utorok 3. januára 2012

Koniec "konzervatívnej" rozprávky

James Cantrell
www.RemnantNewspaper.com

Naše časy sú určené neutíchajúcim odporom, nie len k historickému ortodoxnému Kresťanstvu a jeho morálke, ale aj k zvyškom zdravého rozumu, zrodeného a vychovaného západnou kresťanskou civilizáciou, ktoré ešte kde, tu živoria. žijeme v poslednej fáze Revolúcie, revolúcie proti Kresťanstvu a všetkým mravným a kultúrnym hodnotám potrebným ktoré, alebo boli nevyhnuté pre jeho vzrast, alebo Kresťanstvo samé vytvorilo. Pretože som študoval literatúru, najmä beletriu 20. storočia, myslím si, že dostatočne ukážem náš skutočný stav, keď ho prirovnám k stavu Tolkienovej Stredozeme vo chvíli, keď Sauron aj Saruman vypustili svoje hordy a začali uskutočňovať zamýšľanú totálnu deštrukciu sveta.

To, čo väčšina revolucionárov prirodzene cíti, i keď im chýbajú duševné schopnosti aby to uchopili rozumovo je, že ľudia majú sklon byť konzervatívni. Tým nemyslím, že by vystúpili proti kráľovražde, ktorá poznačila druhú fázu Revolúcie (prvou fázou bola reformácia). Ani tým nemyslím, že v prostredí moderných sekulárnych demokracií ľudia volia strany na pravo od stredu, ako najprijateľnejšie alternatívy pre ich krajiny. Myslím tým, že ľudia majú sklon konzervovať to, čo sa im zdá ako normálne v ich svete.

To je dôvod, prečo kultúrne dopady aj tých najzločinnejších revolúcií, povedzme anglosaskej puritánskej alebo francúzskej, zostali takmer bez porušenia uchované, zatiaľ čo revolúcie samotné boli odvrhnuté, ich vodcovia ponížení či potrestaní. Angličania mohli byť unavení z puritánskej vlády a mohli sa usilovať o ich odstavenie od všetkej moci, ale ich konzervatívne inštinkty ich viedli k tomu, aby uchovali všetky kultúrne dopady tejto revolúcie. Politický puritanizmus sa ukázal ako impotentný, ale sekulovarizovný kultúrny puritanizmus nie len že prežil, ale utváral budúcnosť Anglicka a jeho kolónií.
Staré porekadlo, medzi kultúrne a morálne konzervatívnymi Južanmi, ktoré možno počuť aj od staromódnych, kultúrne a morálne konzervatívnych katolíkov žijúcich v iných častiach Štátov hovorí, že Republikánska strana, ktorá začala ako a stále je stranou yankeeskych WASP (white anglo-saxon protestant) elít, nikdy nekonzervovala nič iné, ako bohatstvo a moc svojich predstaviteľov.
V demokracii je pre hociktorú stranu tou najjednoduchšou cestou snaha zakonzervovať včerajšiu revolúciu. Je to tak preto, že ľudia majú sklon ku konzervatívnosti a minuloročná revolúcia je dnes nazeraná ako "istejšia" cesta. V praxi to znamená, že Republikánska strana slúži svojmu bohatstvu tým, že verbálne bojuje proti americkým ľavičiarskym revolúciám, zatiaľ čo v skutočnosti vyvíja mimoriadne úsilie, aby zachovala tie najhroznejšie produkty týchto revolúcií. Postaviť sa ale naozaj proti revolúcii, postaviť sa proti prúdu, znamená riskovať všetko, ba možno sa dokonca stať vydedencom spoločnosti, ktorá toleruje každého a všetko. To vysvetľuje, prečo toľko konzervatívnych republikánov tvrdí, že je proti potratom, ale cítia že musia ctiť a zachovávať literu zákona (revolučného výdobytku), ktorý potraty povoľuje. To vysvetľuje, prečo toľko katolíkov zaujíma rovnaký postoj. Konajú spolu so stádom svojich spoluobčanov a konzervujú revolúciu vybojovanú v minulosti, ktorá je skrz naskrz antikatolícka. A títo katolíci sami seba vidia ako všetko možné, len nie ako revolucionárov. V skutočnosti, ich konzervatívne inštinkty vedú konať - niekedy zúrivo a bezohľadne - proti tým katolíkom, ktorí si uvedomujú, že ak Revolúciu nezvrátime, budeme všetci jej otrokmi.

Od politických strán v demokracii nemožno čakať absolútne žiadnu spásu, ba ani skutočnú nádej na to, že by niekedy kráčali správnym smerom. Niet nádeje pre demokratickú politiku, pretože je závislá na davoch, ktoré túžia konzervovať väčšinu z revolúcií minulého roka, minulého mesiaca a jedinou uskutočniteľnou odpoveďou je Cirkev.

Tu ale vidíme rovnaký problém. II. vatikánskym koncilom sa vinú dva princípy

- zdrvujúca túžba po mieri, medzi národmi, medzi náboženstvami, ktorá vznikla na sklonku dvoch svetových vojen, po mieri, ktorý treba dosiahnuť skoncovaním s príkrymi rečami na adresu našich oponentov a zmiernením vlastných nárokov na pravdu

- poznanie, že reformácia zvíťazila aj v krajinách s katolíckou väčšinou, čo znamenalo, že niektorí biskupi a väčšina mladých "expertov" túžili, aby Cirkev revolučné výdobytky reformácie uchovala tým, že ich sama prijme.

Tieto dva princípy - mier za každú cenu, ba aj popierania rozdielov a túžba po konzervácií úspešnej revolúcie - nádherne spolupracovali a udržali revolúciu v chode. Proponenti "Ducha koncilu" boli revolucionármi až do špiku kosti, nestrácali čas a okamžite začali každého kŕmiť svojimi víziami. Cítili, že ak zaváhajú, budú odhalení a poľahky zastavení. Ale vedeli aj to, že ako náhle zavedú plánované revolučné zmeny, davy ich budú vcelku rýchlo akceptovať a dokonca brániť ako istotu ochranu pred novými revolúciami.
Podobnému problému čelil aj Platón. V piatom storočí pred Kristom boli Atény , po tom ako porazili Perzskú ríšu, ovládané premúdrelcami usilujúcimi len o svoj prospech, mnohí z nich boli kultúrni revolucionári, mnohí neboli Grékmi, alebo mali len vzdialených gréckych predkov a väčšina z nich sa usilovala skrze demokraciu a medzinárodný obchod zmeniť spoločnosť. Aténski konzervatívci, ukážkovo reprezentovaní autorom starej komédie Aristofanom, vnímali vec veľmi zjednodušene, čo znamená, že inklinovali k zachovaniu predchádzajúcich revolúcií a kontrarevolucionárov ako bol Sokrates dávali s revolucionármi na jednu úroveň.

Platónove dialógy boli majstrovským pokusom nasmerovať Aténčanov, aby opäť vnímali svoj svet, upriamoval ich pohľad na večné pravdy namiesto meniacich sa zákonov rôznych režimov, mestských štátov a impérií. Učil ich, že konzervovanie toho čo bolo zlé už v počiatku, teda vo svojej idei, bude nadaľej prinášať len hnilé a jedovaté ovocie. Platón videl, že aj sofisti, aj aténski konzervatívci sa mýlia vo vzájomnom symbiotickom zovretí. Konzervatívci usilovali o zachovanie toho, čo považovali za najlepšie kultúrne a politické zvyklosti Atén v ich demokratickej dobe, ktorá nastúpila po tom, ako pred pár storočiami prijali sexuálnu revolúciu náboženským spôsobom - importovaním Dionýza do gréckeho panteónu

Sexuálna revolúcia je vždy náboženskou revolúciou, lebo musí zničiť tradičnú rodinu a jej mravy. Inak by neuspela. Tým je zhrnutý spôsob, akým sa homérsky svet Penelopy a Andromachy zmenil na Atény zlatého veku, s masívne rozšírenou prostitúciou a normalizovanou a všade besniacou pederastiou. Platón si plne uvedomoval, že konzervovať i zjavne neškodné ovocie tejto revolúcie pomáha uchovávať jej zhubné účinky.


My máme problém vidieť, že liberáli v našej spoločnosti - v anglosfére, univerzálnej post kresťanskej WASP kultúre - neprestanú, kým nevybudujú svoju verziu pozemského raja, ktorá obsahuje potrat oficiálne označovaný ako sviatosť voľby, homosexuálne manželstvá ako prejav pozitívnej diskriminácie, povinnú úctu ku všetkým nekresťanským náboženstvám a sankcie proti všetkým, ktorí odmietajú prijať feminizmus a odmietajú ordinovať ženy.

Potrebujeme pochopiť, že konzervatívci v našej spoločnosti zachovávajú len to, čo zostalo z anglofónnej protestantskej kultúry, ktorá sa zrodila z vojny, fyzickej aj kultúrnej proti katolíkom a Cirkvi. Takže je antikatolícka dokonca aj keď je v mnohom z morálky doktrinálne ortodoxná.

Čo anglosaský protestantský konzervatívec nemôže za žiadnu cenu zobrať v úvahu, pretože by to viedlo k jeho konverzii, je fakt, že samovražedný kultúrny liberalizmus, proti ktorému tak krásne reční, a proti ktorého zámerom tak brojí, je konečným a nevyhnuteľným cieľom tej kultúry, ktorú si on želá uchovať. Biely anglosaský protestantský konzervatívec v nekonečnom kruhu naháňa svoj chvost, zatiaľ čo biely anglosaský protestantský liberál tento chvost vtláča hlbšie a hlbšie do bažiny zločinne antikresťanského relativizmu.

Naša úloha zabaviť sa vlády tejto falošnej dichotómie je jednoduchšia ako Platónova, pretože máme Platóna a Cirkev a platónskeho cirkevného učiteľa sv. Augustína. Všetko čo nám treba urobiť je, odmietnuť falošnú rozprávku angloprotestnatského vnímania dejín.

Ale je oveľa jednoduchšie to povedať ako urobiť.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára