piatok, 25. februára 2011

De Maistre o obete kráľa


"Jeden z najväčších zločinov akých sa dá dopustiť je útok na zvrchovanosť. pretože žiadny iný zločin so sebou nenesie horšie následky. Ak sa táto zvrchovanosť nachádza v niečej hlave a táto hlava padne za obeť útoku, zločin je o to väčší . A ak sa tento panovník nezaslúžil o takýto osud žiadnym zločinom a ak postavili proti nemu dokonca jeho cnosti, potom pre tento zločine nenachádzame žiadne meno. Podľa týchto znakov poznávame Ľudovíta XVI. Avšak to čo je dôležité si uvedomiť, je že nikdy žiaden zločin nemal dovtedy toľko spoluvinníkov....

Každá kvapka krvi Ludovíta XVI. bude stáť Francúzsko prúdy krvi. Možno, že 4 000 000 Francúzov zaplatia svojou hlavou za zločin celého národa, ktorý bol vzburou proti náboženstvu, proti spoločnosti a bol korunovaný kráľovraždou... Veľké zločiny si bohužiaľ žiadajú veľké tresty...

Ľudská krv neprestane vo svete nikdy tryskať, .... ľudský rod môžeme označiť za strom, ktorý akási neviditeľná ruka neustále osekáva a ktorému je táto činnosť často prospešná... Strašná očista... je to všeobecná pravda stará ako svet sám o mukách nevinných, ktorá sa obracia v prospech vinníkov. Preto je možné, že v srdci Ľudovíta XVI., či blahoslavenej Alžbety prejavilo sa také hnutie a také prijatie, ktoré je schopné Francúzsko zachrániť."

sobota, 5. februára 2011

Starec z Hory - z denníka Leona Bloya I.


Starec z Hory., Denník autorov 1907-1910, Dobré Dílo, Svazek Desátý, október R. P. 1913, Antonín Ludvík Stříž v Osvietimanech na Morave

preložil Otto Albert Tichý, MCMXIII.,

1907


10. október 1907

"Ptám se někdy sebe, netřeba-li odejít. Stávam se jaksi starcem. Valná část nepřátel, kterých jsem si naplodil v dobách Zoufalce, pomřela. Shledám se bez nepřátel, situace sice nová, nepochopitelná, neudržitelná. Naploditi si jiných v mém věku, toť žádati příliš. Jest pravda, že Ta, která pláče snadno by byla podnětem k novému rejstříku, hodně objemnému."

17. október 1907

"Neprízeň k La Salettě v Římě. Aby zvítězila pravda, bylo by třeba papeže ze Středověku, papeže velikého, majícího dosti energie by rozbil jedním rázem římské Kongregace, které jsou hanbou a bídou Církve po dvě nebo tři století. La Saletta, d ůstojnosti Papežství ani nemluvě, vyžadovala by povaliti na vždy Kongregaci Indeksu, Kongregaci Obřadův a snad také Kongregaci Svatého Officia zvanou Inkvisice. Ale Pius X. není snad označen. Melanie to předpověděla ješte než byl zvolen: "Nástupce Lva XIII. nepromluví." Ve světe katolíckém neví se o tomto hrozném útlaku páchaném na Papežích Kongregacemi. Pius IX. a Lev XIII. tím úpěli, ale ani jeden po stoletích neodvážil vyhladiti těchto "střelců" v sutanách, těchto nepřemožitelných symonistů, jimiž andělé jsou zastrašeni."

24. október 1907

"Jaké spěvy skladá Bůh z našich hříchů a našich bolestí."

27. október 1907

"Ještě Talleyrand, tento původce konkordátu asi že ohromil ďábla a jeho poučná smrt, zaznamenaná Dupanloupem mě děsí. Zákulisí historie pozná se teprve až na Soudě posledním a výkřik hrůzy vezměrné to bude, jenž zhasí světy."

5. november 1907

"Proč se nerozzuří ještě krvavé pronásledovaní? Poněvadž démonovi nelze se rozhodnouti. Ví, že v deseti, nebo dvaceti tisících odpadlíků, kterými si je jist, bude jeden mučedník a to mu naháni strach."

8. november 1907

"Bohatci jsou takoví, Nezasluhují si by dávali a to jest jejich strašlivým trestem."

24. november 1907

"Leone Bloy, več doufáš? V to, več slušno doufati, totiž, že Bůh vzkřísí Francii, jež jest královstvím jeho Matky a jíž potřebuje, ale teprve po příšerné smrti, které již neujde."

1908

6. január 1908

„Ponevadž jsem pevně přesvědčen, že všetka taková práce jest marna: po šedesáti letech výslovné a vpravdě ďábelské neposlušnosti Svaté Panny vše, do čeho se křesťané dají, už předem je stiženo jalovostí. Možno ještě působiti na několik duší osamocených, jsme li výjimečně požehnáni, ale nikoliv na skupiny a ještě méně davy. Na zlo od nynejška není léku. Jsou už jenom strašlivé tresty a nekonečná zoufalství. Jest už jenom brémě tížící. Jest už jenom zavržení nebo mučednictví.“


16. január 1908 – Jakubovi a Raise Maritainovým

„Myslívám na Vás často a velice zamilovaně, a nepíšu Vám nikdy. Vysvětlete to. Zvláště dnes ráno, při mši vzpomínka na Vás mně navštívila s silou neobyčejnou. Co asi děláte a kde jste o 7 hodinách? Měl jsem pocit, jako bych už se shříval na vás pláče něhou. Nejsem už schopen než jediné modlitby: Učiň z nás Světce!“


5. február 1908

„Jsem v utrpení tělesném i duševním, nesmírně smuten a znaven. Vše, co vidím a slyším, zraňuje ve mne cit spravedlnosti do nejzažších hloubek. Jsem umírající žíyí, který by měl kolem sebe jenom potoky rtuti nebo řeky roztaveného olova v dubnu očistcovém.

Mgr. Amette, nynejší arcibiskup pařížský, ale zvláště arcibiskup Paříže nynenjší, vydal pastýřský list, v nemž vyjadřuje svoje mínění (tak úctyhodné jak úpřimné), že zesnulému netřeba modliteb! Ve dvou dnech, co tělo tohto světce bylo vystaveno, čtyricet tisíc osob, jak se mi tvrdí, dalo se dotýkati věcí, asi v nadéji, že sej im pred očima přemění v zlato. Ale neslyšel jsem o žádném zázraku.

Uvažuju, jakého přijetí se asi dostane mé knize v takovém světe. Patrně, že prvním gestem bude udusiti ji pod sutanami. Ale přece jest možno, že zrcadlo spravedlnosti to nedovolí. Potom jaké divadlo! Jaké skučení šakalů.“


13. február 1908

„Ohlasuje se, že popel (!) Zolův bude 2. dubna v týdnu Laetare přenesen do Pantheonu, a že tento dovoz drahocenného svinstva bude za 40 000 franků. Pravili mi, že marně Carnot chtěl zabrániti ceremonii prehlašuje, že se vystěhuje jímán hrůzou, že by viděl, jak ukládají mršinu Zolovou v sousedství jejich rodinné hniloby, a toto gesto mě bavilo. Běda! Ničeho krásneho již se nemožno nadíti.“


14. februára 1908 Jakubovi a Raise Maritainovým

„… Jsem toho mínění, že těm, kteří mě milují, kteří jsou se mnou, netřeba se báti. Jenom ničeho nepovoliti démonovi, ani vlásku. Jestliže kněží ztratí víru tak dalece, že už ani nevěří ve svou výsadu eksorcistů a nijak jí neužívají, jest to neštěstí hrozné. Toť děsná zpronevěra, kterou nenapravitelně jsou vydání nejhorším nepřátelům osoby domnele hysterické, jimiž se zaplavují nemocnice. Neboť víte, že ďábel jest strašlivý záletník, jenž vyhledává zvláště žen. Ale nám laikům přímo není možno nic a není se nám o nic pokoušeti. Vypuzovati ďábla bylo by pro nás tak opovážlivým, jako vrhati se do propasti, spoléhajíc na anděly, že nás ponesou. My máme jenom modlitbu, jejíž moc jest nevypočítelna, nekonečně více nežli vzdálenost země od nepostřehnutelných hvězd. Dlužno vám přestávati na tomto, moji miláčkové, a chrániti se pozorně, byste nechodili tam, kde vám není co činiti. Váš kmotr z Návrší, který jest bronz plný moudrosti, nastupuje zvláště na tuto věc. A nyní vrátím se ako pes sv. Petra k svému Nezaprodatelnému, která jest jakýmsi zvracením.“


15. februára 1908

„… Mluvíte velice dobře o Naší Paní, kterou tento svět rozplakal už před dvaašedesáti lety, kdy byl dozajistě méně šeredný než dnes. Ano, jeho šrednost jest viditelná, jest strašlivá, ale šerednost neviditelná, jeho pravá šerednost, kdo té by vypovědel? Uvažte, že víra jest mrtvá, křesťanství pohřbeno. Katolíci jsou tak hluboko nevěrni, odpřírodněni, zblbeni, zvláště v Kléru, že se považují za hromosvody, zatím co nedovedou býti leč magnety blesku. Dá li jim Bůh milost, o čemž nekonečne pochybuju, nebude to jako v Sodomě pro deset spravedlivých a ani těch se nenašlo, ale se zřením na nepříčetný dav obžerců. Tisíc křesťanů bezúhonných a vyvrhovaných Bohem bude snad ušetřeno a z ohledu na nějakou chudou kurvu, která bude nalezena schopnou milosrdenství. Naše Paní řeklato to vše spůsobem sotva odlišným a právě proto sej í neodpouští.“


20. marca 1908

„Včerejší sezení ve Snemovně, ve kterém Barrés protestoval proti prenesení Zoly do Panthenonu. Přátele Zolovi jsou pitomi a hnusni. Barrés neméně, ale jest návdavkem ještě pokrytec. Mizera ví nebo měl by vědeti, co by bylo třeba odpovědati prasatům, jež chtějí tuhle apotheosu, ale chrání se toho jak se patří, neboť se dlužno připodobniti davu parlamentnímu tak jako davu voličskému nebo davu akademickému. Není dovoleno rozhnévati si chodník. Potom se dohodnou a rozeznají nevím jakou zásluhu na Zolovi, citujú s úctou Anatole France, obdivují Victora Huga a Berthelota a ukazují jí víceméně příznivými průkopníky tomuto novému společníku jejich mrchoviště, Pantheonu. Mluví o pornografii, literárním svinstvu atd., přece však nepřekročují pravé míry: ale o jediné věci, kterou dlužno říci, o urážce Boha a křesťanského národa, o strašlivém zapření projevovaném hanebnou a grotesknou ceremonií, jež se připravuje, o tom se pozorně ani slovíčkem nezavadí, předne že se ani nevěří v eksistenci Boží, potom a zvláště proto, že se nechce býti směšným a povaliti si popularitu. To jsou všichni dohromady ať pro nebo proti ohromným stádem hovad smradlavých, smradu rovného a nezamenatilného.“


6. apríla 1908

„Rozkoš nekonečná, věčná nebude z toho, že uvidíme Boha, nýbrž ze zase uvidíme Boha. Z této myšlenky rozplývame se v slzách.“


10. apríla 1908

„…Otázka vydavatele jest nesnadná. Bídou všech těchto ubohých lidí jest, když věří, že třeba hrdinství, by se šlo se mnou (odvažuji se říci to slovo) a oni přiznávějí, že ho nemají ani atomu. Jest hrozné říci si, že přesne hrdinství jest jedinou věcí, která se bude žádati na každém z nás. Lidé převelicí, pověstní kazatelé o kterých se mínií, že měli génia nejomamnějšího a kteří mlovívali vznešeným knížatům s požárním vědrem převráceným na jejich pyšná čela; ano i titio marně se pokoušeli udělati z Utrpení obecné rčení. Ježíš Kristus neumírá za buržoy (kteří ho nikterak nepotřebují). Jakkoliv chcete vrahy, za zloděje, za necudy, ale za domácé pány!!! Bylo by třeba činžovních kvitancií a stvrzenek výběrčího, by se vešlo do Ráje! Táto myšlenka není snad žert. Není na rozesmátí ani na vzouření bezmocného vzteku. Působí prostě zmutek nejbolestnější, jakousi úzkost, která dojde až k Potu Krvavému, jsme-li Bohem.

Ze svého okna vidím na ulici chudou osmasedmdesátelitou stařenu sedícií na kmeni chodníku. Nepláče na štěstí. Pro nějaké opozdení vzali je všecko až na několik bezcenných kousků nábytku, na jehož prevoz, kam nevím, dohlíží s nebezpečím, že bude zasypána nadávkami nosičů, kterých nebude mít zač opíti. Jediná věc jakési ceny, kterou měla, chudičké piáno, jediná pomoc její churavé dcery žijíci s ní z několika špatně placených hodin, bylo jí zadrženo s ostatními věcmi usmívavou a neusmířitelnou vůli ženy, která vykonáva svoji velikonoční správu Boží se srdcem lehkým. Učinili jsme, co nám bylo možno, sami se vydávajíce v nebezpečí. A to není nic. A takových jako ona, jest na sto tisíc! Ubohá bolestná stařena! Jednou jsem myslel, že vidím Marii na Hoře.“


19. apríla 1908

„Farář vykládá svoje nesnáze penenžní s kazatelny a žádá o podporu svých farníků. Zatím, čo říkal tyto cifry, slyšel jsem jakoby šumot všech duší na útěku. Plískanice, deště a sněhu po svatých dnech, jež byly velice krásné. Lze očekávat utěšující zděšení buržoů.“


27. apríla 1908

„Dozvědel jsem se hrozné věci. Poprsí obžery Zoly nedávno se hřmotem odhalované v Suprenes bylo prý ulito z bronzu zvonů zabraného a uloupeného kostela.“


19. mája 1908

„První přijímaní Magdalenino. Bylo směšno a přeuboho snažiti se, aby se povědělo, co se děje v takový den, co se děje v hlubinách jistých duší. Ostatně v této farnosti tak málo křesťanské, jako není žádná farnost v Paříži, nebo obvodě městském, byla ovšem hrůza z přítomnosti rodičů, přeohavných buržoů, kterým se nelze vyhnouti, které jsme dohnáni poslouchati a kteří misí strašlivou hořkost do každého božského medu.

Posléze Magdalena měla mnoho modliteb, byloť s ní několik přátel Božích, na blízku nebo zdáli. Přijímala jistě s celým svým srdcem. Zítra přijme svátost biřmování. Hle, co se přihodilo krásného a dojemného. Právě, když se dítě zdvihlo, by šlo vstříc Ježíši, rozespívalo se Handelovo Largo se zázračných houslí. Byl to náš podivuhodný přítel Eugen Borrel, který schávlně přišel s tímto překvapěním. Dojmy tyto zůstavají po celý život. Zdá se mi, že naše Magdalena jest nejkrásnejší mezi všemi těmito děťmi a její čelo, zdá se nám, jistě vyžařuje více světla než ostatní čela. Co mně se týče, nepřestávam pociťovati u srdce ono dávné škubání láskou, jež znám od dětství, které slove se mučednictví, a modlím se, seč jsem, za svoje dítě.“


20. mája 1908

„Biřmování. Tento obřad poskytl mi možnost, bych viděl z blízka a slyšel Msg. Ametta, našeho nového arcibiskupa. Nemožno býti méně imposantným, ambrosiánským, dozajista. Postava vycvičeného lišáka, výmluvnosť žádná. Ale řekl dětem, co jim bylo říci, účinkem neomylného péra, jež jest části biskupského nářadí v každé diecézi. U dveří čekal na něho automobil. Co na tom, Magdalena přijala Ducha Svatého!“


22. mája 1908 – mladému dievčaťu:

„Moje nejlepší knihy a moje nejlepší radosti vyšly z mého utrpení, jež bylo veliké a dlouho trvalo. Jste povoláná i vy k životu bolestnému ? Odvažuju se říci, že v to doufám. Takto a nikdy jinak nečiní Bůh se svými přáteli, dušemi privilegovanými, předurčenými, vyhraženými pro lásku vyšší, mezi nimiž – v hodinu označenou a patrně velice blízkou, - Naše Paní Sedmibolestná vyvolí si svoje drahé apoštoly, muže i ženy, kteří budou Apoštolu Posledních Dob, prorokovanými Jí samou na La Salettě.

Jste zbavena tam dole, jak pravíte, každodenního přijímaní, které dav domněle křesťanský považuje za cosi nad povinností a jež jest dle pravdy tuhým závazkem, PANEM NOSTRUM QUOTIDIANUM. Kdo nepřijíma každý den, není křesťanem, vyjma že by se naskytla překážka nezdolná. Jest tomu tak u vás? Tu jest snad vůli Boží uložiti Vám tuto zkoužku. Zde vám nemohu dáti rady žádné… Vše co vím jest toto: Raději bych se vydal v nejvetší nebezpečí, než býti zbaven každodenního přijímaní. Jak by Ježíš mohl odporovati duši umírajíci hladem a žádající jísti jeho Tělo? Není Svátost něco tak zložitého. Jest to zcela prostě nesmírná důvera v Boha.“


29. mája 1908

„Úděsná myšlenka Johančina při tekstu: Per speculumin in aenigmate. Rozkoše tohto světa jsou dost možná tresty pekelné spatřované na ruby, v zrcadle.“


5. júna 1908

„Četl jsem velice prostřední zprávy o potupné ceremonii, nelze si pomysliti nic sprostšího, ani hloupějšího. Oslavovatelé Zolovi jsou nečistí politici naprosto nevěřící tomu, co dělají, a jsou dohnání zbaviti se popularity, sesměšňujíce se, aby poslechli pánů tajných a hnusných, kterých jim možno toliko nenáviděti, jako démonové nenávidí démonů. Co se týče ostatních, kterým Zola nahání hrůzy a kteří jsou dav, ti svolují zbaběle a potupně jako otroci pacholků, jimiž se stali.“

pokračovanie na budúce

piatok, 4. februára 2011

Po ovocí ich spoznáte


Vo všeobecnom zmätku panujúcom v modernej spoločnosti žiada sa snáď vystúpiť proti vžitým bludom o spoločnosti a silách v nej pôsobiacich, v čase, kedy sa i väčšina veriacich katolíkov – i zásluhou protikresťanského prostredia, ktoré nás obklopuje i zásluhou zlých pastierov v košiari Cirkvi – necháva unášať názormi, ktorá nepatria k obci Božej, lež plne sú v službe jej nepriateľov. Pretože však boli prijaté za normu konania a stali sa súčasťou pravidiel správania v spoločnosti ovládnutej gnostickým duchom a predstavami a o zmysle života dnes sa o nich ani nediskutuje. Preto je potrebné prekročiť prah modernej doby a zlomiť obruče jej mentality a obrátiť sa po radu tam, kde ešte boli úskalia jej protikresťanského zamerania jasne viditeľné.


V encyklike Humanum genus Sv. Otec Lev XIII. toto protikresťanské myslenie a jeho prostriedky jasne pomenoval. Satanské gnostické hnutie slobodomurárske vyvynuvšie sa z protestantskej herézy, ktorého hlavným cieľom bol zánik katolíckej Cirkvi, Petrovej bárky rozrážajúcej pereje bludov, v ktorých sa topia úbohé duše. Protestantizmus ako esenciálne dialektické a liberálne hnutie je základným stavebným prvkom – hoci dnes už sekularizovanej – modernity spoločnosti v ktorej naozaj platia za nepopierateľne správne pravidlá, ktoré vytýčil si program slobodomurársky tak trefne pomenovaný blahej pamäti tomistickým pápežom, z ktorých na tomto mieste odvážime sa citovať.

„Vynakládá se zajisté dlouhé a houževnaté úsilí, aby v občanské společnosti nic neznamenal Učitelský úřad Církve, nic neznamenala její vážnost, a proto obecně hlásají a bojují za to, že náboženství a stát mají být úplně odděleny. Tím vytlačují ze zákonodárství a státní správy velmi blahodárný vliv katolického náboženství. A v důsledku toho se domnívají, že státy mají být vedeny úplně bez zřetele na zřízení a příkazy Církve.“


Je celkom zrejmé, že tieto slobodomurárske ciele plne bolo dosiahnuté v spoločnostiach, ktoré sa neviažu na žiadne náboženstvo (také sa však vždy viažu na jeho náhražku – v prípade modernej spoločnosti ide o súbor gnostických mýtov modernej spoločnosti). Menej je ale zrejmé, že tento slobodomurársky cieľ vzali si za svoj mnohé spoločenstvá považujúce sa za katolícke. O to menej treba potom dokazovať ako za tento slobodomurársky cieľ úporne bojujú tzv. občianskokonzervatívne sily. Je jedným zo základov ich učenia a nič sa im tak nehnusí ako predstava štátu, ktorý sa v morálnej oblasti riadi učením Učiteľského úradu Cirkvi. Možno spomenúť napr. časopis .týždeň ako esenciálne vyjadrenie naplnenia slobodomurárskych predstáv, kde sa cieľmi rovnakými aké odsúdil Lev XIII. nie že netaja, ale priam vychvaľujú za čo sa im dnes ale dostáva potlesku a dokonca spolupráce zo strany tlieskajúcich useful idiots.


„A dále tím, že přijímají do svých řad příslušníky všech možných náboženství, dosahují v praxi toho, že jim vštípí ten velký blud dnešní doby, že není třeba se o náboženství starat a že mezi náboženstvími není rozdílu. Tento postup je zajisté myšlen k zániku všech náboženství, především katolického, které nelze bez vrcholného bezpráví srovnávat se všemi ostatními, poněvadž jediné ze všech je pravé.“


Tragická ekumenická prax dneška snáď ani nemôže mať iný cieľ ako poškodenie jediného pravého náboženstva, ktorého primát a jedinečná pravdivosť sa v dnešnej nešťastnej dobe spochybňuje priamo v samotnej Cirkvi, čím sa vytvára priestor pre náboženský indiferentizmus, herézu a modloslužobníctvo najhrubšieho zrna a relativizuje sa učenie jediného pravého Učiteľského úradu. O pohoršeniach aké spôsobujú náboženské stretnutia ako to v Assissi škoda hovoriť. Ale podľa ovocia i tu ich spoznáte, lebo ich ovocím je vnútorný a stále viac i vonkajší odpad od katolíckej Cirkvi.


„Proto také vidíme, že se běžně lidem nabízí hojnost všech možných lákadel k probouzení vášní: denní tisk a brožurky, postrádající vší úměrnosti a studu, divadelní představení, vyznačující se nestoudností, náměty děl cynicky čerpané podle zásad tak zvaného realismu, všelijaké důmyslné a vyumělkované prostředky k změkčilému a rozmařilému životu, slovem všechny ty rafinovanosti, lichotící touze po rozkoši, jež mají oslabit a uspat ctnost. Takto jednají hanebně, za to však zcela důsledně ti, kdo potlačují naději na nebeská dobra a veškerou svou blaženost připoutávají k věcem pomíjejícím a tíhnou s ní takřka pod povrch země.“

A naozaj otročenie vášňam a materiálnym statkom stalo sa tým najvyšším za čím sa spoločnosť a jej jednotlivci pachtia. Základnou mantrou kapitalistov i socialistou je materiálny dostatok, ich najvyššie božstvo a podľa tiež najvyššia méta spoločenského snaženia. Opäť tu v ničom nezaostáva moderný tzv. konzervativizmus občiansky, ktorý na Slovensku kultúrne je plne ľavicový rozvracajúci všetky zákony prirodzeného zákona. Pseudokresťanské plátky ako Postoy.sk a i mnohé organizácie, ktoré ako kresťanské sa tvária plne záštitu nesú nad kultúrou revolučnou odtrhávajúcou človeka od Boha a vnútorne jasne protikresťanskou v blbstve nezmerateľných rozmerov.

„Následují zásady politické vědy. V tomto oboru stanoví naturalisté, že všichni lidé jsou rovnoprávní a že jejich postavení je po všech stránkách úplně stejné. Každý jedinec je svou přirozeností svobodný, nikdo nemá práva druhému poroučet; chtít pak, aby lidé byli poslušni jakékoliv autority, pokud vychází odjinud než od nich samotných, znamená je znásilňovat. Je tedy lid svrchovaným pánem: vládnout lze jen s pověřením nebo souhlasem lidu, takže je zajisté dovoleno zbavit vládce jejich hodnosti i proti jejich vůli. Zdrojem těchto občanských práv je buď lid nebo vládní moc ve státě, a to jen taková, která odpovídá moderním představám. Mimo to je záhodno, aby stát byl bezbožecký; není důvodu, proč by se při různých formách náboženství dávala přednost jedněm před druhými- všechna musí být postavena na stejnou úroveň.“

Kto by si dnes osoboval zavrhnúť tieto vskutku slobodomurárske predstavy o spoločnosti? Ktorý katolík sa proti ním dnes postaví ? Potrebujete väčšieho dôkazu, aké kruhy dnes prijali plne za svoje predstavy, ktorých hlavným cieľom bolo zničenia a rozprášenie katolíckej Cirkvi, jej učenia jej moci ? A tieto predstavy dnes plne za svoje prebrala nielen ľavicová strana, lež stali sa základom myslenia o spoločnosti a politike bez výnimky. Čítajte len názory konzervatívnej opozície, ľudí novembra, demoliberálov všetkých modlovyznaní a nájdete presne tie isté názory aké odsúdil v Humanum Genus pápež Lev XIII. a na iných miestach mnohí ďalší pápeži stojaci proti gnostickej modernite. Lež moderný kresťan (sic!) sa považuje za dieťa modernej doby a vyznávačom jej ideí. Jeho odpor je len smiešnou súčasťou dialektického kolotoča revolúcie a jeho názorom tlieskali by tí najhorší nepriatelia Cirkvi z minulosti, keby im to bolo umožnené. Nevypovedá to snáď dosť. A nie je po ruke ovocie, ktoré to nesie ?

pre Monarchiu napísal Jean Cotterau

štvrtok, 3. februára 2011

Francúzska revolúcia

Účinky protestantskej pseudoreformácie sa naplno prejavili vtedy, keď sa jej zásady preniesli z náboženstva do politiky a teda francúzska revolúcia, ktorú v tomto článku stručne opíšem, bola len ďalším vývojovým štádiom reformácie. Ak sa reformátori odvážili postaviť Cirkvi a poprieť tento základný kameň, na ktorom stála európska civilizácia, nemali samozrejme ani najmenšie výčitky pri rúcaní ostatných spoločenských pomerov. Táto, dnes už jasne vidíme že samovražedná, jazda musela nevyhnutne viesť k prevratu, ktorý úplne zničil panujúce ancien régime. Príčiny revolúcie boli:


- kalvinizmus a jeho revolučná náboženská a politická ideológia

- kráľovský absolutizmus, ktorý sa vyvinul v boji s kalvinizmom do tak zvrátenej podoby, že Ľudovít XIV. mohol povedať "štát som ja"

- zrušenie Nanteského ediktu v roku 1685, ktoré urobilo z hugenotov krutých nepriateľov kráľa a Cirkvi

- ohromná mravná spustlosť kráľovského dvora Ľudovíta XV a vysokej šľachty.

- záplava bezbožných a ateistických traktátov, ktorými osvietenskí "filozofi" zaplavili krajinu

- vojna s Anglickom vedená v Amerike, ktorá zvýšila štátny dlh o 1,4 miliardy frankov, dlh z vojny o španielske dedičstvo a sedemročnej vojny

- ideály americkej revolúcie šírené slobodomurárskymi lóžami

- nepochopiteľná neschopnosť a bezstarostnosť vlády, ktorá robila chybu za chybou

- ročný schodok francúzskeho rozpočtu vo výške 100 mil. frankov

- klérus, z veľkej časti rozleptaný osvietenskými ideami

- nákladný a rozmarný život kráľovského dvora

- Ľudovít XVI, ktorý bol muž zbožný a spravodlivý ale ako kráľ tragicky neschopný, obklopil sa neschopnými radcami a vysoké úrady rozdeľoval mocichtivým ignorantom.

29. decembra 1786, aby odstránil rozpočtový schodok, podľa rady ministra financií Calonna zvolal notáblov, ktorí sa nezišli už 160 rokov a na prvej schôdzi vo Versailles 22. februára 1787 im prikázal vhodným rozdelením daní zvýšiť štátny príjem, zrušiť clá a uvoľniť obchod a uľaviť bremeno chudobným triedam.


Notáblovia, ktorí boli od platení daní oslobodení, návrhy ministerstva neprijali a kráľ vymenoval nového ministra, intrigánskeho arcibiskupa z Toulouse Lomenia de Brienne, ktorý však tiež nič nedosiahol. Po krajine sa začali ozývať hlasy žiadajúce zvolanie generálnych stavov. Kráľ vydal zákon o kolkovej dani a zákon o dani z nehnuteľnosti, ale parížsky parlament ich odmietol registrovať vyhovárajúc sa, že takéto zákony môžu povoliť len generálne stavy a že ak parlament doteraz také zákony registroval, prekračoval tak svoje právomoci.


6. augusta kráľ zvolal parlament aby ho donútil edikty registrovať, proti čomu sa však na druhý deň parlament ohradzoval a každého, kto by tieto zákony vykonával menoval velezradcom a do vyhnanstva odsudzoval. Týmto sa stal parlament veľmi obľúbeným a provinciálne parlamenty ho nasledovali, žiadajúc zvolanie generálnych stavov. V Paríž vypuklo niekoľko vzbúr.


20. septembra kráľ opäť zvolal parlament a chcel schváliť pôžičku 440 mil. frankov, proti čomu však vystúpila časť parlamentu a aj Ľudovít Filip, vojvoda Orleánsky, ktorý hoci bol pre svoju mravnú spustlosť opovrhovaný si týmto získal mimoriadnu popularitu a jeho palác sa stal centrom všetkých protikráľovských intríg. Lomenie, v snahe obísť parlamenty, navrhol vytvorenie najvyššieho súdu, ktorý by bol pre celé Francúzsko poslednou súdnou inštanciou, ale edikty sa pre silný odpor a nepokoje nepodarilo vykonať. Dvor nemal východisko, len sľúbiť po 175 rokoch zvolanie generálnych stavov. Francúzsko okamžite zaplavilo more politických pamfletov a vláda premrhala takmer rok trestuhodnou nečinnosťou.


8. augusta 1788 kráľ oznámil, že zvoláva generálne stavy.


18. augusta 1788 sa vláda pokúsila o dnes bežný finančný trik a vyhlásila, že namiesto peňazí vydá papierové poukážky, ktoré potom stiahne výmenou za peniaze. Nepokoje sa vystupňovali a hrozila vzbura.


25. augusta bol Lomenie de Brienne odvolaný, dostal biskupstvo v Sens a miesto neho kráľ nerozumne počúvnuc verejnú mienku vymenoval kalvína Jakuba Neckera. V meste opäť vypukli nepokoje, Brienov obraz bol na námestí symbolicky spálený a zásah vojska si vyžiadal 150 mŕtvych. K tomu sa pridalo krupobitie, ktoré zničilo väčšinu úrody v krajine. Necker nebol človek, ktorý by pevnou rukou vyviedol krajinu z revolučného prúdu, naopak on ju do revolúcie silou mocou hnal. Nechcel byť kráľovským ministrom, ale ministrom národa a panovať namiesto kráľa. Právo zvolávať ríšske stavy a stanoviť spôsob hlasovania v schôdzi mal iba kráľ, ale Necker mal iný zámer. Túžil zvýšiť počet hlasov tretieho stavu na dvojnásobok a zmeniť spôsob hlasovania z kuriálneho na hlasovanie podľa hláv a tým zároveň tretiemu stavu zdvojnásobiť počet hlasov. Aby obišiel kráľa usporiadal vec tak, aby o tomto rozhodli opäť notáblovia.


6. novembra 1788 však notáblovia dvojnásobný počet hlasov tretieho stavu odmietli a hlasovať sa malo podľa stavov, teda každý stav mal mať jeden hlas. Princovia, okrem vojvodu Orleánskeho a grófa z Provence poslali ku kráľovi deputáciu, kde ho upozorňovali na nebezpečenstvo a na hroziacu revolúciu a spolu so šľachtou sľubovali, že sa všetkých výsad vzdajú a ponesú bremeno daní a dlhov spolu s občanmi.


24. januára 1789 vyšlo nariadenie o zvolaní generálnych stavov a 27. apríla sa vo Versailles začalo prvé zasadanie. Deputovaný zástupca pre jeden stav mohol byť zvolený aj z iného stavu (napr. do tretieho stavu mohol byť zvolený duchovný alebo šľachtic), tretí stav dostal dvojnásobok zástupcov, takže sa vyrovnal dvom vyšším stavom, o spôsobe hlasovania sa však zvolávací rozkaz nezmieňoval. Provinciálni poslanci prišli včas, ale v Paríži sa dovtedy nepodarilo zvoliť všetkých zástupcov, tak bolo prvé zasadanie odročené na 5. mája. Za tých 7 dní sa poslanci rozdelili na stranu:

1. šľachtickú, usilujúcu o odstránenie nešvárov ale o zachovanie starého poriadku a ústavy

2. umiernenú, ktorá usilovala o zrušenie stavov a zavedenie správy štátu podľa svojich filozofických názorov

3. demokratickú, ktorá si za cieľ stanovila všeobecnú rovnosť.


Do čela demokratov sa postavil gróf Gabriel Mirabeau z Provence, ktorým šľachta pre mimoriadnu nemravnosť opovrhovala a zo svojho stredu ho vyvrhla. Mirabeau istý čas vlastnil súkenícky obchod v Aix a verejným osočovaním šľachty si získal hlasy voličov z Aix a Marseilles. Popri mimoriadnej spustlosti sa vyznačoval aj mimoriadnym nadaním. Tajní vyjednávači spracovali časť vojska a podchytili a zorganizovali parížsku spodinu.


5. mája po slávnostnej omši otvoril kráľ so všetkou nádherou zasadanie generálnych stavov, po jeho pravici stálo duchovenstvo (308 poslancov), po ľavici šľachta (285 poslancov) a pred ním tretí stav (621 poslancov).


6. mája vyzval tretí stav prvé dva, aby sa k nemu pripojili (stavy hlasovali oddelene), čo sa však nestretlo s prijatím. Tretí stav na to reagoval vyhlásením, že žiadna voľba nesmie byť schválená, iba ak na jeho schôdzi. Prvé stavy sa začali trieštiť. 47 šľachticov (vojvoda Orleánsky, vojvoda z Liancourtu, Lafayette a iní) sa postavilo proti zvyšku svojho stavu a začali vyjednávať s tretím stavom. Duchovenstvo bolo ešte viac rozdelené, Necker stál na strane tretieho stavu. Vláda sa pokúsila kúpiť Mirabeaua, Necker však tento pokus úmyselne torpédoval.


12. júna na Mirabeauov podnet bolo duchovenstvo vyzvané pripojiť sa k tretiemu stavu. 12 vyjednávačov z duchovenstva, medzi nimi abbé Gregoire otvorene k tretiemu stavu prešlo.


17. júna sa v nočnom zasadaní tretí stav prehlásil za jediné zákonné zhromaždenie a na návrh advokáta Legranda z Berri prijal názov Národné zhromaždenie. Tým začala revolúcia.

Kráľ oznámil, že 23. júna bude kráľovské zasadanie a zástupy sa hrnuli do Versailles. I keď bol kráľov rozkaz odovzdaný predsedom troch stavov spolu s oznámením, že zasadacia sieň bude dovtedy zatvorená aby sa pripravila na kráľovské zasadanie, poslanci tretieho stavu sa pokúsili do 20. júna nej vstúpiť. Keď ju našli naozaj zatvorenú, zhromaždili sa vo Loptovej sieni paláca, kde sa zaprisahali, že sa nerozídu, kým nedajú Francúzsku ústavu. Túto prísahu podpísali všetci až na Martina z Aucku, ktorého život sa takto dostal do smrteľného nebezpečenstva. Nasledujúci deň sa tretí stav zhromaždil v chráme Sv. Ľudovíta a o deň neskôr sa k nemu pripojilo 148 členov z duchovenstva vedených arcibiskupom Le Franc de Pompignan, arcibiskupom Lubersacom a biskupmi Talaruom de Chalmazel a Seignelai-Colbert.


23. júna sa konalo kráľovské zasadanie. Necker chýbal. Kráľ pokarhal poslancov za vyvolané neporiadky a správca pečate prečítal dekrét, ktorým zrušil dekrét o národnom zhromaždení zo 17. júna a vyhlásil ho za nezákonné a druhý dekrét, ktorým obdaroval Francúzsko množstvom slobôd. V záverečnej reči rozkázal aby sa stavy rozišli a na druhý deň rokovali každý osve a opustil sieň. Duchovenstvo, až na pár výnimiek (Gregoire, Dillon) a šľachta poslúchli, tretí stav zostal. Na urgenciu vrchného ceremoniára povstal Mirabeau a povedal "my sme tu z vôle národa a len fyzická sila nás môže prinútiť na odchod." Vzápätí, na návrh abbé Sieyesa vyhlásil tretí stav nedotknuteľnosť poslancovej osoby. Na druhý deň sa časť duchovenstva (150 poslancov) pod vedením biskupa Talleyranda pripojila k tretiemu stavu a o deň neskôr tak učinilo 47 členov šľachty s vojvodom Orleánskym v čele.


Kráľ sa vydesil a vyzval zvyšok šľachty a duchovenstva aby sa pripojili k tretiemu stavu, čo sa 27. júna stalo, a tak podpísal sám sebe ortieľ. Meno "Národné zhormaždenie" bolo odstránené a znova sa použil termín generálne stavy.


9. júla Národné zhromaždenie prijalo meno Ústavodarné národné zhromaždenie.


11. júla kráľ spoznajúc Neckerovo nepoctivé konanie a jeho intrigovanie s orleánskou skupinou ho prepustil a povolal do mesta z maubeugského tábora tri brigády. Zvesť o vojenských opatreniach a hlavne Neckerov odvolanie spôsobilo, že v Paríži nepokoje prerástli v otvorenú vzburu. Francúzske gardy, inak zbabelé, sa postavili proti svojim dôstojníkom a pripojili sa k zástupom mestskej chamrade.


13. júla časť tejto spodiny vyrabovala a zapálila kláštor sv.Lazára, iný zástup dobyl väzenie La Force a prepustil všetkých čo sedeli za dlhy. Panujúce zmätky a neporiadok využil parížsky volebný výbor, ktorý sa proti všetkému právu nerozišiel, chopil sa najvyššej moci a okamžite zriadil Národnú gardu. Keďže nemali zbrane, zmocnili sa pušiek a pištolí v puškárskych dielňach a nasledujúci deň sa dobyli Invalidovňu, kde ulúpili 20 diel a 30000 pušiek.


14. júla pritiahol 50 tisícový zástup k štátnemu väzeniu - Bastille. Veliteľ Launay sa po krátkom obliehaní vzdal a Bastilla bola zrovnaná zo zemou. Sedelo v nej 7 väzňov, 4 pre falšovanie zmeniek, 2 zahraniční špióni a jeden ničomník. Vodcovia vzbury sa zmocnili municipálnej vlády v Paríži, povraždili najvyšších úradníkov a rozdelili si ich miesta. Na miesto zavraždeného maira Flessela bol zvolený Bailly.


Kráľ vymenoval na miesto Neckera baróna Breteuila, Národné zhromaždenie, ktoré práve rokovalo o deputácií ku kráľovi v prospech Neckera poslalo kráľovi výzvu aby vojsko s Paríža odvolal a Národnú gardu potvrdil. To kráľ rozhodne odmietol. Gróf Artois, princ Condé a maršál Broglio nabádali kráľa by sa postavil do čela vojska a potlačil vzburu silou. Kráľ to sľúbil, ale v noci ho zástupca orleanskej strany vojvoda z Liancourtu prehovoril a tak sa toho úmyslu vzdal.


15. júla sa odobral do Národného zhromaždenia a vyzval ho, aby urobilo koniec neporiadkom v hlavnom meste. Podľa želania poslancov opätovne vymenoval za ministra Neckera a odvelil vojsko z mesta a z Versailles. Namiesto toho, aby v čele 50 000 vojakov rozohnal zberbu, Národné zhromaždenie a obnovil poriadok, prijal pozvanie parížskej municipality a sprevádzaný versailleskou gardou až do Sevres, kde si ho prevzalo 200 000 Parížanov ako nejakého zajatca a odviedli do hlavného mesta. Na radnici potvrdil Baillya za maira, národnú gardu a Lafayetta, známeho z americkej vojny za jej generála. Aby jeho poníženie dostalo korunu, kráľ si musel dať za klobúk trojfarebnú kokardu.


Dobytie Bastilly sa rozšírilo krajinou ako blesk. Všade boli rozposlaní poslovia so falošnými správami o príchode cudzieho vojska vyzývajúce ľud k ozbrojenému odporu. Tlupy ozbrojených mešťanov a roľníkov sa vrhali na zámky šľachticov, rabovali, podpaľovali a vraždili. V mestách i dedinách sa opakovali parížske vraždy a násilnosti. Spodina zabíjala boháčov a vznešených a nosila ich hlavy nastoknuté na koloch. Za osem dní sa celá krajina vyzbrojila, parlamenty a súdy zmizli, nebolo zákona, sudcu ani moci, ktorá by chránila poriadok. Šľachtické rodiny v húfoch opúšťali svoje sídla a emigrovali.V mestách sa bohatí mešťania, kupci a krčmári (neskôr sa pre nich vžil marxistický termín buržoázia) zmocnili vlády, vytvárali si vlastné samosprávy podporované oddielmy národnej gardy a krajina sa fakticky rozpadla na samostané mestské štáty, prestalo sa s vyberaním daní.


28. júla Necker za veľkého jasotu vstúpil do Versailles a 30 júla sa z okien parížskej radnice ukázal ľudu, oslavujúc týmto víťazným pochodom jeho úspešné zničenie kráľovej vlády. Za týchto búrlivých nepokojov sa Národné zhromaždenie zhodlo, že je treba konečne schváliť novú ústavu a že ústave musí predchádzať po americkom spôsobe deklarácia ľudských práv. V tom istom sedení čítal poslanec Target návrh prehlásenia k ľudu, žiadajúceho obnovenie pokoja. Vikomt de Noilles však trefne poznamenal, že kým sa nezrušia dane, dlhy a feudálny systém a nezavedie rovnosť, tak pokoj nenastane. Tu nastali preteky v obetavosti, šľachta sa vzdávala húfne titulov, výsad a práv, duchovenstvo desiatkov a prebiend, vyžiadajúc si len skromné štipendium. Zároveň duchovenstvo ponúkalo 400 miliónov frankov pre odstránenie štátneho dlhu a žiadalo zdaniť svoje majetky.


10. augusta žiadal arcibiskup Juigné, aby boli zrušené desiatky ak sa zavedie štátna podpora postačujúca na dôstojné slávenie služieb Božích. Vyjednávači orleánskej strany však vo Versailles žiadali hlavy 11 biskupov ak sa desiatky nezrušia ihneď a bez prieťahov.


11. augusta Národné zhromaždenie desiatky bez náhrady zrušilo, proti čomu bol sa zdvihol na odpor aj taký zapálený demokrat ako abbé Sieyes. Šľachta a duchovenstvo boli zničené, bolo však potrebné odobrať trónu ešte vojsko. Národné zhromaždenie mu predpísalo novú prísahu, v ktorej sa vojaci zaprisahávali, že proti občanom nikdy nepoužijú zbraň, iba ak by ich vyzvali Dôstojníci národnej gardy. Aby osnovatelia prevratu, ktorí sa tiež "priateľmi slobody" volali úplne voľné ruky mali, potrebovali dostať kráľa a Národné zhromaždenie do Paríža.


26. augusta bola prijatá Lafayettom a T.Jeffersonom vypracovaná deklarácia Deklarácia ľudských a občianskych práv. kráľ však, povzbudený spormi ktoré v zhromaždení vypukli, zdráhal sa ju spolu s dekrétmi zo začiatku augusta podpísať.


5. októbra vyvolali, menovite vojvoda Orleánsky a Mirabeau, vzburu, v ktorej mali tento krát hlavnú úlohu ženy a muži za ženy prezlečení. 6 - 7 tisíc žien v čele so zúrivou Théroignou z Mericourtu sa vydalo na cestu. Postupne sa k nim mnohí popridávali a záver sprievodu tvorili dve až tri stovky najatých hrdlorezov. Popoludní dorazili do Versailles a v noci sa k nim pripojil Lafayette s Národnou gardou. Plán bol zabiť Máriu Antoinettu, ktorá verne stála po boku kráľa a urobiť z vojvodu Orleánskeho general - lieutenanta (správcu) ríše a následne ho zvoliť za kráľa. Ľudovít však zakázal svojim strážam prelievať krv, prijal ženskú deputáciu žiadajúcu chlieb vľúdne a milo a všetko čo žiadali, sľúbil vykonať. Deputácia sa vrátila spokojná, ale vzbúrenci spokojní neboli a chceli členov deputácie povešať. Večer podnikli neúspešný útok na palác, v noci s úspechom zaútočili druhý raz. Povraždili stráže a Lafayette, ktorý kráľa "zachránil" ho spolu s davom volajúcim "kráľ do Paríža" presvedčil, aby sa odobral do Paríža. Národné zhromaždenie sa uznieslo, že je spojené s kráľom a že ho tam odprevadí.


6. októbra nastúpil kráľ na svoju bolestnú cestu, obklopený zberbou, ktorá niesla na kopijách hlavy jeho stráží. O desiatej večer za rozliehajúceho sa skandovania : "na kandeláber" dorazil k radnici. Ruku sa však na kráľa neodvážil položiť nikto. Kráľ sa ubytoval v Tuilleries, kde kráľovská rodina nebývala už viac ako 100 rokov. Za osobnú stráž dostal Národnú gardu, čím sa vlastne stal jej zajatcom. Kráľ musel zvolať národné zhromaždenie do Paríža a to sa 19. októbra zišlo prvý krát v arcibiskupskom paláci.


Mirabeau, súc veľmi zadĺžený prijal od kráľových ľudí 395 000 frankov a zaviazal sa pracovať pre kráľa, ale žiadal ministerské kreslo, čo Lafayette s Neckerom prekazili. Umiernená strana Národného zhromaždenia a duchovenstvo boli v Paríži týraní, tak že sa 300 z nich vzdalo mandátov a na ich miesta boli zvolení fanatickí revolucionári. Politicky bolo zhromaždenie rozdelené na

- aristokratov, zástancov starého poriadku, ktorí sa dalej delili na monarchistov, brániacich kráľovské výsady, (Mounier) a aristokratov, usilujúcich o presun časti moci z kráľa na šľachtu (Cazales)

- patriotov, ktorí sa potom členili na konštitučných monarchistov (laffayetisti). nerozhodných lamethistov (Du Pont, Barnave de Lameth) ktorí sa neskôr pridali k Lafayettovi a radikálnych demokratov (Robespierre)


Teraz sa revolúcia obrátila proti Katolíckej cirkvi, ktorá bola, podľa Mirabeauovej doktríny hlavná prekážka slobody. Keďže štátny dlh bol stále obrovský a tým že sa nevberali dane stále rástol, vyhlásil parížsky arcibiskup, že predá, až na pre zachovanie dôstojnosti služieb Božích nevyhnutné minimum, všetko zlaté a strieborne kostolné náčinie, vrátanie kalichov a monštrancií, aby tak pomohol zmierniť biedu.


10. októbra preradný autunský biskup Talleyrand navrhol, aby všetok cirkevný majetok (samozrejme iba katolícky, hugenotov revolúcia nijako nepoškodila) bol zabavený a použitý na úhradu štátneho dlhu. Proti tomu sa postavili i mnohí demokrati ako Maury a Sieyes, a preto nepriatelia Cirkvi, aby sa zdalo že od tohoto plánu ustúpili, navrhli, aby sa biskupstvá, opátstva a prioráty, ktoré kráľ Cirkvi prepožičiaval vyňali z cirkevnej správy.


20. októbra bol zverejnený proskripčný zoznam všetkých, ktorí sa prihovárali za Katolícku cirkev a bola sľúbená odmena 1200 livrov za hlavu každého človek zo zoznamu.


31. októbra bol arcibiskupský palác obliehaný platenými hrdlorezmi ale ani tak nebola väčšina hlasov v Národnom zhromaždení zaistená. Preto sa hlasovanie odložilo.


2. novembra už pred úsvitom stáli na nádvorí arcibiskupovho paláca podplatení vagabundi s kopijami a hrozili, že pobijú všetkých biskupov a kňazov ak nebude cirkevný majetok zabavený.


Za tohto nátlaku Národné zhromaždenie 568 hlasmi proti 346 (246 poslancov chýbalo) schválilo, že :

- majetky Katolíckej cirkvi sa znárodňujú a stanú sa hypotékou nového štátneho dlhu, štát sa však postará o náklady na služby Božie a živobytie duchovenstva

- dotácia pre farára nebude menšia ako 1200 livrov

- znárodnený majetok sa začne predávať až kým sa nezíska 400 miliónov frankov. Na predaj tohto majetku sa začali vydávať poukážky (assignaty), ktoré sa vďaka ich nekontrolovanému rozmnožovaniu stali bezcennými. Množstvo cirkevného majetku ktoré sa dalo naraz do predaja znížil ich cenu natoľko, že štát nezískal ani toľko, aby náklad na služby Božie mohol hradiť. Protestantské cirkevné majetky zostali nedotknuté. Potom prišli na rad rehole.


11. februára 1790 advokát Treillard podal návrh, aby všetky rehoľné sľuby a duchovné rády štát zrušil. Odpor biskupov bol márny. Arcibiskup z Nantes navrhol aby sa katolícke náboženstvo v Národnom zhromaždení vyhlásilo za štátne, ale návrh bol potupne odmietnutý.


13. februára 1790 bolo schválené uznesenie že

- zákon neuznáva žiadne večné sľuby a všetky rády, kongregácie, ktoré také sľuby vyžadujú sa rušia a do budúcnosti zakazujú

- rehoľníci a rehoľnice môžu opustiť svoje kláštory, za čo dostanú od miestneho úradu penziu

Krátko nato boli dané do dražby aj kláštorné majetky, sľúbená penzia bola takmer okamžite znížená na tretinu.


Demagógovia ľudu nadšene vykladali, ako boli rehoľné sľuby vynútené násilím a ako kláštory budú oslobodení rehoľníci hromadne opúšťať. Pravda však bola iná. Ženské rehoľníčky tvrdošijne zostávali v kláštoroch a mužskí rehoľníci, hoci mali medzi sebou aj zradcov ako Fouché či Chabot, tiež z väčšiny zotrvali v kongregáciách. Prísne rády, ako trapisti nemali odpadlíkov takmer vôbec.


Potom položilo Národné zhromaždenie ruku na cirkevnú ústavu, ktorú pokalvínčilo.

12. júla 1790 výbor pre cirkevné veci, ktorí viedli jansenistickí advokáti ako Camus, Treillard, Lanjuinais, Martineau nadobro zničil starú cirkevnú ústavu, bez ohľadu na veľký odpor poslancov. Bolo ustanovené, že

- ruší sa 136 biskupstiev a podľa nového rozdelenia krajiny na departmenty bude toľko diecéz koľko departmentov, teda 83. Tento návrh našiel demokrat abbé Seiyes v korešpondencii kalvína, admirála Coligniho a s nadšením ho presadil.

- ruší sa 8 z 18 arcibiskupstiev

- ruší sa právomoc všetkých cudzích biskupov vo Francúzsku

- v každej diecéze biskupský a občiansky úrad po novom prerozdelí farnosti

- biskup je zároveň farárom katedrálneho chrámu

- každá diecéza založí vlastný seminár

- biskup má radu zloženú z predstaveného seminára a vikára katedrálneho chrámu a bez nich nesmie nič urobiť

- všetky kanonikáty, prioráty a hodnosti pri katedrálnych a kolegiátnych chrámoch sa rušia

- biskupov a farárov volia departmenty, metropolita voľbu potvrdí a zvoleného vysvätí

- farári sa následne predstavia svojmu biskupovi na potvrdenie.

- biskup aj farár je viazaný pred vysvätením pred miestnymi úradníkmi zložiť prísahu vernosti, národu, štátu, kráľovi a ústave

- biskupi svoju voľbu oznamujú Apoštolskému stolcu ako prejav pravovernosti.


Protestantská cirkevná ústava zostala nedotknutá a protestanti dostali povolenie sami si ju podľa svojej vôle upraviť.


Lepšia časť duchovenstva sa pokúsila zabrániť prijatiu tejto novej cirkevnej ústavy (Constitution civile du clergé). Obrátili sa na Apoštolský stolec, 30 biskupov, ktorí zároveň boli aj poslanci sa proti novej ústave odvolalo a žiadali vec odložiť, kým sa nevyjadrí pápež. K nim sa pridalo 98 iných duchovných členov Národného zhromaždenia, potom 105 francúzskych duchovných a 14 cudzích biskupov, ktorých diecézy ležali aj na francúzskom území. Početné pastierske listy proti novej ústave kolovali krajinou. Revolucionári však neustúpili. Mirabeau (zomrel v apríli 1790) vyhlásil, že nová ústava sa viery nijako nedotýka a že pápež nebude vo Francúzsku nikomu rozkazovať.


27. novembra 1790 sa Národné zhromaždenie uznieslo, že každý katolícky biskup a duchovný správca musí do ôsmich dní zložiť prísahu vernosti občianskej ústave a kto odmietne, vzdáva sa tým svojho miesta. Občianska vláda za tých, ktorí odmietnu prisahať

určí iných biskupov, ktorí budú svätiť a odovzdávať kanonickú jurisdikciu. Necker na kráľa tlačil a žiadal potvrdenie tejto prísahy, kráľ však varovaný pápežom mal veľkú obavu takú vec urobiť, ale pod hrozbou opakovania sa októbrových násilností ju 27.decembra schválil.


4. januára 1791 museli všetci duchovní členovia národného zhromaždenia na ústavu prisahať. Ešte pred týmto termínom prisahal abbé Gregoire a ďalších 30 farárov. V ten deň bola snemovňa odbiehaná zástupom hulákajúcich a hroziacich sansculottov (otrhancov).

Protestant Barnave, v snahe získať pre revolúciu dokonalé víťazstvo dosiahol, aby boli duchovní po mene volaní a prísahu po jednom odriekali. Prvého vyvolali arcibiskupa z Agens, Bonnaca, ktorý ale vyhlásil, že časné statky rád oželie, ale vieru a česť stratiť nechce a o oboje by prísahou prišiel. Podobne sa vyjadrili, až na jedného, všetci. Toto nečakané víťazstvo Cirkvi jakobínov zaskočilo a rozzúrilo. Grégoire vystúpil a vysvetľoval, že prísahou by sa katolíckej viere nijako neprotivili, na čo bol prerušený hlasným volaním biskupov z pléna, aby toto tvrdenie bolo prijaté ako zákon, čo však Národné zhromaždenie zamietlo. Na to 20 z tých, čo prisahalo s Grégoirom precitlo a prešlo na pravú stranu a prísahu odvolali. Zhromaždenie sa rýchlo zhodlo na tom, že tí čo by neprisahali majú byť zbavení miesta a na ich miesta zvolení náhradníci. Z biskupov celkovo prisahali len de Brienne, Talleyrand, Savine a Jarante. 127 biskupov bolo zosadených, ale uchránili si vieru. Takisto odmietlo prisahať 50 000 farárov a vikárov (kaplánov),

ktorí boli vyhnaní a na ich miesto dosadení kolaboranti. Tak sa francúzsky klérus rozdelil na prísažných (assermentés) a neprísažných (insermentés) resp. konštitučných a nekonštitučných. Fary a biskupstvá sa obsadzovali len ťažko. Noví zvolení biskupi Expilly a Marolles nemohli nájsť svätiteľov a až 23. februára 1791 ich vysvätil odpadlík Talleyrand. Kňazi verní Cirkvi pokladali konštitučných za odpadlíkov, tí ich zasa nazývali nepriateľmi slobody. Úprimní katolíci nepríjmali sviatosti od konštitučných a kráľ mal vo svojej kaplnke len nekonštitučných kňazov. Mnohí konštituční kňazi postupne opustili svoj úrad a žili ako laici (Talleyrand to urobil tiež a oženil sa). Grégoire dostal ako odmenu za vernosť biskupstvo v Blois urobil z besného Chabota, bývalého kapucína, svojho vikára. V provinciách vypukli nepokoje a v nich boli mnohí neprísažní kňazi povraždení. Protestanti v Languedocu vítali s veľkou radosťou začiatok revolúcie, zakladali revolučné kluby a dúfajúc vo víťazstvo svojho náboženstva nemohli sa zdržať toho, aby svoju nenávisť ku katolíkom krvavo nevybúrili.


14. júna 1790 vtrhlo 15 000 protestantov z Vannage a Gardonenque do Nimes a zavraždilo tristo katolíkov, cez tisíc ich zranilo, spustošili kostoly a kláštory a hlavy katolíkov napichnuté na kopijach nosili víťazne mestom. 1200 katolíckych rodín bolo vyhnaných

z mesta. V polovici júla sa reformovaní vyvŕšili na katolíkoch v Montaubane, Cahors, Rochelle, Nancy a Toulouse. Apoštolský stolec sledoval dianie veľmi pozorne.


10. júla 1790 písal Pius VI. kráľovi, že nie je v kráľovej moci, aby odstupoval práva iných, menovite práva Cirkvi, hoci sám sa vzdal práv koruny. Potom napomínal listami francúzskych biskupov a kardinálov k stálosti a pevnosti.


13. apríla 1791 v breve Caritas zavrhol občiansku ústavu duchovenstva a suspendoval konštitučných duchovných všetkých rádov a hodností a novozvolených biskupov vyhlásil za neplatných, svätenia za neplatné a svätokrádežné. Jakobíni (krvilační revolucionári z klubu, ktorý sa schádzal v bývalom dominikánskom kláštore sv. Jakuba v Paríži) sa chceli Piovi pomstiť a tak vyvolali povstanie na pápežských územiach v Avignone a Venaissine.


24. decembra 1790 vtrhli francúzske voje na pápežove územie a 24. septembra 1791 boli tieto privtelené dekrétom Národného zhromaždenia k Francúzsku. Nová sloboda začala v Avignone, Carpentase a Venaissine väzbou 620 osôb verných pápežovi. Mnoho z nich bolo pobitých železnými tyčami a chlapík menom Jourdan, zvaný "rezač hláv" takto prišiel k slušnému majetku. V Paríži posadili Piov obraz na osla, vodili ho mestom a výsmešne ho spálili. Kráľova situácia bola hrozná.


V marci 1791 rozohnali jakobíni "spolok priateľov monarchickej ústavy". Lafayette kráľa týral a ten videl svoju spásu len v úteku k severnej armáde pod vedením generála Bouillé. Bol však na úteku rozpoznaný a 16. júna 1791 dolapený, zatknutý a odoslaný späť do Paríža. Jeho brat, gróf z Provence však šťastne utiekol.


25. júna priviedli kráľa do Paríža, Národné zhromaždenie kráľa suspendovalo a chopilo sa všetkej moci


Kráľ už koncom roka 1789 žiadal európskych monarchov o pomoc, Rusko a Prusko malo záujem, boli však zamestnaný vojnou v Poľsku. Informácia o vyjednávaní s cudzími mocnosťami vyvolal ľudový odpor. Kráľova neprítomnosť sa stala vítanou zámienkou pre tvrdenie že Francúzsko môže byť republikou. Zhromaždenie, aby zbavilo kráľa viny, vyhlásilo, že kráľ bol unesený. Petičná kampaň cordeliérov za potrestanie kráľa a následná demonštrácia 17. júla bola národnou gardou potlačená a zastrelených bolo 50 manifestujúcich.


Na zatknutie kráľa reagoval Leopold II, brat Márie Antoinetty Pillnitzovou deklaráciou z 27. augusta 1791, v ktorej spolu s pruským kráľom pohrozili intervenciou vo Francúzsku.


V auguste 1791 vypuklo povstanie vo Vendée.

13. septembra kráľ musel potvrdiť Národným zhromaždením vypracovanú novú ústavu, čím sa jeho suspenzia skončila.


30. septembra Národné zhromaždenie splniac svoju úlohu ukončilo činnosť a po ňom malo nastúpiť Zákonodarné zhromaždenie. Na návrh poslanca Robespierra nesmel byť žiadny poslanec z Národného zhromaždenia zvolený do zhromaždenia zákondárneho. Tak sa dosiahlo, že mnohí, konzervatívnejšie zmýšľajúci muži boli odstavení a pri slabej účasti vo voľbách nadobudli radikáli prevahu.


1. októbra započalo svoju činnosť Zákonodarné zhromaždenie tvorené 745 poslancami. 300 z nich boli advokáti, zväčša chudobní, potom tam bolo 70 literátov, 70 konštitučných duchovných. Boli v ňom tri strany

- feuillanti na pravici (lafayettisti a lamethisti, zástancovia umiernenej monarchie)

- nerozhodní v strede (nezávislí)

- rozhodní jakobíni na ľavic

Medzi jakobínmi vynikali girondisti, zvaní podľa svojich náčelníkov z okresu Gironde, ktorými boli Vergniaud, Guadet, Isnard, Gensonné a Brissot.

Hlavní radikáli z Národného zhromaždenia zostali v Paríži a zaobstarali si tam dobré miesta. Robespierre sa stal verejným žalobcom pri hrdelnom súde senského departmentu, Péthion parížskym mairom, Danton prísediacim mestskej rady, Manuel syndikom mestskej rady. Marat sa stal svojimi krvilačnými listami hlavným hýbateľom verejnej mienky.


29. novembra 1791 sa obrátili zákonodarcovia proti nekonštitučným kňazom, ktorí mali od Apoštolského stolca rozsiahle právomoci a v tichosti pôsobili. Na návrh Francoisa de Neufchateau vyšlo nariadenie, aby prísahu na ústavu vykonali všetci kňazi, aj tí čo nemajú žiaden úrad. Kto by tak nevykonal, bude podozrivý zo zrady a vzbury a musí sa odobrať na miesto, ktoré mu bude určené úradmi. Kráľ to síce odmietol schváliť, napriek tomu bol tento zákon v mnohých departmentoch horlivo vykonávaný. Verní katolíci sa s

prísažnými kňazmi nestýkali, obzvlášť vo Vendée, Bretónsku a Anjou a chodili na bohoslužby do súkromných bytov, alebo na odľahlé miesta k verným kňazom. Toto revolucionárov dráždilo.


6. apríla 1792 zakázali zákonodarcovia nosiť duchovné rúcho,

28. apríla zakázali všetky duchovné spolky


28. mája podľa návrhu kalvína Francoisa z Nantes prikázali všetkým kňazom, ktorí prísahu nezložili alebo odvolali opustiť krajinu a to tak, že všade tam, kde by hrozilo nebezpečenstvo alebo občania žiadali, odsúdiť takého duchovného k opusteniu okresu do 24

hodín a do 30 dní krajinu. Kto by zostal alebo sa vrátil dostane desaťročný trest v žalári. Dekrét bol bez ohľadu na kráľovské veto všeobecne vykonávaný a prenasledovanie katolíkov zúrilo na všetkých stranách.

17. augusta bol zrušený zvyšok ženských kláštorov, 23. a 25. augusta všetky príspevky štátu na Cirkev

26. augusta bolo uvalené vyhnanstvo bez podmienky na všetkých neprísažných kňazov.

14. septembra 1792 bol zavedený rozvod a pod trestom neplatnosti sa prikázalo uzatvárať manželstvo pred štátnym úradníkom Cirkev však civilný obrad vyhlásila za čisto občiansky úkon. Do dvoch rokov bolo v Paríži 6000 rozvodov.


Katolícky ľud bol z toho všetkého silno rozhorčený. V Mende, Vanes a Jales sa utvorili ozbrojené spolky na ochranu kňazov. Statočne sa držali aj katolíci vo Vendée a bývalom pápežskom Carpenterase.


V marci 1792 boli feuillanti v Zákonodarnom zhromaždení, ako protiváha girondistov, zvrhnutí. Robespierre, Danton, Chabot a Marat získavali stále väčšiu moc a zúrivci spomedzi girondistov ovládli zhromaždenie.


20. júna vtrhol sládek Santerre so skupinou otrhancov do kráľovských komnát a kráľ sa zachránil len vďaka svojej statočnosti. Verejne sa žiadalo zosadenie kráľovnej. Spoločné vyhlásenie Františka II a Fridricha Wilhelma dorazilo do Paríža na konci júla a

rozzúrilo revolucionárov natoľko, že 10. augusta podnikli nový útok na Tuillerie. Kráľ s kráľovnou utiekli hľadajúc záchranu v Zákonodarnom zhromaždení, ktoré sa práve radilo o jeho zosadení.


V ten istý deň, 10. augusta ho aj zosadilo a uznieslo sa, že keďže samo spočíva na nevhodnej ústave, ukončí svoju činnosť a nahradí ho konvent. Kráľovský pár bol uväznený, zostavená bola nová vláda, v ktorej Danton získal kreslo ministra spravodlivosti.


Na druhý deň sa v Paríži spustil hon na neprísažných kňazov. Začali ich hromadne zatýkať a pre veľký počet premenili karmelitánsky kláštor a seminár sv. Firmina na žaláre. Deportačný dekrét bol 26. augusta ešte zostrený, na sprievodný list dostal deportovaný stanovenú trasu a bolo možné ho hocikde zatknúť, olúpiť, prípadne zavraždiť, čo sa aj často krát stalo. Deportovaných bolo asi 50 000. Postup spojencov proti Parížu prišiel revolucionárom vhod. Danton žiadal zatknúť každého podozrivého, zatvoril brány mesta a všetci neprísažní kňazi a ostatní podozriví boli uväznení.


2. septembra sa začalo vraždenie v žalároch. Mestská rada zriadila pri každom žalári súd zložený s chamrade a spodiny, ktorý všetkých väznených za trestné činy prepustil, ale každého podozrivého zo zločinu proti revolúcii dal popraviť. Najatí vrahovia mečmi, sekerami a bodákmi sedem dní vykonávali revolučnú spravodlivosť. Zabitých bolo 8-12 tisíc ľudí, z nich 440 kňazov, medzi nimi arcibiskup z Arles (87 ročný starec), biskup z Beauvais, biskup zo Saintes, superior eudistov a mnohí iní. Kňažná z Lamballu bola zavraždená, vytrhli jej srdce, zjedli ho a jej hlavu nosili na pike mestom, jej pravú ruku odniesli Robespierrovi, ktorý vystrojil skvelú hostinu, kde túto ruku podával.


3. septembra mestská rada vyslala posolstvo do provincií, kde žiadala, aby nasledovali jej príklad a pobili väzňov, ale nasledovali ju len Remeš, Challon, Meaux a Lyon.

22. septembra sa schválilo zrušenie kresťanského letopočtu

31. septembra 1792 začal svoju činnosť Národný konvent, zrušil na návrh Collota de Herbois ešte v ten istý deň kráľovstvo a vyhlásil republiku. Skladal sa z dvoch skupín. Girondistov, ktorí mali spočiatku prevahu a medzi ktorými vynikali Sieyes, Guadet, Pethion, Dumouriez a Rolland a fanatických jakobínov (volali ich montagnardi), ktorých viedol Robespierre, Danton a Marat. Girondisti chceli podľa svojich filozofických ideálov vytvoriť novú ústavu, jakobínom sa zdalo Francúzsko stále príliš aristokratické. Neutrálny stred sa postupne pridal na jednu alebo druhú stranu. V tom čase donútil Dumouriez Rakušanov a Prusov k ústupu.


11. decembra 1792 začal v konvente proces s "občanom Ľudovítom Capetom". Na prvom výsluchu mu bolo položených 57 otázok. Girondisti chceli zachovať kráľa, ale báli sa motagnardov, tak sa neodvážili hlasovať za jeho nevinu. Z prítomných 721 poslancov ho 685 uznalo vinným zradou na slobode národa a 484 hlasmi proti 286 sa schválilo okamžité ukončenie procesu.


Od večera 16. až do noci 17. januára 1793 sa za ohromného terorizmu panujúceho v meste rokovalo o spôsobe trestu. V poslednom hlasovaní sa napočítalo 355 hlasov pre vyhnanstvo a 366 pre smrť. Orleánsky vojvoda, ktorý si zmenil meno na Filip Egalité hlasoval

pre smrť, podobne abbé Sieyes a Robespierre.


20. januára sa väčšinou 380 hlasov rozhodlo proti odročeniu smrti. Odklad troch dní, ktoré kráľ žiadal bol zamietnutý, spovedník povolený.


21. januára 1793 sa Ľudovít bolestne rozlúčil s rodinou, nábožne vypočul vo svojom žalári sv. omšu slúženú neprísažným kňazom Edgeworthom z Firmontu, prijal Telo Kristovo a bol odvedený na námestie Ľudovíta XV. kde stála gilotína. Odpustil svojim nepriateľom, modlil sa aby jeho krv nepadla na Francúzsko a dovolil katanom, aby mu gilotínou oddelili hlavu od tela. Tak bol spáchaný zločin, ktorí mnohí Francúzi pokladali po Spasiteľovej smrti za najväčší v dejinách. Po zavraždení kráľa začal medzi girondistami a montagnardamii boj a nastala vláda strachu. Každá obec dostala dvanásťčlenný revolučný výbor, s právom hnať na zodpovednosť každého podozrivého, konať domové prehliadky a zabaviť všetko čo sa zdalo potrebné, potom dostala mimoriadny revolučný súd, ktorý sa riadil iba verejnou mienkou a do ktorého sa nominovali zväčša tí najhorší zo spodiny. K tomu bol ešte v každej obci zriadený výbor pre verejné blaho.V Paríži prešla moc konventu na mimoriadny súd a výbor pre verejné blaho a ministri sa stali len ich výkonnými nástrojmi. Nezdar republikánskej armády a útek Dumourieza urýchlil pád girondistov, ktorým montagnardi pripisovali všetko nešťastie. Keď ich nevládali poraziť v konvente, lebo stále mali dosť hlasov, zorganizovali montagnardi nové povstanie (povstanie sansculotov).


2. júna 1793 obklopilo 80 000 ozbrojených buričov konvent žiadajúc vydanie 22 girondistov. Nikto chamradi neodporoval a 34 poslancov bolo uväznených. Ostatní girondisti opustili Paríž a spôsobili po krajine povstanie proti vláde spodiny, ktoré zachvátilo 60 departmentov. Montagnardi získali prevahu, pracovalo pre nich 44 tisíc revolučných tribunálov a práve toľko gilotín a tiež republikánske vojsko, ktoré očisťovalo krajinu od aristokratických a monarchických snáh. Vo Vendée, ktorá bojovala za vieru a kráľa zúril generál Rossignol, v Nantes Carrier, v Lyone Cothon.


10. marca sa povstanie vo Vendée zmenilo v otvorenú vojnu. Odvodová kvóta 300 000 mužov pre posilnenie republikánskej armády pobúrila občanov, ktorí sa vyzbrojili a postavili Armée Catholique et Royale de Vendée, ktorá podľa vlastných slov "v prvom rade bojovala za opätovné otvorenie farských kostolov s niekdajšími neprísažnými kňazmi".


24. júna konvent vyhlásil novú ústavu, 10. augusta však výbor pre verejné blaho stanovil, že ju nemožno do života uviesť, kým sa neobnoví mier, čím sa ústava stala bezpredmetnou. Vojna vo Vendée aj na hraniciach sa viedla ďalej. Carrier dostal od konventu príkaz pacifikovať región i za cenu absolútneho vyhladenia celej populácie čo pomocou stratégie spálenej zeme horlivo vykonával. Počet obetí sa uvádza medzi 120 - 450 tisícmi, pričom región obývalo cca 800 tisíc ľudí.


25. júna 1793 prečítal Jacques Roux Konventu Manifest zúrivcov (enragés, ľavicoví radikáli, ktorí sa odštiepili od sansculotov koncom roka 1792) v ktorom v podstate všetkých bohatých označil za darebákov a úžerníkov.


10. júla 1793 Konvent reagoval a zmenil zloženie Výboru pre verejné blaho (o.i. odišiel Danton). Parížske sekcie boli priaznivo naklonené programu zúrivcov a časť montagnardov, napr. Hébert a Chaumette, si tiež osvojila ich program.


13. júla Karolína Cordayová zbavila krajinu krvilačného šialenca Marata, za čo skončila 17. júla pod gilotínou. Marata potom zberba zbožňovala a klaňala sa mu po námestiach ako nejakému božstvu, jeho busty boli všade vystavené a jeho telo pochovali v Pantheone.


26. júla Konvent prijal radikálmi požadovaný Zákon o úžerníctve, podľa ktorého každý obchodník musel vyložiť verejne do výkladov zoznam svojich zásob potravín. Výboru pre verejné blaho bol za to vystavený za to tvrdým útokom ochránil ho však Robespierrro, ktorý sa 27. júla stal jeho členom a zmenil smer politiky výboru aj Konventu.


Konvent 23. augusta odhlasoval všeobecnú mobilizáciu.

10. októbra sa prijal dekrét o tom, že vláda bude až do skončenia vojny vládou „revolučnou“

16. októbra 1793 bola popravená Mária Antoinetta a jej syn Ľudovít XVII bol daný do výchovy krajčírovi Simonovi, ale už v roku 1795 zomrel. Mnoho girondistov, ako Brissot, Bailly, Barnave i vojvoda Filip Egalité skončili pod gilotínou. Kati, hoci gilotína ich námahu výrazne umenšila, bývali od práce často nadobro vyčerpaní. Preto nastúpili nové metódy vraždenia.


V decembri 1793 bolo 484 osôb postrieľaných kartáčmi. V Lyone tiekla krv potokmi, v Nantes dal Carrier utopiť v Loire 228 osôb. Kňazi a ženy bývali pri tom nahí priväzovaní k sebe a hádzaní do vody - nazývalo sa to republikánske manželstvo. Matky sa museli dívať na masakrovanie svojich synov a k tomu všetkému hrala hudba.


5. októbra vstúpil do platnosti republikánsky kalendár. Nový letopočet začínal 22. septembra 1792 a zmizli všetky kresťanské sviatky, vátane nedieľ. Rozširovať sa začal revolučný kult (veľké slávnosti 14. júla a 10. augusta, martýri ako Marat, Lepeletier a pod.) Pretože katolícke náboženstvo vo Francúzsku bolo zničené, stali sa konštituční kňazi príťažou, ktorej sa však rýchlo zbavili.


Už 7. novembra 1793 písal do konventu farár z Boissise le Bertrand, že celý život kázal lož, že už má toho dosť, že sa odporúča z fary i úradu a prosí konvent aby mu dal iný kus chleba. Jeho list bol veľmi kladne prijatý a krátko nato prišiel konštitučný arcibiskup Gobet s 13-timi vikármi nesúc mitru, prsteň a kríž v ruke, jakobínsku čiapku na hlave, do konventu s tým, že odchádza zo svojho úradu, lebo doposiaľ kázal, keďže ľud tak chcel, ale teraz to ľud už nežiada a on tak už nebude robiť. Mnoho konštitučných kňazov urobilo podobne a kde tak neurobili, občania ich demokraticky vyhnali. Konvent zabavil posledné zvyšky cirkevného majetku. Eucharistia bola strašne zneucťovaná, kto bol spoznaný ako kňaz, bol uväznený. Židia, ktorí 27. septembra 1791 dostali plné občianske práva ohromne bohatli na predaji cirkevného majetku. Zo zvonov sa liali delá, s kostolných riadov sa razili mince, z kalichov pila chamraď pálenku a z patén jedli solených sleďov. Z misálov sa robili papierové patróny, z ornátov nohavice, somárom priväzovali na hlavy mitry a na chvosty biblie a robili s nimi ohavné posmešné sprievody, že sa nad tým pohoršoval aj sám Danton.


2. brumaira II roku (10. novembra 1793) priviedli v sprievode municipálnych úradníkov do katedrály Notre Dame prostitútku Candeilliu oblečenú do priesvitného flóru s jakobínskou čiapkou na hlave, čoby stelesnenie boha rozumu, postavili ju na oltár, pod nohami mala kríž, v ruke zástavu, incenzovali ju kadidlom, pri čom ona spievala hymnus na slobodu od Cheniera z Gossatu. Táto ohavná modloslužba sa mala konávať pravidelne a zaviesť aj do iných kostolov, čo sa z mohutnými pitkami, tancami a inými nehanebnosťami dialo. Pôvodcom tohto teátru bol pofrancúzštený Nemec Anacharis Cloots a veľmi sa tým dotkol Robespierrovej márnivosti, ktorý vtedy už fakticky bol diktátorom. Vyslovil nad tým svoju nevôľu, čo proti nemu spojilo opozíciu, Aby predišiel problémom, nechal Clootsa, bývalého arcibiskupa Gobeta aj s prívržencami zatknúť a 24. marca 1794 popraviť.


Koncom roka 1793 sa v strane montagnardov definitívne vytvorili dve významné skupiny: (ultra radikálni) hébertisti (cordeliéri) a tzv. zhovievaví (= menej radikálni, avšak stále revoluční, dantonisti).


Príčinou bola jednak aféra podplácania poslancov a tiež skutočnosť, že dantonisti požadovali ukončiť diktatúru (teror). Zhovievaví boli čiatočne aj proti dekristianizácii iniciovanej hébertistami. Robespierre koncom roka 1793 nechal bez povšimnutia kampaň dantonistov proti dekristianizácii.


V januári 1794 však naopak Robespierre spustil kampaň proti hébertistom aj dantonistom, snažil sa pôsobiť zmierlivo. Výbor pre verejné blaho, aby si naopak zachoval podporu ľudu, vo februári a marci skonfiškoval majetok nepriateľov republiky a nariadil obciam, aby vyhotovili zoznamy chudobných, ktorým tento majetok pridelia (tzv. februárové dekréty). Bolo to však márne, lebo v marci vypukli ľudové vzbury a nepokoje. S podporou dantonistov Výbor pre verejné blaho dal zadržať vodcov hébertistov spolu s niekoľko cudzími agentmi (1. germinálsky proces) a 24. marca ich popravili. Dantonisti, mysliac si, že teraz im nikto nebude odporovať, následne v tlači prudko napadli výbory Konventu. 30. marca však Výbor pre verejné blaho a Výbor pre národnú bezpečnosť – po počiatočnom odpore Robespierra – na spoločnej schôdzke nariadili uväzniť aj vodcov dantonistov (2. germinálsky proces).


5. apríla 1794 boli aj oni všetci, vrátane Dantona popravení. Výbory Konventu sa tak na niekoľko mesiacov zbavili akejkoľvek opozície. V apríli sa začala oficiálne Robespierrova diktatúra, zrušili sa ministerstvá, zrušili sa revolučné tribunály mimo Paríž, zefektívnilo sa (teda sa odstránili časti súvisiace s dokazovaním viny) revolučné súdne konanie a rozšírila sa definícia „nepriateľa republiky“. Od 10. júna do 27. júla padlo takmer 1300 rozsudkov smrti.


Clootsova modloslužba neprežila svojho strojcu a Robespierre nechal dekrétom zo 7. mája 1794 deklarovať, že "existuje Najvyššia bytosť a duša ľudská je nesmrteľná". Zaviedli sa 4 veľké republikánske sviatky (14.7.1789, 10.8.1792, 21.1.1793 a 31.5.1793). Každá dekáda (desaťdňový týždeň v revolučnom kalendári) bola zasvätená nejakej občianskej cnosti. To ho stálo život. Revolucionári nestáli o žiadne náboženstvo. Aby svoj dekrét aj zrealizoval, vytvoril slávnosť k pocte Najvyššej bytosti a 8. júna 1794 kráčal v čele sprievodu v blankytnom fraku a krátkych čiernych nohaviciach, nesúc kyticu z kvetov a pšeničných klasov ako najvyšší kňaz sláviac sviatok Najvyššej bytosti a prírody a bol všetkým Parížanom na posmech, čo sám dobre videl. Vo výbore pre verejné blaho sa hneď proti nemu vytvorila silná opozícia, ktorú sa cez Výbor pre národnú bezpečnosť snažil potlačiť mnohými popravami a terorom.


26. júla však vypukla proti nemu v konvente búrka, na druhý deň bol bol zatknutý. Komúna ho síce spontánne oslobodlia, ale konvent povolal vojsko, ktoré ho opať uväznilo (aj s jeho bratom, Couthonom a Saint-Justom) a 28. júla skončili pod gilotínou. Potlesk nad jeho bezhlavým telom bol dlhý a hlasný. Jeho smrťou hrôzovláda trochu poľavila a ľud sa stával miernejším avšak hnev Konventu, v ktorom teraz získali prevahu konštituční stredoví poslacni sa obrátil proti jakobínom. Konvent si naklonil mnoho z meštiackej "zlatej" mládeže, ktorá vyzbrojená podnikala útoky na jakobínske kluby a domy.


11. novembra 1794 napadli klub jakobínov na druhý deň Konvent klub zatvoril a to bol koniec montagnardov a ich vplyvu. Zlatá mládež, čoskoro posilnená emigrantmi a žiadateľmi reštitúcie ich svojho času zhabaných majetkov, však pokračovala vo vyčíňaní (tzv. biely teror) a obrátila sa proti členom výborov Konventu s pred Robespierrovho pádu termidorského prevratu, teda proti členom tzv. revolučnej vlády. Vyplienili jakobínske kaviarne, rúcali sochy Marata a iných hrdinov revolúcie a napokon boli aj ostatky Marata, Baru a Vialu vynesené z parížškeho Panthéonu. Konvent nemohol proti zlatej mládeži nič podniknúť.


2. marca 1795 Konvent povolil zatknúť Barera, Billaud-Varenna. Collota a Vadiera (bývalí členovia Výboru). Začiatkom roka 1795 už biely teror prerástol do masového vraždenia. Prenasledovanie kňazov oboch skupín pokračovalo pokračovalo.


21. februára 1795 však bola vyhlásená sloboda vyznaní a všetkým kňazom bolo povolené slúžiť omše za predpokladu, že prisahajú na zákony republiky, ktoré ale žiadny katolík nemohol prijať.

Tisíce kňazov, čo v nádeji na lepšie časy vyšlo s podzemia bolo uväznených. Konvent vypracoval novú ústavu. Zákonodarnú moc odovzdal dvom zborom, zboru 500 a zboru 250 starších, výkonnú moc piatim direktorom. Prvý zbor zákony zostavoval, druhý schvaľoval. Štát sa stal sekulárnym a povoľoval všetky vyznania, avšak zatknutí kňazi zostali vo väzbe až do 4. decembra 1795.


Proti novej ústave povstali demokrati spolu s rojalistami a vzburu parížskej spodiny musel konvent krvavo potlačiť. Tu sa prvýkrát vyznamenal Napoleon Bonaparte, za čo mu konvent zveril velenie nad talianskou armádou. Konvent ukončil svoje pôsobenie 26. októbra 1795. Prví direktori boli sami kráľovrahovia, Rewbell, Letourneur, Barras, Laréveillére-Lepeaux a Carnot. Zaviedli trochu pokojnejší režim, ale prenasledovanie katolíkov neprestalo. Od kňazov sa žiadala prísaha, že nenávidia kráľovstvo a kto neprisahal bol deportovaný do Guyany alebo na ostrovy Ré a Oleron.


Nový zákon proti nekonštitučným kňazom prijako aj druhé direktórium hneď ako prišlo k moci, v septembri 1797. Kňazi boli opäť podrobení prísahe a tisícky z nich, vrátane belgických kňazov skončili deportovaní na rozne ostrovy. Časť z nich Angličania, ktorí Francúzov vytláčali z kolónií oslobodili. Istý čas sa tešil popularite kult theofilantropov, ktorý však spodina zosmiešnila a preto sa zaviedol kult dekády, teda desiateho dňa v týždni. Slávil sa pracovným pokojom, čítaním zákonov a obežníkov.


Pojmy rovnosť, sloboda a bratstvo, sa v kontexte skutočných udalostí ukázali ako prázdne a lživé gestá. Skutočným cieľom revolúcie bol brutálny a zničujúci útok na Katolícku cirkev a jej vymazanie zo spoločnosti. Revolucionári postupovali dôsledne krok za krokom, s cieľom zničiť všetky známky existencie Cirkvi vo Francúzsku a treba priznať, že v tom dosiahli úspech, ako pred nimi nikto. Katolícka cirkev vo Francúzsku koncom 18. storočia stratila kompletnú hierarchiu, z kléru zostal len v utajení žijúci zvyšok a čo je najhoršie státisíce, ba milióny laikov stratilo vieru a tak aj nádej na večný život a krajina sa stala baštou ateizmu. Kto sa postavil na obranu Cirkvi bol nemilosrdne zavraždený, kto si dovolil nesúhlasiť bol nemilosrdne zavraždený. Sloboda, znamenala slobodu vraždenia a nivočenia, slobodu od morálky a mravnosti, slobodu od akejkoľvek povinosti, rovnosť sa zaviedla sťatím každej hlavy, ktorá sa nesklonila pred revolučnou sekerou a bratstvo bolo stelesnené akurát tak spoločnou vinou na nespočetných zločinoch, ktorá padá na hlavy všetkých revolucionárov. Cieľ ktorý si revolúcia aspoň naoko vytkla, teda odstránenie vlády jedného muža a zavedenie vlády ľudu nebol splnený ani v najmenšom, ba naopak, Napoleonova vláda bola samovláda v oveľa horšej podobe ako bola vláda Ľudovíta XVI a zatiahla celú Európu do vojenského pekla 18.storočia.


Napísal Jozef Duháček