pondelok 16. januára 2012

Návrat gladiátorov

Wm. Wilkens

Poznámka prekladateľa:
Tento článok vyšiel v Der Nordstern v januári 1880. Dodnes nestratil na nič zo svojej sily, ba storočie, počas ktorého sme mohli zažívať vládu materializmu na vlastnej koži potvrdilo autorove predpovede.



Kristus zachránil Dušu pred Telom. Kto ale zachráni Telo pred Dušou? S touto otázkou vstúpil materializmus do nemeckej literatúry. Nedá sa to povedať ani jasnejšie ani stručnejšie. Aby človek mohol vyznávať tie najvnútornejšie dogmy materializmu musí odvrhnúť kresťanstvo. Kresťanstvo je náboženstvo Duše. Učenie o večnom Bohu a nesmrteľnej ľudskej duši je najzákladnejšou podmienkou viery, ktorá oslobodzuje ľudskú dušu od bremena zmyselného sveta a pozdvihuje ju k nadprirodzenému partnerstvu s Pánom Bohom. A to je hlavný, ba jediný cieľ kresťanstva. Preto Kristus vykúpil Dušu od Tela. Ale kto teda oslobodí Telo od Duše? O to usiluje materializmus. Popiera existenciu večného Boha a považuje hmotu, premenlivú a nestálu, za základ všetkých vecí. Popiera existenciu nesmrteľnej duše v ľudskej hmote. Zvrháva ľudské vedomie z výšin náboženského života a odstraňuje hranice, ktoré odlišujú človeka od zvieraťa, kameňa či rastliny. Uvoľňuje pudy, prízemné a telesné z pút zákonov náboženstva a poznania. Požaduje pre človeka slobodu stať sa zvieraťom. Kresťanstvo a materializmus stoja v príkrej opozícií. To čo je pre jedného vykúpenie, je pre druhého otroctvo. A preto dnes apoštoli kresťanského náboženstva a materialisti urputne bojujú o vládu nad ľudstvom.

V akademických kontroverziách sa apoštoli materializmu nezameriavajú na filozofické či vedecké otázky. Zaoberajú sa kresťanstvom, ktoré je najdôležitejšou záležitosťou ľudskej rasy.
Ak sa šíritelia materializmu v dnešnej spoločnosti dostanú niekedy k vláde, tak sa stane niečo podobné, ako keby sa neviditeľné sily, ktoré viažu slnko a planéty na ich orbitách náhle vyparili. Nielen že s triumfom materializmu bude zhasínať svetlo kresťanstva, nielen že sa vytratí civilizácia, ktorá bola zbudovaná Katolíckou Cirkvou, ale celým svetom otrasie všeobecná revolúcia, politická, spoločenská aj morálna.

Aby sa dala odstrániť viera v Boha z vedomia ľudskej spoločnosti, treba najskôr odstrániť mravouku, ponímanie spravodlivosti a práva a ideu spoločenského poriadku. Privádza nás to späť na úroveň šeliem a pudom a telesnej žiadostivosti sa udeľuje zvrchovaná moc - nekontrolované vášne povedú k explozívnej a divokej pudovosti, ktorá panuje v kráľovstve zvierat. Naša doba, sa zdá, znepokojujúcim spôsobom usiluje o dosiahnutie tohto stavu a preto rozširuje evanjelium oslobodenia od Boha do najširších vrstiev. Tento hriech dnes nepáchajú len ojedinelí filozofujúci špekulanti, ale duše vzdelancov sú neprestajne inštruované, aby sa chveli v pochybnostiach. Ich drzosť v rúhaní sa proti viere v Boha sa nedá ničím zastaviť.

V našich časoch tiež pozorujeme, že popieranie Božej existencie vychádza z najvyšších univerzitných kruhov a zostupuje dolu medzi najnižšie vrstvy ľudu, v nekonečnom množstve spisov, pamfletov, románov a učebníc. Kuchárske knihy sa stali príručkami materializmu a dokonca aj na pohreboch počúvame reči, proti nesmrteľnosti duše. Čo dalo materializmu takú moc nad národmi, ktoré po viac než tisíc rokov žili v kresťanstve a kto prichádza vybavený silou oponovať mu a obnoviť slávu spirituality? Odpoveď na túto otázku nie je cieľom tohto článku. Chcem len prispieť k tejto obnove tým, že sa pokúsim ukázať povahu a pôvod moderného materializmu.

Materialistická teória by sa nikdy nedostala k moci, akú dnes má, keby sa neobliekla do nádherných šiat, skrývajúcich jej skutočnú tvár. Moderní materialisti vedia, aký kostým si obliecť. Svoje doktríny prezentujú ako výsledky vedeckého pokroku. Vedia, že v súčasnosti sa vedecký pokrok požíva božskú vážnosť a jeho ctiteľom sa dá ľahko zalichotiť slovkom veda. Tiež to vieme. Pod názvom "Pokrok" možno zozbierať všetky fajnové teórie devätnásteho storočia a utopiť ich v tom močiari, z ktorého v mene "vedy" vyliezli. Pri hľadaní zdrojov moderného materializmu musíme zostúpiť do najprvších počiatkov ľudského zla. Čím viac pátrame, skúmame starých historikov, tým viac dôkazov máme, že aj tie najstaršie národy vždy preukazovali úctu nesmrteľným bytostiam. Dnes sa táto skutočnosť zvyčajne prehliada, ale je zdokumentovaný v svätých knihách najstarších náboženstiev Indie, Mezopotámie a Egypta. Táto úcta bola tak silná, že spiritualizovala dokonca aj prírodné sily ako výron božského v hmote. Tisícročie po potope bolo hlboko preniknuté svetlom Všemohúceho Boha, ktorý sa zjavil prvým ľuďom a tiež neodbytnou pripomienkou nadľudskej túžby po Ňom, ktorú si v sebe odniesla ľudská duša z Edenu. Aby uverili že evolúcia je skutočný počiatok všetkého bytia a že kôpka atómov je dôvodom pre ľudský život, musia byť ľudské bytosti olúpené o ich pôvodnú životodarnú silu.

Predkov materializmu teda musíme hľadať v časoch pred kresťanskou érou a bezpečne ich nachádzame v Indii 6. storočia pred Kristom, medzi takzvanými budhistami. Tu prvý raz pozorujeme katastrofálne zúfalú teóriu, že nejestvuje večné a absolútne Bytie, ktoré stvorilo všetky veci, že každý človek ba každé stvorenie musí
dospieť k totálnej anihilácii a že ničota je začiatkom aj koncom všetkých vecí. Ponechajme teraz ďaleký východ svojmu osudu a radšej skúsme upriamiť svoj pohľad na Gŕecko. Dnešní materialisti nás s radosťou nechajú pátrať v ich kolíske, Arkádii. Nebudú však takí nadšení, ak ich gréckym predkom budeme priveľmi blahorečiť. Pôvodný, svieži grécky génius nepoznal materializmus. Starovekí Gréci, sa neuspokojili s úctou k bohom ako duchovným bytostiam a prísľubom večného života pre ľudskú dušu, ale dôkladne spiritualizovali a zaľudnili svet prírody, vrátane riek a stromov duchmi a duchovnými inteligentnými bytosťami, nymfami, dryádami a podobne. Ani najstarší filozofovia Grécka materializmus nepoznali. Hoci pôvod života videli vo vodnej smršti, všade nachádzali bohov a duchov. Velikáni klasického intelektu, Pythagoras a Parmenides dychtili a namáhali sa pozdvihnúť svoj zrak vysoko nad hmotný svet. Ctihodný Anaxagoras, možno najmúdrejší s pomedzi gréckych fyzikov, skúmal a porovnával všetky teórie svojej doby a úprimne vyznal, že svet nemožno vysvetliť bez duchovna a že práve duchovná sféra je zdrojom poriadku a života.

Otcom gréckeho materializmu je Demokritos z Abdéry, veselý filozof. Našťastie sa väčšina z desiatok kníh, ktoré vychŕlil do sveta stratila. V čom spočívala múdrosť tohto muža? Mala viac povahu žartovnej rozprávky než vážnej teórie a napriek tomu sformovala dogmu, na ktorej, s malými úpravami, spočíva celá náuka materializmu. Demokritos učil, že všetko je vytvorené z nespočetného množstva neviditeľných, homogénnych a priestorovo rozložených atómov, ktoré sú základnými prvkami všetkých vecí. Sú zložené z ničoty, nezničiteľné, nedeliteľné, nestvorené a večne sa pohybujú. Nejestvuje žiadny dôvod a zmysel, prečo má telo podobu akú má. Náhoda ho vyformovala a je na náhode, či z atómov urobí osla, kamenný kváder, perlu alebo žabu. Nemám priestor, aby som tu vypísal armádu prameňov, ktoré protirečia tejto, atómovej teórii.


Teória, že jestvujúce atómy sú primerané základné prvky prírody je sama o sebe neudržateľná.* Meno atóm značí nedeliteľný. To čo už nie je ďalej deliteľné, musí byť absolútne jednoduché. Ale to čo je absolútne jednoduché, nemôže expandovať. A to čo nemôže expandovať, nemôže dôjsť k expanzii ani skrze kompozíciu. Atómová teória v Demokritovom podaní je preto absurdná sama o sebe a odporuje každej slušnej filozofii. Ešte absurdnejšia je prezentácia toho, čo údajne obklopuje atómy. A najabsurdnejšou časťou Demokritovej náuky je viera, že usporiadanie sveta je dielom náhody!. Náhody! Na vzdelaného človeka to pôsobí ako úder kladivom do hlavy. Ale práve tieto údery sú zdrojom najväčšej sily materialistickej filozofie. Demokritos nás prinútil veriť, vďaka svojmu kladivu, že existencia Boha je len dôsledok strachu a že ľudské telo nie je viac ako okruh pôsobnosti jeho vlastných atómov.

Grécka filozofia piateho storočia pred Kristom, v ktorej zaznel Demokritov hlas, bola ešte priveľmi zbožná, aby bez obáv akceptovala takúto frivolnosť. Demokrita však čoskoro posilnila armáda mudrlantov, takzvaných sofistov, filozofických skrachovancov, ktorí zmenili filozofiu v certifikovanú vedu. Namiesto
nahliadania pravdy, vyhľadávali márnomyseľné argumentačné strety a plytké úvahy.
Sofizmus sa zrodil pod ohromnou slávou gréckej moci v periklovských časoch, s cieľom zničiť jadro a výnimočnosť Grécka, popierať pravdu ako cnosť a urobiť z vôle jednotlivca mieru všetkých vecí. Sofizmus je dôsledkom a sprisahancom materializmu. Spojenectvo, ktoré vzniklo medzi nimi v Grécku sa teraz nanovo potvrdilo a pozorujeme ho v našich časoch v živote mladej Ameriky, ktorá smeruje do rozbúreného mora materializmu skrytého pod nakysnutou vrstvou veľkolepej rétoriky. Nechcem tu však hovoriť o takýchto hanebných spoločnostiach.

Kresťania si spomenú, že to boli politické autority Grécka, ktoré uchránili úctu k bohom pred pochabosťou sofistov. Musím však spomenúť aj vznešenú dôstojnosť, s akou grécke kňazstvo bránilo pravdu, že jestvuje spirituálny svet nad hmotou a s akou panovníci bránili existenciu mravného zákona. Nemôžem ale zabudnúť na praktické výklady a komentáre, vďaka ktorým sa materialistická doktrína dostala do divadelných hier starého Ríma. A tam, kde rímsky národ zohral tragickú úlohu svojej historickej existencie kladiem otázku:

"Akým sa svet stane, keď sa materializmus dostane k najvyššej moci?"

Krvilačnosť prenikla všetky vrstvy spoločnosti, od najmladších po najstarších, od jemných matrón až po ušľachtilé vestálky, od vážnych filozofov až po naničhodných spustlíkov. Všetci jasali nad smrťou Pokrstených, v ohavnom šialenstve, v ktorom sa gladiátori navzájom trhali na kusy, a odsúdencov predhadzovali ako žrádlo šelmám. Všetci cítili rozkoš z ľudskej krvi. Najlepšou ilustráciou praktickej stránky materializmu sú práve hry v rímskych amfiteátroch. Arény odrážali vnútorné rozpoloženie rímskeho ľudu. Napriek viditeľnému luxusu, v každej vile žili desiatky otrokov. Všetci, deti nevynímajúc, zomierali z rozmaru ich pánov a ich mŕtvoly hádzali do jám pozdĺž Appiovej cesty. Imperiálny Rím prijal vo všetkých sférach súkromného aj verejného života materialistický názor a opovrhoval duchovnom a vierou v posmrtný život. A to všetko, čomu Rimania ešte verili, ich priviedlo k úplnému odpadu od duchovna. Ak sa niekedy materializmus nádejal, že získal vládu nad svetom a nadobro vykorení poveru "duchovna", tak muselo byť v dobe, keď vládol Nero a keď Domitianus zasadol na trón rímskych cézarov.

Ešte sa do arén vrátime.





* Pozn. prekladateľa: Fyzikálne experimenty ukázali, že atóm je naozaj deliteľný na menšie časti a tie sú ďalej deliteľné na ešte menšie častice a úporná snaha fyzikov nájsť tú poslednú, nedeliteľnú a naozaj dokonale jednoduchú stavebnú časť vesmíru je stále neúspešná. A nikdy úspešná nebude, pretože tá leží mimo oblasť, v ktorej sa pohybuje a skúma fyzika, ta patrí do sféry metafyziky.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára