piatok 9. marca 2012

Léon Bloy: Hriech chudoby

Salický zákon nikdy nedostal písomnú podobu, pretože je to životný, bytostný zákon francúzskej monarchie, a každý pokus písomne ho zaznamenať by ho obmedzil. Absolútno sa nedá zachytiť perom.
Práve tak nie je v žiadnom zákonníku ani v žiadnej zbierke trestného zákona jasne pomenovaný Zločin chudoby. Najviac ak je radený k jednoduchým priestupkom, ktoré sa týkajú trestných súdov, a postavený na roveň s potulko - ktorá samotná je práve následkom chudoby.
Toto mlčanie je pádnym dôkazom všeobecného strachu, ktorý sa bráni označiť svoj predmet.
Že je Chudoba ten najobrovskejší zločin, a jediný, ktorý v očiach spravodlivého sudcu nedokáže zmierniť žiadna okolnosť, je nepochybné. Je to taký zločin, že v porovnaní s ním nejaká zrada, krvismilstvo, otcovražda alebo svätokrádže vypadajú skoro ako nič a žiadajú si od spoločnosti zhovievavosť.
Hadrárov a tých, ktorým vyhrávajú muzikanti v bruchu, neomylný inštinkt všetkých národov všade na zemi vždy stíhal rovnakým zavrhnutím, v tom sa ľudský rod nikdy nesplietol.
Pretože nad takým zločinom, o ktorého definícii sa vydesení zákonodarci nevedia zhodnúť, sa nedal vyniesť žiaden predný trest, jednohlasný rozsudok zahrnul Chudobného hanbou a zlom všetkých foriem. Aby sa zaručene trafili, dali mu pokánie hneď v celej hromade, pretože vyberať len niečo by bolo nebezpečenstvom, že by sa ten zločin musel popísať.
Na hranicu, k rozštvrteniu, stiahnutiu z kože, ani na kôl, alebo gilotínu nuzných formálne nikto nikdy neodsúdil. Nikdy nevyšiel žiadny presný zákon o tom, že je potrebné ich obesiť, vykleštiť, vytrhať im nechty, vypichnúť oči, naliať do nich roztavené olovo, vystaviť ich pomazaných melasou parnému slnku, alebo ich jednoducho vláčiť, vyzlečených z kože, po česrtvo pokosenom poli...
Doslova takto, žiadnym z týchto roztomilých spôsobov nikdy mučení neboli, pretože žiadny výslovný zákon na to neexistoval.
Talent k mučeniu, ktorý si hovorí Spoločesnká sila, na nich proste len všetku tú rozličnú flóru kriminálnych trestov naložil v jednom jedinom zvrchovanom ranci zvrchovaných útrap. Spoločnosť ich ticho a veselo exkomunikovala zo života a urobila z nich prenasledovaných. Absolútne pohŕdanie Chudobou v sebe nesie - či vedome, alebo nie - každý človek z dobrej spoločnosti a oň sa opiera aj tajomstvio cti, ktoré je svorníkom každej oligarchie.
Prijímať u svojho stola zlodeja, vraha, alebo podvodníka - pokiaľ sa im darí v podnikaní - to sa môže a doporučuje. Nijako to nepodráždi sliznice ani tej najfajnovejšej ctihodnosti. Dokonca je dokázané, že styk s travičmi detí - akonáhle sú prešpikovaní zlatom - môže i navrátiť účinnú čistotu.
Bručiacemu Mínotaurovi tajne ponúkajú svoju krehkú mladú túžbu tie najpanenskejšie ľalie a tie najpočestnejšie matky ronia slzy pri myšlienke, že jedného dňa sa ,možno ten milionársky špekulant, ktorý zničil sto rodín, uráči manželsky vlámať do brucha ich "drahého dieťaťa."
Škandál biedy je však absolútne nepopísateľný, pretože v podstate je to tá jediná pravá poškvrna, ten jediný hriech. Je to vina tak nezmerná, že keď sa Pán Boh stal človeko, aby vzal všetko na seba, zvolili si práve ju.
Chcel, aby ho nazývali chudobným par excellence a Bohom chudobných. Prišiel len preto ten nenásytný Spasiteľ - homo devorator et potator, ako mu hovorievali Židia - aby sa spíjal a napchával utrpením, a za hospodskú si múdro vybral Chudobu.. Počestní ľudia také škandálne hýrenie samozrejme jedným hlasom odsúdili a všetko styk s touto božou hostiteľkou raz a navždy zakázali.
Cirkev káže chudobu už skoro dva tisíce rokov. V snahe napodobniť Ježiša Krista sa s ňou zasnúbili mnohí svätí, a preto si táto zavšivavená vyhnankyňa nezískala u slušných a dobre vychovaných ľudí úcty ani čo by sa necht vošlo.
Dobrovoľná chudoba je totiž ešte stále luxusom, ktorej sa každý obáva. Svätý František z Assissi nebol chudobný, ale milujúci. Nebol to núdzny, mal svojho Boha a vo svojej extáze žil mimo svet vnímateľný zmyslami. Kúpal sa v zlate svojich žiarivých handier.
Skutočná chudoba je nedobrovoľná a jej podstatou je, že nikdy nemôže byť chcená. Kresťanstvo urobilo ten obrovský zázrak, že prísľubom neskorších odmien pomohlo ju ľuďom znášať. Ale ak nie je odmien, do čerta so všetkým! Čakať od našej povahy niečo lepšie je nezmysel.

1886; Léon BLOY: Stránky z diela, TRIADA, 2007

nedeľa 4. marca 2012

K parlamentným voľbám


Denne sa na nás valí zo všetkých smerov demokratická stupidita; primitívne heslá, nehanební politici, prázdne sľuby a naivné tančeky pospolitého plebsu, ktorý snáď ešte stále verí, že tu o niečom rozhoduje. Kauzy a pseudokauzy, nepredstaviteľná tragikomédia s nepredstaviteľnými figúrkami a nedorobenými pokazenými charaktermi zo zle napísaného románu.

Pre kresťana, ktorý si zachoval akési vedomie tradičného pohľadu na politiku a nenechal sa podviesť vplyvom liberálnej propagandy, ktorá bohužiaľ pôsobí rovnako tak aj v samotných cirkevných štruktúrach, musí byť zrejmé, že tu nemá na výber. Aj keby mu zrovna nebolo jasné, že samotná liberálna demokracia je položená na proti-kresťanských základoch, mal byť mať jasno aspoň v tom, že politické strany, ktoré moloch demokracie zo seby vyvrhol v žiadnom prípade neponúkajú alternatívu, ale sú len súčasťou dialektického procesu prehlbovania sociálnej revolúcie.

Všetky demokratické strany sú skazené a to nielen preto, že mnohí politici zrejme nie sú viac ako len figúrkami rôznych ekonomických a tiež zločineckých skupín; ako nás o tom denne informujú - inak tiež naskrz prehnité - médiá, plné imbecilných redaktorov kladúcich tie najinfantilnejšie otázky. To však nie je všetko. Na jednej strane masa, gnostický revolučný element všeobecnej vôle a volania po mastných egyptských hrncoch a na druhej strane politické štruktúry liberálnej demokracie konštruujú zglajchšaltovaný systém, kde jeden politik je ako druhý, aspoň čo sa týka vernosti bludným liberálnym predstavám.

Možno sa v stručnosti venovať dvom stranám, ktoré sa môžu zdanlivo javiť ako hájacie kresťanské záujmy (o ostatných škoda hovoriť): KDH a KDS. Možno pritom konštatovať, že pri KDH môže ísť len o skutočne veľmi skreslené zdanie, pod arcioportunistom Figeľom, suprapritakávačom na všetky ľavicové nápady EÚ (nie nadarmo to bol verný a dobre zaplatený komisárik, ktorý držal hubu a krok, keď musel za kresťanský postoj odísť iný kresťanský liberál Buttiglione) a liberálnym revolučným krídlom Procházka-Žitňanská-Lipšic našla táto strana svoje skutočné dno. Absolútnym programom tohto lídra "pravice" sa stal gnostický materializmus par excellence. Kresťanské záujmy sú pre túto stranu len poznámkou pod čiarou na ohlupovanie voličov, pre ktoré táto strana nerobí fakticky nič. Ochranu sodomitských happeningov zabezpečovanú dobre zaplatenými Lipšicovými žoldákmi pritom za ochranu kresťanských záujmov rozhodne nepovažujeme. Ide tu napokon o celkom iný pohľad na to ako má vypadať spoločnosť, než akú predstavovalo takmer dve tisícročia v Európe pravoverné kresťanstvo, takýmto pohľadom špičky KDH opovrhujú. Neprekvapí tak tiež, že vedúce zložky KDH si nechávajú robiť marketing židovskými agentmi. Čo ešte dodávať? Obrázok KDH je v týchto pár bodoch kompletný a pre rozumného kresťana výrazne odpudivý.

Na druhej strane možno spomenúť KDS ako stranu, ktorá sa mnohým zdala byť práve tou alternatívou, ktorá naozaj oproti KDH aj ponúkala nejaký ten kresťanský program. Mnohí preto chceli voliť stranu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností (už tento idiotský názov vypovedá o mnohom) - nepochybujte o tom, že autor tohto článku si myslí, že také "osobnosti" ako "spevák" Robo Papp patri do slovenského parlamentu - na ktorej kandidátke mali vrcholní predstavitelia KDS šancu byť po čase opäť zvolení za poslancov. Len tak na okraj k tomu, že nakoniec títo odstúpili z kandidátky dávno pred voľbami s tým, že oni samozrejme dopredu poznali riziká spolupráce s demokratickým klaunom Matovičom, treba uviesť, že títo sa už pred tým dobrovoľne zapojovali do jeho šaškární (napríklad stanovanie na námestí SNP). Nehovoriac, že k Matovičovi išli aj z figúrkami z OKS a časopisu .týždeň (čítaj tlačeným hnojom presadzujúcim urputne
undergroundovú protikatolícku kultúru), ktorí vždy podporovali revolučné protikresťanské prúdy. Naozaj si snáď niekto myslí, že neúčasť Martina Mojžiša v budúcom parlamente je nejakou tragédiou? Pre kresťanské záujmy určite nie. Neprekvapilo ani to, že iní poslanci, ktorí boli dlhodobými členmi OKS prestúpili na kandidátku strany SaS, teda najhoršej, najliberálnejšej a najperverznejšej politickej strany, ktorú slovenská politická scéna ponúka. Toľko ku "konzervativizmu" OKS, najvernejšieho to spojenca KDS a typickej slobodmurárskej partaje.

Vypovedá to však čosi hlbšie o podstate KDS, ktorá bohužiaľ taktiež nikdy nepredstavovala reálnu kresťanskú alternatívu; ide skrátka len o ďalšiu liberálnu stranu, ktorá možno aj reálne chce(la) hájiť nejaký ten kresťanský záujem, ale reálne je to len ďalší prvok revolučnej liberálnej scény prisahajúci oddane na mnohé liberálne výdobytky a riešiaci akurát tak liberálne pseudokauzy. Súdia ich pritom ich vlastné vyjadrenia (zvlášť úžasné výplody vychádzajú z útrob mladých KDS). Nemáme najmenšiu pochybnosť, že predčasný odchod politikov KDS a na nich naviazaných "osobností" z politiky neznamená žiadnu tragédiu, napokon ak niečo vo vzťahu ku konzervativizmu táto strana ukazovala, tak len to, že tento je dávno mŕtvy.

Situácia je teda zrejmá: politická alternatíva v rámci liberálnej demokracie pre pravoverného kresťana neexistuje, nakoľko samotná liberálna demokracia je protikresťanská a konštituuje také prostredie, ktoré je revolučné a plne v súlade s požiadavkami pozemskej obce ako ju popísal Sv. Augustín, snáď najlepší učiteľ politického realizmu. V takýchto podmienkach je tu jediná možná odpoveď, a síce nezúčastňovať sa nivelizujúceho demokratického procesu, ktorý v žiadnom prípade neprinesie nič pozitívne. Neísť k voľbám nie je žiadne fantastické riešenie, je to len prejav odporu a nezúčastňovania sa jednej z horších foriem vlády, kde voľba môže priniesť jedine negatívne dôsledky.

piatok 2. marca 2012

Duch Maďarska nemôže zahynúť, môže byť len schovaný

Rozhovor s americkým historikom Charlesom A. Coulombeom, online na http://regnumportal.hu/node/876 preložil L. H.

Poznámka: Prinášame Vám rozhovor s Charlesom Coulombom, ktorý urobil maďarský monarchistický portál Regnum, uvedomujeme si pritom, že vo viacerých častiach môže byť tento rozhovor vnímaný kontroverzne. Ani autori tejto stránky sa nestotožňujú do bodky s týmto rozhovorom (a nevnímajú to ako tragédiu). Napriek tomu Charles A. Coulombe patrí medzi významných monrachických mysliteľov súčasnosti, ktorého rozhodne netreba opomínať.


Charles A. Coulombe sa narodil v roku 1960 v New Yorku. Je významným katolíckym historikom, spisovateľom a novinárom. Často prednáša, je autorom mnohých kníh, novinových článkov, či náučných publikácií. Publikuje okrem iných periodík najmä na stránkach Gnosis, National Catholic Register, Fate, či New Oxford Review. Patrí medzi najvplyvnejšie osobnosti amerických katolíckych tradicionalistických kruhov. Vo viacerých krajinách, okrem iného aj na Slovensku, či v Rumunsku, si mohli záujemcovia vypočuť jeho prednášky, dotýkajúce sa politických, náboženských, ale aj iných tém a oblastí. Dá sa o ňom povedať, že je odborníkom na všetky otázky, súvisiace s katolicizmom, osobitne na dejiny pápežstva.


Je prominentným zástupcom Medzinárodnej monarchistickej ligy. Píše svoj vlastný blog. Jeho posledná kniha, nesúca názov „A pápa légiója“ (Kniha v českom preklade ešte nevyšla, jej titul v origináli znie: „The Pope's Legion: The Multinational Fighting Force that Defended the Vatican“) pojednáva o obrane Pápežského štátu za panovania Pia IX. vojskami, ktoré tvorili legionári z rôznych národov a krajín. V maďarčine mu vyšla zatiaľ iba jediná kniha – „Krisztus helytartói“, pojednávajúca o dejinách pápežstva. Je to súbor pápežských životopisov, obohatený o tradicionalistický uhol pohľadu, ktorý u iných autorov úplne absentuje. (V češtine vyšla táto kniha v roku 2004 vo vydavateľstve BB/art pod titulom „Náměstkové Kristovi–Životopisy papežů“ – pozn. prekl.)


Na úvod samotného rozhovoru s autorom si dovolím odcitovať úryvok z venovania, ktoré je na začiatku tejto jeho knihy: „Jeho Svätosti Jánovi Pavlovi II, biskupovi Ríma..., Jeho Cisárskej a kráľovskej Výsosti Ottovi von Habsburg, arcikniežaťu Rakúska, Apoštolskému kráľovi Maďarska, dedičovi tradície cisárstva Západu; a Jeho Výsosti Louisovi de Bourbonne, kniežaťu Anjou, podľa Práva ako Louisovi XX. Kráľovi Francúzska a Navarry venujem túto knihu čo najúctivejšie, spomínajúc na minulosť a nádejajúc sa v budúcnosť.“


Poprosím Vás, popíšte nám v niekoľkých vetách moderné monarchistické hnutie v U.S.A. Ktoré sú jeho najvýznamnejšie skupiny, združenia, osoby, respektíve k nim viažuce sa periodiká, médiá.


Nuž, „hnutie“ je snáď príliš silný výraz. V skutočnosti je prítomných veľa „monarchizmov“ – vyplýva to z našich dejín – nedisponujeme nejakou prevládajúcou tradíciou monarchizmu, ktorú by za svoju mohol považovať každý Američan. Iste, máme korene vo Francúzskom kráľovstve, v Kráľovstve Veľkej Británie, niekto v Kráľovstve Španielskom, no jednotnou národnou tradíciou nás ako Američanov je Republikanizmus.

Pre drvivú väčšinu Američanov je viera v dedičnú monarchiu a panovníka ako jej suveréna úplne cudzia. Tých však, ktorí sa považujú za monarchistov, je možné rozdeliť do štyroch skupín. Prvú skupinu tvoria teoretickí monarchisti. Tí jednoducho veria, že táto inštitúcia (monarchia), respektíve jej tá, či oná forma je akýmsi vyšším druhom vlády, „vládou vyššej kvality“, to ich však ešte nespája s konkrétnym panovníckym rodom, či dynastiou. Druhou skupinou sú monarchisti, takpovediac, na náboženskom základe. Môžu byť katolíkmi, pravoslávnymi, anglikánmi, budhistami, či moslimami – všetci cítia tak, že monarchia je práve tou formou vlády, ktorá je najlepšie kompatibilná s ich vierovyznaním. Do tretej skupiny by som zaradil tých emigrantov a ich potomkov, ktorí sú naďalej, aj v podmienkach života v U.S.A., verní dynastii, ktorá vládla alebo vládne v ich pôvodnej vlasti. Napokon mi dovoľte spomenúť štvrtú skupinu – anglofilov, ktorí sú presvedčení, že britská forma vlády je lepšou a dokonalejšou ako všetky ostatné.


Medzi týmito prúdmi existuje väčší počet skupín, príznačný je však pre nich malý okruh členov a značne obmedzená pôsobnosť. „The Constantin Society“, ktorú založil Randall J. Dicks je už dnes prakticky inaktívna, no zanechala po sebe veľmi užitočnú webovú stránku. International Monarchist League“ je rozvetvená po celých Spojených štátoch, jedna jej skupina existuje aj u nás, v Los Angeles. Kedysi existovala formácia s názvom „Royalist Party of the America“, ktorá však už tiež patrí minulosti. V U.S.A. máme ale početné monarchistické blogy a web-stránky, ten najdôležitejší je asi Theodora Harveyho. Existujú rôzne univerzitné alebo vedecké skupinky monarchistického razenia, ako napríklad „Loyalist Institute“ a mnohé zámorské, najmä európske monarchistické alebo monarchii priateľsky naklonené združenia majú svojich členov aj v Spojených štátoch – patria sem napríklad „The Royal Stuart Society“, či „Society of King Charles the Martyr“. Napokon sú tu aj rytierske rády, ktorých americkí členovia zachovávajú vernosť legitímnym panovníkom (či už stále vládnucim, alebo prinúteným k abdikácii) – uviedol by som „Order of St. John“, „Johanniter“, „Orders of the House of Savoy“ alebo „Calabria“, či „Castro“, patriace pod „Constantinian Order“.

Mimo týchto drobných hnutí a rytierskych rádov existuje početná skupina rôznych náboženských, či etických spolkov, ktoré vykazujú určitú tendenciu k monarchizmu. Havajskí nacionalisti sú rozdrobení práve vďake podpore rôznych uchádzačov o havajský trón; ruskí, bulharskí, rumunskí a srbskí pravoslávni si vo všeobecnosti veľmi vážia a uctievajú svojich bývalých vládcov, resp. ich potomkov; podobne väčšina thajských budhistov zostáva verná svojmu kráľovi (ten na oplátku finančne podporuje ich chrámy v U.S.A.); je tu „Naqshbandi Haqqani Sufi Order“, podporujúci reštauráciu Osmanskej monarchie a monarchií v iných, moslimských častiach Ázie, majúc kontakty so zástupcami dotknutých dynastií. Mnoho britských, nizozemských, či škandinávskych spolkov a združení, opatrujúcich a zveľaďujúcich dedičstvo svojich predkov sa teší patronátu kráľovskej rodiny, vládnucej v krajine týchto predkov.


Keďže Kanada má, prirodzene, ako hlavu štátu stále panovníka, neprekvapí, že činnosť mnohých lojalistických zväzov a spoločností je zasvätená ochrane britskej Koruny - na rozum mi v tejto súvislosti prídu „Canadian Royal Heritage Trust“, „Monarchist League of Canada“ a „United Empire Loyalists“. Anglofónna Kanada dala monarchii takých skvelých filozofov, akými sú George Grant alebo John Farthing. Ale aj frankofónna Kanada má svoju vlastnú - katolícku monarchistickú tradíciu, ktorá nám dala mysliteľov ako Jules-Paul Tardivel, Mgr. Louis Lafleche a Fr. Lionel Groulx.


Všetko to tu však neskôr, až na pár výnimiek, utíchlo po tzv. „Tichej revolúcii“ v 60-tych rokoch minulého storočia. (Tichou revolúciou – „Révolution tranquille“ označujeme dôležitú epochu v dejinách Québecu. Počas 60-tych rokov 20. storočia došlo v tejto frankofónnej kanadskej provincii k ďalekosiahlym sociálnym a hospodárskym zmenám, ktoré boli sprevádzané spoločenským sekularizmom a vytvorením tzv. „štátu blahobytu“. Zdravotníctvo a školstvo, dovtedy pod kuratelou Katolíckej Cirkvi, prešlo v rokoch 1960 až 1966 úplne do područia štátu so všetkými dôsledkami, ktoré k tomu neodmysliteľne patria.- pozn. prekl.)

Naši latinoameričania majú tiež svoju vlastnú monarchistickú tradíciu, opierajúcu sa o úctu k rojalistickým účastníkom boja za nezávislosť latinsko-amerických kolónií, v kultúrnej a jazykovej oblasti ide o pripomínanie si svojej „Hispanidad“. Okrem toho, v Spojených štátoch ešte stretneme aj stúpencov Mexického cisárstva a Brazílskeho cisárstva, ba aj argentínska diaspóra sa môže pochváliť niekoľkými Carlistami. Z pohľadu nášho (amerického) národa je však rozhodujúcim faktorom ono založenie trinástich britských kolónií, ako to vyjadril aj Russel Kirk vo svojom diele „The Roots of American Order“.


Ako sa stane z amerického spisovateľa monarchista? Ako uvažujete o monarchii všeobecne?


Nuž ako aj? My Američania sme od počiatku vychovávaní ako republikáni, v republikánskom duchu. V mojom prípade tu bolo niekoľko vplyvov, ktoré prelomili moje protimonarchistické predsudky, ktoré by som inak určite bol býval mal aj naďalej. Môj otec bol frankokanaďan, so škótskou, indiánskou a írskou krvou v žilách, od neho mám zaujatie a vernosť voči Bourbonom a Stuartom, ako aj úctu k Jurajovi III. Otec mojej mamky bol Rakúšan, odtiaľ je moja láska k Habsburgom. V mojom detskom veku sme sa prisťahovali sem, do Kalifornie a mal som vedomosti o úlohe, ktorú pri vzniku tejto krajiny zohrala Španielska Koruna. V škole som sa potom viac dozvedel o Francúzskej revolúcii a tak som sa stal veľkým ctiteľom Ľudovíta XVI.


Svojho času, keď som bol mladý, žilo ešte medzi bielymi Američanmi veľa Rusov, s niektorými z nich sme sa dobre poznali. Spomínam si na ich bezpodmienečnú vernosť cárovi (Mikulášovi II.) a na ich radosť, keď bol kanonizovaný ruskou pravoslávnou cirkvou (to isté som po rokoch cítil aj ja sám, keď bol v roku 2004 za blahoslaveného vyhlásený Karol IV.). Čo moje postoje a zmýšľanie v tejto oblasti výrazne upevnilo, bolo prečítanie dvoch kníh – „Kings Without Thrones“ („Králi bez trónov“) a „Monarchs in Waiting“ („Čakajúci panovníci“). Keď som skončil svoje stredoškolské štúdium, už som si musel sám v sebe priznať: „Som rozhodnutý a odhodlaný pre monarchistickú vec!“. V určitom slova zmysle to bol ale len začiatok. Nezabudnime, že v tom čase bolo v Spojených štátoch len veľmi málo ľudí s monarchistickým zmýšľaním a ešte neexistoval internet ! Mali sme k dispozícii iba vzájomné listové kontakty a knižnice. Moje ďalšie bádanie v oblasti náuk o monarchii a monarchistických formách vlády bolo vždy v úzkom vzťahu s mojim všeobecným vzdelávaním sa v oblastiach politiky a viery (tu šlo najmä o oblasť sociálnej náuky Katolíckej Cirkvi), ovplyvňovali ho tiež knižnice tých univerzít, ktorých poslucháčom som bol. V tých dobách som pravidelne čítaval diela pánov ako Chesterton, Belloc, Maurras, de Maistre, Chateaubriand, Donoso Cortez, Solovjev, Balmes a mnohých iných. Stretol som sa aj so zástupcami ruskej „National Alliance of Russian Solidarists“, ktorých skupina patrila medzi mojich spolužiakov na univerzite.


Z týchto všetkých prameňov som si vyvodil niekoľko záverov, ktorých sa držím dodnes:

1. Ideálnou formou vlády je katolícka monarchia.

2. Ak ju ešte raz niekedy Kresťanstvo dostane späť na miesto, ktoré jej Právom náleží, malo by sa tak stať v nejakej forme „Sacrum Imperium“ – Svätej Ríše. Šlo by o decentralizované kráľovstvá, vytvoriac Spoločenstvo, zjednotené pod jedným Cisárom, ktorý by tým vstúpil do dedičstva Konštantína, Justiniána, Karola Veľkého, Otta III., Františka II., blahoslaveného Konštantína IX., blahoslaveného Karola I. (IV.) a Mikuláša II. zároveň.

3. Sviatostná podstata korunovácie má svoju objektívnu dôležitosť.

4. Protestantská alebo pohanská monarchia je lepšia ako protestantská alebo pohanská republika.


Tieto myšlienky, samozrejme, nepochádzajú odo mňa, ale od známeho britského teológa, Fr. Aidana Nicholsa, presnejšie z jeho diela „Christendom Awake“, ktoré je akýmsi manifestom, pojednávajúcom o novej, Svätej Ríši, ktorá je povolaná vybudovať novú zjednotenú Európu.

Ako vieme, rola Spojených štátov je v procese formovania sveta a jeho dejín nezastupiteľná. Aký názor máte na vzťah U.S.A. k monarchiám vo všeobecnosti?

Samozrejme, po tom, čo sa Spojené štáty stali superveľmocou, naša zahraničná politika podporovala vždy akúkoľvek silu, ktorá považovala v rámci svojich miestnych reálií vo svojom zápase proti dedičnej monarchii samu seba za republikánsku, bezprostredným výsledkom amerického pôsobenia tak bolo zrútenie mnohých významných trónov. Americká moc mala rozhodujúci podiel v zrútení monarchie v Rakúsko-Maďarsku, Nemecku, Taliansku, Egypte, Vietname, Iraku, Jemene, a Iráne, taktiež v znemožnení reštaurácie irackej, bulharskej a afganskej monarchie (popri tom všetkom ponechala v Jalte balkánske monarchie, Poľsko, Československo, Maďarsko a v neposlednom rade baltské krajiny napospas Stalinovi, navyše, pomáhala rozbiť koloniálne ríše našich západoeurópskych spojencov). Niekoľkí pozornejší Američania však položili otázku, či pomer ziskov, výhier a strát, resp. utrpení, ktoré z týchto rôznych zásahov americkej politiky vyplývali, nepoškvrnil v očiach zámoria a zahraničia povesť takzvanej „republikánskej čistoty“.


Ktorí myslitelia patria v rámci amerického monarchizmu ku kľúčovým?


Spomedzi významnejších osobností je hodno spomenúť Lee Waltera Congdona, Williama S. Linda, Hansa Hermanna Hoppeho, Garyho Pottera, Fredericka Wilhelmsena, Sheldona Vanaukena, T. S. Eliota, H. P. Lovecrafta, Ralpha Adama Crama a Fitz-Greenea Hallecka.


Štúdium diel všetkých týchto mužov by ukázalo, akým dobrým príkladom slúžia popisu onej diverzity tradícií amerického monarchizmu. Týchto autorov nie je v žiadnom prípade možné považovať za predstaviteľov jednej školy alebo jedného hnutia. Môžem s určitosťou povedať, že len málo z nich, možno dokonca ani jeden z nich nepočíta s monarchistickým zriadením v Spojených štátoch, vo svojich prácach skôr vyzdvihujú prednosti monarchistického zriadenia, čím monarchiu favorizujú v akomsi všeobecnom náhľade, poprípade v určitých konkrétnych dejinných súvislostiach, či prípadoch.


Aký je Váš názor na takzvanú demokraciu a republiky ako také?

Samozrejme, v prípade demokracie a republiky hovoríme o dvoch rôznych pojmoch. Ten druhý pojem je ľahšie definovateľný: štát, vláda bez dedičného panovníka, teda oligarchia. Vo väčšine republík je oligarchia viditeľná, teda dokázateľná, lebo predsa presne vieme, na účet koho je možné pripísať chyby, opomenutia. Lenže keď sa táto oligarchia schováva za byrokratickú masu, za médiá a za rituál volieb a hlasovaní, nuž, áno, najviac z nás ľudí práve toto volá „demokraciou“.

Nuž, v skutočnosti nemám nič proti idei „demokracie“, ako populárnemu pojmu. Určite k nej nemám viac výhrad ako voči Zúbkovej víle. Len ani jedno, ani druhé som ešte v skutočnosti nevidel. Počas studenej vojny bol u nás vtip, podľa ktorého (my, v U.S.A.) žijeme v zastupiteľskej demokracii, komunisti sa tešia ľudovej demokracii a Idi Amin nazýval kanibalizmus stravovacou demokraciou. To, čo v skutočnosti zažívam, je práve tá neviditeľná rôznosť oligarchií, o ktorej som hovoril pred chvíľou. Samozrejmé je, že tí, ktorým sa vládne, sa musia spolupodieľať na riadení svojich osudov. V praxi to však vyzerá tak, že na lokálnej úrovni disponujeme relatívne malým vplyvom, na štátnej úrovni je náš vplyv veľmi chabý a na národnej úrovni je vplyv každého z nás sotva merateľný, do odpovedí na spoločenské a hospodárskopolitické otázky v podstate prehovoriť ani nemôžeme, tie akoby ani neexistovali.

To všetko je možno pravdou v akomkoľvek vládnom systéme, v akejkoľvek vládnej forme, ale radšej by som žil pod vládou jedného viditeľného vládcu – ktorý bude mať v sebe to vedomie, že bude na veky vekov horieť v pekle, ak nám nebude vládnuť spravodlivo – ako pod niekým/niečím, ktorý/čo je pred nami utajený/utajené klamlivými rečami a procesmi a navyše je presvedčený/presvedčené, že jeho poddaní a podriadení sú len púhymi hospodárskymi jednotkami.


Aký máte vzťah ku kontrarevolúcii?


Na margo kontrarevolúcie mi dovoľte, aby som Vám odporučil knihu Vášho brilantného súkmeňovca – profesora Tamása Molnára, u koho mi je cťou, že som ho smel zaradiť medzi svojich priateľov. Úspešných bolo iba niekoľko kontrarevolúcií, lebo

1. revolucionári presne vedia, čo chcú docieliť a sú odhodlaní pokúsiť sa o dosiahnutie svojich cieľov vďaka navonok jednotnému, uniformnému spôsobu správania, hoci sú v skutočnosti vzájomnými súpermi, či nepriateľmi.

2. revolúcia je výsledkom doby, ktorá sa nachádza v úpadku. Navyše, ťaží z toho, že v jej priebehu kľúčoví členovia predchádzajúceho režimu postupne strácajú v onen režim vieru.

3. ani jedna – akokoľvek úspešná – reštaurácia nie je a nebola schopná napraviť tie škody, ktoré v spoločenskej kohézii spôsobila revolúcia. Pozrime sa na anglickú občiansku revolúciu - postcromwellovské obdobie, na reštaurácie po francúzskej revolúcii a francúzskych revolučných vojnách, na Francovo Španielsko, či Salazarovo Portugalsko.


To, čo sa obnovilo a znovu vystavalo, bolo oveľa lepšie, ako niekde ten chaos alebo inde despotizmus pred tým, no predsa to nebolo to, čo ešte skôr, pred tým, zničili revolucionári – iba akýsi prechodný a pominuteľný kompromis, systém paktov a dohôd. A to je práve to, prečo niektorí nehovoria o reštaurácii, ale skôr o inštaurácii, pretože ten správny systém, aj v prípade jeho znovuobnovenia, znovuzrodenia, nemôže byť a ani nebude úplne zhodný s tým, čo revolucionári zrútili. Ak by sa aj Habsburgovia vrátili na trón v Rakúsku, Maďarsku, Českých krajinách, Slovensku, Slovinsku, či Chorvátsku, vzniknuvšie súštátie – nech už by nadobudlo akúkoľvek formu – by už nebolo onou Rakúsko-Maďarskou monarchiou z roku 1914 alebo Habsburskou ríšou spred „Vyrovnania“ v roku 1867. Ale určite by bolo, závisiac od spôsobu a podoby dohody týchto krajín, oveľa lepším a vhodnejším systémom, akým je súčasná situácia a dnešný systém, alebo to, s čím môžeme počítať v budúcnosti.

Povedzme to nahlas, že večné princípy trónu a oltára sú takými hodnotami, za ktoré je nutné bojovať – nestojac pri tom na pôde návratov do akejsi zidealizovanej minulosti – ale kvôli snahe prispôsobiť prítomnosť a budúcnosť čisto Božiemu Poriadku a skutočným potrebám človeka. Nad to všetko, príklady, ktoré nám dali odhodlaní a neoblomní bojovníci z Vendée, Jakobiti, Carlisti, Miguelisti a iní kontrarevolucionári, by nás mali inšpirovať aj dnes, bez ohľadu na výsledky ich mimoriadne odvážneho boja.


Po objasnení si všetkých týchto otázok, ako by ste pre nás opísali súčasný systém a režim Spojených štátov?

Ak prejdeme ďalej po stopách všetkých skôr spomenutých zákulisných informácií, musíme si pripomenúť dva najdôležitejšie prvky amerického charakteru, ktoré zohrávajú rozhodujúcu úlohu vo fungovaní našej spoločnosti: umelé náboženstvo našej krajiny, ktoré si urobilo modlu z Otcov zakladateľov, dokonca, dá sa povedať, že ich zbožšťuje a potom sekulárny pozostatok kalvinizmu, ktorý má rovnaký vplyv na náš spoločný pohľad na svet morálky. Vďaka týmto dvom prvkom považujeme sami seba za vyvolený ľud, analogicky, ako deti Izraela v Starom Zákone, hoci postrádame etnickú jednotu. K tomuto si ešte pridajme, že existoval určitý morálny étos, zdieľaný všetkými – protestantmi, židmi i katolíkmi – ktorý fungoval do 60-tych rokov minulého storočia. Keď došlo napokon k jeho prelomeniu, naše zvyky v podstate zmizli z kruhu veľkej časti americkej populácie, snáď z väčšiny spoločnosti. To sa z istej časti zjemňuje faktom, že každý konštruktívny prvok amerického života naďalej v sebe udržuje mýtus „zastupiteľstva ľudu“, ktorý je založený na idei, podľa ktorej, tým, že môžem hlasovať, sa moje názory počítajú, sú vnímané a tak sa mi veci nemôžu vymknúť z rúk, nemôžu mi „odletieť“.

To bežné ľpenie k tejto idei udržuje stabilitu, hoci bežne akceptované sociálne a morálne spoločenské zmeny by boli našimi predkami považované za bláznovstvá, hriech alebo diabolstvo. Je nepochybné, že sila zvykov nášho národa pramení z európskeho a koloniálneho „predživota“ našich predkov, to všetko bolo navyše prepojené s dovtedy v ľudských dejinách neslýchaným hospodárskym rozmachom obrovskej intenzity. Ale je tu jedna vrodená chyba, ktorej vplyv sa v posledných desaťročiach prejavuje čoraz zhubnejšie a môže znamenať našu skazu. Očividne sme boli schopní vyhnúť sa – od našich protestantských národných základov počnúc, vedení spoločným náhľadom na pojem morálna a morálku ako takú, o čom som už hovoril – tým najdôležitejším filozofickým a náboženským otázkam: Aká je skutočná prirodzenosť človeka? Čím je dlžen Bohu ako jednotlivec a ako súčasť spoločnosti? Je, existuje Pravdivá

Viera, ktorou by sa mal štát nechať viesť ako rukoväťou? Vzhľadom na to, že „svätosť“ vlastného názoru je jedinou dogmou, ktorú prijíma každý protestant (a v skutočnosti vlastne skoro každý Američan), nebolo pre nás možné – myslím, pre nás ako národ – dať si na tieto otázky dôsledné odpovede. Ibaže tieto otázky si nárokujú odpovede, zvlášť, odkedy nám chýba spoločný morálny princíp. Táto tajnička nemá svoje riešenie v sfére politiky, to je náboženský problém. Orestes Brownson, jeden z najstarších amerických autorov, videl tento problém už v roku 1845 a písal o ňom vo svojom diele, ktoré nesie titul „Catholicity Necessary to Sustain Popular Liberty“. Naše neskoršie dejiny, myslím si, dokazujú, že Brownson bol prorokom.


Dovoľte jednu historickú otázku. Aký má vzťah americký monarchista k Vojne o nezávislosť? Myslím si, že ten postoj je podobný, ako vzťah maďarského monarchistu k revolúcii a občianskej vojne z rokov 1848, 1849.

Nuž, je jasné, že monarchista musí odmietnuť zvrhnutie zákonného panovníka, obzvlášť, ak ide o panovníka, akým bol Juraj III., ku ktorému cíti moje svedomie úprimnú lásku a obdiv. Ak by bol odovzdal Kongres Korunu v skutočnosti Bonnie Prince Charliemu (Princ Karol bol vnukom Jakuba II., so svojimi stúpencami sa snažil cestou ozbrojeného povstania o Stuartovskú reštauráciu. Stuartovcom verní legitimisti ho považovali za Karola III.), otázka by znela inak, lebo podľa mienky mnohých (a rátam sa tiež medzi nich) mal väčšie právo na obsadenie trónov Anglicka, Škótska, Írska a Ameriky on, než jeho bratranec z hannoverského rodu. Ale keďže sa to nestalo, tak nebolo otáznym, komu náleží Koruna. Revolúcia voči legitímnemu vládcovi – aj keď nie je Katolíkom – je ťažkým hriechom, takto to učí aj Cirkev. Za hriech ju nemusíme považovať iba za týchto (zároveň platiacich) okolností:

1. ak panovník ohrozuje Vieru,

2. ak by viedlo udržanie jeho vlády k horším podmienkam, než sú podmienky a hrôzy, ktoré by si nevyhnutne vyžiadala občianska vojna,

3. ak je rozumne možné očakávať úspech (detronizácie).

Čo sa týka Juraja III., vo väčšine jeho domínií bola Viera už ohrozenou, bol však prvým kráľom od čias Jakuba II., ktorý prijal katolíckeho šľachtica do Kráľovského tribunálu; počas prvej polovice svojej vlády bol mimoriadne obľúbeným u katolíckych Írov a vo svojej novej kolónii – kanadskom Québecu odstránil všetky prekážky, stojace v ceste Katolicizmu.

Porovnanie s Kossuthovou revolúciou (a Tiszovým liberalizmom po Vyrovnaní, motivovanom tou istou ideológiou) je mimoriadne trefné. Gróf István Széchenyi a jeho „spojenci“ chápali komplikovanosť situácie oveľa lepšie. Nad to všetko, rovnako, ako v Americkej revolúcii, pochádzalo aj u Vás mnoho lojalistov z radov menšín, takými boli Josip Jelačić, Josif Rajačić, Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža a Avram Iancu. Neskôr sa striedavo dostavil pocit horkosti, najprv pre Maďarov a potom pre ich etnické menšiny. V očiach tých, ktorí ešte v rokoch 1848, 1849 zanietene bojovali za dynastiu, boli zradou cisárove snahy o zmierenie s Maďarmi rovnako, ako bolo v očiach Cára zradou to, keď cisár František Jozef I. odmietol účasť v Krymskej vojne po jeho boku. Rusi sa potom Rakúsku „odmenili“ neutralitou v roku 1866, keď Rakúsko potrebovalo ruskú pomoc v boji proti Bismarckovi. Keď v roku 1867 získali Maďari plnú suverenitu, ich nasledovné maďarizačné snahy nešťastne viedli až k Trianonu.

Ani jednému ľudu Maďarského kráľovstva tieto výsledky nepriniesli žiaden osoh ! Ale v každom prípade, zdôrazňovanie nadradeného postavenia vlastného národa nad tie ostatné a titulovanie ostatných národov za nepriateľov, miesto toho, aby boli vnímané za spojencov a bratov (pod spoločným vladárom), napokon viedlo k pádu všetkých týchto krajín a národov v nich. Takí ľudia, ako biskup Ottokár Prohászka alebo gróf Nándor Zichy snáď rozumeli veciam lepšie ako Tisza senior a Tisza junior.


Čo by sme mali vedieť o situácii katolíckeho tradicionalizmu v Spojených štátoch? Aká je súčasná situácia Kňazského bratstva Svätého Pia X. a sedevakantizmu?

Povedal by som, že situácia je možno ružovejšia, než je tomu v mnohých iných krajinách, hoci zďaleka nie je ideálnou. Od vydania Motu Proprio v roku 2007 a obzvlášť, odkedy vymenoval Benedikt XVI. viacero biskupov, dochádza k exponenciálnemu rastu počtu kongregácií, schválených diecéznymi biskupmi. Novým prekladom Novus Ordo do anglického jazyka sa veci zlepšujú, avšak zďaleka nie tak rýchlo, ako by sme si priali.

Pozícia Kňazského bratstva Svätého Pia X. je u nás pravdepodobne silnejšia, ako hocikde inde mimo Francúzska, možno dokonca silnejšia, než vo Francúzsku samotnom. Či už Bratstvo príjme a schváli Preambulu z Ríma, alebo nie, faktom je, že Svätou Stolicou zvolaný Druhý vatikánsky koncil, ktorý bol povolaný na prerokovanie sporných otázok, bol pozitívnou udalosťou. Sedevacantistické hnutie je mimoriadne rozdrobené, v podstate nepriehľadné.


Na Vašom facebookovom profile môžeme vidieť obrázok nášho dedičného kráľa Otta II. Ako si naňho spomínate? A prečo je pre Vás jeho osobnosť takou dôležitou?

To je z časti osobné. Ako som napísal v jednom článku, uverejnenom v magazíne Taki, písal som si s ním ešte v časoch mojich stredoškolských štúdií. Jeho mnohovrstevné dielo na mňa zanechalo veľký dojem, významným spôsobom ovplyvnil vývoj môjho náhľadu vo veciach politiky a viery. Neopísateľne závidím všetkým, ktorí k nemu cítili lojalitu ako k svojmu suverénnemu vládcovi. Môžem s istotou vyhlásiť, mal som ho tak rád, ako by som len mohol mať rád svojho panovníka. Nehľadiac na to, bol obdivuhodným človekom. Bol jedným z vážnych kormidelníkov dejín, nikdy nebol rozladený, znechutený, pritom nepracoval iba pre svoje národy, ale pre celú Európu, pre

Kresťanstvo, akýmkoľvek spôsobom, akým to len bolo možné. Je znakom degenerácie nášho veku, že takýto nadaný a dobromyseľný človek nemohol zaujať najvyšší stupeň výkonu moci, pričom ľuďom malého štýlu, zďaleka nie takého rozsahu kvalít, bola daná tá možnosť, viesť jeho dedičstvo od horšieho k horšiemu. Aká mohla byť Európa, ktorej by bol tento muž vodcom, miesto tých v Brusseli sídliacich bánd byrokratov bez tváre! Pre nás, ktorí sme ho poznali, alebo pre ktorých boli náš zápas a naše snaženia prepojené s tými jeho, bude naveky príkladom. Tým televíznym spoločnostiam, ktoré sa snažili predstaviť jeho pohreb v svetle toho, že ide o pozostatok epochy, ktorá sa už nikdy nevráti, by som odkázal len toľko, aby sa pozreli, ako početní synovia národa, vlasti a jej korunná hlava spoločne prespevujú „Gott erhalte“ („Zachovaj nám, Hospodine“ bola hymnou Rakúskej monarchie do roku 1918) pred Kapuzinerkirche.

Modlím sa zaňho a tiež za to, aby jedného dňa mohli jeho nástupcovia vládnuť tam, kde mal panovať on. Ale či raz nadíde ten čas alebo nie, či sa ja ešte toho dožijem, alebo to nastane neskôr, tí, ktorí túžia po vláde trónu a oltára, musia pokračovať v práci, v nemalej miere pod vplyvom jeho príkladu a jeho diela.


Napokon, no nie v poslednom rade, aký máte odkaz pre maďarských monarchistov?


V roku 2009 som bol na sviatok Troch kráľov v Budapešti, kde som sa vo farskom kostole Panny

Márie zúčastnil na Svätej Omši, slúženej v tzv. „tridentskom ríte“. Bola to slávnostná, spievaná Omša, s dielami Haydna. Nádherný kostol, v barokovom štýle, na Omši bolo účastných veľmi veľa mladých ľudí. Vo svojom vnútri som si uvedomil, že nepriatelia Viery vedia len rúcať, stavať nedokážu. Všetko, čo robí život hodnotnejším – nádherné umenie a hudba, radosť mladosti, rodinná radosť, zbožnosť a pokora – patria k Viere, náboženstvu. Jej nepriatelia môžu zboriť a zničiť všetko, ale jej deti to všetku znovu vystavajú. To je Vaše dedičstvo: Koruna Svätého Štefana, svätci Maďarského kráľovstva, Vaša ochrana kresťanstva a Európy, postoj odvážnej šľachty na podporu Márie Terézie, gróf István Széchenyi a napokon tí ľudia, ktorí vytrvali v podpore blahoslavenému Karlovi IV. pri jeho reštauračných pokusoch.


Vy ste skutočne požehnaní takým historickým pozadím, že až môže byť ťažké, byť toho hoden. Ale ako ste ukázali aj v 1956-om, duch Maďarska nemôže zahynúť, môže sa len na určitý čas schovať. No pamätajte na to, že vo všetkých nástupníckych štátoch Habsburskej Ríše, ako aj po celej Európe a tiež v zámorí sú takí, ktorí veria v presne to isté, čo Vy. Obzvlášť v dňoch globalizácie je dôležité, aby ste vedeli o tých, ktorí sa snažia o tie isté ciele, ako Vy. Nech sú to Slováci, Chorváti alebo iní.


Nech je Maďarsko skutočne krajinou Svätej Koruny a jeho susedia sa k nemu budú nevyhnutne približovať, nie ako k dobyvateľovi, ale ako k partnerovi pri znovuvybudovaní Svätým Štefanom vytvorenej kresťanskej ríše. Mnohé kapitoly dejín Strednej Európy boli písané krvou, no zďaleka nie celé dejiny. Je mojou horúcou nádejou, aby každý ľud, ktorý kedysi žil pod Svätoštefanskou Korunou hľadel na seba a ostatných, ale tiež na svojich susedov v Rakúsku, Srbsku, Rumunsku, či Poľsku, ako na nich hľadel tento ich výnimočný kráľ (Otto) a jeho svätí predchodcovia – ako na bratov, pod smerovaním jedného spoločného otca.


Na záver opäť jedna osobná otázka. Kedy Vás môžeme opäť privítať v Maďarsku?

Verte mi, kedykoľvek sa rád vrátim do Maďarska, keď si to budete priať.

článok bol prebratý z maďarského portálu Regnum, preložil L. H.