nedeľa, 23. decembra 2012

Požehnané sviatky


Tvoje všemohúce Slovo, ó Pane, přijde z Tvojho kráľovského trónu, aleluja.“ Vianočné sviatky sú Druhá Osoba Svätej Trojice zostupujúca až z Neba, odetá slabou ľudskou prirodzenosťou a narodená z ľudskej Matky, aby nás vykúpila z otroctvo diabla a znova otvorila brány nebies dušiam dobrej vôle pripraveným uveriť. " bp. Williamson 


Ďovoľujeme si Vám popriať požehnané sviatky narodenia nášho Pána a Vykupiteľa Ježiša Krista naplnené jeho pokojom a zároveň Vám vyprosujeme veľa milostí do nového roka. 

Zároveň Vám na zamyslenie ponúkame vianočnú úvahu Sv. Alfonza Maria de Liguori, CSSr., ktorú nájdete na Dielni Sv .Jozefa http://www.dielnasj.blogspot.sk/2012/12/rozjimanie-o-bolesti-narodeneho-jezisa.html 

štvrtok, 20. decembra 2012

Výzva k spolupatričnosti katolíckej Cirkvi a "kauza Bezák"


Dnes sa na internete objavila Výzva k spolupatričnosti katolíckej Cirkvi na Slovensku. Samotná výzva je potom reakciou na vystúpenie biskupa Bezáka v médiách (tých médiách, ktorých denno-dennou praxou je chŕlenie urážok voči Kristovi, jeho Cirkvi, morálke a hodnotám, ktoré táto háji). Len naivný človek môže vidieť v bezprecedentnej jednostrannej podpore týchto médií pre rebelantského liberálneho biskupa čokoľvek dobrého pre Cirkev. O blaho Cirkvi týmto nikdy nešlo, to je tak jasné, že o tom nemôže byť ani spor. O to horšie, že vystúpenie bp. Bezáka miestami skĺzavalo do jednej úrovne s primitívnymi "reality show"

Nebudeme sa preto podrobne venovať tvrdeniam, ktorými sa v televízii bp. Bezák prezentoval, lebo tento článok v skutočnosti nie je o bp. Bezákovi. Hoci jeho samotné slová hovoria sami za seba a samotné ho raz budú súdiť. (Stačí spomenúť Bezákove výroky "Fitko, byciklovania a (zrejme rockové podľa iných jeho rečí) koncerty, to je moja krv". Alebo Kristus zomrel na kríži "aby bola pohoda." Pritom len pripomíname, že bp. Bezák pôvodne dehonestoval Boha na "pohoďáka" v súvislosti s festivalom Pohoda. Vidieť samotnú Kristovu obetu v takejto súvislosti je niečo tak odporné, že na to nestačia slová). Bp. Bezák však predvázal ďaleko viac, hoci zo seba robil priam centrum pokory, mučeníctva a prirovnával sa priamo ku Kristovi (malá poznámka - Kristus bol narozdiel od Bezáka naozaj nespravodlivo obvinený nevieme ale o tom, že by pred Pilátom robil niečo také, čo bp. Bezák v médiách), je zvláštne, že niekto s takýmito charakteristikami dokázal v médiách hovoriť sám o sebe v superlatívoch celé hodiny, dokonca sa tento "Jánošík" chválil svojimi telesnými prednosťami. Nuž naozaj, hotový ideál biskupa, ba čo svätca. Jeho nohsledi a fanúšikovia už v ňom vidia nepochybne nového "santo subita".  Možno preto, že Bezákove všeobecné humanistické frázy sú ďaleho znesiteľnejšie a príjemnejšie ako to, čo vždy a všade učila a učí jedina práva a svätá katolícka Cirkev. (Tvrdá je to reč, kto to má počúvať?, určite nezaznie v súvislosti s tým ako sa bp. Bezák vyjadruje smerom k liberálnemu prostrediu). 

Z tohto hľadiska je dobre pochopiteľná vyššie spomínaná iniciatíva, s ktorou možno v mnohých ohľadoch súhlasiť. Skutočná demokratizácia Cirkvi je napríklad v zrejmom rozpore s povahou tejto božsko-ľudskej inštitúcie a ide proti Kristovi ako hlave Cirkvi a zvrchovanému vládcovi a kráľovi, tak aj proti Duchu Svätému, ktorý na rozdiel od takej, alebo onakej väčšiny v Cirkvi jediný môže garantovať pravdivosť Cirkvi a jej plnú vernosť voči učeniu nášho Pána a Majstra Ježiša Krista.


Autori výzvy napokon píšu, že "Dnes však už stojí pred nami nie menej vážna výzva – čeliť sekularizmu, ktorý podkopáva samotné základy identity Kristovej Cirkvi. Snaha „prispôsobiť Cirkev svetu“ sa pre Cirkev v súčasnosti stáva dokonca aj pokušením. Nedostatok kresťanskej formácie, povrchnosť kresťanov, ba dokonca i kňazov, neznalosť katolíckej náuky, nedostatok chápania vlastnej povahy a poslania Cirkvi, to sú skutočné výzvy pre Cirkev na Slovensku." Pokiaľ ide o toto pokušenie, je zrejmé, že časť kňazov a biskupov,  tomuto skutočne podlieha. A pokiaľ ide o výzvy, ktoré pred Cirkvou stoja, tak tieto sú popísané pomerne presne a bohužiaľ to nie sú len výzvy ale aj skutočné reálne problémy, ktoré pred Cirkvou stoja a za ich existenciu rozhodne nie je zodpovedný len bp. Bezák a liberálnejšie krídlo slovenskej Cirkvi. 

Uznávame teda v mnohom pravdivosť uvedenej iniciatívy a dúfame, že táto výzva bude zároveň v mnohých bodoch aj predmetom sebareflexie. V každom prípade nepotrebujeme špeciálne zdôrazňovať našu oddanosť Cirkvi, jej učeniu a viditeľnej hierarchii na čele so Svätým Otcom Benediktom XVI. a to vždy keď je v intenciách pravej katolíckej viery a tradície. Nepotrebujeme, pretože naša oddanosť je samozrejmosťou.


Vidíme však pre slovenskú Cirkev významnejšiu cestu ako písanie výziev a petícií a tú vidíme predovšetkým v okamžitom ukončení boja proti tradičnej katolíckej liturgii, ktorá stáročia prinášala Krista veriacim katolíkom a bola najväčším pokladom nespočetného množstva obzvlášť významných svätých, ako aj mnohých pápežov. Áno, stačí urobiť tak málo, prestať bojovať proti tomuto nespornému pokladu Cirkvi. Nič viac, nič menej.

Práve tu sa je potrebné vzoprieť modernému svetu a jeho protikresťanskému duchu a nedopúšťať sa urážok a nepriateľstva voči tejto liturgii, v ktorej tečie pravá Kristova krv a bije Kristovo milosrdné srdce.  Kiež by nebolo potrebné okrem mnohého iného upozorňovať v tejto veci na podporu samotného Svätého Otca, ktorý v dokumente Summorum Pontificum potreboval za potrebné postaviť sa proti nepriateľstvu voči tejto liturgii. Ani v najmenšom nepochybujeme, že ak boj a nepriateľstvo, či dokonca  dehonestovanie tejto liturgie prestane, Kristus obdarí Cirkev na Slovensku mnohými nezmerateľnými darmi a povedie ju na ceste k obnove v najlepšom duchu katolíckej tradície.

utorok, 11. decembra 2012

Cirkev a libertarián

Ak našu teóriu aplikujeme na deti a rodičov, znamená to, že rodičia nemajú právo na agresiu voči svojim deťom, ale aj to, že rodičia nemajú zákonnú povinnosť kŕmiť, šatiť a vzdelávať svoje deti, lebo taká povinnosť znamená nútenie rodičov k pozitívnej činnosti a tak ich pozbavuje ich práv. Rodič teda nesmie zabiť, alebo zmrzačiť svoje dieťa a zákon to správne zakazuje. Avšak rodič by mal mať zákonné právo nekŕmiť svoje dieťa, teda nechať ho zomrieť. Zákon nepatrične núti rodičov živiť svoje  deti a držať ch nažive.

Toto vo svojom pojednaní "Etika slobody" napísal Murray Rothbard, ktorý je spolu s Ludwigom von Misesom tvorcom rakúskej ekonomickej téorie. Jeho tvrdenie naplní znepokojením každého, kto svoje svedomie dostatočne neotupil nasávaním libertariánskej "etiky". Rothbardovi však treba vzdať hold za jeho
ideologickú konzistenciu. Svoju nehanebnú libertariánsku etiku dotiahol bez akéhokoľvek zaváhania do logického záveru a v tomto tvrdení vidíme libertariánizmus v celej jeho obscénnej nahote.

Povedali by ste, že pravoverní katolíci, spolu s čestnými mužmi každej kresťanskej tradície, filozofiu obhajujúcu takéto svinstvá odmietnu a jej propagátorov si budú držať pekne od tela. Ale ekonomické a politické teórie Misesa a Rothbarda naberajú na popularite aj medzi katolíkmi, ktorí sú frustrovaní z neprestajného narastania  sekulárneho štátneho molocha, sú znechutení rozleptávaním ekonomických slobôd a vystrašení z toho, ako si štát privlastňuje právomoci patriace rodinám, Cirkvi a miestnym komunitám. Tak sa obracajú na rakúskych ekonómov mysliac si, že dokážu oponovať novému totalitarianizmu.

To je ale kolosálny omyl. Ako povedal Orwell, "padli sme tak hlboko, že hlavnou povinnosťou inteligentných ľudí je opakovať samozrejmosti". Katolícka sociálna náuka vôbec nie je samozrejmá, dnes musí byť objavovaná a študovaná, ako čokoľvek iné. Keď ju však študujete ukazuje sa samozrejmé, že libertarianizmus je absolútne nepriateľský, ba je to otvorená antitéza k doktrinálnym princípom kresťanstva týkajúcim sa človeka, hospodárstva a štátu. Je to preto, že libertarianizmus je viac než ekonomická teória. Je to svetonázor a tak, ako jeho materialistické dvojča socializmus, je to priamy konkurent katolíckej viery.

Nová kniha Christophera Ferraru "Cirkev a Libertarián" nie je len zničujúcou kritikou toho, čo nazýva rakúsky libertarianizmus (odlišuje ho tak od miernejších foriem),  ale aj vyčerpávajúcim prehľadom katolíckej sociálnej náuky. Ferrara na úvod vysvetľuje, že historický fenomén kapitalizmu, ktorý rakúski teoretici oslavujú pre jeho materiálne prínosy, nie je stvorený voľným trhom, ale z väčšej časti to je výsledok vládnych konfiškácií, zásahov a udeľovania ekonomických výhod bohatým. Priemyselné revolúcie v Anglicku a Holandsku 18. storočia boli stimulované akumuláciou ohromných majetkov v rukách niekoľkých rodín, ktoré profitovali z konfiškácii majetkov Cirkvi, katolíckej šľachty a mešťanstva, ktoré protestantskí králi hľadajúci oporu svojich vratkých trónov štedro rozdeľovali svojim nohsledom.
Jediný kapitalizmus, ktorý kedy existoval, je aliancia kapitalistov a štátu, zväzok ktorý trvá až podnes. Ferrara sa usiluje dokázať, že rakúsky libertarianizmus je len čistá abstrakcia a nie tvrdý ekonomický realizmus, hoci sa to snaží predstierať.

Rovnako, ako väčšina filozofických a teologických bludov, sa aj rakúska škola mýli v chápaní ľudskej prirodzenosti a cieľa ľudskej existencie. Ferrara dokumentuje Misesove a Rothbardove (obaja boli agnostickí Židia) antikresťanské postoje a ich otvorené nepriateľstvo voči Cirkvi a jej vplyvu. Ich filozofia teda nenahliada na človeka vo svetle dedičného hriechu a straty pôvodnej milosti, vo svetle povinnosti voči Bohu a blížnemu a jeho schopnosti usilovať o svätosť a stav posväcujúcej milosti, ani vo svetle zvrchovanej dôležitosti jeho večného života. Namiesto toho považujú človeka za primárne amorálnu, hedónistickú a pohodlie hľadajúcú bytosť motivovanú výhradne úžitkom, respektíve predpokladajúcu, že nezáleží na inom ako na "etike slobody."

Tieto zámerne mravne a spirituálne indiferentné úvahy o trhu sú fatálne kontradiktórne a aby celý systém dokázali udržať, museli rakúski teoretici vytvoriť alternatívnu morálku. Akú?
Za prvé, osoba je chápaná ako "sám seba vlastniaci statok". Prvé prikázanie rakúskej školy je "absolútne vlastnícke právo každého indivídua na svoju vlastnú osobu". Druhé je: "absolútne právo na vlastnenie hmotného statku pre osobu, ktorá prvá objavila nepoužitý materiálny zdroj a nejakým spôsobom pomocou svojho vlastného úsilia tento zdroj používa či transformuje na iný". Preto nikto, ani človek, ani vláda nemôže donútiť človeka robiť niečo čo je v rozpore z jeho vlastnou vôľou, ani násilne obmedziť užívanie statkov, ktoré vlastní, okrem prípadu, keď si hore vymenované práva porušujú dvaja ľudia navzájom. Čo je toto, ak nie nový morálny zákon? Pre libertariánov rakúskej školy sú tieto princípy skutočnými dogmami.

Toto chybné chápanie človeka nutne vedie k chybnému chápaniu štátu. Ak človek nemá iný cieľ, len hľadanie vlastného uspokojenia, potonm štát nemá vyšší účel ako pomôcť  človeku naplniť jeho túžby. Pre Rakúšanov to znamená odstrániť všetko čo prekáža ľudskej aktivite, pričom sa nesmie nijako dotknúť absolútnej suverenity osoby a majetku každého človeka.

Rakúska libertariánska antropológia paradoxne podporuje aj iné teórie štátu, ktoré desia jej dnešných fanúšikov. Napríklad socializmus. Prečo by štát nemal celé to ľudské pachtenie sa po uspokojení vlastných potrieb obísť a a jednoducho túto spokojnosť nerozdávať? Napokon, to je predsa cieľ hry. Naplnenie ľudských túžob. Štát by  mohol eliminovať hospodársky handikep, ktorým trpí väčšina populácie a naštartovať biznis plnenia všetkých túžob každého jedného človeka. Rozšírenie myšlienok rakúskej školy tak podporilo nástup socializmu, pretože väčšina ľudí si osvojila zvodnú a ľahko predajnú rakúsku antropológiu, ale úmyselne už nezobrala spolu s ňou aj nový morálny kódex.

Ústredným rakúskym omylom je pojem slobodného trhu, ktorý, ak je ponechaný len sám na seba (čo je prakticky zhola nemožné), je per definitionem vždy "spravodlivý". V slobodnom trhu preto nejestvuje umelé zvyšovanie cien, v prípade nedostatku nejakého tovaru, či nebezpečenstva , či kartelu, ani vykorisťovanie robotníkov či nespravodlivá mzda.

Magistérium Katolíckej Cirkvi však výslovne, rozhodne a autoritatívne učí, že správanie sa trhu nie je bez prihliadnutia k iným morálnym aspektom iherentne spravodlivé a Ferrarova kniha je zlatou baňou odkazov na takéto prípady. Napríklad analýza notoricky ohavného správania sa Wal-Martu k svojim zamestnancom dokazuje, ako hrubo nespravodlivý vie trh byť.  

Napriek svetovej ekonomickej kríze, Wall-Mart v roku 2009 zvýšil ročný obrat o 7,2% na 405 milárd dolárov, pričom zahraničný predaj prekročil prvý krát v histórii 100 milárd. Ročný zisk pred zdanením bol viac ako 13 miliárd a rok skončil s voľnou hotovosťou 14.1 miliardy, čo predstavovalo medziročný nárast o 21 percent. Na  dividendách vyplatil akcionárom 11.5 miliardy, čo je o zhruba 58 percent viac ako predchádzajúci rok. Napriek tomuto enormnému úspechu zarobí priemerný predavač zamestnaný na plný úväzok 10.84 dolára za hodinu, teda 19 165 dolárov ročne a to je pod federálnou hranicou chudoby pre rodinu o štyroch členoch. V roku 2009 zarobil CEO Wall-Martu Lee Scott astronomických 29.7 milióna dolárov, čo je 1551 násobok platu bežného predavača. Rôzni členovia Waltonovského klanu (rodina zakladateľa spoločnosti) získali miliardy na rastúcej hodnote ich podielov, ktoré rastú aj počas svetovej krízy, v celkovej sume 84 miliárd dolárov. A 700 000 zamestnancov Wall-Martu nemá vôbec žiadne zdravotné poistenie a zvyšok dáva pätinu už tak biednej mzdy na obmedzené poistenie. A pri tom  bylen smiešny zlomok z bohatstva Waltonovcov zaistil plné zdravotné poistenie pre 1,4 milióna ich amerických zamestnancov.  Ako dokonalý príklad toho, ako "voľný" trh využíva vládu aby mohol externalizovať náklady a skrbliť na platoch zamestnancov, Scott vyhlásil, že zamestnanci bez zdravotného poistenia by mali uvažovať o verejnej pomoci (public assistance - štátom dotovaný program starostlivosti o chudobných, bezdomovcov a žobrákov, teda ľudí s príjmom pod istú stanovenú hranicu): "V niektorých našich štátoch môžu byť programy verejnej pomoci lepšou voľbou. Majú relatívne vysoko stanovenú hranicu príjmu a veľmi nízke poistné."

Hľa, ako veľký biznis prispieva k rastu opatrovateľského štátu, ktorým rakúski libertariáni tak hlasito opovrhujú.

Keď Ferrara skončí s obžalobou rakúskej ekonomickej školy, mohutne čerpajúc z prác jej zakladateľov a súčasných predstaviteľov, pokračuje s predstavením katolíckej vízie spravodlivého hospodárskeho, politického a sociálneho systému. Nie ako abstraktného konštruktu, ale praktickej doktríny so skutočnou históriou. Návrat k legitímnej autorite, k politickej a ekonomickej subsidiarite a profesným združeniam, k čo najväčšej disribúcii vlastníctva výrobných prostriedkov, ktorá je základom  obnovy. S ohľadom na to, že celospoločenský pohyb týmto smerom je zatiaľ v nedohľadne, ponúka Ferrara užitočné zhrnutie praktického distributivizmu a subsidiarity, ktoré je možné aplikovať v rodinách a medzi jednotlivcami na personálnej úrovni.

Ferrarova kniha Cirkev a libertarián je vynikajúce čítanie pre všetkých kresťanov, ktorí sa znepokojujú ekonomickými otázkami a nie sú si vedomí pôvodu a dôsledkov myšlienok, ktoré zastávajú. Pre tých čo autora nepoznajú: Ferrara je brilantný polemik a niekedy jeho polemické intermezzá trochu zastierajú ústrednú tému, rozhodne to však nie je dôvod pre zavrhnutie tejto inak nenahraditeľnej knihy.

Podľa
http://www.whatswrongwiththeworld.net/2010/11/the_church_and_the_libertarian.html
upravené a mierne doplnené

utorok, 4. decembra 2012

Sekulárny štát

Sekulárny štát v skutočnosti nejestvuje. Je prirodzeným usporiadaním vecí, že svetská moc podlieha duchovnej moci. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Inak povedané, je nemožné, aby štátu nevládla nejaká doktrína. Keď to nie je idea pravdy, je to ideológia omylu. Prirodzené usporiadanie sveta si to vyžaduje. Potrebuje poslúchať ducha a vskutku ho vždy poslúcha. Ducha pravdy, alebo ducha šialenstva.

Kardinál Pie

pondelok, 26. novembra 2012

Kráľ

Ježiš Kristus bol ustanovený Kráľom kráľov. Áno a od vtedy, čo sa hlása Evanjelium pravá sláva, pravá vznešenosť kráľov spočíva v tom, že sú Jeho zástupcami na zemi. Bola snáď veľkosť kráľov ohrozená krížmi žiariacimi na ich korunách? Boli snáď ich tróny menej slávne, alebo menej bezpečné, keď svoju vládu považovali za emanáciu, či účasť na Kristovom kraľovaní? Ježiš Kristus je Kráľ a ozajstná dôstojnosť, skutočná sloboda a pravá emancipácia moderných národov sa skrýva v ich práve na kresťanskú vládu. Stratili takéto národy niečo zo svojej slávy? Boli ich osudy menej krásne, menej šťastné, keď žezlo, ktoré im
vládlo, podrobilo sa žezlu Ježiša Krista?

Opakujem bratia, kresťanstvo nikdy úplne nerozkvitne, nikdy nedozreje, ak nezíska celospoločenský rozmer. Bousset to vyjadril takto: "Kristus nekraľuje, ak Jeho Cirkev nie je kráľovnou, ak národy prestanú Ježišovi Kristovi, Jeho náuke a Jeho zákonu vzdávať národnú poctu." Keď sa kresťanstvo krajiny zredukuje na malú oblasť osobného života, keď kresťanstvo prestane byť dušou verejného života, verejných inštitúcií, potom Ježiš Kristus začne zaobchádzať s krajinou tak, ako ona zaobchádza s ním. Požehnáva aj naďalej jednotlivcov, ktorí ho ctia, ale opúšťa verejné ustanovizne, ktoré mu neslúžia. A potom sa, vlády, národy a králi stanú pohyblivým pieskom na púšti a odpadnú ako jesenné lístie, ktoré odveje vietor.

Kardinál Pie, Opera omnia, vol. II, pp. 259–60

nedeľa, 25. novembra 2012

Bitka pri Montgisarde



Bitku pri Montgisarde vybojovali ayoubovské vojská a rytieri jeruzalemského kráľovstva 25. novembra 1177. Balduin IV. sa stal veľkým kráľom ani nie tak pre svoju múdrosť a odvahu, ale pre svoju neskrotnú vieru, cnosť ktorú preukázal v slávnej bitke pri Montgisarde. Keď Filip Flanderský odvolal útok na Egypt, vydal sa aj s vojskom na sever, kde sa k nemu pripojil Raymond s Tripolisu. Tento manéver spôsobil, že Jeruzalem ostal chránený len malou hŕstkou vojakov a zhodou okolností sa práve vtedy kráľov zdravotný stav veľmi zhoršil.
Saladin sa okamžite pokúsil využiť túto príležitosť a zamieril so svojou hlavnou armádou v počte 26000 elitných vojakov na Jeruzalem. Balduin pozbieral zvyšky síl, vstal z lôžka a v čele menej ako 600 rytierov a podporou pár tisíc pešiakov vyšiel Saladinovi v ústrety.  Kráľ bol v tej chvíli natoľko chorý a vyčerpaný, že si mnohí mysleli že zomrie. Jeden jeho súčasník napísal, že kráľ bol “už z polovice mŕtvy.” (1)
Saladin, dobre si uvedomujúc bezmocnosť kráľovho vojska, bez obáv pochodoval na Jeruzalem, až kým ho Balduin, neďaleko vrchu Montgisard, len 45 míľ od Jeruzalema nezastavil. Kresťania, pri pohľade na ohromnú moslimnskú armádu, zmeraveli od strachu. Takéto zúfalé situácie sú však príležitosťami, v ktorých veľkí muži dokazujú svoju veľkosť a Balduin zdvihol hodenú rukavicu. Zosadol z koňa a prikázal betlehemskému biskupovi pozdvihnúť relikviu Pravého Kríža. Kráľ pred svätou relikviou padol na tvár a prosil Boha o víťazstvo. Vstal, povzbudil mužov a vyrazil do útoku.
V nasledujúcej bitke “sa len niekoľko stoviek kresťanských rytierov zrazilo s dvadsiatimi šiestimi tisícmi saracénskych jazdcov a Saracéni boli zničení. Väčšina bola zabitá a Saladin sám sa  zachránil útekom na závodnej ťave. Mladý kráľ s mokvajúcimi rukami obviazanými hrubou vrstvou obväzov viedol útok – so svätým Jurajom po boku, ako sa niektorí ľudia dušovali a Pravý Kríž žiaril ako slnko. Či už to takto bolo, či nie, bolo to neuveriteľné víťazstvo, krásna ozvena prvej krížovej výpravy. Bol to zároveň posledný krát, keď bola taká veľká moslimská presila porazená tak malým kresťanským vojskom.(2)
Porazený Saladin, ktorý stratil deväťdesiat percent svojej armády sa vrátil do Káhiry a aj po rokoch opisoval túto bitku ak “obrovské nešťastie.”(3)
Balduin uznal, že za jeho víťazstvo môže predovšetkým Božia pomoc a nechal na tom mieste vybudovať benediktínsky kláštor zasvätený sv. Kataríne Alexandrijskej, pretože v deň jeho víťazstva bol sviatok tejto veľkej svätice.

1. Bernard Hamilton, The Leper King and His Heirs: Baldwin IV and the Crusader Kingdom of Jerusalem (New York, Cambridge University Press, 2005), p. 133.
2. Stephen Howarth, The Knights Templar (New York, Barnes and Noble Books, 1991) p. 133.
3. Bernard Hamilton, The Leper King and His Heirs, p. 136.

piatok, 16. novembra 2012

Kňaz, ktorý nie je monarchista

Kňaz, ktorý nie je monarchista, nie je hodný stáť pred oltárom. Kňaz, ktorý je republikán, je vždy človek slabej viery. Boh pomazáva panovníka na hlavu kráľovstva, zatiaľ čo prezident je volený pýchou ľudu. Kráľ zostáva pri moci uplatňovaním Božích prikázaní, prezident uspokojovaním tých, ktorí majú  moc. Kráľ k Bohu svojich verných poddaných vedie, prezident ľudí od Boha odvádza.

                                                                                          Vladimír, metropolita kyjevský

streda, 7. novembra 2012

Největší lži


Největší lží demokrata bylo přesvědčit lidi, že jejich systém je svoboda a že nic dokonalejšího nikdo nevynalezl.

Největší lží bankovního parazita bylo přesvědčit lidi, že mají protestovat proti vládě.

Největší lží státu je předstírání, že se postará lépe než rodina.

Největším klamem Levice je představa, že osobní odpovědnost lze nahradit solidaritou.

Největším klamem Pravice je představa, že podle úspěchu lze hodnotit lidi.

Největší lží médií je cokoliv, co napíšou.

Největší koncentraci lží v místě a čase produkuje volební kampaň.

Největším sebeklamem člověka je pocit, že společenské zlo je způsobené nějakým systémem a nikoliv jeho vlastním morálním deficitem.

Největším omylem studenta je pocit, že školní docházkou získá cokoliv víc než jen titul.

Největší podvodem demokracie je fakt, že ani všechny volby světa nepohly s dějinami byť o milimetr.

Největším sebeklamem občana je pocit, že občanská práva jsou něčím víc než jen burákem hozeným za jeho nevolnictví vůči státu.

Největším oklamáním ženy bylo dát jí zaměstnání a nazvat to osvobozením.

Největším oklamáním muže bylo dát mu zrcadlo a říct mu, že na tom obrazu záleží víc než na Muži.

Největším prokletím člověka je názor, že se nemá zpovídat něčemu vyššímu než jen sobě.

Největší škodou Lidstva je to, že ho někdo prohlásil za nutné ohledu, čímž ho brzo ovládne.

Největší lží moderní medicíny je vše, co najdete v lékárnách; zato její pravda je vepsána do příbalových letáků.

Největší lží úředníka není nic, protože on jen papouškuje, co má v lejstrech, aby všichni ostatní měli život 
složitější.

Největším sebeklamem ideologa tolerance je dojem, že je něčím víc než omámená Angelika v náruči sultána (ale bohužel tak často nevypadá).

Největší lží vědy je dogma, že člověk pochází z opice. Naopak se k ní blíží.

Největším omylem materialisty je představa, že dogmata a sekty patří do sféry náboženství. Přitom v politice se to jimi jen hemží.

Největší lží humanisty je krédo, že národ je přežitek. Jak je libo, ale s národem jsme v pospolitosti, kdežtou s 
humanistou v pr… (pardon, v permanentním humanitárním bombardování těch, co se nevejdou do jimi řízeného „lidstva“)

Největším omylem doby je víra v pokrok, protože pokrokem je jen to, co nás dovede k cíli.

Největším omylem ekonoma je tvrzení, že ekonomiku nelze ovládat. Lze ji řídit a ovládat jako lze řídit elektrickou síť, a tak se tomu děje.

Největším omylem Čechů jsou jejich moderní ikony Masaryk a Havel, pokud ovšem českým státním zájmem není sionismus.

Největší lež a nenávist přinesli ti, co mluvili o pravdě a lásce, stejně jako války nosí ideologové míru a lidských práv.


www.monarchista.cz

utorok, 23. októbra 2012

Bezákov "najväčší pohoďák" odhalený

Prinášame jeden obrázok, ktorý dobre ilustruje, kto je v skutočnosti "najväčší pohoďák" (takýmito slovami neváhal v minulosti biskup Bezák  počastovať samotného Boha uvádzajúc ho do kontextu nie práve najmravnejšieho - a to používame eufemizmus - festivalu).

K skutočnosti má zrejme bližšie nasledovný obrázok - "najväčší pohoďák" na obrázku vpravo s "pohodovou" gitarkou.



piatok, 19. októbra 2012

Zvrácený stát podporuje zvrácené jednání



Tento prejav predniesol  predseda monarchistického združenia MONOS David Hibsch (na fotke) na zhromaždení Obrana hrdosti normálních lidí, usporiadanom Akciou D.O.S.T.  sobotu 18. 8. 2012 pred sochou sv. Václava na Václavskom námestí v Prahe)


Zdravím Vás všechny, kteří jste dnes přišli na toto významné místo naší vlasti podpořit něco tak prostého a jasného jako běžná rodina, tvořená mužem, ženou a dětmi.

Přijel jsem z Ostravy a hovořím zde za Monarchistické občanské sdružení MONOS. Hned v úvodu chci poděkovat iniciativě DOST a jejímu předsedovi Michalovi Semínovi za zorganizování této demonstrace a vůbec za vše co v této zemi DOST podniká, protože řečeno s klasikem, když je někdo jediný, kdo může něco udělat, tak prostě musí.

Kdo by si z nás pomyslel, když jsme zde přešlapovali v roce 1989 a civěli na balkón bývalého nakladatelství Melantrich, kde se promenovali noví političtí vůdci, že tady budeme jednou stát, abychom obhajovali smysl a význam něčeho tak přirozeného a normálního jako je rodinný život. Je pravda, že jsme již tenkrát mohli cosi odtušit z té nesourodé trojky Karel Kryl, Václav Havel a Karel Gott. 

Už tehdy nám mohlo svitnout, že zřejmě vypukne doba přinejmenším podivná, ale že bude až tak podivná, to jsme asi nečekali. Z té balkónové trojky nejvíce tušil jen Karel Kryl. Když jsem přemýšlel co vlastně říci k tématu, musím říci, že mi docházela slova, protože co říci k tak fatálně absurdní situaci? Nemáte dojem, že jsme v pozici „hlasu volajícího na poušti“? Kde jsou všichni? Proč zde není půl miliónu lidí jako kdysi na Letné? O co tady vlastně jde? Já tedy rozhodně vím, o co tady nejde. Nejde totiž o ty nešťastníky, co se zde hodlají po poledni promenovat a sami sebe zesměšňovat. Vždy totiž existovaly lidské tragedie tohoto druhu, ale je to možná poprvé na Evropské půdě od pádu Římského impéria, kdy jsou tragikomické projevy homosexuálního způsobu života podporovány státní autoritou, prohlášeny za přirozené, za projev svobody, za cosi úctyhodného a obohacujícího, abych tedy užil slova biskupa Václava Malého, který svého času toto prohlásil na jedné tiskové konferenci, když se jej novináři ptali na tehdy ještě neschválený zákon o registrovaném partnerství. Nejde tady o homosexuálně jednající jedince, protože jde o něco víc. Jde o homosexuální ideologii, která nabývá povahy kulturní revoluce, ne nepodobné Kulturkampfu kancléře Bismarcka v devatenáctém století či maoistické kulturní revoluce ve století dvacátém. Homosexualismus je jednou z tisíce podob revolučního marxismu. Předpokladem jeho celospolečenského přijetí je přesvědčit většinu, že homosexuálové jsou či byli perzekvováni, a že jim něco dlužíme. Já tedy o žádném takovém dluhu nevím, neb jsem nikdy nepořádal hony na homosexuály s klackem v ruce, a pokud vím, nedělo se tak ani před rokem 1989, ani po něm. Musím však po zkušenostech říci, že tahle taktika skvěle funguje zvlášť na ženskou populaci, která vždy soucítí s pronásledovanými, přičemž se předpokládá, že ženy pak domluví svým mužům. No, a poněvadž matky mají zásadní vliv na děti, když jsou otcové v práci, a to stále déle a déle, předpokládá se, že budou patřičně formovat i děti. Co nezvládnou ony, to pak dotáhne škola a pornoprůmysl. Fatálně však selhávají sami muži. Nechali se totiž převychovat v pragmatické materialisty, v partu slabochů, kteří svou mužnost dokazují tak maximálně u piva před velkoplošnou obrazovkou. Tohle není k smíchu, protože jde o skutečný a promyšlený marketingový plán.

My jsme sem dnes přišli s transparentem, kde stojí - ZVRÁCENÝ STÁT PODPORUJE ZVRÁCENÉ JEDNÁNÍ. A to je přesně to, oč zde běží. Jde tady o tento stát, přičemž bych rád věřil, že je stále ještě prakticky našim státem. Je pro mě obtížné tomu ještě věřit, když současný stát ztělesňují lidé, kteří přímo či nepřímo podporují tuhle homosexuální párty v ulicích hlavního města. Jde tady o premiéra této země, primátora města, ministra zahraničí, ale také o velvyslance USA, Izraele a Nizozemského království a další. Podpora homosexuální ideologie velvyslanci je zvlášť pikantní. Kdyby se totiž za starých časů velvyslanec takto aktivně projevoval na území cizího státu, byl by ze země vyhoštěn, protože by šlo a zasahováni do vnitřních záležitostí země, kde je přeci pouhým hostem. Ale vraťme se k těm našincům. Pokud mě paměť neklame, tak snad i v demokracii platí, že je-li někdo pověřen politickou funkcí, je povinen hájit principy, které v dlouhodobém horizontu vedou k obecnému dobru. Pokud se zamyslím nad funkcí rodiny ve společnosti, docházím k závěru, že z pohledu státu je nejpřínosnějším elementem, protože přinejmenším plodí nové plátce daní a udržuje zalidnění země. Vzhledem k tomu, že homosexuální chování tento aspekt postrádá, tak se mi jeví, že politická podpora tohoto života státem je nelogická a je projevem nepřátelství vůči obecnému dobru. Z toho bych asi logicky došel k závěru, že je rozumu se příčící, když veřejní činitelé podporují Prague Pride, která je pouze vnější projev homosexuální ideologie. 

Činím tedy závěr: naši veřejní činitelé postrádají rozum. Jsou však voleni lidem, takže zřejmě půjde o kolektivní jev. Jenže my také víme, že ti našinci to nemají tak úplně ze své hlavy, a že ona absence rozumu je mezinárodní družbou s Bruselem, s Londýnem, Washingtonem, Tel Avivem atd. Skutečně však věříte, že tvůrci marketingového plánu jsou bez rozumu? Naopak!!! Ti jsou chytří či lépe řečeno vychytralí až běda. Vždyť i ty tragické figury, jež mají nutkavou potřebu se ostatním předvést, jsou, řečeno se soudruhem Uljanovem, jen „užitečnými idioty“ velkého snu sociálních paranoiků provést „světovou revoluci“. Docházím k závěru, že srdce našich politických maňasů tlučou pro revoluci, ať již si to přiznají či nikoliv. Kdyby tomu tak totiž nebylo, tak se nebudou nepředhánět v podpoře zvrhlých akcí typu Prague Pride, protože budou mít před očima vlastní rodiny, děti a budoucnost země v horizontu alespoň padesáti let.

Ale bylo tomu někdy jinak? Co kdy udělala jakákoliv vláda od roku 1989 pro ty, kteří chtěli vždy pracovat, platit spravedlivé daně, bydlet, založit rodinu a mít více dětí než jen dvě? Myslím, že vůbec nic. Lidé přistupující k životu odpovědně byli pro naše politické elity vždy nepodstatní, protože jsme jim dobří jen tehdy, když máme přijít k urnám. Za ta léta už leccos lze zhodnotit a mé hodnocení je, že politická správa tohoto státu vždy vytvářela a udržovala podmínky pro sociální a především duševní asociály. Vždyť i v tzv. pravicovém spektru znám jen pár skutečně charakterních lidí, a pokud jde o socialisty či komunisty, tak to byli vždy jen obchodníci s lidskou bídou sociální i mravní. Koneckonců pozorný člověk je prokoukne, když se zadívá na soukromý sociální status těchto zastánců bědných. Ať se na to dívám z kterékoliv strany, tak drtivou většinu vládnoucích od roku 89 mohu směle označit prastarým pojmem „zemský škůdce“. Je-li pravdou, že jsme je pověřili mocí my sami, pak jsou jen odrazem našich vlastních duší a priorit a my logicky žijeme ve ZVRÁCENÉM STÁTĚ. Avšak nezoufejme, co je ZVRÁCENÉ se může přeci OBRÁTIT, neb člověk může vždy změnit sám sebe, bude-li sám chtít. Proto vyzývám k OBRATU, vždyť politických reprezentací už tady bylo, každá přinášela geniální myšlenky a řešení, přičemž to vždycky skončilo stejně. Politické revoluce tento vnitřní problém nevyřeší, protože je vždy vyvolávají titíž lidé a v této chvíli se o revoluci opět pokoušejí. Chce to jen nebýt lhostejným, vymanit se ze stádního myšlení a jednání, z onoho marketingového plánu a trvat na tom, že stát je tady pro nás a ne my pro něj.
Po tom všem, co tato země zažila, je někdy vskutku obtížné hledat onu hrdost. Vždyť bylo pošlapáno prakticky vše, co kdy mělo pro naše předky význam a nyní přišla na řadu i přirozenost. Kde to skončí, ptám se. My máme zcela odlišnou představu o státě a státní autoritě. My chceme a toužíme po vládci. Vládci, který má charakter muže, jehož socha se tyčí na tomto náměstí. Na vládce jako je sv. Václav lze být skutečně hrdý, stejně jako na ženy s charakterem sv. Ludmily, která mu předala víru a zásadu, že ctnost je více než momentální zisk. Na sv. Prokopa, který neplýtval slovy, za to více hovořil s vládcem absolutním a zušlechťoval tuto zem prací. Svatého Vojtěcha, kterému lid spílal, a on vždy myslel na jejich nejvyšší dobro a sv. Anežku, která dokázala odlišit podstatné od nepodstatného a pochopila, že člověk jednou opustí vše a nebude důležité, co měl, jak významným byl, ale pro co žil. Takové lidi považujeme za páteř národa, která je dnes zlomená. Buďme hrdí také na muže, ženy a děti nepodléhající marketingovým strategiím zatím mocných toho světa. Věřím, že takoví lidé v této zemi stále jsou, byť dnes nejsou na tomto náměstí. Dokud však lidé této země nepřehodnotí své priority a nezbavíme se mýtu, že člověk sám určuje co je dobré a co zlé, do té doby budeme žít ve vnitřním otroctví, které se nakonec vždy projeví také otroctvím politickým. Homosexualismus je jednou z cest do otroctví, a ti kteří jej politicky podporují a prosazují, nenávidí člověka, nenávidí rodinu, nenávidí společnost, nenávidí vše, co ztělesňuje toto Myslbekovo sousoší, víru našich předků a historii této země.

Přeji Vám i sobě odvahu vzdorovat otroctví a jejich nositelům.

A přeji nám všem, abychom opět byli schopni rozlišit skutečné dobro od toho, co se jen za dobro vydává.

David Hibsch

utorok, 18. septembra 2012

Liberalizmus je hriech


Don Felix Salva Y Salvani
Liberalizmus, či doktrinálny alebo praktický, je hriech. V doktrinálnej oblasti je to heréza a teda smrteľný hriech proti viere. V praktickej sfére je to hriech proti Božím prikázaniam a proti Cirkvi, ktorý v konečnom dôsledku prestupuje všetky prikázania. Presnejšie povedané, v doktrinálnej oblasti liberalizmus útočí na samé základy viery, je to radikálna a univerzálna heréza, pretože je to súhrn všetkých heréz. V praktickej oblasti je to radikálne a všeobecne porušenie Božieho zákona, pretože liberalizmus schvaľuje a autorizuje každé možné možné prestúpenie tohoto zákona. Liberalizmus v doktrinálnej sfére predstavuje formálne a trvdošijné popretie všetkých kresťanských dogiem. Odmieta dogmu ako takú a nahrádza ju osobným názorom, či už je to názor doktrínu postulujúci, alebo doktrínu negujúci a konsekventne popiera všetky doktríny. Ak by sme mali detailne spísať všetky dogmy alebo doktríny, ktoré liberalizmus popiera, dostali by sme zoznam všetkých kresťanských dogiem, od Vtelenia po Neomylnosť. Napriek tomu, sám liberalizmus je výsostne dogmatický, hoci to odmieta uznať. A práve jeho fundamentálna dogma, dogma o absolútnej nezávislosti rozumu – či jedinca, či spoločnosti – popiera a odmieta všetky kresťanské dogmy. Katolícka dogma je autoritatívna deklarácia zjavenej pravdy, alebo pravdy, ktorá zo Zjavenia bezprostredne vychádza, pričom túto pravdu neomylne deklaruje Bohom konštituovaný exponent – pápež. To si z logiky veci vyžaduje od jednotlivca i od spoločnosti poslušné prijatie deklarovanej dogmy. Liberalizmus túto poslušnosť odmieta uznať a odmieta akúkoľvek autoritu. Nárokuje si suverenitu individuálneho a spoločenského rozmu a na trón povyšuje filozofický racionalizmus. Neuznáva žiadnu dogmu okrem dogmy vlastného sebaurčenia. Preto je to heréza, fundamentálna a radikálna vzbura ľudského rozumu proti Bohu. Liberalizmus samozrejme odmieta absolútnu jurisdikciu Boha Ježiša Krista nad jednotlivcami i spoločnosťou a konsekventne odmieta jurisdikciu, ktorú Boh zveril viditeľnej hlave Cirkvi nad každým veriacim, bez ohľadu na jeho hodnosť a pôvod. Naviac, popiera nutnosť Zjavenia a povinnosť každého človeka pod hrozbou večného zatratenia sa Zjaveniu podriadiť. Popiera formálny motív viery, ktorým je autorita zjavujúceho Boha a pripúšťa zo zjavenej náuky len toľko, koľko dokáže svojimi biednym schopnosťami pochopiť alebo koľko si sám vyberie. Popiera neomylný učiteľský úrad Cirkvi a Pápeža a v dôsledku toho všetky doktríny, ktoré sú touto autoitou vyučované. Sám seba ustanovuje za mieru a pravidlo viery a tak robí celé Zjavenie zbytočným. Popiera všetko čo sám nehlása. Neguje všetko čo sám netvrdí. Neschopný potvrdiť akúkoľvek pravdu ležiacu mimo jeho dosah, popiera možnosť existencie akejkoľvek pravdy, ktorú nevie pochopiť. Zjavenie pravdy presahujúce ľudský rozum preto ihneď vylučuje. Božstvo Ježiša Krista leží mimo jeho horizont. Cirkev je mimo jeho pochop. Podrobenie sa ľudského rozumu Slovu Kristovmu , alebo jeho božsky ustanovenému zástupcovi (Katolíckej Cirkvi a najmä pápežovi) je pre liberalizmus neprijateľné. Liberalizmus je radikálne a všobecne odmietnutie Božej pravdy a kresťanskej dogmy, teda je to najzákladnejší druh herézy, najväčšia vzbura proti Božej autorite a jeho Cirkvi, podobný Luciferovi a jeho maxime „Non serviam! Vo všeobecnom popretí zjavenej pravdy prirodzene pramení popieranie jednotlivých dogiem, či celých, alebo ich častí. Preto napríklad popiera platnosť viery pri krste, preto hlása rovnosť všetkých náboženstiev a kultov, popiera svätosť manželstva, popiera neomylnosť Rímskeho biskupa, odmieta prijať jeho príkazy a učenie a podrobiť sa im atď.
V praktickej rovine je liberalizmus stelesnením radikálnej nemravnosti. Mravnosť žiada štandard a návod pre správne konanie. Mravnosť potrebuje hierarchiu cieľov a poriadok, v rámci ktorého jestvuje subordinácia jednotlivých prostriedkov zameraných na dosiahnutie posledného cieľa. Potrebuje princíp, alebo základné pravidlo pre všetko konanie, ktorým si subjekt mravného činu, teda rozumné stvorenie, dokáže určiť smer, ktorého sa pre dosiahnutie posledného cieľa treba pevne držať.
V morálnej rovine môže byť týmto učujúcim princípom len večný intelekt nekonečného a nestvoreného Boha. Stvorený rozum, sa musí v morálnej oblasti riadiť svetlom Nestvoreného rozumu, Počiatku všetkých vecí. Teda princípom mravného chovania musí byť zákon, stanovený Nestvoreným Intelektom a preto sú absolútnou požiadavkou mravného konania poslušnosť a podriadenie sa morálnemu poriadku. Liberalizmu ale hlása absurdný princíp ničím neobmedzenej suverenity ľudského rozumu a popiera akýkoľvek intelekt mimo seba samého a deklaruje svoju nezávislosť v rovine poznania a teda aj v rovine konania, čiže mravnosti. Prináša morálku bez zákona, bez poriadku, slobodu konať čo sa človeku páči, mravnosť ktorá nie je mravnosťou, pretože mravnosť implikuje nie len zameranie na cieľ, ale vyžaduje vymedzenia a vytýčenie, ktoré jej môže dať len zákon. Liberalizmus je v sfére konania univerzálnou licenciou na všetko, ktorá neuznáva žiadny princíp či zákon okrem seba samého.
Môžeme teda povedať, že v rovine ideí je liberalizmus absolútnym bludom, v rovine skutkov absolútnym neporiadkom. V oboch prípadoch je to veľmi ťažký a smrteľný hriech, pretože hriech je vzbura proti Bohu, či myšlienkou, či skutkom a vyvýšenie človeka na miesto, ktoré patrí Stvoriteľovi.
Liberalizmus je smrteľný hriech. Katolícka teológia nás učí, že nie všetky hriechy sú rovnako ťažké a že jestvujú rozdiely aj medzi všednými hriechmi, aj medzi smrteľnými hriechmi aj medzi záslužnými skutkami. Žávažnosť hriechu sa určuje predovšetkým predmetom, na ktorý hriech útočí. Rúhanie, napríklad, útočí priamo na Boha samého a je to hriech oveľa ťažší ako hriech proti človeku. S výnimkou formálnej nenávisti voči Bohu, ktorá predstavuje ten najťažší zo všetkých hriechov a ktorý smrteľníci páchajú len zriedka, pokiaľ nie sú v pekle, najťažšie z hriechov sú tie proti viere. Dôvod je zrejmý. Viera je základom nadprirodzeného rádu a hriech je hriechom vtedy, keď v nejakom bode smeruje proti tomuto nadprirodzenému poriadku. Najväčší hriech je ten, ktorý útočí proti jeho základu, lebo ak sa zničia základy, zničí sa celá stavba. Odpílením konára strom nezahynie, odrezaním kmeňa či koreňov áno a viac nezakvitne ani neprinesie ovocie. Hriech proti viere popisuje sv. Augustín týmito slovami: Hoc est peccatum quo tenentur cuncta peccata. To je hriech, ktorý obsahuje všetky ostatné hriechy.
Sv. Tomáš Akvinský, s jasnosťou jemu vlastnou, o tom hovorí: “Závažnosť hriechu je určená odstupom, ktorý medzi človeka a Boha vnáša. Hriech proti viere vzďaľuje človeka od Boha v najväčšej možnej miere, pretože ho pozbavuje pravého poznania Boha. Z toho plynie, že hriech proti viere je najťažší z hriechov.”
Ak je hriech proti viere len hriešnou priváciou poznania Boha, nemá rovnakú váhu ako priamy a formálny útok na dogmy explicitne obsiahnuté v Božom Zjavení.
V tom druhom prípade hriech proti viere, sám o sebe ťažký, priberá závažnosť herézy. Obsahuje všetku zlobu bezbožnosti a stáva sa otvoreným protestom proti učeniu viery, alebo sa stáva otvoreným prihlásením sa k učeniu, ktoré bolo zavrhnuté ako falošné a bludné.
Okrem toho smrteľný hriech proti viere býva sprevádzaný tvrdosťou srdca, tvrdošijnosťou a uprednostňovaním vlastného rozumu pred rozumom samotného Boha. Preto heretické učenia a činy nimi inšpirované, predstavujú, okrem už spomínanej formálnej nenávisti k Bohu, ktorej sú schopní len démoni a zatratenci v pekle, ten najťažší z hriechov. A tak liberalizmus, ktorý je herézou a jeho pôsobenie, ktoré je tiež heretické, sú podľa kresťanského zákona tými najťažšími hriechmi. Je to väčší hriech ako rúhanie, krádež, smilstvo, vražda alebo hociktoré iné prestúpenie Božieho zákona. Moderný naturalizmus to nie je schopný ani vidieť ani chápať. Ale zákony Cirkvi vo veciach viery a mravov sú nezmeniteľné. To čo prikazujú dnes, prikazovali aj včera a heréza zostáva herézou, bez ohľadu na podobu akú práve má. Vzhľad klame a diabol sa často ukazuje ako anjel svetla. Nebezpečenstvo rastie spolu so príťažlivosťou vonkajšieho zjavu a heréza nebola nikdy tak zákerna ako je dnešná forma liberalizmu. Jeho záber je široký, dotýka sa všetkého, skvelo sa maskuje a mení svoj výzor. Jeho najúčinnejší nástroj je volanie po “slobode zmýšľania”, ktorá je v jeho ponímaní tá najvyššia cnosť. Chváli sa “oslobodením intelektu od dogmatizmu”, čo v skutočnosti znamená, že sa chváli nevedomosťou a pýchou.
Stretnutie s takýmto nepriateľom si vyžaduje mimoriadnu statočnosť a nepretržitú bdelosť. Ak sa s ním stretneme, naše katolícke svedomie mu musí odporovať so všetkou silou, ktorú dokáže pozbierať. Heréza a jej prejavy sú hriechy. Liberalizmus je koreňom herézy, stromom zla na ktorého konároch hniezdia harpyje bezbožnosti. Je to zlo všetkého zla.
* slovo formálny v tomto texte je použité v jeho pôvodnom zmysle a nie v modernom, ktorý pod formálnym rozumie niečo prázdne, zbytočné a urobené len na oko.

nedeľa, 16. septembra 2012

Parlamenty a národy sa pominú, Kristovo slovo trvá naveky

Žiadny národ nemá svoje miesto na svete isté naveky. Tieto bláznivé vlády a parlamenty, ktoré si neuvedomujú vlastnú dočasnosť sa jedného dňa nadobro stratia: koniec dejín je v našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Lyonský arcibiskup Philippe Kardinál Barbarin, po stretnutí s ministrom francúzskej vlády, ktorá čoskoro presadí v parlamente zmenu definície manželstva tak, aby vyhovovala aj zvráteným a neprirodzeným zväzkom, okrem iného vyhlásil:

"Bude to mať množstvo dôsledkov, ktoré nemožno ani spočítať. Potom sa pokúsia vytvoriť "páry" z troch alebo štyroch. A potom, jedného dňa, pravdepodobne zrušia zákaz incestu...... Manželstvo je slovo, ktoré označuje baštu, pevnosť, ktorá tej najzraniteľnejšej súčasti spoločnosti, teda žene ktorá rodí, dáva šancu, aby mohla porodiť v tých najlepších možných podmienkach...... Pre nás má prvá stránka Biblie viac sily a pravdy, aby pretrvala národy a stáročia, než oportunistické a pomíjavé rozhodnutia parlamentu."

Prirodzene, pre tieto slová sa stal terčom mediálnych útokov.

rorate-caeli.blogspot.com

piatok, 14. septembra 2012

Čo je to liberalizmus?


Don Felix Sarda Y Salvany
Protestantizmus prirodzene plodí toleranciu k bludom. Zavrhujúc princíp autority v náboženstve, nemá ani definíciu ani žiadne kritérium pre vieru. Princíp, že každý jednotlivec, alebo každá sekta, smie interpretovať poklad Zjavenia podľa svojho súkromného úsudku, dáva vzniknúť nekonečným rozdielom a protikladom. Svojou vlastnou nemohúcnosťou a vďaka chýbajúcemu hlasu autority v otázkach viery, s musí uznať za platný a pravoverný akýkoľvek názor, ktorý vytryskol zo súkromného úsudku. Tak sa , pod tlakom vlastných premís dostal protestantizmus nevyhnuteľne k záveru, že ani jedno vierovyznanie nie je lepšie ako druhé. A tak sa teda usiluje svoju vlastnú rozporuplnosť skryť pod falošným hávom slobody svedomia. Viera, podľa protestantizmu, nepramení v legitímne a božsky ustanovenej autorite, ale vychádza priamo z ničím nehateného rozumovania či okamžitého rozmaru týkajúceho sa predmetu Zjavenia. Jedinec, alebo sekta, vykladá Zjavenie podľa svojej ľubovôle, príjmajúc a zavrhujúc to, čo sa mu práve páči alebo nepáči. Ľudovo sa to nazýva sloboda svedomia. S odvolaním sa na tento princíp ateizmus úplne rovnakým spôsobom, odmieta celé Zjavenie a protestantizmus, ktorý túto premisu priniesol, je bezmocný proti jej dôsledkom. Je predsa jasné, že ak pod záštitou slobody svedomia jestvuje právo odmietnuť nejakú časť Zjavenia, ktorá sa práve niekomu nepozdáva, pod rovnakou zámienkou je možné zavrhnúť aj Zjavenie celé. Ak sú všetky vierovyznania rovnako dobré, rovnako dobré musí byť aj vierovyznanie žiadne. Bezbožnosť ovládla bojové pole s pomocou smrtonosného racionalizmu a prebila sa do samotnej citadely protestantizmu, neschopného ubrániť sa svojmu vlastnému dieťaťu. Ako výsledok, medzi ľuďmi tejto krajiny pozorujeme (okrem dobre formovaných katolíkov), že autoritatívne a pozitívne náboženstvo absolútne prepadlo a náboženská viera a neviera sa stala len záležitosťou názoru, takže v nej budú medzi ľuďmi vždy jestvovať podstatné rozdiely a každý je slobodný vytvoriť si vlastné vyznanie, prípadne nemať žiadne.
Taká je hnacia sila herézy, neprestajne okupujúcej náš sluch, zaplavujúcej našu literatúru a tlač. Proti tomuto musíme byť neprestajne ostražití najmä preto, lebo na nás útočí pod zákernou maskou falošnej lásky, v mene falošnej slobody, a pod zámienkou náboženskej tolerancie.
Tento princíp sa rozvetvuje na mnoho strán a zasahuje korene rodinného, občianskeho a politického života, ktorého životná sila závisí na výžive, ktorú mu poskytuje udržujúca sila náboženstva. Pretože náboženstvo je puto, ktoré nás zjednocuje s Bohom, Zdrojom a Cieľom všetkého dobra. Neviera, či virtuálna ako v protestantizme, alebo explicitná ako v agnosticizme trhá zväzok medzi Bohom a ľuďmi a usiluje sa vybudovať ľudskú spoločnosť len na základe absolútnej ľudskej nezávislosti. Liberálna propaganda spočíva na týchto princípoch:
1. Absolútna zvrchovanosť jednotlivca a jeho úplná nezávislosť na Bohu a Božej autorite.
2. Absolútna zvrchovanosť spoločnosti a jej úplná nezávislosť na všetko čo nepovstalo z nej samej.
3. Absolútna občianska zvrchovanosť implikovaná právom ľudu nezávislo si tvoriť vlastné zákony v rámci čoho je výslovne odmietané akéhokoľvek iného kritérium ako vôľa ľudu vyjadrená všeľudovým hlasovaním resp. paralamentnou väčšinou.
4. Absolútna sloboda myslenia v politike, morálke či náboženstve. Neobmedzená sloboda tlače.
Toto sú najzákladnejšie a najradikálnejšie princípy liberalizmu. Vo vyzdvihnutí absolútnej zvrchovanosti jednotlivca a jeho nezávislosti na Bohu nachádzame pôvod všetkého ostatného, čo liberalizmus prináša. Ak to máme pomenovať jedným slovom, tak je to racionalizmus, čiže doktrína o absolútnej zvrchovanosti ľudského rozumu a ustanovení ľudského rozumu za mieru všetkej pravdy. Potom tu máme individálny, spoločenský a politický racionalizmus, ktorého prejavmi sú, absolútna sloboda náboženstva, zvrchovanosť Štátu, sekulárne vzdelávanie, odmietanie každého vzťahu verejného života spojenia a náboženstva, manželstvo, sankcionované a legitimizované výhradne Štátom, atď. Jedným slovom, ktoré je syntézou toho všetkého, máme tu všeobecnú sekularizáciu, ktorá upiera náboženstvu možnosť akejkoľvek aktívnej intervencie do verejného života. Teda čistokrvný ateizmus.
Vymenovali sme zdroje liberalizmu, čo sa týka jeho ideií. Ak pohliadneme na protestantské a bezbožné prostredie, v ktorom žijeme, tak to vytvára intelektuálne ovzdušie, ktoré neprestajne vdychujeme do našich duší. Východiská liberalizmu nezostávajú len na teoreticko - špekulatívnej úrovni, ale reálne infikujú náboženské myslenie. Ľudia nie sú iba čisto kontemplatívne bytosti. Doktríny a vierovyznania ktoré si osvojujú sa potom musia logicky prejavovať aj v ich skutkoch. Dnešná teoretická úvaha sa stáva zajtrajším uskutočneným činom, lebo ľudia už z povahy svojej prirodzenosti zvyčajne konajú tak ako zmýšľajú. Preto dnes je ľahké pozorovať racionalizmus vo všetkých aspektoch našej reality. Jeho hmatateľné stopy a prejavy nachádzame v tlači, v legislatíve i v spoločenskom živote. Sekulárna tlač je ním napáchnutá a jednohlasne deklaruje absolutné oddelenie verejného života a náboženstva. Stal sa rozlišovacím znakom žurnalizmu a každý editor, ktorý ho dennodenne nerozhlasuje vo svojich titulkoch rýchlo pocíti ostrý nôž verejného odsúdenia. Sekularizácia je neprehliadnuteľná v zákonoch o manželstve a rozvode, v samotných základoch našej spoločnosti, v sekulárnom vzdelávaní, kardinálnom princípe nášho verejného školstva, šíri sa do sŕdc budúcich občanov a rodičov, je povinnou súčasťou školskej legislatívy, klinom ktorým vnikol do spoločnosti socializmus, pozorujeme ju v reči a bežnom spoločenskom styku. Nepretržite a opakovane sa zjavuje v tajných spoločnostiach, organizovaných ako deštruktívne kontranáboženstvá, ktoré vôbec neskrývajú úmysel zničiť Katolicizmus, je postrachom našich inštitúcií a krajinu vydáva do rúk sprisahancov, ktorých plány a metódy, skryté mimo zorné pole verejnosti, postupne budujú tyraniu temonty. Tisícmi spôsobov nachádza racionalizmus vyjadrenie a priestor pre realizáciu vo verejnom a občianskom živote a hoci sa jeho prejavy môžu zdať príliš rôznorodé, vždy je pozoruhodne jednotný a systematický v opozícií voči Katolicizmu. Či je dirigovaný zhora, alebo spontánny, vždy postupuje rovnakým smerom. Bez ohľadu na typ, druh, či školu, ku ktorej sa ten ktorý liberalizmus priznáva, či v spoločnosti, či v rodine, či v politike, vždy nesie rovnaký charakteristický znak – odpor k Cirkvi a vždy stigmatizuje horlivých obrancov Viery ako reakcionárov, klerikálov, ultramontanistov a pod. Kdekoľvek ho nájdeme, nech má akúkoľvek rovnošatu, liberalizmus je vo svojom praktickom uskutočnení otvorenou a systematickou vojnou s Cirkvou. Či ide o intrigánsky a pokútny druh, či je to legislatívou naordinovaná odroda, či sa sám nazýva Slobodou, či Vládou, či Štátom, či Humanitou, či Rozumom, alebo inak, jeho fundamentálna vlastnosť je nekompromisná nenávisť k Cirkvi.
Liberalizmus je svet sám o sebe. Má svoje dogmy a maximy, má svoju módu, literatúru, svoju diplomaciu, svoje zákony, sprisahania a nástrahy. Je to svet Lucifera, ktorý sa vplížil do našich čias pod menom slobody, v radikálnej opozícii, večnom a nikdy nekončiacom boji proti spoločnosti zloženej z Božích detí, proti Cirkvi Ježiša Krista.


piatok, 7. septembra 2012

Nie som Martinián, som katolík

Antonio Socci

Vidiac vo včerajších novinách záplavu oslavných rečí a trápneho nadšenia nad dielom kardinála Martiniho, prišla mi na um kázeň na hore, ktorou Ježiš napomínal svojiich učeníkov: " Beda, ak vás budú všetci ľudia chváliť". Skutoční Kristovi učeníci sa vyznačujú práve opakom : "Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Spomeňte si na slovo, ktoré som vám povedal: Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás" Ježiš potom naznačil v čom spocíva blaženosť jeho učeníkov: "Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi!"

Je isté, že kardinál Martini desaťročia zbieral chválu masmédii po celom svete, najmä tých mimoriadne antikatolíckych a mimoriadne nepriateľských Ježišovi Kristovi a Jeho Cirkvi. Čo to znamená? Namietate snáď, že to na ňom vôbec nezáviselo? Ale fakty hovoria jasne. Kardinál Martini vždy vyhľadával potlesk sveta, vždy sa maznal s Mocou (panujúceho svetonázoru) a vždy kráčal v čele najmódnejších ideologických prúdov prezentovaných sekulárnymi médiami, čím si získaval potlesk a obdiv. Až do svojej smrti bol váženým a pravidelným hosťom televíznych talkshow. Zdá sa vám snáď, že odmietal vypočítavé pochlebovačstvo médií, ktoré ho roky označovali za Antipápeža, za rivala Jána Pavla II a následne Benedikta XVI? Ja to tak nevidím.

Mohol to urobiť pevnými a jednoznačnými slovami, ako Don Lorenzo Milani, ktorý, keď ho progresívna tlač a politickí lavičiari označovali za jedného z nich, rozhorčene odpovedal: "Jeden z vás? Som len kňaz a to je všetko!" A keď sa ho pokúšali zneužiť proti Cirkvi vehementne sa na nich oboril : "V čom zmýšlam tak ako vy? V čom? Táto Cirkev má sviatosti. L’Espresso mi nedá rozhrešenie za moje hriechy. Dá mi snáď sv. príjmanie? Odslúži za mňa omšu?" A inde povedal "Trvalo mi 22 rokov vymaniť sa zo spoločenskej triedy, ktorá číta a píše L’Espresso a Il Mondo. Museli zo mňa nakoniec urobiť snoba, demagóga, naivku, a prestať ma ospevovať ako jedného z nich, pretože ja nie som jeden z nich. Jediné, na čom záleží je Boh a jediná povinnosť človeka je bohopocta. Všetko ostatné je len odpad."

Radi by sme takéto slová počuli aj od kardinála, ale nikdy sa tak nestalo. Nikdy. Namiesto toho sme počuli všeličo iné, čo akurát znepokojilo a zmiatlo jednoduchých katolíkov. Slová, v ktorých prezentoval, presný protiklad toho, čo učili Pápeži a čo učí Cirkev. Povedal dosť na to, aby sa ho včerajšia Republica odvážila chváliť za to, že "nikdy nezavrhoval eutanáziu", "za jeho dialóg s islamom a jeho schvaľovanie kondómov". Všetky módne ideológie našli v kardinálovi possibilistu, otvoreného k dialógu: "nie je zlé, ak dvaja ľudia, hoci aj homosexuáli, majú stabilný zväzok, ktorý je uznaný štátom."

Je vcelku legitímne, aby takéto myšlienky niekto vyznával a hlásal. Ale je legitímne, aby ich šíril kardinál Svätej Rímskej Cirkvi? Nie je toto do neba volajúci rozpor? Čo vernosť a lojalita? Ked kardinál povie: "buď štastný ako katolík ale buď rovnako štastný, že niekto iný je evanjelikál alebo moslim..." Nehlása sa tak rovnosť všetkých náboženstiev?

Kto si pamätá aspon jedno verejné vystúpenie, v ktorom kardinál odporoval "politicky korektným" ideám dneška? Kto si pamätá, že by na kardinála naopak niekto útočil za to že horlivo obhajuje prenasledovaných kresťanov? Ja nie. Radšej táral so Scalfarim, ktorý nezabudol zdôrazniť - "Nikdy sa ma nepokúsil obrátiť". Celkom tomu verím.

Sv. Pavol v liste Timotejovi, prikazujúc mu učiť zdravú náuku, prorokuje: “ Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam.” (2 Tim, 4,3-4)

Vo svojom poslednom rozhovoore sa, kritizujúc Cirkev, kardinál Martini čuduje, kde sú "zapálení muži", ľudia čo "majú vieru ako stotník, horia ako Ján Krstiteľ, riskujú ako Pavol a sú verní ako Mária Magdaléna?" Určite ich nevidel medzi svojimi nasledovníkmi, ale v Cirkvi ich je ešte stále veľa. Veľmi veľa. Škoda len, že s nimi bojoval a v niektorých prípadoch ich pohnal pred cirkevný tribunál. Áno, toto je tolerancia tolerantných. Kardinál Martini, čo je úplne neuveriteľné napísal predslov ku knihe Vita Mancusa, ktorý zašiel tak ďaleko, že "poprel alebo aspoň vyvrátil dôležitosť asi tuctu katolíckych dogiem." Tak píše Civiltá cattolica. Kardinál však bez ohľadu na to označil jeho knihu za "odvážny pohľad" a želal si aby bola "čítaná a prerozjímaná čo najviac ľuďm." (Mancuso označil Martiniho za svojho duchovného otca).

Takže rúcanie dogiem Viery nevyvoláva u kardinála Martiniho odpor. Ale keď dvaja novinári, brániac Cirkev, kritizovali istých progresivistických katolíckych intelektuálov, boli kardinálom predvolaní pred milánsku inkvizíciu, kde od nich požadovali odvolanie. Aký to paradox. Tento, asi jediný prípad od posledného koncilu, kedy sa laický katolík dostal pred inkvizíciu a to kvôli obyčajnému dejepisnému text, nesie podpis tohoto progresívneho kardinála, kardinála dialógu ako ho Corriere della Sera a Repubblica volajú.

Noviny sú plné obdivu k jeho maximám. Musím priznať, že mi pripadajú hrozne banálne. Napríklad: "... nutnosť bojovať a byť verný sa vynára a nedovoľuje nám podľahnúť defétizmu." To znie ako Napolitano. Vďaka Bohu, v Cirkvi zostáva veľa ozajstných majstrov spirituality a lásky ku Kristovi.

Iná vec, ktorú média o kardinálovi dokola opakujú je jeho biblická erudícia. To je nepochybne pravda. Dobrý Boh však čas od času ukáže svoj zmysel pre humor. V piatok, keď kardinál Martini zomrel, moderný lekcionár predkladá čítanie, ktoré znamená koniec erudície a "katedry neveriacich", ktorú pre Martiniho požadovali, na ktorej panovali Cacciari a iní géniovia jeho typu.

V lekci teda počúvame sv. Pavla vyznávajúc, že "Kristus ho posiela hlásať evanjelium, a nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený Kristov kríž. Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou. Veď je napísané: "Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem."Kdeže je múdry? Kde je zákonník? A kde mudrák tohto veku? Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť. Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia."

A v evanjeliu bola na ten deň predpísaná pasáž o desiatich pannách, v ktorej Ježiš, prevrátiac svetské normy, prehlasuje za "múdre" tie, ktoré zachovali vieru do konca a za hlúpe tie, čo ju stratili.

Dúfam, že kardinál zachoval vieru až do konca. Lichôtky Scalfariho, Daria Foa, “Il Manifesto” a Cacciariho sú pred Sudcom celého sveta zbytočné, ak nie priťažujúce. Ja, tak ako učí Cirkev, nechám za neho odslúžiť omšu aby získal odpustky a Pán sa nad ním zmiloval. To čo my hriešnici naozaj potrebujeme je súcit a pravá láska. Všetko ostatné je márnosť.

Antonio Socci

*Don Lorenzo Milani: 27 May 1923 - 26 June 1967) narodil sa v židovskej rodine, konvertoval a stal sa katolíckym kňazom. Je známy ako vychovávateľ chudobných detí a advokát výhrady vo svedomí.
** L’Espresso, Repubblica, Il Mondo, Il Manifesto– talianske noviny a časopisy
*** Scalfari –novinár plátku Repubblica, - Cacciari – socialistický filozof a bývalý primátor Benátok
**** Vito Mancuso - laik "teológ" a "etik"

piatok, 17. augusta 2012

Vojna

Niet človeka, či už si to uvedomuje alebo nie, ktorý by nebojoval v tomto zúrivom boji. Niet nikoho, kto by nezdieľal zodpovednosť za porážku či víťazstvo. Väzeň v reťaziach aj kráľ na tróne, chudobný aj bohatý, zdravý aj nemocný, zajtec či slobodný, starý aj dieťa, civilizovaný i barbar, všetci tento zápas podstupujú rovnako. Každé vyslovené slovo je alebo inšpirované Bohom, alebo svetom a nevyhnutne hlása, či implicitne alebo explicitne, ale vždy zretelne slávu jedného, alebo víťazstvo druhého. Do tohoto boja sme boli všetci vrhnutí násilím, niet ňom miesta pre dobrovoľníkov alebo náhradníkov. Niet v ňom výnimky kôli pohlaviu či veku. Nezaváži, ak sa niekto snaží ospravedlniť, hovoriac že je synom chudobnej vdovy, alebo že je matkou ochrnutého, alebo manželkou mrzáka. V tejto vojne sú vojakmi všetci, čo sa narodili zo ženy. Nehovor, že nechceš bojovať, lebo ako to hovoríš už bojuješ. Ani nehovor, že nevieš ktorú stranu si vybrať, lebo kým to dopovieš, už si sa na jednu stranu pridal. Ani to, že chceš byť neutrál, pretože nebudeš, ani to že chceš byť indiferentný, lebo sa ti vysmejem do tváre, pretože vyslovením toho slova si si zvolil stranu. Nenamáhaj sa hľadaním bezpečného útočiska pred hrôzami vojny, pretože sa namáhaš zbytočne. Táto vojna sa vedie v celom vesmíre a trvá po všetky veky. Iba vo večnosti, v krajine spravodlivých nájdeš pokoj, pretože len tam sa nebojuje. Ale nepredstavuj si , že sa ti otvoria brány neba bez toho, aby si najprv ukázal rany ktoré si utŕžil, tieto brány sú otvorené len pre tých, čo slávne vybojovali Pánove bitky a tak ako Pán boli ukrižovaní.

Donoso Cortés

pondelok, 13. augusta 2012

Modlitba drsného vojaka


La Hire (Hundroš) je meno, ktoré prischlo Étiennovi de Vignolles (1387-1442), surovému gaskonskému pirátskemu kapitánovi, ktorý sa stal jedným z oddaných prívržencov Jany z Arcu. Hovorí sa, že pod vplyvom tejto panny sa veľmi usiloval odnaučiť od neprestajného rúhavého preklínania, ktorému vďačil za prezývku. Jana mu údajne ako prostriedok na odľahčenie jeho prchkej povahy dovolila preklínať palicou. Zachovala sa jedna jeho pozoruhodná modlitba. Skôr ako vyrazil do bitky vyhľadal kňaza a žiadal ho o rozhrešenie. "Vyznaj najskôr svoje hriechy," vyzval ho kňaz. "Na to nemám čas," odpovedal vojak, "musím ísť proti Angličanom. Ale spáchal som všetko, čo človek živiaci sa vojnou zvyčajne robí." Kaplán mu udelil absolúciu na čo La Hire padol na kolená a takto sa modlil:

"Bože, prosím Ťa, aby si dnes urobil pre La Hirea to, čo by si chcel aby La Hire urobil pre Teba, keby on bol Boh a Ty si bol La Hire."

http://nobility.org/2012/08/13/rough-soldier-prayer/

piatok, 10. augusta 2012

Schmitt a Donoso Cortés


Neverím, že by monografiu Carla Schmitta o Donoso Cortésovi niekedy preložili z nemčiny. Našťastie, posledná kapitola Schmittovej Politickej teológie sa volá "O kontrarevolučnej filozofii štátu (de Maistre, Bonald, Donoso Cortés)" a tu možno nájsť zhrnutie Schmittovho chápania tohto muža.
Najskôr však musím upozorniť na zaujímavú anomáliu. Katolík Schmitt spolu s hore menovanými katolíckymi kontrarevolucionármi nemá dnes na súčasnú Cirkev absolútne žiadny vplyv. Doslova a do písmena nulový. Ich idey o Tradícii, autorite a odpore k modernému, liberálnemu svetu boli v pokoncilnej modernistickej Cirkvi skrz naskrz odmietnuté. To, čo je podľa Schmitta dôležité, je "otvorená manifestácia princípov pravdy a vyššieho rádu" a vybudovanie "nejakého druhu naozaj spirituálneho a tradične hierarchického usporiadania." Keďže takéto myšlienky dnes nemajú žiadnu inštitucionálnu podporu, je úlohou jednotlivcov ich pochopiť a rozvíjať.

Hobbesovo tvrdenie, že spoločenská zmluva je základom Leviathanského štátu je možné odmietnuť. Spoločenská zmluva mu poskytuje len zdanie legitimity. Za Leviathanom je skôr úpadok a rozklad tradičného štátu, ktorý stratil akýkoľvek zmysel pre transcendentnú pravdu, ale podržal si svoju plnú autoritu. Taký štát, ponechaný sám na seba a pod pôsobením "činiteľov prchavej a nestálej povahy, vždy pripravených infiltrovať sa všade, kde nenarazia na prekážku v podobe prítomnosti autentických princípov pevnej a trvalej pravdy" pokračuje v "individualistickom rozklade Štátu". Čo hovorí Donoso o liberálnom rozklade a jeho opaku? Liberálnym ideálom je "slobodný trh", "trhovisko ideí a myšlienok" a "nekonečne debatovanie". 

Schmitt hovorí: Katolícki politickí myslitelia ako de Maistre, Bonald a Cortés by považovali nekonečné diskutovanie za produkt strašného a zároveň smiešneho fantazírovania, pretože ich kontrarevolučnú filozofiu charakterizuje poznanie, že doba žiada rozhodnosť.
Pre Bonalda je tradícia jedinou možnosťou, ako sa dá pochopiť to, čo môže človek metafyzicky obsiahnuť, pretože intelekt jednotlivca považuje za príliš biedny a slabý, aby dokázal sám poznávať pravdu. Antitézy a rozlišovania, ktoré Bonald rád robil obsahujú v skutočnosti príkre morálne protiklady. Také protiklady, ako predstavuje kontrast medzi dobrom a zlom, Bohom a diablom, medzi bytím a nebytím v zmysle boja na život a smrť, v ktorom nie je možná žiadna syntéza, žiadna tretia cesta.

Kontrarevolucionári zavrhujú liberálny ideál, že každý názor je dôležitý počíta sa. "Omyl nemá žiadne právo" a len pár jednotlivcov dokáže premôcť intelektuálnu mýlku." Donoso opovrhoval ľuďmi, ktorí nepoznali hranice: Slepý ľudský rozum, slabá vôľa a smiešna nástojčivosť telesných žiadostivostí robia človeka tak poľutovaniahodným, že všetky slová ľudského jazyka nestačia na opísanie ohromnej nízkosti tohto stvorenia... Stupidita más je rovnako zjavná ako hlúpa márnomyseľnosť ich vodcov. Donoso opisuje ľudí ako vymedzených mimo nich stojacimi silami, ideami a predmetmi. “Bez pevnej vôle, človek nedokáže urobiť nič, aby s ním pri tom nezmietali vonkajšie sily." Donoso opovrhuje buržoáznou spoločnosťou. 

Schmitt hovorí: Podľa Donoso Cortésa, je typické pre buržoázny liberalizmus, snaha nevyriešiť spor v rozhodujúcej bitke, ale namiesto nej začať diskusiu. Opisuje buržoáziu ako "diskutujúcu triedu". Triedu charakteristickú úsilím vyhnúť sa akémukoľvek rozhodnutiu. Trieda, ktorá presunula všetku politickú aktivitu na rovinu konverzácie v tlači a v parlamente nie je žiadnym protivníkom v spoločenskom boji.

Márnosť debaty.

Tu leží podstata veci. Buržoázna trieda, hoci je nominálne pri moci, ani nerozumie a ani neverí princípom transcendentného poriadku. Preto už nejestvujú žiadne definitívne rozsudky. Bez poňatia o princípoch pravdy nezostáva žiadny argument proti deštruktívnym silám chaosu. Keď je pravde a jej opozitu priznaný rovnaký priestor, niet cesty k vyriešeniu ich sporu. Debata bez konca pripomína nekonečný highlanderovský súboj, ale už bez hrdinských prvkov. Dnes neplatí buď A alebo B, teraz môže byť aj A aj B. Masy samozrejme nepoznajú spôsob akým z tejto situácie vyjsť a preto sa cítia slobodné vybrať si akúkoľvek možnosť práve odpovedajúcu ich premenlivým chúťkam. Preto je voľba chaosu a neporiadku rovnako platná, ako voľba poriadku a rádu.
Ak sa dieťa náhodou dotkne horúceho sporáka, získa okamžite zápornú spätnú väzbu a poučí sa. Počas svojho života človek mnohokrát chybuje. Často sa však dôsledky ukážu až po rokoch, keď už len ťažko dokáže uniknúť z pasce, ktorú si sám zostrojil. Na spoločenskej úrovni, sa negatívne dôsledky omylov v celej šírke ukazujú až po mnohých rokoch, neraz po dobe presahujúcej život jednotlivca. A preto sú omyly, k veľkému znechuteniu tých, ktorí ešte dokážu vidieť pravé príčiny a dôsledky udalostí, veľmi ťažko odstrániteľné

Rozhodnutie

Liberálny, buržoázny štát nemá ani chuť ani ochotu urobiť rozhodnutie. Schmitt vysvetľuje:
Donoso Cortés považoval nekonečnú debatu za spôsob ako sa vyhnúť zodpovednosti a pripisovanie prehnanej dôležitosti slobode prejavu a slobode tlače v konečnom dôsledku umožňuje rozhodnutiu sa nadobro vyhnúť. Liberalizmus, ktorý usilovne debatuje a rokuje o každej politickej maličkosti sa intenzívne pokúša odstrániť z debaty akúkoľvek metafyzickú pravdu. Esenciou liberalizmu je vyjednávanie, opatrné a polovičaté a plné nádeje, že finálnu a naozaj definitívnu debatu, tú rozhodujúcu krvavú bitku sa podarí transformovať v nekonečnú parlamentnú diskusiu, ktorá odsunie prijatie rozhodnutia až na svoj koniec - teda na nikdy.

Pozorujeme však, že vyjednávanie sa dlhodobo vždy vyvíja len jedným smerom. Napríklad, ja dnes ponúkam za tovar 50 euro, ale predavač žiada 100. Dojednáme sa na 75. O týždeň, predavač, ktorý si urobil o mne obraz bude pýtať 125 a vyjednávanie začne na 75. Ak mi bude chýbať rozhodnosť, pevná vôla a odhodlanie vytrvať, tak kúpim za 100 a cena sa tak pre mňa zvýši. Podobne sa aj spoločenský konflikt vyvíja stále jedným smerom, napriek tomu, že "konzervatívci" sa usilujú udržať status quo, ktoré sa tiež mení tým istým spôsobom. Preto sa dnes konzervatívci, ktorí v minulosti pokladali demokratické zriadenie za zhubné, stali jeho zúrivými obhajcami.

Opakom diskusie je rozhodnutie. V tradičnej spoločnosti robí posledné rozhodnutie veľkňaz alebo kráľ. V tomto bode je rozhodnutie naozaj definitívne konečné a diskusia končí. V náboženskej sfére sa duchovná autorita prejaví výrokom, ktorý je považovaný za neomylný, v politickej sfére vydá panovník príslušný zákon. Už nie je možné viac rokovať, dišputovať či vyjednávať, spor je vyriešený. Peto napríklad Dante považoval za poslednú súdnu inštanciu súboj, preto de Maistre oslavoval kata, ako silu, skrývajúcu sa za poriadkom a rádom. A presne z toho dôvodu revolucionári vždy odmietajú trest smrti. Prinajmenšom do okamihu v ktorom preberajú moc. Pre Donosa, ktorý žil v dobe, keď kráľ už držal len nominálnu moc, je riešením situácie diktátor, či výnimočná osobnosť, muž osudu. To je logický záver. Na ceste ku kontrarevolúcii, je to ale krok späť, taký človek bude autorita ale bez zaručenej legitimity. Je to prvá fáza, v ktorej stačí len autorita a otázka pravdy ešte nie je prvoradá. Vtedy sú najlepšími nástrojmi ako uchopiť a zorganizovať kolektívne sily mýty a nie skutocné princípy. V nich nájde muž osudu, ten zázrak výnimočnej osobnosti presýtený posvätnom, hoci nie čistým "božským právom" , základy a legitimitu pre svoju suverenitu a vládu a udelí myšlienke štátu transcendentný character.

Táto fáza sa ale musí skončiť a prichádza druhá, v ktorej sa Leviathan stane telom, sformovaným a uspôsobeným k inkarnácii a manifestácii princípov transcendentného poriadku. Tým sa kolektivistický a iracionálny rozmer totalitarizmu a autority odstráni a v štáte sa ustanoví naozaj spirituálna a tradičná hierarchická organizácia.

prevzaté a upravené z http://www.gornahoor.net/?p=4499

sobota, 21. júla 2012

Konservativismus jako umění porážky


Napísal Szczepan Twardoch

 Napoleon prokázal své geniální strategické myšlení… a čekala ho prohra. Vrcholem strategického umění nebyly vítězné bitvy u Marenga, Wagramu nebo Slavkova, nýbrž překročení Bereziny, tedy ono tragické završení tažení na Moskvu.

Je to očividný paradox. Strategie by měla být uměním vítězství. Nicméně největší výzvou pro stratéga je čelit podmínkám, v nichž je skutečné vítězství nemožné a za úspěch se považuje zmenšení rozsahu porážky. Napoleon jako politik selhal: to on nese odpovědnost za neblahé rozhodnutí zaútočit na Rusko, on je také původcem řady značných strategických chyb. Místo toho, aby po dobytí Litvy a Běloruska počkal dokud nenastane jaro, vyrazil vpřed, čímž znásobil omyl Karla XII., který tak nějak na vlastní přání vyměnil vítězství u Narvy za ostudnou porážku u Poltavy. Napoleon, byť s vědomím porážky, ukazuje své strategické mistrovství, když oklame několikanásobně silnější, dobře živené a odpočaté ruské síly. Se svým demoralizovaným, oslabeným a hladovým vojskem, bez jezdectva a dělostřelectva, poráží jednu ruskou armádu a dosáhne věci téměř nemožné– překročí Berezinu. V bitvách Napoleon většinou zvítězil díky početní převaze (jeho zásluhou politika a stratéga velkého formátu bylo, že uměl tuto převahu na daném úseku získat) a lepším vojákům, ale u Bereziny je tomu jinak. Je jako šachový velmistr, který souhlasí s tím, že bude hrát bez věže a dámy, a pochopitelně prohrává, avšak způsobem svědčícím o jeho umění.
Hlavní hrdina románu knížete Giuseppeho Tomasa di Lampedusy Gepard, don Fabrizio, kníže ze Saliny, je umělcem prohry. Jeho konservativismus je virtuozitou porážky. Nikdo tak krásně neprohrává, jako skutečný aristokrat. Nese svou porážku stejným způsobem, jako dědí slávu svých předků – knížat. Aristokracie se dopustila jednoho neodpustitelného zločinu: vzdala se své ušlechtilosti, zvulgárněla, přestala být aristokracií.

„Ludvík XVI. jakožto král si své neštěstí zasloužil, poněvadž neovládal své řemeslo. Jakožto člověk si ho nezasloužil. Vyobcoval se z národa ctnostmi,“ napsal Antoine de Rivarol.
Skláním se před lidskou, křesťanskou pokorou Ludvíka XVI. a hrdostí, s níž stoupá na gilotinu; nicméně jím pohrdám jako monarchou, neboť jako potomek Huga Kapeta měl zvítězit, nikoli umírat s hrdostí… Ludvík XVI. stínající královražedná nedochůdčata by snad ztratil něco ze své svatosti, ale byl by skutečným králem. Citujme znovu Rivarola (protože žádný spisovatel nebyl tehdy tak blízko událostem): „Kdyby Ludvík XVI. zemřel 10. srpna se zbraní v ruce, pak by jeho krev bohatěji zúrodnila lilie. Smrt na popravišti uprostřed mlčení zástupů zůstane navždy cejchem – pro národ, pro trůn, a dokonce i pro představivost.“
  Stejně jako Rivarol bych byl raději, kdyby si dějiny tohoto dobrotivého krále-tlouštíka zapamatovaly jako krvavého tyrana, který tvrdě potřel vzpouru: nařídil střílet do davu prostitutek a kramářek mířících do Versailles, popravil Robespierra, nechal lámat v kole Fouchého a Marata… Charlotta Cordayová by se pak provdala za milého chlapce, povila mu kupů dětí a historici by nikdy nezaznamenali její jméno. Chateaubriand by se možná stal druhým Michelem de Montaignem a mladý poručík dělostřelectva, nějaký Napoleon Bonaparte, by se oddával svým koníčkům: opevněním a modernizaci děl. Možná by se stal nástupcem Gribevaula a Vaubana? A nebo by se snad vrátil, veden svými mladickými sny, na Korsiku, kde by společně s Pasqualem Paolim rozpoutal další povstání proti Francouzům? Kdyby se Ludvík XVI. zachoval tak, jak měl, možná by mladý Bonaparte skončil na popravišti v Ajacciu, přičemž by vykřikoval: „Ať zhyne Francie!“… A mladý vendéeský šlechtic Henri de la Rochejaquelein by nadšeně pročítal rytířské romány, nadávaje na osud, který mu nadělil žít v nudné době, kdy člověk nemůže prokázat šílenou odvahu…

Kníže ze Saliny jako aristokrat tedy nese břímě odpovědnosti za svoji porážku. Cítí, že jediné, co mu zbylo, je styl. A proto prohrává co nejkrásněji. Neztrácí důstojnost, třebaže vše ztrácí. Se silami, které mu zbyly, tedy svou ctí, hrdostí, vznešeností, vším, čím převyšuje plebeje, zachází mistrovsky. Vesnické volby jsou jeho Berezinou.

Je tedy konservativismus uměním kompromisů? Je to hezká vize: velkodušně dovolujeme jisté ústupky, přičemž neochvějně trváme na nejdůležitějším jádru zásad. Taková koncepce vyžaduje dovedností kartografa, nutných k vytýčení jasné, nepřekročitelné hranice.

A to je samozřejmě nemožné. Tváří v tvář umění kompromisu se každá hranice bude vždy jevit jako zbytečná, škodlivá tvrdohlavost. Ba co hůř, jako neelegantní a provinční tvrdohlavost. Vždyť lze vždycky udělat další, malý krok zpět (ó ano, tentokrát už opravdu poslední!) a ustoupit. Ale na samém konci cesty, do níž otiskujeme své krůčky, najdeme pokaždé tu stejnou propast.
Jak se mýlí mladý Tancredi. Jak groteskně se mýlí všichni, kteří dnes s nadějí a úsměvem opakují: „Musí se hodně změnit, aby vše zůstalo při starém.“

Můj milý Tancredi, nepomůže manželství s půvabnou dcerou bohatého parvenu; tak se nezachraňuje rodové jmění, tak se špiní. Pochopitelně, co jiného lze dělat? Zkrachovat? Žebrák-alkoholik, který vypraví v hospodě u vysomrované vodky o svém otci-baronovi?
Alternativa mezi malými kompromisy a zánikem je, bohužel, falešná. Je iluzí, krásnou iluzí, že lze ještě něco dělat. Není to však ani, jak by řekli nenapravitelní optimisté, volba menšího zla. Je to prostě volba mezi jednou a druhou porážkou. Skutečná je pouze realita porážky.

Všechno se změní a nic nezůstane na svém místě, milý Tancredi. Nehovoříme přeci o nadcházející porážce! Mluvíme o realitě porážky, realitě, která se nás tak navýsost citelně dotýká…
Vše se už změnilo a nic nezůstalo postaru, odpovídám synovci Geparda.
Adolf Hitler koncem dubna 1945 vytvářel nové divize. Několik set zdemoralizovaných vojáků, vybavených pár náklaďáky jmenoval pancéřovou divizí, a nedokázal pochopit, proč taková divize neobstojí v konfrontaci se sovětskými tanky. Neopakujme stejnou chybu.

Stojíme tedy na křižovatce. Zpočátku běží obě cesty poblíž sebe, občas se dokonce protínají. Jednou cestou je umění kompromisu. Druhou je umění boje. Na první přijdou vhod dobré způsoby, na druhé samopal a pár krabic s municí. Obě cesty vedou do stejné propasti.

Rozlišení mezi konservatismem evolučním (zvaným též anglosaským, nebo jednoduše konservatismem) a konservatismem integrálním (tradicionalismem, románským konservatismem, jak kdo chce) se zde zdá být také důležité. Týká se absolutna.

Tyto dva konservatismy stojí, navzdory axiologické blízkosti, na opačných stranách barikády. Evolucionista ve vleku realpolitky uznává uzurpaci, s absolutnem svázaný tradicionalista odmítá uzurpaci přijmout.
Problém je v tom, že uzurpaci je to úplně u pr…e. Zajímá snad vítěze, kdo z poražených a spoutaných zajatců právě přísahá bojovat až do poslední kapky krve a který zvažuje jisté ústupky?
Jak komičtí byli kněží francouzské „konstituční“ církve! Milí evolucionisté, podívejte se pozorně na tento úsek dějin – revoluci žádný kompromis nestačí. Budete přesně tam, kde byli oni, a žalostně směšní. Kolikrát si lze slibovat, že dál už ani krok?

Nejsem žádný fotbalový odborník, ale když v osmdesáté minutě zápasu trenér mužstva, které prohrává 5:0, říká novinářům, že ještě není všechno ztraceno, neuniká mi jeho směšnost.

Kdosi hezky travestoval známé pořekadlo: v demokratické zemi slepců by jednooký nebyl králem, ale politickým okrajem. Ano, jednoocí, vidíte. Ale co z toho, když ostatní považují vaše zprávy za přeludy šílenců?

Je ještě třetí cesta. Člověk se může stát konservativním nihilistou jako Jünger, a s radostí pozorovat, jak společnost slepců vesele, za doprovodu hudby míří k propasti. Adam Wielomski popisuje rozdíl mezi de
Maistrem a Jüngerem následovně: „Evropská civilizace je ve stavu rozkladu, pravděpodobně nikdo a nic ji už nemůže zachránit, neboť levicově-sekulární infekce už prožrala všechny tkáně organismu. Žijeme v době ,soumraku Západu‘, v době rozkladu a úpadku. De Maistrův postoj je podle mě hoden konservativce – nesmířil se s myšlenkou konečného zániku, věřil, že Pravda nás může ještě zachránit, uchoval si ve svém srdci soupis zásad dokonce i tehdy, když je svět uznal za neplatné. Jünger oproti tomu propadl naprostému nihilismu a s nadšením pozoroval pád. Mě takováto vyhlídka nepůsobí žádné potěšení, a když před sebou vidím masy, davy, miliony barbarů v džínech a s náušnicemi v uších, jak se cpou u McDonalda hamburgery, tak bojuji, alespoň perem, za naši civilizaci, a pláču, když prohrávám. Ernst Jünger by nejraději na spáleništi naší civilizace skákal a radoval se, že padla spolu s rakovinou, která ji stravovala. Nepřijímám postoj německého radikála, byť mu velmi dobře rozumím“ (Adam Wielomski, „Konserwatywny nihilizm“, Pro Fide, Rege et Lege, č. 43).

 Velmi dobře rozumím postoji polského tradicionalisty. Chápu také, proč Wielomskému často vstupují slzy do očí. Ale raději si zaskáču s Jüngerem. Konec konců, všichni stejně jednoho dne staneme na spáleništi. Evolucionista zvolá: „Na plameny nehleďte, všechno ještě neshořelo, hasme společně s uzurpátory! Pravda, podpálili to oni, ale možná poznají svoji chybu a příště už budou moudřeji zacházet s ohněm.“ Tradicionalista řekne: „Sami zapálili, tak ať to hoří. My chceme uchránit před požárem základy.“ Kdežto Jünger vidí, že spálené trámy dávno pohřbily základy, a proto se raduje, že už je konec.
Zvednu nějakou drobnost a schovám ji do kapsy, snad úlomek fresky, mozaiky nebo ohořelou knihu. Ernst Jünger na mě s politováním pohlédne... co naplat, jsem sentimentální.

Joseph de Maistre zcela jistě nebyl o nic méně vnímavý. Jeho nejdůležitějším úspěchem patrně bylo, že se nenechal oklamat korunou Ludvíka XVIII., liliemi, které na více než půl století opět zavlály nad Francií. De Maistre věděl, že dekoracemi z překližky lze zakrýt zbořeniště vypáleného královského zámku, ale není možno jej obnovit. Rivarol podává svědectví o rozhovoru Ludvíka XV. s jistým dvořanem: král se ptá, kolik je hodin, dvořan odpovídá: „Je tolik hodin, kolik si Vaše výsost přeje.“ Ludvík XVIII. už mohl tak nanejvýš podvádět a tajně přetáčet ručičky hodin zpět. De Maistre, dokonce i za restaurace, skládá důvěru v Boha. Ví, že na zemi jsme už prohráli.

Ať už budeme věřit jako Joseph de Maistre, nebo se budeme prohýbat cynickým chechotem jako Ernst Jünger, i tak prohrajeme. Poddáme-li se evoluci, prohrajeme dvojnásob a budeme jen pro smích. V konečném zúčtování máme samozřejmě pravdu. Jestliže se zřekneme pýchy, snad Pán ocení naši věrnost...

*          *          *

Proč si tedy zvolit cestu porážky?

Když milovaný pes knížete dona Fabrizia Saliny chcípl, byl vycpán. Po sedmdesáti letech ho vyhodili na smetiště: „Když táhli tu trosku pryč, skleněné oči se na Concettu upřely s pokornou výčitkou věcí, které chceme vyřadit, které chceme zničit. O pár minut později to, co zbylo z Bendica, skončilo na dvoře v koutě, odkud odváželi každý den smetí. Když letěl z okna dolů, na okamžik změnil podobu: Bylo vidět čtyřnožce s dlouhými kníry, jak tančí ve vzduchu, a zdvižená pravá pracka jako by proklínala. Pak všecko došlo pokoje v hromádce kalného prachu“ (Giuseppe Tomasi di Lampedusa, Gepard, překl. Jaroslav Pokorný).

Uverejnené v časopise Fronda 32/2004. www.fronda.pl
Přeložil ACS pre  Národní myšlenku, odkiaľ je prebratý preklad www.narmyslenka.cz