pondelok 4. apríla 2011

Bonifác VIII. - začiatok pontifikátu




Po rezignácii pre pápežský úrad absolútne neschopného Celestína V. 23.decembra 1294 vstúpilo v Castello nuovo v Neapole 22 kardinálov do konkláve a väčšina z nich, vrátne oboch Colonnov , volila kardinála - kňaza od sv. Silvestra Benedikta Gaetana. Prijal meno Bonifác VIII. Jeho rodina pochádzala zo španielskej Katalonie, ale pobývala istý čas v Gaete a odtiaľ získala svoje priezvisko. Narodil sa v roku 1220 v Anagni, z Luitfreda (Loffreda) a grófky Emílie de Segni. Rodina Segni už dala Cirkvi troch žiarivých synov, Inocenta III, Gregora IX a Alexandra IV. Benedikt študoval v Todách, Spolete a v Paríži, kde sa stal doktorom práva cirkevného aj občianskeho a pre svoje výnimočné nadanie získal kanonikáty v Anagni, Todách, v Lyone, u sv. Petra v Ríme, za Inocenta IV. sa stal konzistórnym advokátom, za Martina IV. kardinálom - diakonom u sv. Mikuláša a za Mikuláša IV. kardinálom - kňazom. S vynikajúcou povesťou slúžil ako legát vo Francúzsku a na Sicílii. V Bonifácovom právnickom vedomí bola hlboko zakorenená koncepcia zvrchovanej pápežskej moci, tak ako sa vyvinula v sporoch s rímsko-nemeckými cisármi a ako bola vyjadrená v dielach špičkových cirkevných právnikov. Jeho vynikajúca znalosť kanonického práva, politické inštinkty a diplomatické skúsenosti ho mimoriadne disponovali k boju o zachovanie neporušiteľnosti práv Apoštolského stolca, práv ktoré prijal a ktoré chcel neumenšené odovzdať svojmu nástupcovi. V

Hneď po zvolení odvolal mnohé milosti, ku škode Cirkvi udelené jeho predchodcami, potvrdil sicílske léno Karola II., z cieľom minimalizovať vplyv neapolského dvora na dianie v kúrii sa vydal do Ríma, kde ho zvolili za senátora a 23. januára slávnostne korunovali. 17. januára vydal prvý okružný list všetkým biskupom a kniežatám, v ktorom velebí nepremožiteľnosť Cirkvi a opisuje Celestínovo odstúpenie a jeho vlastnú voľbu. Uvádza, že skrze Aegídia Colonnu odrádzal Celestína od rezignácie, že úmysel rezignovať pochádzal od Celestína samotného, ktorý nevládal uniesť ťažké bremeno svojho úradu. Bonifác sa obával, že jeho nepriatelia sa pokúsia sväto žijúceho, ale starého a slabého Celestína zneužiť a preto ho presťahoval z Murrony, kde žil ako skromný pustovník do Anagne, kde mu zriadil rovnakú celu a ten tam dožil svoj život prísnom pôste a modlitbách a sväto zomrel 19. mája 1296.

Časy boli zlé a pre pápeža, ktorý mal v pláne zmieriť rozhnevané kniežatá a ich zbrane namierené proti kresťanom obrátiť proti neveriacim bolo práce naozaj dosť. V Nemecku bránil Adolf Nassavský, nástupca Rudolfa Habsburgského korunu proti Rudolfovmu synovi Albrechtovi. Filip Pekný Francúzsky viedol vojnu s Eduardom I. Anglickým. Benátky viedli vojnu s Janovom, Pisa s Florenciou, Matteo Visconti uchvátil moc v Miláne a nechal sa Adolfom menovať za ríšskeho správcu v Lombardii. Jakub II. Sicílsky zdedil aragónsky trón, vzdal sa Sicílie v prospech Karola II. ale Jakubov brat Fridrich sa na nechal prehlásiť kráľom Sicílie, vyhnal pápežského legáta a začal vojnu proti Karolovi, a aj svojmu bratovi. Potom vstúpil do sporu medzi námornými republikami, bez ktorých by zamýšľaná kruciáda nemala zmysel. Benátky prijali pozvanie na mierové rokovania, Janov rázne odmietol a vojna skončila až v roku 1299. Ani v Toskánsku sa mu nepodarilo obnoviť mier. Rozvadení bieli ghibelínsky zmýšľajúci a čierni guelfovia sa nenávideli na smrť, vzájomne sa zabíjali a posielali do exilu. Pápež sa pokúsil situáciu upokojiť tým, že menoval Karola z Valois guvernérom Toskánska. Ten si však nepočínal ako mierotvorca ale ako bezohľadný tyran a pár mesiacov jeho partizánskej vlády situáciu ešte zhoršilo.

Vo vlastnom dome viedol pápež krutý boj s rodinou Colonnov, ktorá disponovala dvoma kardinálmi, Jakubom a jeho synovcom Petrom. Tí síce volili Bonifáca, ale naoko poslušní zradne kolaborovali s aragónskym a sicílskym kráľom. Jakub spravoval rodinný majetok celej rozvetvenej famílie a odmietal požiadavky na vyrovnanie svojich bratov Mattea, Oda a Landulfa a ich podiel dal svojmu synovcovi. Okradnutí bratia hľadali pomoc u pápeža. Ten prikázal Jakubovi aby svojim bratom vyhovel a zakázal mu styky so Sicíliou. Obaja kardináli prerušili styky s pápežom a Sciarra Colonna prepadol a ulúpil pápežskú pokladnicu. Pápež snažiac sa ubrániť požadoval od Jakuba Colonnu, aby mu umožnil umiestniť do pevností, ktoré boli pápežskými lénami, menovite Palestriny, Zagoroly a Colonny umiestniť posádku, čo Jakub odmietol a začal šíriť lož, že voľba pápeža nebola platná. 4.5.1297 ich pápež predvolal, ale nedostavili sa a namiesto toho 10. mája poslali Bonifácovi a kardinálskemu zboru list, v ktorom neplatnosť pápežskej voľby fiktívnymi argumentmi dokazovali. Za to ich oboch aj s ich príbuznými zbavil všetkých cirkevných hodností a mesto, ktoré by ich prijalo podrobil interdiktu.
Obaja kardináli sa bránili spisom "Interdite" žiadajúc zvolanie koncilu proti bludárovi a hubiteľovi Cirkvi - Bonifácovi. Vo vojne, ktorú Colonni proti pápežovi rozpútali, však nemali šťastie a jeden hrad za druhým sa vzdával. Naposledy padla Palestrina, obaja kardináli sa vydali pápežovi na milosť, on im odpustil, ale hodnosti im nevrátil a Colonni sa rozutekali, časť ku Friedrichovi na Sicíliu, časť k Filipovi do Francúzska.
Pápežovu prísnosť voči Colonnom kritizovali mnohí, hlavne horlivá strana vo františkánskom ráde. Trúsili o pápežovi ťažké obvinenia, obzvlášť sa v tom vyznamenal Giacopone da Todi, autor hymnu "Stabat Mater", ktorý svoj talent zneužil na nevyberavú satiru. Svoje poleno do osočujúceho ohňa priložil aj ghibelín Dante, ktorý v prvej časti svojej Komédie Bonifáca trestá večným zatratením.

V roku 1295 Erik VIII, dánsky kráľ nespravodlivo uväznil arcibiskupa z Lundu. Bonifác vymohol prepustenie arcibiskupa a riešenie sporu v Ríme, kráľ sa však odmietol podrobiť rozsudku za čo bol exkomunikovaný a na Dánsko bol uvalený interdikt. V Uhorsku si uprázdnený trón si právom nárokoval Karol Róbert z Anjou, šľachta ale zvolila Ondreja III. Ten v roku 1301 zomrel a hoci sa Karol už nechal v Ostrihome korunovať a pápež korunováciu potvrdil, šľachta zvolila za kráľa českého Václava II. , ktorý si korunu nárokoval pre svojho syna neohliadajúc sa na interdikt, ktorý uvalil legát na krajinu a na snahy Bonifáca o urovnanie sporu. Spor o trón sa skomplikoval ďalšími kandidátmi a skončil pre Karola úspešne až v roku 1308.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára