sobota, 31. decembra 2011

Biskup Williamson, FSSPX: Katolicizmus ako štátne náboženstvo


V nasledujúcich dvoch textoch sa biskup Williamson vyjadruje ku katolicizmu ako štátnemu náboženstvu, teda k správnemu riešeniu, ktoré je dnes zaznávané v dôsledku kolaborácie s absurdnými liberálnymi predstavami o sekulárnom štáte stojacom nad ideovými (či už náboženskými, alebo filozofickými) vplyvmi jednotlivých jeho obyvateľov. Naopak predstava kontrarevolúcie spočíva v reálnom pohľade na realitu, v ktorej je potreba štátu konať v súlade s určitým morálnym poriadkom, ktorý najlepšie sprostredkúva pravá viera prejavujúca sa v prostredí skutočnosti (i keď poznačenej dedičným hriechom) v spojení oltáru a trónu, najlepšie zabezpečujúcom ochranu a vymáhanie noriem prirodzeného zákona ako nutnej podmienky spravodlivej spoločnosti v rámci limitov pozemského štátu definovaného Sv. Augustínom. K tejto téme teda o štátnom náboženstve hovorí biskup Williamson nasledovne vo svojich dvoch "eleison" komentároch 228 a 230.

Texty vrátane českého prekladu sú prebraté z fóra TRADITIO

Státní náboženství? I.

Jakou roli by měl Stát hrát ochraně a šíření katolického náboženství? Každý katolík, který ví, že katolictví je jediným pravým náboženstvím jediného pravého Boha může jedině odpovědět, že stát, který je také Božím stvořením, je vázán sloužit Jeho pravému náboženství co nejlépe. Na druhou stranu kterýkoliv liberál, který věří, že stát je nekompetentní k tomu, aby řekl, které náboženství je pravé, protože např. náboženství je osobní záležitost, by odpověděl, že stát musí chránit právo všech občanů praktikovat to náboženství, které si vyberou, nebo vůbec žádné. Podívejme se na katolické argumenty.

Člověk pochází od Boha. Jeho přirozenost pochází od Boha. Člověk je svou přirozeností společenský, takže jeho společenskost pochází od Boha. Ale celému člověku, nejen jeho části, náleží vzdávat Bohu úctu. Tedy i jeho společenskosti náleží uctívat Boha. Ale mezi všemožnými druhy úcty, které si nutně protiřečí (jinak by nebyly odlišné), jsou možná všechny více či méně falešné, ale jistě jen jedna může být plně pravá. Tedy je-li taková úcta, plně pravdivá a jako taková poznatelná, je to úcta, kterou každý Stát jakožto Stát dluží Bohu. Ale katolictví je tou úctou. Proto každému státu jakožto státu náleží Bohu vzdávat úctu., dokonce i dnešní Anglii, Izraeli a Saúdské Arábii!

Ale zásadní částí úcty je vykonat Bohu tu službu, které je člověk schopen. Jaké služby je schopen Stát? Veliké! Tím, že je člověk přirozeností společenský, má jeho společnost veliký vliv na to, jak cítí, jak myslí a věří. A Státní zákony mají rozhodující vliv na formování občanské společnosti. Například legalizují-li se potraty či pornografie, mnoho občanů dospěje k názoru, že na nich je špatného jen málo nebo nic. Proto má každý stát v principu povinnost svými zákony chránit a podporovat katolickou víru a morálku.

Takový je jasný princip. Ale neznamená tento princip, že každý nekatolík by měl být zadržen policií a upálen na hranici? Zjevně ne, protože cílem ctění Boha a služby Bohu je vzdát mu slávu a zachránit duše. Ale neuvážená akce ze strany státu by měla opačný účinek, jmenovitě diskreditaci katolictví a odcizení duší. Proto Církev učí, že každý katolický stát má právo se v praxi zdržet zásahu proti nepravému náboženství, kdyby zásah způsobil větší zlo nebo zamezil většímu dobru. Ale povinnost každého státu v principu chránit katolickou víru a morálku zůstává nedotčena.

Znamená to vnucovat občanům katolictví? Vůbec ne, protože katolická víra není něco, co by se dalo vnutit -- "Nikdo nevěří proti své vůli" (sv. Augustin). Ale znamená to, že v katolickém státě, kde by taková akce nebyla nebo neměla být kontraproduktivní, by mělo být zakázáno veřejné praktikování jiných náboženství než katolicismu. Tento logický závěr byl popřen Druhým Vatikánským koncilem, protože Druhý vatikánský koncil byl liberální. Byl ale obecnou praxí v katolických Státech před koncilem a pomohl mnoha duším ke spáse.

Kyrie eleison.


Státní náboženství? II.

Podle náboženství liberalismu -- nelze dost zdůraznit, že liberalismus slouží jako náhradní náboženství -- je naprostou herezí prohlašovat, že každý stát na zemi má podporovat a chránit katolické náboženství. Ale existuje-li Bůh, je-li Ježíš Kristus Bohem, je-li každá přirozená společnost lidských bytostí jako je stát, Božím stvořením, a založil-li Ježíš Kristus katolickou Církev jako jeden jediný prostředek k záchraně lidí z věčného pekelného ohně, pak, nechce-li Stát být nepřítelem lidstva, je zavázán podporovat a chránit katolickou Církev. Ale proti tomuto závěru existují námitky. Podívejme se na tři nejčastější: --

První námitka: Náš Pán sám řekl Pilátu Pontskému (Jan XVIII, 36), že jeho království není z tohoto světa. Ale Stát je z tohoto světa. Proto Stát nemá mít nic společného s Jeho Královstvím či Jeho Církví.

Řešení: Náš Pán Pilátovi řekl, že Jeho Království a Stát jsou odlišné, ale neříkal, že by měly být odděleny. Lidská duše je odlišná od těla, ale jejich oddělení znamená smrt člověka. Rodiče jsou odlišní od dětí, ale oddělovat je (jak to různé agentury dnes mají tendenci dělat) znamená smrt rodiny. Církev a Stát jsou od sebe odlišné jako je pozemský život odlišný od věčného, ale oddělovat je znamená vykopat mezi nimi propast a značně zvýšit počet těch občanů, kteří spadnou do Pekla.

Druhá námitka: Katolické náboženství je pravdivé. Ale pravdu můžeme ponechat, aby si sama našla cestu. Proto katolické náboženství nepotřebuje na pomoc donucovací moc státu, jako například potlačení veřejného praktikování všech ostatních náboženství.

Řešení: Sama o sobě je pravda skutečně mocná a zvítězí, jak říkali Římané, ale mezi námi lidmi nezvítězí kvůli prvotnímu hříchu snadno. Kdyby nebyli všichni lidé (vyjma našeho Pána a naší Paní) od Pádu už navždy postiženi čtyřmi ranami nevědomosti, zloby, slabosti a neukázněnosti, vítězící pravdě by v cestě překáželo mnohem méně a Thomas Jefferson by možná měl pravdu, když říkal, že pravdu stačí vystavit na tržišti, aby zvítězila. Ale katolíci vědí, co Církev učí, tedy že člověka dokonce i po křtu táhne dolů prvotní hřích, takže aby nalezl pravdu, bez které nemůže spasit svou duši, potřebuje veškerou rozumnou pomoc od státu. Ona rozumná pomoc od státu vylučuje, aby Stát se snažil někoho nutit být katolíkem, ale zahrnuje to, že Stát vyloučí nebezpečné anti-pravdy z Jeffersonova tržiště.

Třetí námitka: Velká moc může být značně zneužita. Spojení Církve a Státu je pro oba velmi mocné. Proto může napáchat velké škody -- jen se podívejte, jak se koncilní Církev a sekulární Nový světový řád vzájemně posilují.

Řešení: Zneužití nemůže bránit užívání, jak říkali Římané. Neměl nám náš Pán dávat Eucharistii na základě toho, že může být těžce zneužita? Koncilní Církev ve spojení s liberálním Státem je mocné zneužití spojení Církve a Státu, ale dokazuje špatnost liberalismu, ne špatnost spojení katolického Státu s katolickou Církví.

Kyrie eleison.

streda, 28. decembra 2011

Storočie zdochlín

Beati mortui, bolo vyrieknuté na Patmose Hlasom volajúcim z neba. Duch Svätý, hlásajúci blaženosť mŕtvych však žiada, aby sme sa za nich modlili a odporúča to aj veľmi obávaná Liturgia.

Môže byť pre ľudskú bytosť niečo významnejšie ako smrť? Existuje krajší, závideniahodnejší, túženejší, skvostnejší, duchovnejší, božskejší a strašnejší stav ako stav mŕtveho, skutočne mŕtveho, uloženého do zeme a stanuvšieho pred Bohom, aby bol súdený? Končia banálne náhody, končia svetské povinnosti, končí múdrosť hlupákov. Ide len o to, či dotyčný zosnul v Pánovi. Je pohltený Absolútnom. Je absolútne šťastný, alebo absolútne nešťastný a absolútne to vie. Čo má spoločné takýto spôsob bytia s dnešnými úbohými trikmi, ktorými sa pokúšame zladiť s Niečím čo nejestvuje?

Ach, ako dobre sa na pasažierov devätnásteho storočia hodí slovo zdochliny. A akým krásnym korábom je pre nich toto smradľavé storočie! Pamätáte na onen strašný obraz Edgara Poea, na stroskotancov, ktorí uprostred ocenánu stretnú loď, ktorej posádka hnije za živa a za sebou zanecháva mor? O tých sa nehovorí, že zosnuli v Pánovi. Nič sa o nich nevie a nikto sa ani nepokúša niečo domyslieť.

Hnilobnosti devätnásteho storočia, ktoré - ak nezasiahne oheň - zasmradia vzduch aj dvadsiateho storočia, nie sú tak anonymné ako predstavy diabolského básnika. Každý z nás tých príšerných cestujúcich pozná až veľmi dobre a dalo by sa o nich rozprávať do nekonečna. Ale načo? Už dlho sa mi nedostáva chuti a hovorím si, na čo vám bude takýto skľúčený vyháňač dobrý. Asi pred dvadsiatimi rokmi som si myslel, že je možné svet, ak nie zrovna očistiť, tak aspoň zbaviť najhoršej špiny. Dnes si s trpkosťou na jazyku kladiem otázku, či existuje druhý taký blázon, stvorený k Božiemu obrazu, ktorý by sa bol tak dokonale mýlil. Nie, naozaj je špiny priveľa,priveľa aj pre dvoch, aj pre dvesto tisíc.

Zdochlina nie je zrovna pôvabné slovo a ani neznie ľúbezne a v pravoverných salónoch ho nie je asi často počuť. Ale je to jediné, ktorým viem vyjadriť svoju myšlienku. Poradí mi niekto iné slovo, ktorým by som túto katastrofu dostatočne charakterizoval a popísal ?

Tých pár žijúcich duší, pre ktoré Ježišova Krv ešte niečo znamená, má pred sebou nepredstaviteľný a až doteraz aj nemysliteľný dav. Nekonečné stádo ľudí, ktorí v prítomnosti Baránka stoja pred trónom, oblečení do bielych šiat s palmovými ratolesťami v rukách. To sú dnešní katolíci, do nekončna defilujúci po lúke susediacej s nebom. Ale potom je zrazu vidno, že kade idú, padajú vtáci z
neba, kvety hynú a všetko umiera, takže za nimi sa vlečie len rieka hniloby a kto sa ich dotkne, ten je, zdá sa, navždy nakazený ako Filoktétes. Sprievod zdochlín. Áno, aké iné slovo?

Toto je hrôza devätnásteho storočia. V iných dobách sa odpad od viery robil iným, poctivejším spôsobom. Jednoducho apostázou. Dotyčný prijal Telo Kristovo a bez okolkov ho išiel predať. Robilo sa to vcelku milo a Judášovia sa tým netajili. Dnes je to niečo iné, ale skôr ako budem pokračovať vás musím poprosiť, aby ste sa za mňa modlili.

Píšem o tom už dvadsať rokov. Jakživ nejestvovalo niečo tak hnusné, tak vrcholne odporné ako je dnešný katolícky svet - aspoň vo Francúzsku a Belgicku - a už sa ani nepýtam, čo iné by mohlo byť spoľahlivejšou výzvou Nebeskému Ohňu.
Jedna vec je známa a zároveň nepochopiteľná a síce, že Boh to všetko trpí. Je to očividné. Aj keď odhliadneme od Krvavého Potu a iných Tajomstiev Utrpenia, o ktorých sa mi v detstve snívavalo, že ich vidím, keď ma jedna stará príbuzná uspávala na kolenách so slovami : "Ak nebudeš dobrý, Židia ti napľujú do tváre", a ak odhliadneme od všetkých Hrôz Getsemanskej záhrady, stále je tu ten strašný Výsmech, ono neodpustiteľné a neslýchané rúhanie, ktorým ničomný Apoštol započal Božie Muky: Osculetur me osculo oris sui.

Áno, je to tak, Boh strpí všetko až na jednu vec. Non patietur vos tentari supra id quod potestis. Všetko ale toto nie. Boh nestrpí, aby ste boli pokúšaní viac, ako znesiete. Ale vyzerá to takmer tak, že dnes sme práve v tom bode a už dlho. Je to zvláštne.

V mene malej skupinky ľudí, ktorí milujú Boha a sú odhodlaní v prípade nutnosti za Neho zomrieť vyhlasujem, že pohľad na dnešných katolíkov je nad naše sily. Čo sa týka mojich vlastných síl, priznávam, že sa značne zmenšili. Mám päťdesiatštyri a najmenej tridsať rokov pozorujem katolíkov páchať svinstvá. Áno, pripúšťam, že tie prasce sú moji bratia, alebo aspoň bratanci a pretože som katolík ako aj oni, som nútený poslúchať rovnakého pastiera - pastiera, ktorý je nepochybne márnotratným synom. Ale ako pri tom nepovstať a nezačať príšerne kričať?

Žijem tu v Dánsku, či skôr bolestne prežívam, bez možnosti utiecť, medzi nevyliečiteľnými protestantmi, ktorých počas tristo rokov od chvíle, keď ich národ na výzvu jedného mizerného mnícha bez váhania celý povstal, aby zaprel Ježiša Krista, nikdy nič neosvietilo. Oslabenie rozumu týchto nešťastníkov je jednou z najdesivejších zvláštností Spravodlivosti. Ich nevedomosť je skrátka nepredstaviteľná. Nie sú schopní sformulovať jedinú všeobecnú myšlienku a žijú výhradne zo stáročných prízemností, ktoré odovzdávajú svojím deťom ako novinky. Tma nad náhrobkami.

Ale katolíci! Bytosti vychované vo Svetle! Neustále informované o vlastnom privilegovanom postavení, neschopné, nech už robia čokoľvek - nakoľko si spoločnosť v ktorej žijú, pri všetkom tom svojom rozklade ešte uchováva božskú jednotu - naraziť na omyl! Inteligencie podobné kalichom Božích hostí, do ktorých sa nalieva len víno čistého Učenia! Títo ľudia prosím dobrovoľne a vyparádení ako na svadobnú hostinu zostúpia do temnôt, ešte hlbšie než kacíri a neveriaci, aby tam zamilovane bozkávali príšerné Modly!

Podlosť, Lakomstvo, Hlúposť, Krutosť. Nemilovať, nedávať, nevidieť, nerozumieť, zo všetkých síl len pôsobiť utrpenie! Presný opak slov Nolite conformari huic saeculo. Pohŕdanie týmto Príkazom je ten najstrašnejší vrchol, ku ktorému ľudstvo dospelo od počiatku kresťanskej zvesti. Nepoznám nič hnusnejšie ako rozprávať o týchto nebožiakoch, ktorí sú schopnejší než jeruzalemskí kati dokázať, že Spasiteľove MUKY boli podľa nich stále malé.

Chcete počuť niečo o ich chudobných, nič iné, len o ich chudobných ku ktorým mám česť patriť? Kedysi som v Paríži stretol nádhernú svorku psov, majetok neviem ktorého apoštola, ktorý dokázal predať svojho Pána za viac ako tridsať strieborných. Už som o tom písal, ale neviem kde. Určite som písal o tom, aké som cítil hlboké pobúrenie a obrovskú nenávisť, pri pohľade na tých šesťdesiat či osemdesiat psov, požierajúcich chlieb šesťdesiatich či osemdesiatich chudobných. Bol som vtedy veľmi mladý, ale už vtedy som zomieral od hladu a presne si pamätám, ako som sa márne snažil pochopiť, ako tí ľudia tam dokážu byť pri toľkej drzosti tak trpezliví a vracal som sa odtiaľ škrípajúc zubami.

Ach áno. Bohatstvo je tá najstrašnejšia kliatba a prekliatcov, ktorí ho na úkor bolestných Kristových údov majú, čakajú nepredstaviteľné muky, je pre nich prichystaný príbytok revu a hrôz. Pre tých, ktorí na tomto svete trpia, je táto evanjeliová istota nepochybne potešujúca. Ale keď si človek, pri myšlienke na reverzibilitu bolesti predstaví napríklad, že niekde musí malé dieťa v ľadovej miestnosti trpieť hladom, aby nejaká kresťanská krásavica neprišla o svoj lahodný pokrm pri teplom kozube, ach áno, to čakanie je potom dlhé. Dokonale chápem spravodlivosť zúfalých.

Niekedy som si hovoril, že tá svorka, ktorá mi nejde z hlavy, bola možno jedným z tých bolestných obrazov, ktoré plynú na pozadísnov tohoto života, že bola na love za Chudobným. Strašná obsesia. Počujete v tom slávnostnom paláci ten koncert, tú hudbu, tie veselé a láskyplné nástroje, schopné presvedčiť človeka, že Raj existuje? Pre mňa je to trúbenie do útoku, signál k začatiu honu. Dnes na mňa? Na môjho brata? A ako sa máme brániť?

Títo ukrutníci, pri ktorých veselení sa chudobný potí od strachu sú pri tom katolíci, kresťania, tak ako on, že? Takže to všetko, čo nesie na zemi znamenie Božie, kríže vedľa ciest, starobylé zbožné obrazy, veže kostolíkov na obzore, mŕtvi,
spočívajúci so zloženými rukami pod náhrobkami na cintorínoch, až po zvieratá, nad ľudskou zlovôľou žasnúce zvieratá, ktoré ako by chceli utopiť Kaina v pokojných jazerách svojich očí - to všetko oroduje za chudobného, ale oroduje márne. Nič nezmôžu Svätí, ani Anjeli, odmietaná je aj Panna Mária a lovec sa ženie za korisťou bez toho aby si všimol zakrvaveného Spasiteľa, náhliaceho sa ponúknuť svoje Telo!

Nie som s týmto podobenstvom spokojný, nevyjadruje dobre moju myšlienku ani moje pocity, ale čo sa dá robiť. Z absolútna, odkiaľ sa pozerám nemôžem vidieť boháča a zvlášť bohatého katolíka inak, ako prenasledovateľa a požierača chudobných. Hovorí
tak o ňom Duch Svatý a presne v tento obraz vyúsťuje prízemná veda zvaná politická ekonómia.

Že sa niekto narodí s kopou majetku a iný na dne hnojnej jamy je pre ľudský rozum ťažko znesiteľné. Slovo Božie opovrhlo svetom a vošlo do chlieva, deti to vedia a na tom tajomstve, že PODSTATOU boháčovej radosti je Bolesť chudobného nič nezmenia žiadne diabolské sofizmy. Kto toto nechápe je hlupák tu na svete aj vo večnosti, hlupák na veky.

Áno, keby dnešní boháči boli pohania, zjavní modloslužobníci! Potom by sa nedalo nič povedať. Ich prvou povinnosťou by samozrejme bolo drviť slabých a prvou povinnosťou slabých by bolo príležitostne im podrezávať krky. Oni ale chcú byť katolíkmi a práve takto! Snažia sa skryť svoje modly priamo vo svätých Ranách!

A vy chcete, aby som ich nevolal zdochlinami!


Léon Bloy

utorok, 27. decembra 2011

Marchenoir - vládcom tohoto sveta

Dajte si pozor! Ničomnosť nie je útočiskom na veky a ja už vidím, ako sa nad váš obzor dvíha obrovská tlama. Vo svete, ako ho vy riadite, uisťujem vás, je mnoho utrpenia. Pohár trpezlivosti začína povážlivo pretekať a vy sa môžete dočkať poriadnych prekvapení. Chráň Boh, aby som sa vám pokúšal vykladať niečo o pachu prostitúcie, ktorým tak strašne smrdíte. Čas bežal a vy ste získali moc, akú až do tohoto storočia žiadny monarcha nedosiahol, pretože panujete nad rozumom, ovládate tajomstvo, ako prinútiť nešťastníkov plačúcich od hladu aby jedli kamenie.

Zneuctili ste Slovo kultom toho najodpornejšieho sebectva. A práve to príšerné hulvátstvo, ktoré ste rozpútali, vás zrazí k zemi. Ono vystrieda vaše posledné hanebné tóny a zavládne nad spoločnosťou navždy prepadnutou skaze. Nastane neslýchaná irónia, irónia schopná urýchliť koniec časov, keď sa i z vás stanú vyhladovaní predstavitelia opovrhovaného Slova. Ešte nikdy nedošlo k tak strašnému úpadku ľudského ducha. V dôsledku tej obludnej irónie spoznáte na vlastnej koži pekelné muky milovníkov Pravdy, ktorých vaša spravodlivosť zatratencov odsudzuje k zúfalstvu tak nahému, ako nahá je sama Pravda. To bude váš trest.

Od tej chvíle bude mojím najkrajším snom vidieť vás, vás odporných aj na pohľad, pretože vo svojom svedomí už hnusnejší byť nemôžete. V mene slov, ktoré sa od vás odvracajú s hrôzou, žijete výhradne zo lži, lúpeženia, nízkosti a zbabelosti. Dravo sa kŕmite nevinnosťou slabých a občerstvujete sa lízaním nôh silných. Dúfam, že vás čoskoro uvidím bez haliera, oholených až na kosť, pretože pre duše tak svinské ako sú tie vaše iné pokánie nejestvuje.

A tiež dúfam, že to bude koniec všetkých časov, pretože sa nedá predstaviť vláda ľudských splaškov odpornejších ako ste vy a nepočítať s tým, že ľudstvo na to skape. Možno toho dňa Pán Boh pocíti ľútosť, ako nad Sodomou a konečne zostúpi z neba, do dusivých výparov tejto planéty a ohňom vypáli raz navždy všetku vašu hnilobu. Anjeli s plamennými mečmi sa rozutekajú až do najvzdialenejších kútov vesmíru, aby zo samého zhnusenia nad vami nevyhubili sami seba a kone Apokalypsy sa pri pohľade na vaše posledné exkrementy budú vzpierať a erdžať hrôzou, že si zamažú kopytá.

Léon Bloy

utorok, 6. decembra 2011

Bp. Williamson (FSSPX): Prokletí liberálové


Komentář Eleison CCXXIX. (3. prosince 2011): Prokletí liberálové
český preklad uverejnilo fórum TRADITIO na http://crux.lightbb.com/t1191-komentao-eleison-229

Liberalismus je strašlivá choroba, která přivádí do věčného pekla milióny duší. "Osvobozuje" myšlení od objektivní pravdy a srdce (vůli a city) od objektivního dobra. Subjekt svrchovaně panuje. Je to člověk na místě Boha, přičemž člověk Bohu dává jen tolik důležitosti, kolik si člověk rozhodne mu dát, a to obvykle není moc. Všemohoucí Bůh je tak říkajíc na vodítku, jako poslušné šťeňátko! Ve skutečnosti je "Bůh" liberálů výsměchem pravému Bohu. Ale "Bůh se nenechá vysmívat" (Gal VI, 7). Liberálové jsou potrestáni v tomto životě tím, že se stanou falešnými křižáky, pravými tyrany a zženštilými muži.

Klasický příklad falšeného křižáka poskytují podle arcibiskupa Lefebvra revoluční kněží v latinské Americe. Říkával, že ztráta víry pod vlivem modernizujícího hnutí v Církvi vytvořilo ty nejhorší revolucionáře, protože falešné křížové výpravě komunismu dali všechnu sílu pravé křížové výpravě za spásu duší, pro kterou byli vycvičeni, ale ve kterou už nevěřili.

Protože skutečná křížová výrpava je pro Boha, pro Ježíše Krista, pro věčnou spásu, nevěří-li se v ní, zbývá tudíž po ní rozsáhlá mezera v lidských životech, kterou se snaží zaplnit bojem za cokoliv a za všechno: za zákaz tabáku (ale svobodu pro marihuanu a heroin); za zákaz trestu smrti (ale za svobodu popravovat schopné pravičáky); za zákaz tyranie (ale za svobodu vbombardovat nějaké zemi "demokracii"); za nedotknutelnost člověka (ale za svobodu potratit lidské dítě v děloze) -- seznam by mohl porkačovat dál a dál. Zdůrazněné rozpory se perfektně shodují s křížovou výpravou liberálů za naprosto nový světový řád, který má nahradit křesťanský světový řád. Předstírají, že nebojují proti Kristu, ale ta přetvářka se vytratí.

Liberálové se tak logicky stávají pravými tyrany. Protože se "osvobodili" od jakéhokoliv Boha, Pravdy či Zákona nad sebou, zůstává jen autorita jejich vlastních mysli a vůle, kterou vnucují svým bližním, ať už je jakákoliv. Například Pavel VI., který ztratil všechen smysl pro Tradici, která by jeho autoritu omezovala, vnutil katolické Církvi Nový mešní řád, aby odpovídal Novému světovému řádu, bez ohledu na skutečnost, že jen dva roky předtím významný počet biskupů odmítl vpodstatě tentýž experimentální mešní ritus. Co se staral o názory někoho pod sebeou, pokud to nebyli liberálové jako on sám? Oni nevěděli, co je pro ně dobré. On ano.

A opět logicky se liberálové stávají zženštilými, protože nemohou jinak než brát všecno osobně. Ale jakákoliv zdravá opozice vůči jejich autoritářství se zakládá na té Pravdě a na tom Zákonu, kterými liberálové opovrhují. a jenž je nade všemi lidskými bytostmi. To je způsob, jakým arcibiskup Lefebvre se bránil liberalismu Pavla VI., ale Pavel VI. si mohl myslet jedině to, že arcibiskup chtěl jeho místo Papeže. Nebyl chopen pochopit, že existuje mnohem vyšší autorita než jeho vlastní, o niž se arcibiskup Lefebvre ve vší klidnosti opíral. Kdo by se strachoval, že Pán Bůh někdy selže?

Nejsvětější Srdce Ježíšovo, dej nám, abychom si zasloužili dobré vůdce, kteří pochází jen od Tebe.

Bp. Richard Williamson, FSSPX

piatok, 2. decembra 2011

Prečo revolúcie nivočia rodinu

Solange Hertz

Málokto si uvedomoval lepšie než Friedrich Engels, že medzi politickým zriadením a rodinou je silná a veľmi dynamická interakcia . V roku 1884 v Pôvode rodiny, súkromného vlastníctva a štátu napísal: "S prevodom výrobných prostriedkov do spoločného vlastníctva prestane byť rodina základnou ekonomickou jednotkou spoločnosti.Vedenie domácnosti sa stane priemyslom. Starostlivosť o deti a ich vzdelávanie sa stane verejnou vecou a spoločnosť sa bude o všetky, legitímne aj nelegitímne starať rovnako. A tým skončia všetky obavy z následkov, ktoré odrádzajú ženy od toho, aby sa podvolili mužovi, ktorý ich "miluje". Nebude to dostatočný dôvod na postupné zavedenie bezstarostného sexuálneho správania a s ním aj oveľa zhovievavejšieho pohľadu na dievčenkú česť ?

Engels však precenil moc spoločnosti zničiť rodinu. Postuloval chybné tvrdenie, že rodina je "výtvorom spoločenského systému a bude odrážať kultúru spoločnosti a musí napredovať tak, ako napreduje spoločnosť, musí sa meniť tak, ako sa mení spoločnosť, tak ako sa to dialo v minulosti." A žena, je samozrejme ten element, vďaka ktorému spoločnosť zmení smer svojho napredovania. Jej emancipácia "sa stane možnou, až keď sa žena stane, vo významnej miere, účastnou na výrobnom procese a keď starosť o domácnosť bude zaberať len minimum jej pozornosti. A to sa stalo možné až s nástupom moderného priemyslu, ktorý nielen že ženám vo veľkej miere umožňuje prácovať, ale ktorý to absolútne vyžaduje a ktorý sa usiluje stále viac industrializovať domácu prácu." Verejná moc je na druhej strane, "produktom spoločnosti na istom stupni vývoja. Je dôkazom toho, že táto spoločnosť sa zaplietla do neprípustného sporu so sebou samou, že je rozpoltená nezmieriteľnými antagonizmami ktoré nedokáže odstrániť...... Táto moc, ktorá povstala mimo spoločnosti, ale ustanovila sa nad ňou a stále viac sa od nej separuje je Štát." Klasický marxizmus vidí v rodine aj štáte nevyhnutné zlá, ktoré postupne zmiznú a spoločnosť sa konečne premení na beztriednu blahobytnú utópiu.

Tridsaťpäť rokov pred tým, ako tieto myšlienky vyšli knižne, Marx s Englesom vyznali vo svojom Manifeste: "Buržoázne táraniny o rodine a vzdelaní, o posvätnom vzťahu medzi rodičmi a deťmi sú stále neznesiteľnejšie a pôsobením moderného priemyslu budú všetky rodinné putá medzi proletármi roztrhané a ich deti zmenené v obchodný artikel a výrobné nástroje." Do súčasného stavu rodinu katapultoval kapitalizmus, ale Marx s Engelsom ustanovili zásadu, že rodina je produktom kapitalizmu a spolu s ním musí byť zničená. Títo úbožiaci, si ako ateisti, nedokázali uvedomiť, že rodina je tajomstvo, od počiatku Božie dielo, z ktorého vyrástli všetky spoločenské systémy, dobré aj zlé. A budú stále vyrastať. Ak revolucionári nikdy nepodceňovali moc rodiny zastaviť ich programy, kontrarevolucionári nesmú nikdy podceňovať jej moc uskutočniť reformu. Rodina je, tak ako Cirkev, postavená na skale. Podporená silou prirodzeného zákona nikdy neprestane plniť to, čo Boh od nej žiada, ak ju však hriechom nezhodíme z jej základov. Pius XI zdôraznil : "Človek aj spoločnosť odvodzujú svoj pôvod od Stvoriteľa, ktorý ich vzájome usporiadal a podriadil jedného druhému. Preto nemôžu byť vyňatí zo svojich vzájomných povinností ani si vzájomne obmedzovať či upierať práva ..... Ale ako je nemožné zabezpečiť prospievanie živého organizmu, ak každá jeho časť nemá to, čo potrebuje pre výkon svojej špecifickej úlohy, tak je nemožné starať sa o spoločenský organizmus a dobro spoločnosti, ak každá jednotlivá časť a každý člen nedostáva to, čo potrebuje pre svoju spoločenskú úlohu. ... Nemali by sme dnes ani socializmus ani komunizmus, keby vodcovia národov nepohŕdali učením a materskými napomenutiami Cirkvi. Usilujú sa vybudovať spoločenské štruktúry na základe liberalizmu a sekularizmu, ktoré hoci sa zdajú silné a impozantné, rýchlo odhaľujú slabiny vo svojich základoch a pred našimi očami sa rúcajú jedna za druhou, tak ako sa musí zrútiť všetko, čo nie je postavené na uholnom kameni Ježiša Krista."

A práve preto sa skutočná rodina nemusí obávať chaosu ani anarchie. V skutočnom chaose sa prirodzené štruktúry so zadosťučinením znova potvrdia a posilnia z rozpadnutých umelých konštruktov, ktoré ich pred tým dusili. Na nešťastie je však dôvod si myslieť, že zmätok v ktorom sa nachádzame dnes, nie je tým spásnym a očisťujúcim chaosom, ale umelo vytvoreným podvodom. Je to úmyselne vytvorená politická zbraň, ktorá má donútiť spoločnosť prijaťešte tyranskejšiu podobu a akeptovať ešte väčšiu kontrolu súkromných životov. Pred ňou sa trasie aj prirodzenosť.

Prirodzenosť sa chveje, pretože politická ekonómia je v zásade rodinná záležitosť a jej prirodzené obrysy boli načrtnuté už v Edene. Ani o tisíce rokov neskôr nebol položený lepší politický systém, pretože Boh opätovne načrtol obrysy kresťanskej spoločnosti v rodine. Vtedy v rodine tesára Jozefa a jeho manželky Márie z Nazaretu. Dokonca aj dnes je rodina základnou politickou jednotkou, v ktorej vidíme súhru spoločnosti a jednotlivcov. Nemôžeme nevidieť, že tu nie sú rovnaké práva, ani rovnako platné hlasy. Rodina nie je demokracia ani o chlp viac ako Cirkev, alebo ktorákoľvek iná, Bohom ustanovená inštitúcia. Názor dvojročného má ťažko tú istú váhu ako názor dvanásťročného. Na druhej strane, dvojročný má isté privilégia, ktoré jeho starší brat nemá a nemôže mať. Toto je najjednoduchší spôsob, ako si uvedomiť, že pôvodnou politickou entitou je hierarchia a nie beztriedna spoločnosť. Jestvujú rozdiely, rôzne stupne a nuansy v právach a povinnostiach medzi členmi rodiny. A pretože sa odvodzujú od otca smerom nadol, nie od detí nahor, nie od strýkov alebo bratrancov, rodinná vláda je viac ako len hierarchická. Je to monarchia s jednou osobou na vrchole, od ktorej potom plynú všetky práva a privilégia. Toto je, pokiaľ je mi známe, jediná forma vlády formálne a pozitívne schválená v Písme i Tradícii, ostatné formy boli povolené len pre tvrdosť našich sŕdc. Táto ideálna forma, nielen že reflektuje vzťah Boha a sveta, ale aj samotné vzťahy v Najsvätejšej Trojici, v ktorej Otec plodí Syna a necháva zo seba vychádzať Ducha. Boh, vediac ako strašne sa svet v tomto bode odchýlil od Jeho zámerov, skrze svojho Syna povedal, v politike ostrieľanému, Pilátovi: "Nemal by si nado mnou nijakú moc keby ti nebola daná zhora." Pilát si možno pod slovom "zhora" predstavil cisára, ale to na význame výroku nič nemení, cisár dostal moc tiež od jej jediného zdroja, Boha.

Rodina však nie je len monarchia. Rodina, pretože jej skutočnou hlavou je Boh Otec, je zo svojej prirodzenosti teokracia. Je však ešte viac. Počnúc Vtelením v nazaretskom dome, keď sa naplnil čas, ustanovil Boh za najvyššieho vládcu rodiny svojho Syna. "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi." Preto kresťanská rodina, ktorá získava svoju hierarchickú a monarchickú autoritu od Bohočloveka, je nadprirodzenou politickou entitou, ktorá, hoci je ustanovená vo svete a v čase, svet presahuje. Je to večná teokracia. Jej občania sú nesmrteľní. Vybavená mocou zhora je nepremožiteľná, veď Hlava tejto rodiny povedala "Ja som premohol svet". A práve toto sú tie najhlbšie teologické dôvody, prečo v každej katolíckej rodine musí sedieť na tróne Najsvätejšie Srdce.

Ak rodičia nie sú politici, nie sú rodičia. Politická autorita, ktorou ich Boh obdaril nad ich domácim hospodárstvom, predchádza kolektivizmus, kapitalizmus, demokraciu a každé spoločenské provizórium postavenému na ilúzii, že moc pochádza zdola. Rodičia majú moc. Používajú ju dobre, alebo zle. V konečnom dôsledku, len oni môžu zničiť svoju rodinu, lebo len oni majú riadnu, Bohom ustanovenú moc tak urobiť. Kto iný by to dokázal? Podľa Božieho plánu nemal byť Kristus popravený nikým iným, len Pilátom. Ani nemal byť vydaný Pilátovi nikým iným, ako veľkňazom Kajfášom. Týmto mužom Boh Otec dal moc odsúdiť a popraviť vlastného Syna. Kristovo odsúdenie bolo drámou zapredanej autority. Sám povedal Pilátovi "Ten čo ma tebe vydal má väčšiu vinu ako ty", pretože zneužitie duchovnej moci je pre jej držiteľa oveľa nebezpečnejšie ako zneužitie moci temporálnej a tiež preto, lebo Pilát sa neznížil k zneužitiu vlastnej autority na rozvášnenie davu proti Kristovi, ako to urobil Kajfáš. Autorita zneužitá na pokrivenie myslenia bude čeliť tomu najprísnejšiemu súdu.

Na základe týchto faktov vidíme, že či už je autorita v rodine zneužitá, či vydaná na pospas svojvôli jej držiteľov, či užívaná správne a bohabojne, nikdy nebola ani nebude "produktom spoločenského systému" ako tvrdil Engels a ani sa nebude" meniť spolu so spoločnosťou" pokiaľ to len sama nebude chcieť. Tam kde sa spoločnosť rozišla s pravdou, sa už dávno pred tým rozišla s pravdou rodina. Kresťanská rodina má povinnosť stáť pevne na princípoch, ktoré jej boli zverené. Vari sa kresťanské rodiny v apoštolských časoch snažili zmieriť s dekadentnou rímskou kultúrou? Nie, pretože jediná spoločnosť, s ktorou sa môže a má rodina zmierovať a ku ktorej má smerovať je kráľovstvo, ktoré založil Kristusl. Rodina je prirodzená pôda pre kontrarevolúciu. Dnes musí rodina hlásať pravdu, aj keď sa ju pokúšajú rozkmásať zuby omylov a bludov. Bude to bolieť, ale už Platón tvrdil že neporiadok sa dá napraviť len za cenu primeraného utrpenia. Zjavenie a autorita zahalili rodinu zhora, ale prirodzené blaho vychádza zdola, tam kde ho Boh požehná. Každý, kto pozoroval liečenie nejakého zranenia vie, že proces neprebieha zvonka dovnútra, rana sa nezacelí preto, že ju obviažeme. Liečenie sa deje zvnútra, keď sa zdravé bunky začnú množiť a nahrádzajú poškodené. Spočiatku sa zdá, že sa nič nedeje, ba možno že sa to šte zhoršuje, rana hnisá, ale potom sa zacelí. Alebo, ak je bunková aktivita malá vznikne gangréna a pomôže len posledná možnosť, amputácia.

Tak sa aj spoločenské rany, ktorých utrpela kresťanská civilizácia bezpočet, dokážu zaceliť len hlbokou aktiváciou prirodzeného zákona. Násilie a deštrukcia je legitímne, len ako posledná možnosť. Čelíme svetu, ktorého inštitúcie treba prestavať zvnútra. Už nie je možné ich len plátať. Marx a Engels to videli, ale ich liek chorobu ešte zhoršil. Kalvínske pojatie úžery otrávilo ekonomiku. Falošný koncept rovnoprávnosti zničí všetko, čo zostalo zo slobody. Rodina nesmierne trpí tým, že prijala oba omyly. To čo sa kapitalistom nepodarilo rodine predať, všemohúci byrokrati presadia silou svojich nariadení. Napriek tomu tu teokratická rodina stále je, hlboko v hnisajúcej spoločnosti a má moc rásť a množiť sa. Kresťanská rodina zmenila pohanský Rím v Svätú rímsku ríšu, priniesla vojakov, politikov, mystikov, kňazov ale aj ekonómov a robotníkov, z ktorých sa stali svätci. A to môže urobiť aj teraz. Nemôže byť zdravá politika bez zdravých politikov a tí nemôžu byť bez zdravých rodín.

Či súhlasíte alebo nie, Kristus je pravou hlavou každej rodiny a otec rodiny je len jeho vikárom, ktorý legitímne koná len vtedy, ak koná ako by Kristus konal. Sv.Pavol vyvodzuje zjavný záver, že matka je v takom vzťahu k manželovi, ako Cirkev ku Kristovi. Tak sú dané pravidlá poslušnosti. Kristus je poslušný Otcovi, žena mužovi, pretože poslušnosť začína medzi rodičmi a deti ju len napodobňujú, pokiaľ ju vidia. Ako môžeme ale čakať, že dieťa bude poslúchať neposlušných rodičov? Deti v rodine sú veriaci, malé stádo Kristovo, ktoré treba viesť a kŕmiť a ktoré sa ľahko pohorší, ale ktorému je prisľúbené Kráľovstvo. Pokiaľ z domu nebude vypudená každá stopa falošnej demokracie, nebude v ňom poslušnosti. Bezpochyby sa s deťmi možno radiť, podľa veku a schopností, tak ako sa hierarchia zvykla radiť s veriacimi, ale rodičia nikdy nesmú svoju zodpovednosť prenášať na deti a delegovať dôležité rozhodnutia na nich. Ak spoločnosť stráca zmysel pre hierarchiu, je to preto, že ten zmysel sa stratil v rodine. Kde sa správna štruktúra nábožensky zachováva, rodina je nepoškvrnená svetom a ticho ale vytrvalo nástoji na svojej autorite, ktorá má prednosť pred autoritou spoločnosti či štátu. Rodina je živý organizmus s poslaním od Boha a teda je prirodzene nezlúčiteľná s formou štátne či úradne organizovanej jednotky. Všetky spoločenské i náboženské hnutia, ktoré sa snažia rodinu organizovať na čisto racionálnom základe musí rodina ignorovať. Ako teokracia je rodina baštou osobnej vlády. Môže si spokojne dovoliť byť neefektívnou a neekonomickou, podľa čiste svetského náhľadu, lebo sa riadi vyššími zákonmi ako sú tie ktoré sám sebe stanovuje svet. Kráča po vznešenejšej ceste. Matka môže utratiť peniaze a čas a ušiť dcére šaty, ktoré by inak kúpila za bagateľ v supermarkete, otec môže chlapcovi postaviť na dvore hrad, preliezačku či motokáru, ktorá sa ani kvalitou ani cenou nevyrovná tomu čo je možné kúpiť. Rodina je jedniné miesto na svete, kde hocičo čo stojí za to urobiť, stojí za to urobiť aj keď sa to robí zle, ako povedal Chesterton. On mal hlbokú, priam evanjleliovú nedôveru k odbornému prístupu k životu a silno pochyboval, či sa dá medzi odborníkmi nájsť pravda. Ich podiel na zničení moderných rodín však je nevyčísliteľný. Profesionáli, psychológovia, sociológovia, dietológovia, poradci všetkého druhu nastúpili, aby odstránili mystérium rodiny a nahradili ho systémom pochybných techník a postupov. Verili by ste, že aj na rozprávanie rozprávok bude raz treba odborník?
Matky a otcovia boli touto zámernou zámenou autority za odbornosť privedení k presvedčeniu, že nedokážu bez odborného nasmerovania riadiť svoje rodiny. Náhle sa vyrojivší gurmáni sú arbitrami toho, čo strčíme do rúry. Len odborní katechéti dokážu našim deťom sprostredkovať vieru. Profesionálni smilníci vtrhli do našich spální, aby nás naučili ako sa milovať. Odborníci zasadli na tróny v našich rodinách ani starorímski lárovia a penáti a uzurpovali si magistérium, tak ako si húfy teológov uzurpovali magistérium Cirkvi. Vyžadujú uctievanie a príkladnú poslušnosť. Vynucujú si ľudské obete vo forme antikoncepcie a potratov a dostávajú ich. Zabíjajú ducha, ktorý dáva život. A dávať život je úloha pre rodinu. "Nebudeš mať iných bohov!" rozkázal Stvoriteľ na Sinaji. Ale nie len rodičia sú z duše oddaní kultu odborníkov, zasväcujú tejto modloslužbe aj svoje deti. Pozorovaním rodičov sa deti učia uctievať týchto falošných bohov. Mnoho rodičov je hnaných túžbou stať sa skutočne profesionálnymi rodičmi, s rodinami usporiadanými s vysokou efektivitou a utilitarismom, ktorý obdivuje bezbožný svet. Ale aj efektivita a utilitarizmus musia ustúpiť rýchlosti, pretože diabol už nemá veľa času,čas sú peniaze a dobrá rodina musí byť bohatá rodina. Takže všetko treba rýchlo ba hneď. Chudoba, ktorá bývala evanjeliovou radou, musí byť odstránená, všetci musia byť bohatí.
To, že odborníci naozaj dosahujú v obmedzenom rozsahu svojich odborov úžasné výsledky rýchlo a efektívne veľmi sťažuje úsilie eo limináciu ich vplyvu. Majú v rukávoch viac trikov ako faraónovi kúzelníci. Čokoľvek urobíme, oni urobia lepšie. A tak im dovolíme, aby pomohli. Čo bolo na začiatku len príležitostnou pomocou sa stalo otvorenou nevyhnutnosťou. S nosom vystrčeným do sveta začala rodina nasávať vôňu "pokroku a spoločenských zmien", presne podľa Marxa. Najlepšie to vidieť na syndróme materskej škôlky. Hoci je to dobrá vec, užítočná v prípade núdze, časom sa stala súčasťou buržoáznej mystiky. Čo bolo pôvodne pomocou pre chudobných sa stalo symbolom statusu pre bohatých. Škôlky, spolu s povinným vzdelávaním, sa stali súčasťou latentnej a široko zakorenenej antikoncepčnej mentality. Rodičia, ktorí by ani za svet nepristúpili na potrat, alebo inú formu antikoncepčnú zahubenia plodu, bez obáv odložia svoje dieťa na väčšinu dňa do škôlky. Len ho nejako dostať z domu a v škôlkach sú predsa odborníci.
Pius XI povedal: "Každé podujatie, akokoľvek atraktívne a užitočné, musí ustúpiť pred naliehavou potrebou ochrany samotných základov viery a kresťanskej civilizácie. " To bolo v roku 1939. Dnes je neskoro, neskoršie ako si myslíme a rodičia by sa mali začať zaoberať svojou rodinnou politikou skôr, ako bude nadobro neskoro. To nie je práca pre odborníkov, do tohoto sa môžu pustiť iba milujúci amatéri. Nemusia sa báť, že nevedia ako na to, ideová platforma už bola sformulovaná: Otče náš..... príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi.