pondelok, 18. apríla 2011

Odpor k protestantizmu ako základ konzervatívneho postoja


Základom politického liberalizmu v dejinách Európy a kľúčom k jeho ovládnutiu spoločnosti je úspech protestantskej herézy. Protestantizmus sám je totiž dôsledkom, ako aj predobrazom liberálneho postoja - popierajúcim reálnu duchovnú autoritu, ktorá je nahradená deštruovaním dogiem prostredníctvom dialektického kolotoča svojvoľného tárania protestantských pastorov, tejto babylonskej mäteže výkladov Sv. Písma, ktoré v konečnom "zduchovňujúcom" procese anihilujú akýkoľvek jeho reálny význam. To bol nakoniec jeden z cieľov popretia "suchoparnej" scholastiky, kde Boh bol nemenný a vnútorne si neprotirečiaci.

Tento bol nahradený bôžikom protestantizmu, ktorý predovšetkým káže a vykladá - v sola interpretácia. Nemožno sa pri takejto predstave ubrániť dojmu, že tento bôžik bude ten istý, ktorý má v ľudových predstavách na hlave rožky a v jednom z najpríznačnejších obrazov zachytávajúcich obohatenie, ktoré prináša protestantská heréza duje na arciheretikovi Martinovi Lutherovi.

V období stredoveku podarilo sa našťastie herézy v zásade vykázať mimo verejný priestor. Natoľko ešte stačila moc Svätej Cirkvi chrániacej poklad viery, hoc ju často tvorili nehodní a hriešni predstavitelia. Ako mocná hrádza vtedy vo svojej najlepšej hodine Cirkev bránila spoločnosť zasiahnutú existenciálnym pnutím vyvolaným dedičným hriechom pred inváziou gnostických hnutí zduchovňujúcich reálne základy zákonov spoločnosti, ktoré odrážajú večný zákon, ktorý je v Bohu na svojvôľu "kazateľského" umenia osvietených kritikov pôsobiacich mimo rámec "skostnatelého jarma dogiem" ustanovených jedným neomylným rozumom.

Trestom pre spoločnosť odvracajúcu sa materskej náruče Cirkvi - s tradičnou výhovorkou odkazujúco na neresti jej kňazov, biskupov a pápežov, hoc táto nebola vôbec menšia od nerestí ich kritikov ako jasne ukazuje príklad samotných reformátorov - bolo potom pôsobenie protestantskej revolúcie, skutočného príkladu budúcich revolúcií liberálnych. Revolúciu v poriadku duchovnom nasledovala revolúcia v poriadku spoločenskom - obe v konečnom dôsledku volajúce po "oslobodení" od tyranskej moci Boha, ktorá mala byť definitívne nahradená dialektickým klaňaním sa panteónu najrôznejších božstiev žiadostivostí tela (takto to protestantizmus nedefinoval, rozhodne to tak nevidel ani arcikurevník Henrich VIII., kto však poznal učenie tohto mylného názoru, ten postupne musel zistiť, že jej konečným dôsledkom je rozvrátiť spoločenský a duchovný poriadok takým spôsobom, že neostane kameň na kameni a žiadna pravda nespochybnená, až nakoniec ostane len príkaz žalúdkov a pohlavných údov, ktorý sa ešte na dôvažok honosne označí prináležitosťou k slobode a láske).

Sloboda tu pritom znamená v konečné objavenie božstva vo vlastnej osobe a láska v uspokojovaní najrozličnejších žiadostivostí (pričom prichádza k ich spojeniu v téze: čím väčšia zvrátenosť, tím väčšia sloboda).

Akýkoľvek konzervatívny postoj je postoj kontrarevolučný, postoj upierajúci sa k nemennému poriadku - ktorého poznanie nám bolo dané, úmerne našim možnostiam ho chápať -, ktorý našťastie nijako nezávisí od morálnych kvalít cirkevnej hierarchie - odmietajúci do najhlbších dôsledkov vstúpiť na dialektický kolotoč protestantskej herézy, ktorá je základom pre moderný liberálny spoločenský ne-poriadok obracajúci sa proti jednotnému domu Christianitas.

Môžeme preto len opakovať, že kritický postoj odporu voči revolučnému duchu a praxi protestantizmu je základom každého konzervatívneho postoja odporujúceho modernému politickému liberálnemu ne-poriadku, ktorého protestantská revolúcia porodila .

Preto dávame spoločnosť pod ochranu Sv. Matky a Bohorodičky Márie, ktorá svoje verné dietky najlepšie ochraňuje pred všetkými bludmi, vrátane tých sladkých protestantských seba-popierajúcich slobodou oplývajúcich rečičiek.

Pamätajme tiež na dedičstvo mnohých svätých mučeníkov, ktorí položili svoj život na obranu pravej viery pred skazou šíriacou sa z otrávených prameňov protestantskej herézy, ich obeť nebola márna, ale bola mostom po ktorom mnohé duše mohli nájsť cestu k svojmu spasiteľovi. A ich príklad nech je pre nás tiež zákonom podľa pravidla salus animarum suprema lex, ktoré nestráca svoju platnosť ani pre pravidlá platné v spoločnosti.

Jean Cotterau

pondelok, 4. apríla 2011

Bonifác VIII. - víťaz


Strážca pečate, Peter Flotte vystúpil s ostrou obžalobou, v ktorej vinil Bonifáca, že utláča francúzsku cirkev, prebendy udeľuje cudzincom, osobuje si všetku autoritu, kráľove právomoci vo svetských veciach neuznáva a podobne. Preto stavy kráľa podporujú a žiadajú aby samostatnosť krajiny bránil. Šľachta vyhlásila, že za kráľa životy i majetky obetuje, klérus sa nechal zbabelo zastrašiť a tiež sa pridal. Podľa uznesenia stavov potom duchovenstvo písalo Bonifácovi list, v ktorom ho žiadajú, aby svornosť a lásku medzi Cirkvou, kráľom a ríšou zachoval, galikánsku cirkev v mieri ponechal a zhubné dekréty odvolal. Šľachta napísala nadutý list kardinálom, v ktorom pyšne vychválila svoje zásluhy o Cirkev, Bonifáca obvinila zo všetkého vyššie spomenutého a na zrušení nepriateľských dekrétov trvala. List tretieho stavu sa nezachoval, ale z odpovede ktorú kardináli zostavili sa zdá byť rovnakého razenia. Kráľ znova vydal rozkaz, že duchovní nemôžu opustiť krajinu a obnovil zákaz vývozu z krajiny. Všetky cesty a priesmyky obsadil vojskom, aby nikto nemohol cestovať do Ríma na ohlásenú synodu.

Kardináli šľachte odpovedali 26. júna veľmi dôstojným spôsobom: vyjadrili ľútosť nad obsahom listu, vyhlásili, že súhlasia s pápežom, popreli, že by si kedy pápež nárokoval zvrchovanosť vo svetských veciach a tiež popreli, že by bol pápež tvrdil, že Filip kráľovstvo od neho ako léno dostal. Vysvetľovali, že zvolať partikulárnu či všeobecnú synodu, je pápežovo právo, že zvolal len Francúzov, osoby kráľovi milé aby sa poradili, ako urovnať situáciu, odstrániť bremená uložené kláštorom a kostolom. Ďalej uviedli, že pápež cirkvi na jej majetku sám nijako neublížil, prenechal však Filipovi na jeho vlastnú žiadosť na obranu krajiny niekoľko rokov desiatu časť z príjmov katedrálnych a kolegiátnych kostolov. Pápež je hlavou Cirkvi a má právo pre hriech hnať na zodpovednosť každého kresťana. Biskupstvá, až na dve, ktoré držia schopní a kráľovi milí Taliani obsadil Francúzmi, staral sa aj o chudobné duchovenstvo, štedro udeľoval magistrom teológie kanonikáty pri parížskych kostoloch. Na konci listu kardináli šľachte vytýkali spôsob, akým vo svojom liste bez všetkej úcty k Bonifácovi vystupovala. Francúzskym prelátom odpovedal Bonifác sám. Nazval francúzsku cirkev zaostalou a všetečnou dcérou, ktorá povstáva, aby tupila svoju matku a vytkol prísne im ich zbabelosť s akou sa na zhormaždení stavov správali.

V auguste 1302 boli na zasadanie konzistória pozvaní francúzski vyslanci. Kardinál-biskup z Porta držal reč, v ktorej pápežov postup bezvýhradne podporil a falošnú bulu odmietol. Vyložil rozdiel medzi právom patronátnym a collatio benefici a ukázal, že kráľ nemá moc udeľovať benefícia, pokiaľ ju nedostane od pápeža. Potom zopakoval staré cirkevné učenie, že pápež má právo aj svetské veci súdiť, pokiaľ ide o hriech (ratione peccati). Ukázal, správne rozlišovanie medzi právomocou de jure a právomocou ad usum et executionem vo svetských záležitostiach. Po kardinálovi vystúpil pápež, s podobnou rečou. Za pôvodcu rozporov označil Petra Flotta, ktorý pápežský list sfalšoval aby sa zdalo, že pápež od kráľa žiada aby uznal, že jeho ríša je len pápežské léno. Bonifác povedal, že je to už 40 rokov čo si znalosť práva osvojil a veľmi dobre vie, že sú dve moci od Boha ustanovené, svetská
a duchovná a taká hlúposť ho nikdy nenapadla, aby si právomoc kráľovu privlastniť chcel. Avšak ani kráľ, ani iný kresťan nesmie popierať, že ratione peccati má vo svojej moci súdiť pápež. Ohľadom benefícií povedal, že jeho úmyslom je aby kráľ dovolene konal čo teraz koná nedovolene a že mu v tom chce preukázať priazeň, lebo len so súhlasom Apoštolského stolca sa môže laik dostať k právam kollačným. Udelil kráľovi právo pri každom kostole jeden kanonikát obsadiť a v kostole parížskom všetky, pod podmienkou, že ich udelí len magistrom teológie, doktorom práv alebo iným učeným mužom a nie príbuzným a synovcom. Táto podmienka však nebola
splnená a benefícia boli udeľované len neschopným obľúbencom.
Do sporu sa pokúsil ako sprostredkovateľ vstúpiť vojvoda burgundský, avšak kardináli trvali na tom, aby sa kráľ za falšovanie buly ospravedlnil a za urážky zadosťučinil, o čom ten nechcel ani počuť a na oplátku zabavil majetok všetkých prelátov ktorí odcestovali na zvolaný synod. Bez ohľadu na zákaz vycestovať podarilo sa do Ríma dostať 4 arcibiskupom, 35 biskupom a 6 opátom. Synoda začala 30. októbra, jej akty sa však nezachovali. Pápež nechcel hnať spor do krajnosti, preto kráľa neexkomunikoval. Výsledkom boli dve buly, prvá z 18. novembra dávala do kliatby každého, kto by prelátov čo cestujú k Apoštolskému stolcu alebo sa vracajú domov väznil, týral alebo im iné prekážky do cesty kládol.


Druhá bula z toho istého dňa je povestná "Unam sanctam", ktorá pomer moci svetskej a duchovnej opisuje. Jej hlavné vety znejú: V jednu, svätú, katolícku a apoštolskú cirkev musíme veriť, mimo nej niet spásy ani odpustenia hriechov. - Ona je jedna a jediná a má len jednu hlavu, nie dve ako nejaká obluda a tou hlavou je Kristus, na zemi zastupovaný Petrovým nástupcom. - Kto toto popiera, nepatrí do Kristovho košiara. - Evanjeliá nás poučujú, že v Cirkvi a v Petrovej moci sú dva meče,svetský a duchovný, lebo keď apoštoli povedali: "Hľa, sú tu dva meče", Kristus nepovedal, že ich je málo alebo veľa, ale povedal že ich je dosť. - Kto by popieral, že Peter vládne aj svetským mečom, nevšímal by si slová Pánove: "Schovaj meč do pošvy." - Oba meče sú v moci Cirkvi, jeden je pre Cirkev, druhý Cirkvou tasený. Jeden rukou kňazovou, druhý rukou kráľovou, však na pokyn kňaza a kým to kňaz dovoľuje. - Jeden meč ale musí byť podrobený druhému, moc svetská musí byť podrobená moci duchovnej, lebo Apoštol hovorí: "Niet moci pokiaľ nie je od Boha, a tie čo sú od Boha ustanovené", ale neboli by ustanovené dobre, keby jedna nebola podrobená druhej, keby meč nižší nebol vyšším tasený. - Že moc duchovná je čo do dôstojnosti a vznešenosti nad svetskou vyznávame tým jasnejšie, čím vyššie veci duchovné nad hmotnými stoja - Moc duchovná svetskú učí a ak nie je dobrá, tak ju aj súdi a tak sa plní Jeremiášovo proroctvo: "Ustanovil som ťa nad národmi a kráľovstvami." Teda ak sa svetská moc odchýli od pravej cesty, býva duchovnou mocou súdená. Ak sa od pravej cesty odchýli moc duchovná, nižšia býva súdená vyššou, odchýli sa však tá najvyššia, býva súdená len Bohom, ako Apoštol hovorí: "Duchovný súdi všetko. sám však nebýva súdený nikým." - Táto moc, hoci je človeku požičaná a človekom vykonávaná, nie je ľudská ale Božia, daná Bohom Petrovi slovami : "Čokoľvek zviažeš na zemi atď. " Kto by sa tejto moci protivil, protiví sa Božiemu príkazu, a príjma tak ako Manicheus dva princípy, čo za falošné a bludné považujeme. Že každý človek je rímskemu pápežovi podrobený vyhlasujeme, definujeme a deklarujeme ako vec ku spáse úplne nevyhnutnú.

Touto bullou nepovedal Bonifác nič, čo by už pred ním neboli učili iní pápeži. Pápež si neosobuje právomoc lénneho pána, ale nárokuje si moc súdiť ratione peccati kráľov a kniežatá, ktoré sa pri správe svojich panstiev dopúšťajú hriechov. Túto superioritu pápežovu nakoniec uznávali aj svetské kniežatá, vždy keď od pápeža niečo žiadali. Filipa bula patrične rozhnevala a nechal magistrom Jánom z Paríža spísať Tractatus de potestate regia et papali, v ktorom pápežovi túto moc upiera.
Medzi tým, ale Filip utrpel pri Courtnay strašnú porážku a Peter Flotte a gróf z Artois, najväčší pápežovi nepriatelia padli. Pápež v tom videl Boží trest a povzbudil flanderské vojsko k odporu. Namiesto padlých lotrov sa však do kráľovej priazne votrel bezohľadný Viliam Nogaret, stal sa strážcom pečate a ihneď začal intrigovať s Colonnmi. Kráľ oznámil na jeseň 1302 pápežovi, že ho za arbitra v spore s Anglickom a Flandrami neuznáva, posol však naznačil, že kráľ je ochotný vyjednávať a vyjednávanie podporoval aj kráľov brat Karol z Valois. Preto poslal Bonifác francúzskeho kardinála Le Moyne s 12 článkami ako podmienkami mieru do Paríža, v ktorých žiadal uznanie pápežských práv, aby Filip spálenie buly odčinil a so zásahmi do Cirkevných záležitostí skončil.

Filip nechal okamžite vypracovať odpoveď, v ktorej ľstivo dokazuje, že je v práve. Odpoveď je dvojzmyselná, prekrúca fakty, vyhovára sa na úradníkov, prechmaty ospravedlňuje odvolávaním na minulosť, pápežove sťažnosti sa vykladajú v inom zmysle aký majú, ústupky sa menujú len hmlisto a všeobecne. Karol z Valois naopak potvrdil, že pápežské požiadavky sú spravodlivé a Filip ich prijať môže, preto Bonifác oprávnene Filipovu odpoveď v listoch ku Karolovi a ku auxerrskému biskupovi nazval nedostatočnou. Potom vydal dve buly, v prvej žiadal aj ostatných prelátov, aby sa do troch mesiacov do Ríma dostavili a v druhej vyhlásil, že Filip prepadol kliatbe, ktorá postihne každého, kto prelátom k Apoštolskému stolcu cestovať bráni. Vyhlásenie tejto druhej buly bolo odložené až na chvíľu, keď kráľ odmietne všetko zmierenie a tak na seba privolá trest.Nenávisť k Bonifácovi však dosiahla vrchol skôr ako tieto listy vyšli. Nogaret zvolal na 12. marca 1303 mimoriadne zasadanie
vlády, na ktorom vyzýval kráľa, aby Cirkev proti lúpežníkovi, zlodejovi, cudzincovi, kacírovi, svätokupcovi a falošnému pápežovi Bonifácovi bránil, prelátov žiadal o zvolanie všeobecného koncilu, na ktorom dôkazy proti Bonifácovi predloží, aby bol ten ničomník odsúdený a iný z kardinálov zvolený na jeho miesto. Krátko na to zatkli pápežského posla a kardinál - legát v strachu o vlastnú bezpečnosť utiekol z krajiny. Pápež vidiac že spor sa nevyrieši, uznal Albrechta za rímskeho kráľa, Fridricha za kráľa sicílskeho a vyzval Nemcov, ktorí žili na územiach nedávno dobytých Francúzmi aby sa jarma zbavili a okovy ktoré znášajú roztrhali.

Filip, aby si uvoľnil ruky k zničeniu Flanderska a pokoreniu pápeža uzavrel 20. mája s Anglickom mier a 13. júna zhromaždil v Louvri oddaných prelátov a veľmožov. Rytier Du Plessis čítal žalobu na pápeža. Na druhý deň pripravil proti Bonifácovi 29 článkov, v ktorých tie najsprostejšie klebety, lži a nactiutŕhania zhromaždil. Bonifác vraj neverí v nesmrteľnosť duše, vraj povedal že by bol radšej psom ako Francúzom, neverí v transubstanciáciu, nepovažuje smilstvo za hriech, prechováva u seba diabla, núti kňazov aby porušili spovedné tajomstvo, venuje sa svätokupectvu a sodomii, podporuje modlárstvo, nepostí sa, necháva duchovných popravovať a teší sa z ich smrti, minul peniaze na Svätú zem vyzbierané a mnohé iné. Tieto lži kardináli Colonnovia, Šimon z Palestriny a Le Moyne už v roku 1295 o pápežovi šírili a kráľa proti nemu štvali. Du Plessis všetkých uisťoval, že to čo robí nerobí z nenávisti, ale z lásky k Cirkvi. Na to kráľ vyhlásil, že sa odvoláva ku všeobecnému koncilu a k budúcemu pravému pápežovi. Niečo také sa vo Francúzsku ešte nestalo, aby povstali laici a chystali sa súdiť pápeža na všeobecnom sneme. Biskupi sa chovali zbabelo, časť z nich súhlasila so snemom, aby sa potvrdila alebo vyvrátila Bonifácova vina, iní nastúpili na rozkolnícku dráhu. Potom nechal kráľ uznesenia čítať ľudu, na univerzite, v kláštoroch a všade, kde to bolo možné. Úradníci sa rozbehli po krajine a zháňali popisy podporujúce kráľovo počínanie. Kto nepodpísal dobrovoľne, bol donútený. Ján, opát z Citeaux, opáti z Cluny, Premontre a iní boli zatknutí, montpelierskí dominikáni boli vyhnaní z krajiny, každý odpor sa rovnal velezrade, Filip rozposielal listy po Európe a žiadal cirkevný snem. Bonifác dostal v rodnej Anagni správu o najnovších udalostiach. V konzistóriu rázne odmietol všetky žaloby a 5. augusta vydal niekoľko búl, v ktorých sa chystal ukázať a potrestať bezbožnosť jeho nepriateľov. V "Nuper ad audientiam" zaútočil na kráľa, ktorý odmietal spasiteľné napomenutie, opovrhuje pápežom a zvoláva snem, ktorý len pápež môže zvolať. Doktorom parížskej univerzity, ktorí podporovali kráľa zobral právo udeľovat akademické tituly, suspendoval Gerharda arcibiskupa s Cypru, vyhradil si udeľovanie všetkých benefícií, kým kráľ nezaistí, aby nehodným udeľované neboli. 8. augusta mala byť zverejnená bula, ktorou uvaľoval na Filipa kliatbu, ale deň pred tým Nogaret pápeža zajal.

Už od apríla sa Nogaret zdržiaval v Taliansku a zbieral spolu so Sciarrom Colonnom medzi toskánskymi ghibelínmi vojsko a v tajnosti pripravoval prepadnutie pápeža v Anagni. Chcel ho zajať a donútiť, aby sa dobrovoľne vzdal úradu a odstúpil, alebo ho odvliecť do Francúzska a tam pred nejakým zinscenovaným koncilom súdiť, zosadiť a uväzniť. Financoval ho florentský bankár Petruci. Zavčas ráno 7. augusta sa Nogaret s ozbrojencami objavil pred Anagniou. Adenolfo, anagnský šľachtic a jeden zo sprisahancov im otvoril bránu a oni kričiac "preč s Bonifácom" vtrhli do mesta. Podplatená chamraď sa k nim pripojila a obsadila ulice a verejné miesta. Odpor pápežových príbuzných sa nevydaril, magistrát sa na nič nezmohol a pápeža okrem dvoch opustili všetci kardináli. Sciarra Colonna vypáčil dvere na pápežovom dome, v ktorom sa hneď začalo rabovať. 86 ročný Bonifác volal:

"Otvorte dvere do mojej izby, chcem trpieť ako mučeník za Cirkev Božiu." V pápežskou rúchu sa posadil na trón a čakal svojich vrahov, v sprievode ostijského kardinála Boccasiniho a Petra kardinála sabinského. Votrelci sa báli siahnuť na cithodného starca, ale Nogaret a Colonna k nemu pristúpili a zasypali ho urážkami. Nogaret mu prečítal uznesenie parížskeho zjazdu a hrozil, že ho zviaže a odvedie do Francúzska, aby ho tam pred všeobecným snemom odsúdili. Nato mu Bonifác odpovedal: "Odsúdenie a zosadenie od Patarénov trpezlivo znesiem." čím narážal na Nogaretovho deda, ktorý bol upálený ako albigenský kacír. Podľa jedných sa na to Nogaret červený od hanby vzdialil, podľa iných zasa z výkrikom "maledictus Malefacius" zhodil pápeža z trónu a Sciarra ho bil železnou rukavicou po tvári. Pápež , aby ho donútili odstúpiť alebo odvolať svoje buly, nedostal dva dni nič jesť. Ale 9. septembra sa anagnijskí občania rozhnevaní zločinom spáchaným na ich veľkom krajanovi a dobrodincovi pod vedením kardinála del Fiesco prebili do domu. Nogaret bol zranený a utiekol. Neverní kardináli Orsini a Riccardo boli zajatí a Francúzi vyhnaní. Pápež bol oslobodený, ešte v ten večer zasadalo konzistórium, v ktorom Bonifác všetkým odpustil, čo svedčí o výnimočnom charaktere tohto muža. Krátko na to sa vrátil do Ríma, kde ho s jasotom vítali ale telesne vyčerpaný 11. októbra, po tom ako urobil slávnostné vyznanie viery zomrel. Keď 9. októbra 1605 otvorili jeho hrob, nevideli na tele stopy porušenia.



Bonifác povýšil sviatky apoštolov, evanjelistov a cirkevných učiteľov na festa duplicia, pridal tiare druhú korunu, zhotovil šiestu knihu dekretálok a založil rímsku univerzitu Sapienzu. Jeho pamiatka, mimo Francúzsko zostala požehnaná, patril k najväčším pápežom a podobal sa duchom Inocentovi III a Gregorovi IX. Neodhadol však správne početnosť a moc nepriateľov Cirkvi. S Bonifácom klesla do hrobu veľkosť stredovekého pápežstva ako mučenica týraná úskočným a násilníckym Filipom. Dôstojnejšie klesnúť nemohla.

Bonifác VIII. - pápež a kráľ


Najväčší nevďak však zažil pápež od francúzskeho kráľovského rodu, ktorému rímski pápeži vždy priali. Filip IV. bojoval z Eduardom I, ktorého podporovali Adolf Nassavský a Quido Flanderský. Bonifác poslal vo februári 1295 dvoch kardinálov francúzskeho pôvodu s posolstvom a rozsiahlymi právomocami k obom kráľom, aby ich priviedol k rozumu. Listom z mája 1295 napomínal Eduarda k mieru, rovnako písal Adolfovi. Eduard sa síce vyhováral, ale prijal aspoň pápežovu výzvu k prímeriu, Filip sa však vzpieral a zmaril mierové stretnutie, ktoré legáti navrhli a ktoré ostatní zúčastení prijali. Filip potom zradne zajal Quida Flanderského a držal ho v zajatí, kým sa nevzdal spojenectva s Anglickom, nezrušil zasnúbenie svojej dcéry s anglickým následníkom a nedal mu ju ako rukojemníčku. Potom sa Filip spolčil so škótskym kráľom Jánom Baliolom.
Bonifác 13. augusta 1296 zakročil a dosiahol, nové prímerie, Adolfovi zakázal akúkoľvek vojenskú akciu a dosiahol aj to, že mu obaja králi zverili sprostredkovanie vo svojom spore. Títo, ako bolo vtedy zvykom, svoje vojenské operácie platili cirkevnými peniazmi, ktoré pod menom dobrovoľného príspevku alebo daru svojimi vyberačmi neľútostne vymáhali. Túto svojvôľu kritizovali
niektorí francúzski preláti a Bonifác vydal 25.2.1296 bullu Clericis laicos, ktorou laikovi, nech je to aj kráľ alebo cisár zakazoval pod hrozbou kliatby, zosadenia a interdiktu odvádzať alebo žiadať dávky z cirkevného majetku, vlastného či toho, ktorý bol ako léno prepožičiavaný, bez výslovného schválenia Apoštolského stolca. Bula narazila na odpor u oboch potentátov, hlavne však u Filipa, ktorý daňami všetkého druhu a ľahkou mincou ľud a duchovenstvo utláčal. Filip, chápajúc kráľovský úrad ako úrad neobmedzeného samovládcu, to považoval za zásah do práv koruny. Odpovedal tým, že zakázal vývoz zlata, striebra, koní, zbraní a potravín z krajiny a zakázal cudzincom pobyt v krajine. Tým odrezal pápeža od príjmov, ktoré z Francúzska mal, znemožnil odvolanie k sv. stolcu, vyhostil legátov a znemožnil zbierky na pomoc krachujúceho križiackeho panstva v sv. zemi. Bonifác bulou
"Ineffabilis" z 25.9.1296 zaprisaháva Filipa, aby chránil práva Cirkvi, nenechal sa zviesť zlými radami a svoje nerozumné nariadenia odvolal, lebo inak sám na seba kliatbu privolá. Bonifác sa odvolával na Filipových predkov poukazujúc, že sa pápežovou radou vždy riadili a naopak, ukazoval na mnohých príkladoch, že pápeži vždy dbali o blaho francúzskeho kráľovstva. Ako skúsený právnik Bonifác ďalej dokazoval, že bula "Clericis laicos" neobsahuje nič, čo by už dávno pred ňou kanonické predpisy neobsahovali, nezakazuje dávať príspevky na obranu ríše, žiada však, aby sa to nedialo bez vedomia Apoštolského stolca a tak sa predišlo svojvôli kráľovských úradníkov. Filip nech uváži, že rímsky kráľ sa na neho sťažuje, že uchvátil mestá a kraje k Rímskej ríši patriace a to isté mu vyčíta aj anglický kráľ. Obaja bedákajú, že sa na nich pácha hriech a dovolávajú sa rozhodnutia Sv. stolca, ktorému z tohto dôvodu rozhodnutie náleží.
Filip však v tom čase porazil Angličanov v Quienné, svoj zákaz exportu dôsledne uplatňoval a chcel pápeža pokoriť dôkazom, že aj francúzske duchovenstvo je na jeho strane. Na jeho popud skupina francúzskych biskupov a opátov pod metropolitom Petrom Barbetom poslala pápežovi list, v ktorom sa ponosujú na bulu "Clericis laicos", na nevôľu ktorú v krajine vyvolala, že parlament všetkých k obrane vlasti povoláva a že oni bez kráľovej ochrany nič nezmôžu a žiadali pápeža, aby mal k ich postaveniu pochopenie. Posolstvo zároveň ústne požadovalo odvolanie onej buly. Pápež preto vo februári 1297 prezentoval veľmi mierny výklad tejto buly, ktorý bulou z 31. júla "Etsi de statu" ešte zmiernil. Pápež od samého začiatku nemal v úmysle práva kráľa obmedzovať a robil všetko preto aby ho upokojil. V auguste vyhlásil jeho deda Ľudovíta IX. za svätého. Kráľ zákaz vývozu na chvíľu odvolal, a začiatkom roku 1298 boli obaja naoko udobrení, panovali však medzi nimi principiálne rozpory. Pápež chcel užívať všetky práva, ktoré od predchodcov prevzal, Filip chcel panovať ako despota bez ohľadu na práva Cirkvi. Kardináli Colonni prítomní na Filipovom dvore rozpory ešte viac vyhrocovali.6. januára bolo medzi Francúzskom a Anglickom, pápežovým pričinením zjednané dvojročné prímerie. Obaja králi prenechali rozhodnutie sporu nie pápežovi, ale "ctihodnému súkromníkovi a arbitrovi Benediktovi Gaetanovi". Pápež 27. júna však výrok prehlásil v konzistóriu nie ako súkromník, ale ako Bonifác VIII. Navrhli sa sobáše Filipovej sestry Margarety a kráľa Eduarda a Filipovej dcéry Isabelly s anglickým princom Eduardom, územia, ktoré si obe strany dobyli si mali vrátiť a škody pod pápežovým dohľadom vzájomne nahradiť. Hoci bol tento výrok spravodlivý a výhodný pre Francúzsko, Filip ho prijal s nevôľou, obvinil pápeža že protežuje Anglicko, ale na to že výrok bol vynesený pápežom a nie súkromníkom sa nesťažoval. Pápež predĺžil prímerie až do 6.januára 1302.

Medzitým sa znepriatelili rímsko-nemecký kráľ Adolf s rakúskym vojvodom Albrechtom a v marci 1298 začali vojnu. Snem nemeckých kniežat 23. júna Adolfa zosadil a zvolil Albrechta. Adolf bitke pri Gollheime 2. júla stratil korunu aj život. 27. júla kurfirsti vo Frankfurte potvrdili Albrechtovu voľbu a žiadali pápeža o schválenie. Skôr však ako ho dostali nechal sa Albrecht od kolínskeho arcibiskupa v Aachene korunovať. Bonifác však voľbu odmietol, pretože vrah svojho pána a kráľa nemá právo panovať. Tento verdikt spriatelil Albrechta s Filipom. Albrecht si však kurfirstov rýchlo pohneval a brat padlého Adolfa, ktorý bol dominikánom a bol v roku 1300 povýšený na kolínsky prestol vytvoril s oboma porýnskymi arcibiskupmi a falcgrófom Rudolfom spolok "proti Albrechtovi, rakúskemu vojvodovi, ktorý sa rímskym kráľom nazýva." Pápež v liste z 13.4. 1301 vyzval kurfirstov, aby nikto
Albrechta neposlúchal pokiaľ sa ten do pol roka z velezrady, krivej prísahy a iných zločinov spáchaných na Adolfovi pred pápežom neospravedlní. Albrecht bol však úspešný vo vojne proti kniežatám, podrobil si na jar 1302 mohučského falcgrófa a vyslal poslov k pápežovi s listom, v ktorom ho uisťoval že sa proti Adolfovi len bránil, rozhodnú bitku nehľadal, jeho nezabil a za jeho života kráľovský titul neprijal, sám bol za kráľa zvolený jednohlasne a nie je si žiadnych zločinov vedomý. Bonifác s odpoveďou čakal a až keď si podrobil trevírskeho a mohučského kurfirsta, uznal ho 30. apríla 1303 bulou "Patris aeterni" kráľom a budúcim cisárom, ale dôrazne ho napomínal aby zachoval vernosť Cirkvi a jej zákonom. Albrecht listom z 17. júna zložil obyčajné sľuby, uznal, že je Apoštolskému stolcu nesmierne zaviazaný, uznal že Apoštolský stolec právo rímskeho kráľa kniežatám len prepožičiava, že králi a cisár svetské panstvo (temporalis gladii potestas) od pápeža dostávajú, zaviazal sa, že správcov Lombardie a Tuscie bez pápežovho súhlasu dosadzovať nebude a proti nepriateľom Cirkvi, menovite Filipovi bojovať bude.

Bonifác zaviedol jubilejný rok, ktorý sa prvý krát slávil v roku 1300. Krátko pred začiatkom roku sa rozšírila správa, že každý, kto navštívi v tomto hrob sv. Petra získa plnomocné odpustky. Pápež nechal prehľadať archívy, ale nikde nenašiel o takom niečom zmienku. Popoludní 1. januára, sa však pred sv. Petrom zhromaždili ohromné zástupy a to sa opakovalo denne dva mesiace. Medzi pútnikmi bol 107 ročný muž zo Savojska, ktorý pápežovi povedal, že pred 100 rokmi bol aj s otcom v Ríme a že ten ho napomínal, aby sa tam opäť vybral, ak by sa ešte sto rokov dožil. Starec tvrdil, že každý deň po celý rok je možné sto rokov odpustkov získať. Iní starci z Beavuais tvrdili, že odpustky sú plnomocné. Pápež sa rozhodol vec dať na poriadok a vydal 22. februára bullu, v ktorej každý stý rok jubilejným ustanovuje a každý kto v taký rok baziliky sv. Petra a sv. Pavla navštívi, kajúcne sa vyspovedá a pomodlí, získa plnomocné odpustky. Bula vyvolala všeobecnú radosť a zástupy z Itálie, Španielska, Francúzska, Anglicka, Nemecka a Uhorska prúdili do Ríma. Florentský historik Jan Villani, ktorý vtedy tiež do Ríma prišiel píše, že s ním bolo v meste asi 200 000 cudzincov. Paradoxne potravín bol dostatok a ceny boli nižšie než minulý rok. Zaznamenané boli mnohé uzdravenia. Na Vianoce pápež rozšíril odpustky aj na tých, čo na ceste do Ríma zomreli, alebo zomreli skôr ako stihli navštíviť obe baziliky, samozrejme museli byť vyspovedaní.

Kráľ Filip v snahe ponížiť pápeža obrátil svoju zbraň proti flanderskému grófovi, ktorého Bonifác do prímeria nezahrnul, porazil ho a zajal. S kostolmi a duchovenstvom zaobchádzal ako sa mu chcelo, zneužíval regálne právo k obsadzovaniu niektorých opátstiev a diecéz a zrekvíroval všetky ich príjmy. Podržal si moc nad Lyonom, ktorý patril cisárovi a nedovolil miestnemu arcibiskupovi, ktorý bol zároveň ríšskym správcom mestu vládnuť. V roku 1301 poslal pápež pamierskeho biskupa Bernarda ako legáta k Filipovi, s cieľom presvedčiť ho na novú krížovú výpravu, o ktorej Bonifác uvažoval, upozorniť ho na prechmaty a porušovanie cirkevných práv.
Napriek tomu, že biskup svoju misiu vykonal úctivo a dôstojne, jeho voľba nebola práve šťastná, lebo Filip ho nenávidel kôli sporu, ktorý v minulosti, keď bol Bernard ešte len opátom mali. Preto, keď sa Bernard vrátil do Pamiers, Filip ho nechal falošne obviniť, zatknúť, zbavil ho všetkých výsad a majetkov, pohnal ho pred štátnu radu do Senlis, kde ho nastrčený Peter Flotte, kráľov dôverník, žaloval za velezradné reči a navádzanie k vzbure. Bol odsúdený a uväznený. Pápež, keď sa o veci dozvedel, žiadal 3. decembra 1301 prepustenie biskupa s tým, že súd nad ním náleží len Apoštolskému stolcu. Iným listom vyzval všetkých biskupov, kapitulu, doktorov a magistrov teológie z celého Francúzska, aby sa zišli v 1. novembra 1302 v Ríme a poradili sa, ako ku cti a sláve Boha a Cirkvi, k obrane cirkevnej slobody, náprave kráľa a ríše postupovať. Bulou "Salvator mundi" zo 4. decembra 1301 odvolal všetky výsady, ktoré Filipovi prepožičal na obdobie vojny, pretože zvládol mier a tiež aj preto, že sa neustále diali svojvôle a schválnosti pri vyberaní dávok na obranu ríše. Bullou "Ausculta fili" z 5. decembra napomenul kráľa, aby ho ako učiteľa a zástupcu Krista na zemi poslúchal a na krst, ktorým sa stal členom Cirkvi rozpomenul. Nech si kráľ od nikoho nenechá nahovoriť, že nad sebou nikoho nemá, pretože je podrobený najvyššiemu hierarchovi cirkevnej hierarchie. Potom mu vytýkal :

1. že sám obsadzuje biskupstvá a opátstva, čo sa bez schválenia Apoštolského stolca diať nesmie.
2. že je sudcom aj žalobcom vo vlastných sporoch a súdi aj duchovných.
3. že prelátov a duchovných sám svojvoľne pred vlastný súd ženie
4. že bráni prelátom vykonávať ich vlastnú právomoc
5. že lyonskú Cirkev ožobráčil
6. že uzurpuje príjmy s uprázdnených biskupstiev
7. že znehodnotil menu - znížil hmotnosť mince
a nakoniec mu oznámil, že zvolal synodu, na ktorej sa môže sám alebo cez vyslancov zúčastniť.

Tón buly je síce pevný a rozhodný avšak vo výčitkách vcelku mierny. Pápež netvrdí, že je pánom svetských kráľovstiev, tvrdí však, že je ustanovený nad tými čo kráľovstvám vládnu, aby ich prinútil kráčať cestami spravodlivosti. To čo v bule pápež prikazoval, neprekračovalo všeobecne akceptované cirkevné právomoci. Okrem toho, kdekoľvek bol hriech, ratione peccati, mal pápež právo zasiahnuť aj do právomocí svetských panovníkov, rovnako ako boli a sú katolícki panovníci podrobení napomenutiam svojich spovedníkov, sú podrobení aj napomenutiam pápežovým. Hoci bula bola napísaná 5. decembra, predsa, pre jej závažnosť bola prerokovaná aj v konzistóriu a až 10. februára 1302 ju arcidiakon Jakub z Normans pred kráľom prečítal. Gróf z Artois, kráľov bratranec mu ju vytrhol z ruky a hodil do ohňa. Namiesto nej bola zostavená falošná bula "Deum time", v ktorej sa hovorí že kráľ je pápežovi podriadený vo svetských i cirkevných záležitostiach a táto bola po krajine rozšírená.

Bonifác s kardinálmi rázne no márne odmietol, že by niečo také niekedy kráľovi poslal a za jej tvorcu označil už spomínaného Petra Flotteho. Ten to urobil bezpochyby s kráľovým súhlasom, s úmyslom rozdráždiť francúzsku národnú hrdosť. Spolu s falzifikátom po krajine koloval ostrý kráľovský demarš, v ktorý mal ukázať, že francúzska koruna nebude žiadne útoky na svoju zvrchovanosť od pápeža tolerovať. List začína nesmierne drzo: "Filip, z Božej milosti kráľ Frankov, Bonifácovi, ktorý ako pápež vystupuje, pozdrav malý alebo žiadny. Vedz, že tvoja najväčšia hlúposť je ....." Tak chrapúnsky list však pápežovi úradne doručený nebol, jeho obsah sa ale do Ríma súkromnou cestou dostal a účel svoj splnil. Popudil ľud proti pápežovi a priklonil ku kráľovi. Keď sa takýmito hanebnými úkladmi podarilo ľud dostatočne spracovať, zvolal kráľ, ktorý sa razom stal zo samovládcu priateľom ľudu, tri stavy aj parlament do Notre Dame.

Bonifác VIII. - začiatok pontifikátu




Po rezignácii pre pápežský úrad absolútne neschopného Celestína V. 23.decembra 1294 vstúpilo v Castello nuovo v Neapole 22 kardinálov do konkláve a väčšina z nich, vrátne oboch Colonnov , volila kardinála - kňaza od sv. Silvestra Benedikta Gaetana. Prijal meno Bonifác VIII. Jeho rodina pochádzala zo španielskej Katalonie, ale pobývala istý čas v Gaete a odtiaľ získala svoje priezvisko. Narodil sa v roku 1220 v Anagni, z Luitfreda (Loffreda) a grófky Emílie de Segni. Rodina Segni už dala Cirkvi troch žiarivých synov, Inocenta III, Gregora IX a Alexandra IV. Benedikt študoval v Todách, Spolete a v Paríži, kde sa stal doktorom práva cirkevného aj občianskeho a pre svoje výnimočné nadanie získal kanonikáty v Anagni, Todách, v Lyone, u sv. Petra v Ríme, za Inocenta IV. sa stal konzistórnym advokátom, za Martina IV. kardinálom - diakonom u sv. Mikuláša a za Mikuláša IV. kardinálom - kňazom. S vynikajúcou povesťou slúžil ako legát vo Francúzsku a na Sicílii. V Bonifácovom právnickom vedomí bola hlboko zakorenená koncepcia zvrchovanej pápežskej moci, tak ako sa vyvinula v sporoch s rímsko-nemeckými cisármi a ako bola vyjadrená v dielach špičkových cirkevných právnikov. Jeho vynikajúca znalosť kanonického práva, politické inštinkty a diplomatické skúsenosti ho mimoriadne disponovali k boju o zachovanie neporušiteľnosti práv Apoštolského stolca, práv ktoré prijal a ktoré chcel neumenšené odovzdať svojmu nástupcovi. V

Hneď po zvolení odvolal mnohé milosti, ku škode Cirkvi udelené jeho predchodcami, potvrdil sicílske léno Karola II., z cieľom minimalizovať vplyv neapolského dvora na dianie v kúrii sa vydal do Ríma, kde ho zvolili za senátora a 23. januára slávnostne korunovali. 17. januára vydal prvý okružný list všetkým biskupom a kniežatám, v ktorom velebí nepremožiteľnosť Cirkvi a opisuje Celestínovo odstúpenie a jeho vlastnú voľbu. Uvádza, že skrze Aegídia Colonnu odrádzal Celestína od rezignácie, že úmysel rezignovať pochádzal od Celestína samotného, ktorý nevládal uniesť ťažké bremeno svojho úradu. Bonifác sa obával, že jeho nepriatelia sa pokúsia sväto žijúceho, ale starého a slabého Celestína zneužiť a preto ho presťahoval z Murrony, kde žil ako skromný pustovník do Anagne, kde mu zriadil rovnakú celu a ten tam dožil svoj život prísnom pôste a modlitbách a sväto zomrel 19. mája 1296.

Časy boli zlé a pre pápeža, ktorý mal v pláne zmieriť rozhnevané kniežatá a ich zbrane namierené proti kresťanom obrátiť proti neveriacim bolo práce naozaj dosť. V Nemecku bránil Adolf Nassavský, nástupca Rudolfa Habsburgského korunu proti Rudolfovmu synovi Albrechtovi. Filip Pekný Francúzsky viedol vojnu s Eduardom I. Anglickým. Benátky viedli vojnu s Janovom, Pisa s Florenciou, Matteo Visconti uchvátil moc v Miláne a nechal sa Adolfom menovať za ríšskeho správcu v Lombardii. Jakub II. Sicílsky zdedil aragónsky trón, vzdal sa Sicílie v prospech Karola II. ale Jakubov brat Fridrich sa na nechal prehlásiť kráľom Sicílie, vyhnal pápežského legáta a začal vojnu proti Karolovi, a aj svojmu bratovi. Potom vstúpil do sporu medzi námornými republikami, bez ktorých by zamýšľaná kruciáda nemala zmysel. Benátky prijali pozvanie na mierové rokovania, Janov rázne odmietol a vojna skončila až v roku 1299. Ani v Toskánsku sa mu nepodarilo obnoviť mier. Rozvadení bieli ghibelínsky zmýšľajúci a čierni guelfovia sa nenávideli na smrť, vzájomne sa zabíjali a posielali do exilu. Pápež sa pokúsil situáciu upokojiť tým, že menoval Karola z Valois guvernérom Toskánska. Ten si však nepočínal ako mierotvorca ale ako bezohľadný tyran a pár mesiacov jeho partizánskej vlády situáciu ešte zhoršilo.

Vo vlastnom dome viedol pápež krutý boj s rodinou Colonnov, ktorá disponovala dvoma kardinálmi, Jakubom a jeho synovcom Petrom. Tí síce volili Bonifáca, ale naoko poslušní zradne kolaborovali s aragónskym a sicílskym kráľom. Jakub spravoval rodinný majetok celej rozvetvenej famílie a odmietal požiadavky na vyrovnanie svojich bratov Mattea, Oda a Landulfa a ich podiel dal svojmu synovcovi. Okradnutí bratia hľadali pomoc u pápeža. Ten prikázal Jakubovi aby svojim bratom vyhovel a zakázal mu styky so Sicíliou. Obaja kardináli prerušili styky s pápežom a Sciarra Colonna prepadol a ulúpil pápežskú pokladnicu. Pápež snažiac sa ubrániť požadoval od Jakuba Colonnu, aby mu umožnil umiestniť do pevností, ktoré boli pápežskými lénami, menovite Palestriny, Zagoroly a Colonny umiestniť posádku, čo Jakub odmietol a začal šíriť lož, že voľba pápeža nebola platná. 4.5.1297 ich pápež predvolal, ale nedostavili sa a namiesto toho 10. mája poslali Bonifácovi a kardinálskemu zboru list, v ktorom neplatnosť pápežskej voľby fiktívnymi argumentmi dokazovali. Za to ich oboch aj s ich príbuznými zbavil všetkých cirkevných hodností a mesto, ktoré by ich prijalo podrobil interdiktu.
Obaja kardináli sa bránili spisom "Interdite" žiadajúc zvolanie koncilu proti bludárovi a hubiteľovi Cirkvi - Bonifácovi. Vo vojne, ktorú Colonni proti pápežovi rozpútali, však nemali šťastie a jeden hrad za druhým sa vzdával. Naposledy padla Palestrina, obaja kardináli sa vydali pápežovi na milosť, on im odpustil, ale hodnosti im nevrátil a Colonni sa rozutekali, časť ku Friedrichovi na Sicíliu, časť k Filipovi do Francúzska.
Pápežovu prísnosť voči Colonnom kritizovali mnohí, hlavne horlivá strana vo františkánskom ráde. Trúsili o pápežovi ťažké obvinenia, obzvlášť sa v tom vyznamenal Giacopone da Todi, autor hymnu "Stabat Mater", ktorý svoj talent zneužil na nevyberavú satiru. Svoje poleno do osočujúceho ohňa priložil aj ghibelín Dante, ktorý v prvej časti svojej Komédie Bonifáca trestá večným zatratením.

V roku 1295 Erik VIII, dánsky kráľ nespravodlivo uväznil arcibiskupa z Lundu. Bonifác vymohol prepustenie arcibiskupa a riešenie sporu v Ríme, kráľ sa však odmietol podrobiť rozsudku za čo bol exkomunikovaný a na Dánsko bol uvalený interdikt. V Uhorsku si uprázdnený trón si právom nárokoval Karol Róbert z Anjou, šľachta ale zvolila Ondreja III. Ten v roku 1301 zomrel a hoci sa Karol už nechal v Ostrihome korunovať a pápež korunováciu potvrdil, šľachta zvolila za kráľa českého Václava II. , ktorý si korunu nárokoval pre svojho syna neohliadajúc sa na interdikt, ktorý uvalil legát na krajinu a na snahy Bonifáca o urovnanie sporu. Spor o trón sa skomplikoval ďalšími kandidátmi a skončil pre Karola úspešne až v roku 1308.