piatok 2. decembra 2011

Prečo revolúcie nivočia rodinu

Solange Hertz

Málokto si uvedomoval lepšie než Friedrich Engels, že medzi politickým zriadením a rodinou je silná a veľmi dynamická interakcia . V roku 1884 v Pôvode rodiny, súkromného vlastníctva a štátu napísal: "S prevodom výrobných prostriedkov do spoločného vlastníctva prestane byť rodina základnou ekonomickou jednotkou spoločnosti.Vedenie domácnosti sa stane priemyslom. Starostlivosť o deti a ich vzdelávanie sa stane verejnou vecou a spoločnosť sa bude o všetky, legitímne aj nelegitímne starať rovnako. A tým skončia všetky obavy z následkov, ktoré odrádzajú ženy od toho, aby sa podvolili mužovi, ktorý ich "miluje". Nebude to dostatočný dôvod na postupné zavedenie bezstarostného sexuálneho správania a s ním aj oveľa zhovievavejšieho pohľadu na dievčenkú česť ?

Engels však precenil moc spoločnosti zničiť rodinu. Postuloval chybné tvrdenie, že rodina je "výtvorom spoločenského systému a bude odrážať kultúru spoločnosti a musí napredovať tak, ako napreduje spoločnosť, musí sa meniť tak, ako sa mení spoločnosť, tak ako sa to dialo v minulosti." A žena, je samozrejme ten element, vďaka ktorému spoločnosť zmení smer svojho napredovania. Jej emancipácia "sa stane možnou, až keď sa žena stane, vo významnej miere, účastnou na výrobnom procese a keď starosť o domácnosť bude zaberať len minimum jej pozornosti. A to sa stalo možné až s nástupom moderného priemyslu, ktorý nielen že ženám vo veľkej miere umožňuje prácovať, ale ktorý to absolútne vyžaduje a ktorý sa usiluje stále viac industrializovať domácu prácu." Verejná moc je na druhej strane, "produktom spoločnosti na istom stupni vývoja. Je dôkazom toho, že táto spoločnosť sa zaplietla do neprípustného sporu so sebou samou, že je rozpoltená nezmieriteľnými antagonizmami ktoré nedokáže odstrániť...... Táto moc, ktorá povstala mimo spoločnosti, ale ustanovila sa nad ňou a stále viac sa od nej separuje je Štát." Klasický marxizmus vidí v rodine aj štáte nevyhnutné zlá, ktoré postupne zmiznú a spoločnosť sa konečne premení na beztriednu blahobytnú utópiu.

Tridsaťpäť rokov pred tým, ako tieto myšlienky vyšli knižne, Marx s Englesom vyznali vo svojom Manifeste: "Buržoázne táraniny o rodine a vzdelaní, o posvätnom vzťahu medzi rodičmi a deťmi sú stále neznesiteľnejšie a pôsobením moderného priemyslu budú všetky rodinné putá medzi proletármi roztrhané a ich deti zmenené v obchodný artikel a výrobné nástroje." Do súčasného stavu rodinu katapultoval kapitalizmus, ale Marx s Engelsom ustanovili zásadu, že rodina je produktom kapitalizmu a spolu s ním musí byť zničená. Títo úbožiaci, si ako ateisti, nedokázali uvedomiť, že rodina je tajomstvo, od počiatku Božie dielo, z ktorého vyrástli všetky spoločenské systémy, dobré aj zlé. A budú stále vyrastať. Ak revolucionári nikdy nepodceňovali moc rodiny zastaviť ich programy, kontrarevolucionári nesmú nikdy podceňovať jej moc uskutočniť reformu. Rodina je, tak ako Cirkev, postavená na skale. Podporená silou prirodzeného zákona nikdy neprestane plniť to, čo Boh od nej žiada, ak ju však hriechom nezhodíme z jej základov. Pius XI zdôraznil : "Človek aj spoločnosť odvodzujú svoj pôvod od Stvoriteľa, ktorý ich vzájome usporiadal a podriadil jedného druhému. Preto nemôžu byť vyňatí zo svojich vzájomných povinností ani si vzájomne obmedzovať či upierať práva ..... Ale ako je nemožné zabezpečiť prospievanie živého organizmu, ak každá jeho časť nemá to, čo potrebuje pre výkon svojej špecifickej úlohy, tak je nemožné starať sa o spoločenský organizmus a dobro spoločnosti, ak každá jednotlivá časť a každý člen nedostáva to, čo potrebuje pre svoju spoločenskú úlohu. ... Nemali by sme dnes ani socializmus ani komunizmus, keby vodcovia národov nepohŕdali učením a materskými napomenutiami Cirkvi. Usilujú sa vybudovať spoločenské štruktúry na základe liberalizmu a sekularizmu, ktoré hoci sa zdajú silné a impozantné, rýchlo odhaľujú slabiny vo svojich základoch a pred našimi očami sa rúcajú jedna za druhou, tak ako sa musí zrútiť všetko, čo nie je postavené na uholnom kameni Ježiša Krista."

A práve preto sa skutočná rodina nemusí obávať chaosu ani anarchie. V skutočnom chaose sa prirodzené štruktúry so zadosťučinením znova potvrdia a posilnia z rozpadnutých umelých konštruktov, ktoré ich pred tým dusili. Na nešťastie je však dôvod si myslieť, že zmätok v ktorom sa nachádzame dnes, nie je tým spásnym a očisťujúcim chaosom, ale umelo vytvoreným podvodom. Je to úmyselne vytvorená politická zbraň, ktorá má donútiť spoločnosť prijaťešte tyranskejšiu podobu a akeptovať ešte väčšiu kontrolu súkromných životov. Pred ňou sa trasie aj prirodzenosť.

Prirodzenosť sa chveje, pretože politická ekonómia je v zásade rodinná záležitosť a jej prirodzené obrysy boli načrtnuté už v Edene. Ani o tisíce rokov neskôr nebol položený lepší politický systém, pretože Boh opätovne načrtol obrysy kresťanskej spoločnosti v rodine. Vtedy v rodine tesára Jozefa a jeho manželky Márie z Nazaretu. Dokonca aj dnes je rodina základnou politickou jednotkou, v ktorej vidíme súhru spoločnosti a jednotlivcov. Nemôžeme nevidieť, že tu nie sú rovnaké práva, ani rovnako platné hlasy. Rodina nie je demokracia ani o chlp viac ako Cirkev, alebo ktorákoľvek iná, Bohom ustanovená inštitúcia. Názor dvojročného má ťažko tú istú váhu ako názor dvanásťročného. Na druhej strane, dvojročný má isté privilégia, ktoré jeho starší brat nemá a nemôže mať. Toto je najjednoduchší spôsob, ako si uvedomiť, že pôvodnou politickou entitou je hierarchia a nie beztriedna spoločnosť. Jestvujú rozdiely, rôzne stupne a nuansy v právach a povinnostiach medzi členmi rodiny. A pretože sa odvodzujú od otca smerom nadol, nie od detí nahor, nie od strýkov alebo bratrancov, rodinná vláda je viac ako len hierarchická. Je to monarchia s jednou osobou na vrchole, od ktorej potom plynú všetky práva a privilégia. Toto je, pokiaľ je mi známe, jediná forma vlády formálne a pozitívne schválená v Písme i Tradícii, ostatné formy boli povolené len pre tvrdosť našich sŕdc. Táto ideálna forma, nielen že reflektuje vzťah Boha a sveta, ale aj samotné vzťahy v Najsvätejšej Trojici, v ktorej Otec plodí Syna a necháva zo seba vychádzať Ducha. Boh, vediac ako strašne sa svet v tomto bode odchýlil od Jeho zámerov, skrze svojho Syna povedal, v politike ostrieľanému, Pilátovi: "Nemal by si nado mnou nijakú moc keby ti nebola daná zhora." Pilát si možno pod slovom "zhora" predstavil cisára, ale to na význame výroku nič nemení, cisár dostal moc tiež od jej jediného zdroja, Boha.

Rodina však nie je len monarchia. Rodina, pretože jej skutočnou hlavou je Boh Otec, je zo svojej prirodzenosti teokracia. Je však ešte viac. Počnúc Vtelením v nazaretskom dome, keď sa naplnil čas, ustanovil Boh za najvyššieho vládcu rodiny svojho Syna. "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi." Preto kresťanská rodina, ktorá získava svoju hierarchickú a monarchickú autoritu od Bohočloveka, je nadprirodzenou politickou entitou, ktorá, hoci je ustanovená vo svete a v čase, svet presahuje. Je to večná teokracia. Jej občania sú nesmrteľní. Vybavená mocou zhora je nepremožiteľná, veď Hlava tejto rodiny povedala "Ja som premohol svet". A práve toto sú tie najhlbšie teologické dôvody, prečo v každej katolíckej rodine musí sedieť na tróne Najsvätejšie Srdce.

Ak rodičia nie sú politici, nie sú rodičia. Politická autorita, ktorou ich Boh obdaril nad ich domácim hospodárstvom, predchádza kolektivizmus, kapitalizmus, demokraciu a každé spoločenské provizórium postavenému na ilúzii, že moc pochádza zdola. Rodičia majú moc. Používajú ju dobre, alebo zle. V konečnom dôsledku, len oni môžu zničiť svoju rodinu, lebo len oni majú riadnu, Bohom ustanovenú moc tak urobiť. Kto iný by to dokázal? Podľa Božieho plánu nemal byť Kristus popravený nikým iným, len Pilátom. Ani nemal byť vydaný Pilátovi nikým iným, ako veľkňazom Kajfášom. Týmto mužom Boh Otec dal moc odsúdiť a popraviť vlastného Syna. Kristovo odsúdenie bolo drámou zapredanej autority. Sám povedal Pilátovi "Ten čo ma tebe vydal má väčšiu vinu ako ty", pretože zneužitie duchovnej moci je pre jej držiteľa oveľa nebezpečnejšie ako zneužitie moci temporálnej a tiež preto, lebo Pilát sa neznížil k zneužitiu vlastnej autority na rozvášnenie davu proti Kristovi, ako to urobil Kajfáš. Autorita zneužitá na pokrivenie myslenia bude čeliť tomu najprísnejšiemu súdu.

Na základe týchto faktov vidíme, že či už je autorita v rodine zneužitá, či vydaná na pospas svojvôli jej držiteľov, či užívaná správne a bohabojne, nikdy nebola ani nebude "produktom spoločenského systému" ako tvrdil Engels a ani sa nebude" meniť spolu so spoločnosťou" pokiaľ to len sama nebude chcieť. Tam kde sa spoločnosť rozišla s pravdou, sa už dávno pred tým rozišla s pravdou rodina. Kresťanská rodina má povinnosť stáť pevne na princípoch, ktoré jej boli zverené. Vari sa kresťanské rodiny v apoštolských časoch snažili zmieriť s dekadentnou rímskou kultúrou? Nie, pretože jediná spoločnosť, s ktorou sa môže a má rodina zmierovať a ku ktorej má smerovať je kráľovstvo, ktoré založil Kristusl. Rodina je prirodzená pôda pre kontrarevolúciu. Dnes musí rodina hlásať pravdu, aj keď sa ju pokúšajú rozkmásať zuby omylov a bludov. Bude to bolieť, ale už Platón tvrdil že neporiadok sa dá napraviť len za cenu primeraného utrpenia. Zjavenie a autorita zahalili rodinu zhora, ale prirodzené blaho vychádza zdola, tam kde ho Boh požehná. Každý, kto pozoroval liečenie nejakého zranenia vie, že proces neprebieha zvonka dovnútra, rana sa nezacelí preto, že ju obviažeme. Liečenie sa deje zvnútra, keď sa zdravé bunky začnú množiť a nahrádzajú poškodené. Spočiatku sa zdá, že sa nič nedeje, ba možno že sa to šte zhoršuje, rana hnisá, ale potom sa zacelí. Alebo, ak je bunková aktivita malá vznikne gangréna a pomôže len posledná možnosť, amputácia.

Tak sa aj spoločenské rany, ktorých utrpela kresťanská civilizácia bezpočet, dokážu zaceliť len hlbokou aktiváciou prirodzeného zákona. Násilie a deštrukcia je legitímne, len ako posledná možnosť. Čelíme svetu, ktorého inštitúcie treba prestavať zvnútra. Už nie je možné ich len plátať. Marx a Engels to videli, ale ich liek chorobu ešte zhoršil. Kalvínske pojatie úžery otrávilo ekonomiku. Falošný koncept rovnoprávnosti zničí všetko, čo zostalo zo slobody. Rodina nesmierne trpí tým, že prijala oba omyly. To čo sa kapitalistom nepodarilo rodine predať, všemohúci byrokrati presadia silou svojich nariadení. Napriek tomu tu teokratická rodina stále je, hlboko v hnisajúcej spoločnosti a má moc rásť a množiť sa. Kresťanská rodina zmenila pohanský Rím v Svätú rímsku ríšu, priniesla vojakov, politikov, mystikov, kňazov ale aj ekonómov a robotníkov, z ktorých sa stali svätci. A to môže urobiť aj teraz. Nemôže byť zdravá politika bez zdravých politikov a tí nemôžu byť bez zdravých rodín.

Či súhlasíte alebo nie, Kristus je pravou hlavou každej rodiny a otec rodiny je len jeho vikárom, ktorý legitímne koná len vtedy, ak koná ako by Kristus konal. Sv.Pavol vyvodzuje zjavný záver, že matka je v takom vzťahu k manželovi, ako Cirkev ku Kristovi. Tak sú dané pravidlá poslušnosti. Kristus je poslušný Otcovi, žena mužovi, pretože poslušnosť začína medzi rodičmi a deti ju len napodobňujú, pokiaľ ju vidia. Ako môžeme ale čakať, že dieťa bude poslúchať neposlušných rodičov? Deti v rodine sú veriaci, malé stádo Kristovo, ktoré treba viesť a kŕmiť a ktoré sa ľahko pohorší, ale ktorému je prisľúbené Kráľovstvo. Pokiaľ z domu nebude vypudená každá stopa falošnej demokracie, nebude v ňom poslušnosti. Bezpochyby sa s deťmi možno radiť, podľa veku a schopností, tak ako sa hierarchia zvykla radiť s veriacimi, ale rodičia nikdy nesmú svoju zodpovednosť prenášať na deti a delegovať dôležité rozhodnutia na nich. Ak spoločnosť stráca zmysel pre hierarchiu, je to preto, že ten zmysel sa stratil v rodine. Kde sa správna štruktúra nábožensky zachováva, rodina je nepoškvrnená svetom a ticho ale vytrvalo nástoji na svojej autorite, ktorá má prednosť pred autoritou spoločnosti či štátu. Rodina je živý organizmus s poslaním od Boha a teda je prirodzene nezlúčiteľná s formou štátne či úradne organizovanej jednotky. Všetky spoločenské i náboženské hnutia, ktoré sa snažia rodinu organizovať na čisto racionálnom základe musí rodina ignorovať. Ako teokracia je rodina baštou osobnej vlády. Môže si spokojne dovoliť byť neefektívnou a neekonomickou, podľa čiste svetského náhľadu, lebo sa riadi vyššími zákonmi ako sú tie ktoré sám sebe stanovuje svet. Kráča po vznešenejšej ceste. Matka môže utratiť peniaze a čas a ušiť dcére šaty, ktoré by inak kúpila za bagateľ v supermarkete, otec môže chlapcovi postaviť na dvore hrad, preliezačku či motokáru, ktorá sa ani kvalitou ani cenou nevyrovná tomu čo je možné kúpiť. Rodina je jedniné miesto na svete, kde hocičo čo stojí za to urobiť, stojí za to urobiť aj keď sa to robí zle, ako povedal Chesterton. On mal hlbokú, priam evanjleliovú nedôveru k odbornému prístupu k životu a silno pochyboval, či sa dá medzi odborníkmi nájsť pravda. Ich podiel na zničení moderných rodín však je nevyčísliteľný. Profesionáli, psychológovia, sociológovia, dietológovia, poradci všetkého druhu nastúpili, aby odstránili mystérium rodiny a nahradili ho systémom pochybných techník a postupov. Verili by ste, že aj na rozprávanie rozprávok bude raz treba odborník?
Matky a otcovia boli touto zámernou zámenou autority za odbornosť privedení k presvedčeniu, že nedokážu bez odborného nasmerovania riadiť svoje rodiny. Náhle sa vyrojivší gurmáni sú arbitrami toho, čo strčíme do rúry. Len odborní katechéti dokážu našim deťom sprostredkovať vieru. Profesionálni smilníci vtrhli do našich spální, aby nás naučili ako sa milovať. Odborníci zasadli na tróny v našich rodinách ani starorímski lárovia a penáti a uzurpovali si magistérium, tak ako si húfy teológov uzurpovali magistérium Cirkvi. Vyžadujú uctievanie a príkladnú poslušnosť. Vynucujú si ľudské obete vo forme antikoncepcie a potratov a dostávajú ich. Zabíjajú ducha, ktorý dáva život. A dávať život je úloha pre rodinu. "Nebudeš mať iných bohov!" rozkázal Stvoriteľ na Sinaji. Ale nie len rodičia sú z duše oddaní kultu odborníkov, zasväcujú tejto modloslužbe aj svoje deti. Pozorovaním rodičov sa deti učia uctievať týchto falošných bohov. Mnoho rodičov je hnaných túžbou stať sa skutočne profesionálnymi rodičmi, s rodinami usporiadanými s vysokou efektivitou a utilitarismom, ktorý obdivuje bezbožný svet. Ale aj efektivita a utilitarizmus musia ustúpiť rýchlosti, pretože diabol už nemá veľa času,čas sú peniaze a dobrá rodina musí byť bohatá rodina. Takže všetko treba rýchlo ba hneď. Chudoba, ktorá bývala evanjeliovou radou, musí byť odstránená, všetci musia byť bohatí.
To, že odborníci naozaj dosahujú v obmedzenom rozsahu svojich odborov úžasné výsledky rýchlo a efektívne veľmi sťažuje úsilie eo limináciu ich vplyvu. Majú v rukávoch viac trikov ako faraónovi kúzelníci. Čokoľvek urobíme, oni urobia lepšie. A tak im dovolíme, aby pomohli. Čo bolo na začiatku len príležitostnou pomocou sa stalo otvorenou nevyhnutnosťou. S nosom vystrčeným do sveta začala rodina nasávať vôňu "pokroku a spoločenských zmien", presne podľa Marxa. Najlepšie to vidieť na syndróme materskej škôlky. Hoci je to dobrá vec, užítočná v prípade núdze, časom sa stala súčasťou buržoáznej mystiky. Čo bolo pôvodne pomocou pre chudobných sa stalo symbolom statusu pre bohatých. Škôlky, spolu s povinným vzdelávaním, sa stali súčasťou latentnej a široko zakorenenej antikoncepčnej mentality. Rodičia, ktorí by ani za svet nepristúpili na potrat, alebo inú formu antikoncepčnú zahubenia plodu, bez obáv odložia svoje dieťa na väčšinu dňa do škôlky. Len ho nejako dostať z domu a v škôlkach sú predsa odborníci.
Pius XI povedal: "Každé podujatie, akokoľvek atraktívne a užitočné, musí ustúpiť pred naliehavou potrebou ochrany samotných základov viery a kresťanskej civilizácie. " To bolo v roku 1939. Dnes je neskoro, neskoršie ako si myslíme a rodičia by sa mali začať zaoberať svojou rodinnou politikou skôr, ako bude nadobro neskoro. To nie je práca pre odborníkov, do tohoto sa môžu pustiť iba milujúci amatéri. Nemusia sa báť, že nevedia ako na to, ideová platforma už bola sformulovaná: Otče náš..... príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára