sobota 12. novembra 2011

2 piliere


Demokracia nivelizuje poznávacie schopnosti. Niekto by mohol nadobudnúť dojem, že v súčasnom politickom súboji, ktorí môžeme sledovať denne vďaka (dopĺňať adjektívum protikresťanským sa už javí akosi nadbytočným) médiám, o niečo ide. Kto však skúma veci dôsledne dôjde k poznaniu, že tu už dávno nejde celkom o nič (a ak o niečo, tak kedy bude koniec demo-liberálnemu režimu).

Nie je treba byť priaznivcom "konšpiračných teórií", aby bolo vonkoncom jasné, že dnešné politické figúrky do jedného plnia predstavy vlastné gnostickým revolucionárom. O dekadentnú politiku ide absolútne naprieč spektrom: vrátane pseudokresťanskej KDH, či pseudokonzervatívneho KDS (ktoré kráča v jednom šíku s arcišaškom Matovičom a slobodomurárskym OKS). Konzervatívcami a pravičiarmi sú dnes totiž menovaní revolucionári (hlásiaci sa k pa-hodnotám novembra) stojaci celkom zrejme na postoyoch girondy. V čase krízy Cirkvi a vládnucej gnostickej paradigmy neprekvapí zmätok v pojmoch, kde podstatu nahrádzajú akcidenty.

Kto však chce preniknúť k podstate stojí pevne na dvoch nohách poznania: dvoch pilieroch, ktorého prenesú cez povrchnú šupinu huriavku civitatis terranae (ako ju bravúrne popísal Sv. Augustín).

Týmito piliermi sú: 1. antimodernizmus v Cirkvi
2. reakcionizmus v politike

ako dva meče chrániace blahodárne spojenie oltáru a trónu zaručujúce že ľudské zákony nie sú v nesúlade so zákonmi večnými, ktoré sú v Bohu.

Antimodernizmus spočíva v odmietaní modernizmu. Modernitu možno definovať ako vzostup gnosticizmu (Voegelin) a modernizmus ako teoretický smer snažiaci sa priblížiť Cirkev a jej učenie modernému (protikresťanskému) svetu a to predovšetkým likvidáciou katolicizmu vlastného racionalizmu a jeho nahradenie plytkým senzualizmom všeobecnej spásy. Pokiaľ ide o modernizmus ten jasne pomenoval Sv. Pius X. (viď napr. antimodernistická prísaha). V zásade je potrebné neochvejne veriť tomu, čo Cirkev vždy a všade učila. Jasným a zrejmým "áno, áno", "nie, nie" protiviacim sa dialektike modernej "hermeneutiky". Nejde tu o teokraciu ako by si zmyslel kdejaký liberálny hlupák, ale o metafyzické politické ukotvenie, bez ktorého nemožno postaviť druhý pilier.

Tým je reakcionizmus alebo inak kontrarevolučný postoj odmietajúci principiálne a do dôsledkov liberálne revolúcie a ich výdobytky v spoločnosti. V konečnom dôsledku pod týmto postojom myslíme monarchický a ostro nerovnostársky (nehovoríme primárne o ekonomickej rovine) spoločenský poriadok zakrytý baldachýnom morálneho učenia Cirkvi.

Kto stojí na týchto dvoch pilieroch nedá sa zlákať klamným hlasom väčšiny a nepripojí sa k bláznovstvu všeobecného hlasovania, kde je len tma a škrípanie zubami.