piatok 24. júna 2011

Pomer Cirkvi a svetskej moci

Cirkev je zo svojej definície kráľovstvom duchovným a preto si nenárokuje priamu moc a vládu nad svetskými štátmi (1). Kristus jej
odovzdal najvyššiu duchovnú moc, ale nikde v Písme nečítame ani v tradícií nenachádzame zmienku, že by ju ustanovil vládkyňou a
panovníčkou nad štátmi a kráľovstvami. Cirkev si preto nikdy neosobovala jure divino vrchnej moci vo svetských veciach a
a panovníkov nikdy neprehlasovala za svojich závislých vazalov. Nepriatelia Božej Cirkvi však tvrdia práve toto a ako dôkaz
vyťahujú bullu Bonifáca VIII Unam sanctam z 18. novembra 1302, v ktorej si údajne tento pápež zvrchovanú politickú moc nad celým svetom privlastňuje. Z obsahu tej bully to však vôbec neplynie. Bulla bola vydaná ako reakcia na svojvoľné a nespravodlivé prechmaty Filipa Pekného do práv Cirkvi a na ostentatívne prehliadanie všetkých pápežových pokusov urovnať situáciu zmierlivou cestou. Bonifác teda v Unam sanctam zo stanoviska dogmatického jasne a zreteľne vysvetlil a určil pomer medzi štátnou a cirkevnou mocou. Na začiatku vysvetlil dva články viery o Cirkvi katolíckej ako jedinej ceste ku spáse a o primáte rímskeho pápeža a potom z evanjelií (2) dokázal, že Kristus odovzdal Cirkvi dva meče, duchovný a svetský. Duchovný tasí Cirkev sama, ale svetský tasí štátna moc pre Cirkev. Prvý tasí ruka kňaza, druhý tasí ruka kráľa a vojaka, avšak podľa pokynu a zvolenia kňaza (sed at nutum a patientiam sacerdotis). Prednosť duchovnej moci pred svetskou plynie nutne z toho, že duch vládne nad hmotou (spiritualia temporalia antecellunt). Duchovná moc má moc svetsku poučovať, riadiť a keď nekoná svoje povinnosti tak aj súdiť. Sama je hierarchicky usporiadaná a neuznáva nad sebou žiadnu svetskú moc. Hoci ju Kristus zveril človeku - pápežovi a človek ju vykonáva, predsa len je to moc Božská, pretože pápež ňou môže zväzovať a rozväzovať na zemi aj na nebi (3). Kto sa teda protiví moci Bohom ustanovenej, samému Bohu sa protiví. Bulla končí dogmatickou definíciou : "Porro subesse Romano Pontifici omni humanae creaturae declaramus, dicimus, definimus et pronuntiamus omnino esse de necessitate salutis", teda že pre spásu každej bytosti je nevyhnutné aby sa podrobila rímskemu pápežovi. (4) Hoci sa na prvý pohľad zdá, že Bonifác týmto pripisuje rímskemu pápežovi moc aj vo svetských veciach, obsah a logické súvislosti ak ich zoberieme v úvahu, však vedú k záveru, že pápež nič také neurobil, ale len zopakoval nemenné učenie Písma, Otcov a Cirkvi vôbec.
Podľa tohto učenia je človečenstvo Bohom určené pre nadprirodzený cieľ - priame nazeranie na Božiu tvár. Božej vôli sa nesmie nikto protiviť. Ak človek tento cieľ nedosiahne, upadne do večnej záhuby. Celý život človeka je Bohom samým zriadený a ustanovený preto, aby človek mohol tento cieľ dosiahnuť. Preto štáty, ak chcú plniť úlohu, ktorú im Boh určil, nesmú považovať hmotné blaho svojich občanov za svoj najvyšší cieľ, ale len za prostriedok ako skutočný najvyšší cieľ dosiahnuť. Preto musia hmotné blaho svojim občanom zaobstarávať v miere a spôsobom, ktorý nebude prekážať v ceste k poslednému cieľu. Život telesný musia podriadiť životu duchovnému a oba tieto životy usmerňovať tak, aby slúžili ako stupeň, z ktorého sa možno povzniesť k životu nadprirodzenému, k životu v milosti posväcujúcej a touto milosťou získať život večný. A pretože v diele spásy ustanovil Kristus Petra a jeho nástupcov za svojich námestníkov, musia sa úradmi učiteľským, pastierskym a kňazským, ktoré pápeži vykonávajú riadiť nie len Cirkev sama, ale aj svetské štáty, ktoré hoci sú vo svojom obore úplne slobodné, predsa sa musia orientovať podľa Bohom zjavených právd. Inak zídu z cesty a pozemským blahom, ktoré svojim občanom sa usilujú zabezpečiť zavinia ich večnú záhubu. A v tomto zmysle je rímskemu pápežovi podriadený každý človek, v duchovnom i telesnom zmysle.
Pretože štáty sú podriadené Kristu Bohu, sú podriadené aj jeho námestníkovi, ktorý v Kristovom mene a s Kristovou mocou
pokračuje v jeho vykupiteľskom diele. Bulla Unam sanctam určuje ideálny pomer medzi Kristovou svetovou ríšou a ríšami svetských
panovníkov. V tom zmysle treba rozumieť aj spomínaným dvom mečom. Duchovný meč znamená moc trojitého úradu, kňazského,
kráľovského a učiteľského, to jest moc, ktorou Kristus vykonal vykúpenie človečenstva. Keďže túto moc odovzdal Petrovi a z Petra prechádza na jeho zástupcov až do skončenia sveta, vložil tak Petrovi a jeho nástupcom do ruky tento duchovný meč aby riadili človečenstvo na ceste k večnej spáse. Pretože svetská moc nesmie v diele spásy nijako prekážať, zveril Kristus Petrovi aj časný meč, ale nie preto, aby ho Peter užíval takým istým spôsobom ako meč duchovný, ale preto, aby ním nepretržite ukazoval svetským panovníkom posledný cieľ každého človeka a varoval pred každým zneužitím svetskej moci a tak im stále pripomínal, že majú nad svojimi poddanými vládnuť "ut sic transeat per bona temporalia" a ako sa Cirkev modlí "ut non amittant aeterna " (5).
Že má rímsky pápež v tomto zmysle oba meče je samozrejmé, pretože táto moc plynie s absolútnou nutnosťou z nadprirodzeného cieľa, ku ktorému Kristus Cirkev ustanovil a i z pomeru, v ktorom i každá svetská moc má k tomuto cieľu stáť. A preto o zmysle bully Unam sanctam, ktorá naviac obsahuje dogmatickú definíciu "ex cathedra" nesmie byť medzi katolíkmi pochybnosť.
Keďže však Cirkev je zložená aj z hriešnych ľudí, ktorí ani po svojom ospravedlnení nedokážu vždy prekonať sklony svojej
porušenej prirodzenosti, nikdy sa nepovzniesla ku svojej ideálnej dokonalosti. Kráľovstvo Kristovo sa vo svojej dokonalosti zaskvie
až vo večnosti. A keď Cirkev nedokáže na zemi dosiahnuť svoju dokonalosť, nepodarí sa jej ani dosiahnuť dokonalosť vo vzťahu k
svetskej moci. Pretože však spásu nemožno dosiahnuť mimo Krista a Cirkvi, potom každý odklon od nej má za následok odklon od Krista a večnú záhubu. Cirkev má od Krista viditeľnú, konkrétnu a zrejmú Božskú autoritu. Každé popieranie tejto autority, ba i každé hatenie jej výkonu má za následok rozpad a rozvrat životných pomerov jednotlivcov, rodín i národov a dejiny túto pravdu jasne dokazujú.

Akonáhle sa nejaký štát postaví do zásadného odporu proti Cirkvi, musí, aby zachoval aspoň akú takú konzistentnosť, dôsledne popierať aj božstvo Ježiša Krista a na jeho miesto, za zdroj všetkej moci, mravnosti, spravodlivosti a práva postaviť seba samého. V dôsledku toho je potom pojem pravdy, dobra, mravnosti a spravodlivosti výhradne v moci panovníkov resp. ľudu (podľa druhu štátneho zriadenia), závisí len na ich vrtkavej vôli bez ohľadu na to, či to prospieva alebo prekáža dosiahnutiu posledného nadprirodzeného cieľa. Ale pretože bez jasného a nemenného konceptu pravdy a spravodlivosti nie je možné dlhodobo udržať žiadnu spoločnosť, stáva sa tak odpor proti Cirkvi podkopávaním základov samotného štátu, nastoľuje program permanentnej revolúcie a roztáča koleso úpadku a zvrátenosti. Od dôb Lutherových tento permanentný revolučný princíp ovláda politický život kedysi kresťanskej Európy a v bez počte revolúcií, ktoré starý kontinent už zažil máme bez počet dôkazov, že každá revolúcia prináša len väčšie a väčšie zlo.
Preto je v záujme každého štátu, aby sa nestaval do sporou s Cirkvou, ale naopak, aby ju žiadal o čo najaktívnejšiu súčinnosť. Iba tak
dokáže štát zosúladiť duševný a telesný život, časné a večné záujmy. A keďže celý ľudský život musí smerovať k nadprirodzenému
cieľu, Cirkev svojou súčinnosťou so štátnou mocou potom dokáže zušľachtiť celý život človečenstva. Ak štátna moc nedbá o
nadprirodzené zákony a usmernenia a hľadá len pozemské blaho pre svojich občanov, zhadzuje ich z piedestálu bytostí stvorených
na Boží obraz a stavia na úroveň sprostého dobytka, ktorého jedinou túžbou je utíšiť hlad a sexuálny pud. Ak potom porovnáme spoločnosť budovanú podľa zákona Kristovho a spoločnosť budovanú na zvôli jej panovníkov, ktorí naviac Krista a Cirkev nenávidia a odmietajú, porovnávame dve diametrálne odlišné ríše, porovnávame nebo a peklo.
Každý kresťanský jednotlivec, ale aj rodina, národ a štát sú údmi Kristovho mystického tela a On sa s nimi delí o svoj bohoľudský
život. Každý kresťanský štát je súčasťou kráľovstva Božieho, založeného k večnej spáse človečenstva. Keď Kristus nabáda, aby sme
hľadali najprv kráľovstvo nebeské a zvyšok sa nám pridá (6), nabáda nielen jednotlivca, ale aj štáty a celé ľudské pokolenie. Preto je
svetská moc povinná počínať si tak, aby pri snahe zaobstarať občanom statky a blaho pozemské, nezbavila ich statkov a blaha
nebeského. Keby vlády dnešných štátov mali na zreteli túto povinnosť, svet by bol oveľa lepším miestom, pretože všetka mravná a hmotná bieda, ktorou ľudstvo dnes trpí má len jednu príčinu, odvrat od Krista a jeho Cirkvi.


(1) J.Pospíšil - O Bohu vteleném
(2) Mat 20,52 Luk 22,38
(3) Mat 16,19
(4) F.Ehrman Die Bulle Unam Sanctam des Papstes Bonifacius VIII.
(5) Orationem in Dom. III post. Pent.
(6) Mat 6,33

utorok 14. júna 2011

Diagnóza Západu

To čo by externému pozorovateľovi Západu v dnešných dňoch najviac udrelo do očí je absolútny nedostatok odvahy, ktorý je príznačný pre obyvateľov, kedysi hrdinského a statočného Západu.

Tváre väčšiny obyvateľov Západu sú poznačené obavami, úzkosťou a neprekonateľnou nespokojnosťou, ktorá pramení v úpornej snahe uspokojiť neusporiadanú túžbu mať stále viac, žiť stále pohodlnejší a bezstarostnejší život.

Každý spor, vnútorný i vonkajší, sa rieši podľa litery zákona a to sa považuje za najlepšie riešenie. Ak niekto plní zákon, nič viac nie je potrebné. Po dobrovoľnej zdržanlivosti a sebazápore už niet ani stopy.

Deštruktívna a nezodpovedná sloboda dostala neobmedzený priestor. Spoločnosť stratila akúkoľvek účinnú zbraň, ktorou by mohla predísť pádu do hlbokej priepasti ľudskej dekadencie. Život je organizovaný prísne legalisticky a nie je schopný sa ubrániť sa pred rozleptaním od zlého.

Unáhlenosť a povrchnosť sú duševnou epidémiou dneška, ktorá v rozsahu predčila všetky cholery a morové rany, ktoré sužovali západ v minulosti. Viac ako inde sa prejavuje v tlači. Hlboká analýza problému je v novinách anathema. Všetko sa končí pri emotívnych nadpisoch a dokola opakovaných frázach.

Napriek tomu, že dávno nejestvuje žiadna cenzúra, módne trendy a idey sú starostlivo oddelené od tých ktoré, už v móde nie sú. Nič nie je zakázané, ale do tlače či televízie sa nedostane nič, čo nie je v móde. Bádatelia, dnes nazývaní experti, sú síce legálne slobodní, ale v skutočnosti sa drvivá väčšina vezie na módnej vlne. Ich najväčším bádateľským počinom je zistiť, v ktorom ideovom tábore momentálne veje najviac zástav a rýchlo tam vztýčiť aj tú svoju.

Napriek nesmiernemu nadbytku informácií, alebo možno práve preto, má Západ veľké problémy pochopiť skutočnosť takú, aká je. Namiesto toho sa rád necháva klamať najrôznejšími šarlatánmi, ktorí mu sľubujú raj na zemi.

Západ, v dobe keď sa najviac pýšil sa svojim kritickým rozumom, bez akejkoľvek reflexie uprel sám sebe možnosť poznať Pravdu a ponoril sa do relativistického kotla protichodných povier, téz, ideológii a ideí, dôrazne potierajúc každú snahu o ich roztriedenie na pravdivé a lživé.

Chyba je niekde v koreňoch, v samotnom základe ľudského uvažovania v posledných storočiach, prevažujúcom náhľade svet, ktorý sa zrodil v renesancii a ktorý možno popísať ako racionalistický humanizmus, ktorý považuje človeka za centrum všetkého.

Ak má humanizmus pravdu, že človek sa narodil aby bol šťastný, potom prečo sa narodil aby zomrel? Ale telo je odsúdené k smrti a ak teda má byť šťastný, poslanie človeka na zemi musí byť duchovnej povahy. Toto poslanie teda nemôže spočívať v ničím nehatenom užívaní každodenného života, ani v hľadaní spôsobu akým čo najjednoduchšie získať čo najviac vecí a veselo si z nich ťažiť. Naopak, toto poslanie musí byť napĺňaním trvalej a naliehavej povinnosti, uskutočniť v živote jednotlivca dokázateľný morálny vzrast a tak dosiahnuť aby človek na konci svojho života bol lepšou ľudskou bytosťou ako na jeho začiatku.