piatok 9. marca 2012

Léon Bloy: Hriech chudoby

Salický zákon nikdy nedostal písomnú podobu, pretože je to životný, bytostný zákon francúzskej monarchie, a každý pokus písomne ho zaznamenať by ho obmedzil. Absolútno sa nedá zachytiť perom.
Práve tak nie je v žiadnom zákonníku ani v žiadnej zbierke trestného zákona jasne pomenovaný Zločin chudoby. Najviac ak je radený k jednoduchým priestupkom, ktoré sa týkajú trestných súdov, a postavený na roveň s potulko - ktorá samotná je práve následkom chudoby.
Toto mlčanie je pádnym dôkazom všeobecného strachu, ktorý sa bráni označiť svoj predmet.
Že je Chudoba ten najobrovskejší zločin, a jediný, ktorý v očiach spravodlivého sudcu nedokáže zmierniť žiadna okolnosť, je nepochybné. Je to taký zločin, že v porovnaní s ním nejaká zrada, krvismilstvo, otcovražda alebo svätokrádže vypadajú skoro ako nič a žiadajú si od spoločnosti zhovievavosť.
Hadrárov a tých, ktorým vyhrávajú muzikanti v bruchu, neomylný inštinkt všetkých národov všade na zemi vždy stíhal rovnakým zavrhnutím, v tom sa ľudský rod nikdy nesplietol.
Pretože nad takým zločinom, o ktorého definícii sa vydesení zákonodarci nevedia zhodnúť, sa nedal vyniesť žiaden predný trest, jednohlasný rozsudok zahrnul Chudobného hanbou a zlom všetkých foriem. Aby sa zaručene trafili, dali mu pokánie hneď v celej hromade, pretože vyberať len niečo by bolo nebezpečenstvom, že by sa ten zločin musel popísať.
Na hranicu, k rozštvrteniu, stiahnutiu z kože, ani na kôl, alebo gilotínu nuzných formálne nikto nikdy neodsúdil. Nikdy nevyšiel žiadny presný zákon o tom, že je potrebné ich obesiť, vykleštiť, vytrhať im nechty, vypichnúť oči, naliať do nich roztavené olovo, vystaviť ich pomazaných melasou parnému slnku, alebo ich jednoducho vláčiť, vyzlečených z kože, po česrtvo pokosenom poli...
Doslova takto, žiadnym z týchto roztomilých spôsobov nikdy mučení neboli, pretože žiadny výslovný zákon na to neexistoval.
Talent k mučeniu, ktorý si hovorí Spoločesnká sila, na nich proste len všetku tú rozličnú flóru kriminálnych trestov naložil v jednom jedinom zvrchovanom ranci zvrchovaných útrap. Spoločnosť ich ticho a veselo exkomunikovala zo života a urobila z nich prenasledovaných. Absolútne pohŕdanie Chudobou v sebe nesie - či vedome, alebo nie - každý človek z dobrej spoločnosti a oň sa opiera aj tajomstvio cti, ktoré je svorníkom každej oligarchie.
Prijímať u svojho stola zlodeja, vraha, alebo podvodníka - pokiaľ sa im darí v podnikaní - to sa môže a doporučuje. Nijako to nepodráždi sliznice ani tej najfajnovejšej ctihodnosti. Dokonca je dokázané, že styk s travičmi detí - akonáhle sú prešpikovaní zlatom - môže i navrátiť účinnú čistotu.
Bručiacemu Mínotaurovi tajne ponúkajú svoju krehkú mladú túžbu tie najpanenskejšie ľalie a tie najpočestnejšie matky ronia slzy pri myšlienke, že jedného dňa sa ,možno ten milionársky špekulant, ktorý zničil sto rodín, uráči manželsky vlámať do brucha ich "drahého dieťaťa."
Škandál biedy je však absolútne nepopísateľný, pretože v podstate je to tá jediná pravá poškvrna, ten jediný hriech. Je to vina tak nezmerná, že keď sa Pán Boh stal človeko, aby vzal všetko na seba, zvolili si práve ju.
Chcel, aby ho nazývali chudobným par excellence a Bohom chudobných. Prišiel len preto ten nenásytný Spasiteľ - homo devorator et potator, ako mu hovorievali Židia - aby sa spíjal a napchával utrpením, a za hospodskú si múdro vybral Chudobu.. Počestní ľudia také škandálne hýrenie samozrejme jedným hlasom odsúdili a všetko styk s touto božou hostiteľkou raz a navždy zakázali.
Cirkev káže chudobu už skoro dva tisíce rokov. V snahe napodobniť Ježiša Krista sa s ňou zasnúbili mnohí svätí, a preto si táto zavšivavená vyhnankyňa nezískala u slušných a dobre vychovaných ľudí úcty ani čo by sa necht vošlo.
Dobrovoľná chudoba je totiž ešte stále luxusom, ktorej sa každý obáva. Svätý František z Assissi nebol chudobný, ale milujúci. Nebol to núdzny, mal svojho Boha a vo svojej extáze žil mimo svet vnímateľný zmyslami. Kúpal sa v zlate svojich žiarivých handier.
Skutočná chudoba je nedobrovoľná a jej podstatou je, že nikdy nemôže byť chcená. Kresťanstvo urobilo ten obrovský zázrak, že prísľubom neskorších odmien pomohlo ju ľuďom znášať. Ale ak nie je odmien, do čerta so všetkým! Čakať od našej povahy niečo lepšie je nezmysel.

1886; Léon BLOY: Stránky z diela, TRIADA, 2007

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára