na ktorom dôkazy proti Bonifácovi predloží, aby bol ten ničomník odsúdený a iný z kardinálov zvolený na jeho miesto. Krátko na to zatkli pápežského posla a kardinál - legát v strachu o vlastnú bezpečnosť utiekol z krajiny. Pápež vidiac že spor sa nevyrieši, uznal Albrechta za rímskeho kráľa, Fridricha za kráľa sicílskeho a vyzval Nemcov, ktorí žili na územiach nedávno dobytých Francúzmi aby sa jarma zbavili a okovy ktoré znášajú roztrhali.

Filip, aby si uvoľnil ruky k zničeniu Flanderska a pokoreniu pápeža uzavrel 20. mája s Anglickom mier a 13. júna zhromaždil v Louvri oddaných prelátov a veľmožov. Rytier Du Plessis čítal žalobu na pápeža. Na druhý deň pripravil proti Bonifácovi 29 článkov, v ktorých tie najsprostejšie klebety, lži a nactiutŕhania zhromaždil. Bonifác vraj neverí v nesmrteľnosť duše, vraj povedal že by bol radšej psom ako Francúzom, neverí v transubstanciáciu, nepovažuje smilstvo za hriech, prechováva u seba diabla, núti kňazov aby porušili spovedné tajomstvo, venuje sa svätokupectvu a sodomii, podporuje modlárstvo, nepostí sa, necháva duchovných popravovať a teší sa z ich smrti, minul peniaze na Svätú zem vyzbierané a mnohé iné. Tieto lži kardináli Colonnovia, Šimon z Palestriny a Le Moyne už v roku 1295 o pápežovi šírili a kráľa proti nemu štvali. Du Plessis všetkých uisťoval, že to čo robí nerobí z nenávisti, ale z lásky k Cirkvi. Na to kráľ vyhlásil, že sa odvoláva ku všeobecnému koncilu a k budúcemu pravému pápežovi. Niečo také sa vo Francúzsku ešte nestalo, aby povstali laici a chystali sa súdiť pápeža na všeobecnom sneme. Biskupi sa chovali zbabelo, časť z nich súhlasila so snemom, aby sa potvrdila alebo vyvrátila Bonifácova vina, iní nastúpili na rozkolnícku dráhu. Potom nechal kráľ uznesenia čítať ľudu, na univerzite, v kláštoroch a všade, kde to bolo možné. Úradníci sa rozbehli po krajine a zháňali popisy podporujúce kráľovo počínanie. Kto nepodpísal dobrovoľne, bol donútený. Ján, opát z Citeaux, opáti z Cluny, Premontre a iní boli zatknutí, montpelierskí dominikáni boli vyhnaní z krajiny, každý odpor sa rovnal velezrade, Filip rozposielal listy po Európe a žiadal cirkevný snem. Bonifác dostal v rodnej Anagni správu o najnovších udalostiach. V konzistóriu rázne odmietol všetky žaloby a 5. augusta vydal niekoľko búl, v ktorých sa chystal ukázať a potrestať bezbožnosť jeho nepriateľov. V "Nuper ad audientiam" zaútočil na kráľa, ktorý odmietal spasiteľné napomenutie, opovrhuje pápežom a zvoláva snem, ktorý len pápež môže zvolať. Doktorom parížskej univerzity, ktorí podporovali kráľa zobral právo udeľovat akademické tituly, suspendoval Gerharda arcibiskupa s Cypru, vyhradil si udeľovanie všetkých benefícií, kým kráľ nezaistí, aby nehodným udeľované neboli. 8. augusta mala byť zverejnená bula, ktorou uvaľoval na Filipa kliatbu, ale deň pred tým Nogaret pápeža zajal.

Už od apríla sa Nogaret zdržiaval v Taliansku a zbieral spolu so Sciarrom Colonnom medzi toskánskymi ghibelínmi vojsko a v tajnosti pripravoval prepadnutie pápeža v Anagni. Chcel ho zajať a donútiť, aby sa dobrovoľne vzdal úradu a odstúpil, alebo ho odvliecť do Francúzska a tam pred nejakým zinscenovaným koncilom súdiť, zosadiť a uväzniť. Financoval ho florentský bankár Petruci. Zavčas ráno 7. augusta sa Nogaret s ozbrojencami objavil pred Anagniou. Adenolfo, anagnský šľachtic a jeden zo sprisahancov im otvoril bránu a oni kričiac "preč s Bonifácom" vtrhli do mesta. Podplatená chamraď sa k nim pripojila a obsadila ulice a verejné miesta. Odpor pápežových príbuzných sa nevydaril, magistrát sa na nič nezmohol a pápeža okrem dvoch opustili všetci kardináli. Sciarra Colonna vypáčil dvere na pápežovom dome, v ktorom sa hneď začalo rabovať. 86 ročný Bonifác volal:

"Otvorte dvere do mojej izby, chcem trpieť ako mučeník za Cirkev Božiu." V pápežskou rúchu sa posadil na trón a čakal svojich vrahov, v sprievode ostijského kardinála Boccasiniho a Petra kardinála sabinského. Votrelci sa báli siahnuť na cithodného starca, ale Nogaret a Colonna k nemu pristúpili a zasypali ho urážkami. Nogaret mu prečítal uznesenie parížskeho zjazdu a hrozil, že ho zviaže a odvedie do Francúzska, aby ho tam pred všeobecným snemom odsúdili. Nato mu Bonifác odpovedal: "Odsúdenie a zosadenie od Patarénov trpezlivo znesiem." čím narážal na Nogaretovho deda, ktorý bol upálený ako albigenský kacír. Podľa jedných sa na to Nogaret červený od hanby vzdialil, podľa iných zasa z výkrikom "maledictus Malefacius" zhodil pápeža z trónu a Sciarra ho bil železnou rukavicou po tvári. Pápež , aby ho donútili odstúpiť alebo odvolať svoje buly, nedostal dva dni nič jesť. Ale 9. septembra sa anagnijskí občania rozhnevaní zločinom spáchaným na ich veľkom krajanovi a dobrodincovi pod vedením kardinála del Fiesco prebili do domu. Nogaret bol zranený a utiekol. Neverní kardináli Orsini a Riccardo boli zajatí a Francúzi vyhnaní. Pápež bol oslobodený, ešte v ten večer zasadalo konzistórium, v ktorom Bonifác všetkým odpustil, čo svedčí o výnimočnom charaktere tohto muža. Krátko na to sa vrátil do Ríma, kde ho s jasotom vítali ale telesne vyčerpaný 11. októbra, po tom ako urobil slávnostné vyznanie viery zomrel. Keď 9. októbra 1605 otvorili jeho hrob, nevideli na tele stopy porušenia.



Bonifác povýšil sviatky apoštolov, evanjelistov a cirkevných učiteľov na festa duplicia, pridal tiare druhú korunu, zhotovil šiestu knihu dekretálok a založil rímsku univerzitu Sapienzu. Jeho pamiatka, mimo Francúzsko zostala požehnaná, patril k najväčším pápežom a podobal sa duchom Inocentovi III a Gregorovi IX. Neodhadol však správne početnosť a moc nepriateľov Cirkvi. S Bonifácom klesla do hrobu veľkosť stredovekého pápežstva ako mučenica týraná úskočným a násilníckym Filipom. Dôstojnejšie klesnúť nemohla.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára