utorok 17. apríla 2012

Teológia francúzskej revolúcie

Michael E. Jones

Teologické východiská francúzskej revolúcie sa stávajú absolútne jasnými v Barruelovej (1) expozícií slobodomurárskeho rituálu. Filozofovia síce začali útok na ancien regime rozvratom morálky, ale ich cieľ bol vždy teologický. Útok slobodomurárov na Krista je len novým prerozprávaním Talmudu a Kabaly. Barruelova kniha priniesla rozsiahly dovtedy neznámy materiál v troch oblastiach - spisy filozofov, slobodomurárov a iluminátov. Hoci jej chýba koherentný a jednotiaci záver, v ktorom logicky a bez rozporne preklenie a spojí tieto oblasti, nesmieme preto prehliadať jej genialitu: nikto nikdy nepublikoval taký objem k tejto téme ako Barruel. Nikto doposiaľ neukázal lepšie ako Barruel, že teologické korene revolúcie väzia v talmudskom judaizme, pretože len málokto študoval slobodomurárske texty do takej hĺbky. Barruel sledoval útok na Krista, ktorý začal v lóži z prvého radu a ukázal, že tento útok je nutným predpokladom pre vrchol slobodomurárskeho úsilia - znovuobjavenie mena Jehova:

V prvom (nádejný slobodomurár) stupni ziskava slobodomurárske poznanie ako vychádzajúce od Šalamúna a Hírama a oživené templárskymi rytiermi. Ale v druhom stupni sa naučí, že toto poznanie treba hľadať až u Adama samého a že bolo odovzdané Noemovi, Nimródovi, Šalamúnovi, Hugovi de Payens, zakladateľovi templárskeho rádu a Jacquesovi de Molay, jeho poslednému veľmajstrovi, ktorí boli miláčikmi Jehovu a teraz o nich rozprávajú slobodomurárske ságy. Nakoniec, na treťom stupni mu je odhalené, že slávne slovo stratené Híramovou smrťou je meno Jehova. Povie sa mu, že toto meno našli templári v čase, keď kresťania budovali v Jeruzaleme kostol. Kopali základy medzi kameňmi, ktoré už raz v minulosti slúžili ako základy a našli tri kamene ktorých forma a spôsob akým boli pospájané upútal ich pozornosť. Ich údiv bol nesmierny, keď našli na poslednom z nich vytesané meno Jehova.

Slobodomurári sú "veľkňazmi Jehovu." Slobodomurárstvo je koniec koncov len sofistikovaným judaizovaním. Jeho cieľom je nájsť "stratené meno Jehovu". Aby bolo možné vybudovať nebo tu na zemi, čo je cieľ každého revolucionára, je potrebné vrátiť sa k judaizmu. Ako kandidát postupuje k vyšším a vyšším stupňom zasvätenie, dozvie sa najskôr, kto je zodpovedný za smrť Adonírama (2) a čo s tým treba urobiť. Kristus je "skutočným vrahom Adonírama". Barruel hovorí:

"Kristus je v ich očiach ničiteľ Božej jednoty, je to najväčší Jehovov nepriateľ a aby sa do mysle adepta vliala potrebná nenávisť postupuje ďalej k vyššiemu stupňu, volanému Rozekrucián."

Veľká vec sa stratila a tou je slovo Jehova. Majster sa pýta staršieho strážcu, ktorá je hodina. "Je prvá hodina dňa, chvíľa, keď sa chrámová opona roztrhla vo dvoje, keď sa na celý svet vyliala temnota a strach, keď svetlo potemnelo a murárske náradie sa polámalo, žiariace hviezdy zmizli, kameň sa rozlomil a slovo sa stratilo". Tu sa dozvedá, že deň, keď sa slovo stratilo je presne ten deň, keď Kristus zomrel na kríži za spásu sveta, keď naplnil veľké tajomstvo kresťanského náboženstva a zničil symbol každého iného vyznania, či judaizmu či prírodného, či filozofického náboženstva.

Čím viac sa slobodomurár pripúta k tomu slovu, tým viac sa utvrdí v nenávisti k autorovi Zjaveného náboženstva. Čím hlbšie adept preniká, tým viac talmudských tajomstiev poznáva. Rozenkrucián sa napríklad dozvie, že nápis INRI na kríži neznamená Iesus Nazarenis Rex Iudeorum, ale Žid z Nazareta privedený do Judey, teda význam, ktorý Krista oberá o jeho Božstvo a opakuje talmudské lži o tom, že Kristus bol zločinec, ktorý si zaslúžil smrť. "Keď kandidát dokáže, že rozumie významu nápisu INRI, Majster zvolá : Drahí bratia, slovo sa opäť našlo a všetci prítomní tomuto skvostnému objavu tlieskajme, lebo Ten, ktorého smrť bola naplnením a veľkým tajomstvom kresťanského náboženstva nebol ničím iným, ako obyčajným Židom, ukrižovaným za svoje zločiny." Aby mohol byť kandidát zasvätený do vyšších stupňov, musí sa stať vrahom Adoníramovho vraha. Musí byť ochotný zabiť Krista a jeho reprezentantov na zemi. Revolučné úmysly slobodomurárov sa ukážu, keď je kandidátovi oznámené, že musí byť pripravený zabiť kráľa. Mystické slobodomurárstvo je synonymum pre revolúciu. Slobodomurári vidia revolúciu ako svätý oheň, ktorý očistí zem a dôverčiví kandidáti musia revolúciu živiť svojím nadšením a horlivosťou pre svätú vec. Keď je kandidát uvedený na stupeň Rytier Kadosh, všetky dvojzmyselnosti končia. Slobodomurár je vrahom Adoníramovho vraha, čo znamená že má povinnosť zabiť kráľa a pápeža, dvoch predstaviteľov Krista na zemi.

V čase vypuknutia revolúcie mali anglické lóže už kráľovraždu za sebou. Francúzske ešte nie. Kandidát musí byť pripravený zabiť francúzskeho kráľa, lebo on je nasledovníkom Filipa Pekného, ktorý nechal popraviť Jacquesa de Molay.

Počas zasvätenia na stupeň Rytier Kadosh sa kandidát mení na zabijaka. Ale už to nie je Híram, ktorého je treba pomstiť, ale Jacques de Molay, veľmajster templárov, a ten ktorý musí upadnúť do rúk vraha je nasledovník Filipa Pekného, kráľa Francúzska, za ktorého vlády bol zničený templársky rád.... Keď adept vykročí z jaskyne zo zapáchajúcou hlavou, volá NEKOM (Zabil som ho)..... Nakoniec je roztrhnutá opona. Kandidátovi oznámia, že doteraz bol k pravde uvedený len čiastočne, že Rovnosť a Sloboda, ktoré predstavujú prvé tajomstvo jeho vstupu do lóže znamenajú neuznávať nijakú moc nad sebou na svete, a tiež hľadieť na kráľov a kňazov ako na ľudí, ktorí nemajú žiadne právo sedieť na tróne a slúžiť pri oltári, ale smú konať len to, čo im ľud dovolí.

Cieľom slobodomurárstva je "zbaviť svet dvojakej pliagy, zrúcaním každého oltára, ktorý vztýčila poverčivosť a zaslepenosť a každého trónu, na ktorom možno vidieť len despotov mučiacich svojich otrokov."

Po vstúpení do krajiny tajomstiev "sú bratia slobodní: tak dlho hľadaný svet slobody je deizmus, uctievanie Jehovu tak ako to robili prírodní filozofi. Pravý slobodomurár je pápežom Jehovu a to je to veľké tajomstvo, ktorým sa vymaní z temnoty bezbožníkov."

Všetka sila slobodomurárskej aktivity pramení v židovskej nenávisti ku Kristovi. Po prijatí stupňa Rozenkrucián, sa adept dozvie, že "Kristus zničil úctu k Jehovovi" a že on musí na Kristovi, jeho zástupcoch a na Evanjeliu "vykonať pomstu za svojich bratov", ktorí sú "veľkňazmi Jehovu". Pri dosiahnutí stupňa Rytier Kadosh sa uchádzač dozvie, že "Adoníramov vrah je Kráľ, ktorý musí byť zabitý, aby sa vykonala odplata za de Molayovu smrť, za templársky rád, ktorého nasledovníkmi slobodomurári sú. Náboženstvo ktoré treba zničiť, aby sa obnovil svet a pravá náuka, je to, ktoré priniesol Kristus, to založené na Jeho Zjavení. Tento svet je vo svojom plnom rozsahu Rovnosťou a Slobodu a musí byť obnovený všeobecným zavrhnutím Oltára a Trónu."

Adepta vedú od tajomstva k tajomstvu do celkom judaistického náboženstva slobodomurárov a odtiaľ ho vedú od tajomstva k tajomstvu "celým jakobínskym revolučným kódexom." Slobodomurárstvo je kľúčovým prepojením medzi pradávnou židovskou nenávisťou ku Kristovi a Revolúciou. Slobodomurárstvo je kabalistické. Tak ako John Dee, slobodomurárstvo svoju mágiu odvodilo z Kabaly. Tak ako Julián Odpadlík, tak ako okultista John Dee, tak aj slobodomurár "nazerá na komunikáciu so
zjaveniami diablov, ktorých vzýva pod menom géniovia, ako na zvláštne dobrodenie a zdar jeho zaklínania závisí na nich.... Kabalistický slobodomurár je týmito zlými a dobrými géniami odmenený úmerne dôvere, ktorú v ich moc vkladá, zjavia sa mu a v
magickej interakcii mu vyjavia viac, ako si ľudský rozum dokáže predstaviť. "

"Adept sa nesmie báť spoločenstva zlých géniov" ako sa bál Julián Apostata, keď ho iniciovali do eleusínskych mystérií, pretože len od týchto "géniov či diablov" sa môže naučiť tajnej náuke, ktorá do neho vleje ducha proroctva. Adept je upozornený, že Mojžiš, proroci a traja králi nemali iného učiteľa, nepoznali iné umenie ako kabalistické slobodomurárstvo." Pri uvedení do najväčšieho mystéria adeptovi povedia: "Tak, už máš ku kresťanom rovnaký odpor ako Židia. Tak ako oni, ty si žiadaš Jehovu a preklínaš Krista a jeho tajomstvá."



Z Barruela čerpá Poncins (3), ktorý predkladá o spojení medzi Židmi a slobodomurármi dve teórie: "Židia vytvorili slobodomurárstvo, aby rozvrátili národy kresťanskej civilizácie a na pozadí tohoto tak rozšírili všeobecnú revolúciu,
ktorá má nastoliť vládu Izraela. Je to len nástroj a prostriedok v židovských rukách. Na podporu tejto teórie môžeme odcitovať článok Dr. Issaca M.Wisea ktorý vyšiel 3.8.1866 v Israelite of America: "Slobodomurárstvo je židovská inštitúcia, ktorej dejiny, stupne, povinnosti, heslá a tajomstvá sú židovské od začiatku do konca."

Druhá Poncinsova teória hovorí, že lóža, bola spočiatku zamýšľaná ako dobrá vec, ale bola porušená, keď do nej začali vstupovať Židia. Podľa tejto teórie začali do lóže Židia vstupovať krátko pred vypuknutím revolúcie "a aj sami zakladali tajné spoločnosti. Židia ako Weishaupt a Martinez de Pasqualis, organizovali početné skupiny iluminátov vo Francúzsku. Martinistické lóže boli mystické, zatiaľ čo ostatné zväčša racionalistické, čo nám dovoľuje povedať, že tajné spoločnosti predstavujú dve stránky židovskej mentality: praktický racionalizmus a panteizmus, ten panteizmus, ktorý, hoci je metafyzickou reflexiou viery v Božiu existenciu, vedie ku kabalistickej theurgii. Ľahko sa dá ukázať spojenectvo medzi týmito tendenciami, aliancia Gazotta, Cagliostra, Martinéza, Saint Martina, a grófa St. Germaine s encyklopedistami a jakobínmi, ktorí napriek rozličným prístupom a metódam dosiahli rovnaký cieľ, oslabenie kresťanstva. To je ďalší z dôkazov toho, že Židia mohli byť dobrými agentmi tajných spoločností, pretože doktríny týchto spoločností sa zhodovali s ich doktrínami, hoci neboli ich zakladateľmi."

Poncinsove hypotézy však ignorujú skutočnosť, že každý slobodomurár je vykonávateľom židovskej odplaty, keď je zasvätený do vyšších mystérií, keď prijme talmudské vysvetlenie Kristovej smrti na kríži a jeho úlohy v potlačení mena Jehova. Členstvo alebo nečlenstvo Židov v lóži preto nie je z hľadiska revolučného pôsobenia dôležité.

Toto mal pravdepodobne Disraeli na mysli, keď rozprával o Revolúcii: "ktorá sa teraz pripravuje v Nemecku a ktorá bude v skutočnosti druhou, väčšou Reformáciou, o ktorej sa dnes vie v Anglicku len málo a pripravuje sa kompletne pod dohľadom Židov."



1. A.Barruel - Memoirs, Illustrated history of Jacobinism
2. Skratka slov Adonai a Híram
3. Leo Vicomt de Poncins - Secret powers behind revolution

Dielňa uvádza: fragmenty z doby moru


Dieľňa Sv. Jozefa prináša najnovšie komentáre k spoločenskému a cirkevnému úpadku v novej rubrike zvanej Fragmenty z doby moru. Názov tejto rubriky vysvetľuje v úvodnom článku nasledovne: "Mor pohanskej tuposti nového veku zaplavil definitívne Európu. Vír duchovných fekálií nás s tolerantnosťou anakondy vťahuje do svojho lievika, nežne nás škrtí a objíma. Miluje nás staronovou gnosticko-panteistickou láskou, korenenou talmudisticko-kabalistickým korením a chce od nás za to len tak málo - naše duše."

Uvedenú rubriku si dovoľujume týmto odporúčať aj našim čitateľom, nakoľko ide o tak potrebnú zžieravú kritiku plnú štipľavej irónie, ktorá je v dnešnom stave, v priestore plnom bezkrvných liberalizmom nafúknutých komediantov, ktorí sa domnievajú, že predstavujú dedičstvo kedysi veľkej kresťanskej kultúry, pričom však nepredstavujú nič viac len hnilobný puch rozožierajúc zvyšky jej mäsa, na nezaplatenie. Niekedy aj jeden hlas stačí aby prehlušil otupelosť mnohých. Zvlášť ak ide o hlas, ktorý si neberie servítku a pomenúva liberálnu úbohosť, ktorá nás obklopuje.

Výborným príkladom je popísanie stavu slovenského "konzervativizmu", ktorý obsahuje IV. diel fragmentov opisujúci protekciu liberálneho súdnictva nad zvráteným protikatolíckym plátkom .týždeň. Uvedené slová by bolo možno vhodné tesať do kameňa, keby za to vôbec tieto kruhy stáli, nakoľko ako ich liberálne idei odveje už zajtra prvý vietor. Na Dielni o nich píšu úplne výstižne: "Aj keď, nerobme si ilúzie: Slovensko je plné "konzervatívcov", ktorých najlepšími kamarátmi sú organizátori všelijakých pofidérnych festivalov, agnostickí popularizátori "vedy", liberálny pisálkovia z novín, členovia mimovládnych organizácii a najväčšími nepriateľmi biskupi , čo sa opovážili povedať niečo iné ako káže oficiálny murársky kódex vyjadrovania."

Snáď až na to, že počuť našich biskupov hovoriť ako biskupov možno oveľa menej často ako by bolo žiadané a práve oni majú leví podiel na tom v akom stave je Cirkev (rozvrátená liturgia, zničená apolegetika, kolaborácia s liberalizmom, neznalosť vierouky, šírenie náuk, ktoré boli v minulosti Cirkvou odsúdené priamo v jej vnútri, všeobecná apostáza). Komu niet rady, tomu ordinujeme zžieravý tón Dieľne, ktorý pomyselne udiera do opuchnutého liberálneho čumáku.



piatok 6. apríla 2012

Kráľovražda









Ľud môj, čo som ti urobil? Alebo čím som ťa zarmútil? Odpovedz mi!

Ja som ťa vyviedol z egyptskej zeme a ty si pripravil kríž svojmu Spasiteľovi.

Ja som ťa štyridsať rokov viedol púšťou a kŕmil ťa mannou. Priviedol som ťa do dobrej a úrodnej krajiny, a ty si pripravil kríž svojmu Spasiteľovi.

Čo som ti mal ešte urobiť a neurobil som? Štepil som ťa ako najvzácnejšiu révu, a ty si sa mi stal tou najväčšou trpkosťou. Octom si tíšil môj smäd a kopijou si prerazil bok svojmu Spasiteľovi

Ja som pre teba bičoval Egypt a jeho prvorodených, a ty si zbičoval a vydal mňa.

Ja som ťa vyviedol z Egypta, faraóna som zahubil v červenom mori, a ty si ma vydal veľkňazom.

Ja som ti otvoril more, a ty si mi kopijou otvoril bok.

Ja som ťa viedol v oblačnom stĺpe, a ty si ma voviedol do Pilátovej súdnej siene.

Ja som ťa sýtil na pustatine mannou, a ty si ma bil o tvári a bičoval.

Ja som ta napájal občerstvujúcou vodou zo skaly, a ty si mi dal piť žlč s octom.

Ja som pre teba bil kanánských kráľov, a ty si ma bil trstenicou po hlave.

Ja som ti dal kráľovskú berlu, a ty si mi dal na hlavu tŕňovú korunu.

Ja som ťa pozdvihol veľkou mocou, a ty si ma vyzdvihol na drevo kríža.

Ľud môj, čo som ti urobil? Alebo čím som ťa zarmútil? Odpovedz mi!



Improperia - Misál latinsko-slovenský SSV 1952

nedeľa 1. apríla 2012

Smrť na Madeire


(úryvok z knihy Jiřího Pernesa: Poslední Habsburkové - Karel, Zita, Otto a snahy o záchranu cisářského trůnu, Barrister and Principal, Brno 2010)

"Na portugalskom ostrove Madeira začínal nádherný jarný deň. Paprsky slnka, ktoré zatiaľ stálo len nízko nad obzorom, hrejivo dopadali na bielu vilu Quinta de Monte. Hlboko pod ňou ležalo neveľké, pokojné mesto Funchal, o kúsok ďalej sa už trblietali strieborné vlny Atlantického oceánu, zvlnené toho dňa mierny vánkom...

***

V zápale hry (deti) ani nepostrehli, že sa k ním blíži krásna žena, oblečená do ľahkých, ružových šiat... Hlboký smútok v jej očiach prezrádzal, že prežíva veľké trápenie. Keď si ju deti konečne všimli, zmĺkli a zvedavo čakali, čo im povie.
Pani však neprehovorila. Vzala za ruku najstaršieho chlapca a mlčky ho odvádzala preč... Až keď odišli z dosluchu súrodencov, povedala žena chlapcovi smutným hlasom: "Otec si ťa zavolal, aby si bol svedkom, ako sa kresťan vracia k svojmu Stvoriteľovi."

Kalendár ukazoval 1. apríl 1922. Žena sa menovala Zita a pochádzala z kráľovského rodu Bourbon-Parma. Chlapec, ku ktorému hovorila, bol jej synom a volal sa Oto. Jeho otcom a jej manželom bol posledný rakúsky cisár a uhorský kráľ Karol z rodu habsbursko-lotrínskeho. V tejto chvíli ležal v prízemnej časti domu a umieral.

***

"Po tri hodiny, od deviatej do dvanástej, som bol pri jeho umieraní. Väčšinou som kľačal vľavo pri posteli, na ktorej konci stál svätostánok", spomínal po rokoch na tento okamžik Oto Habsburg. "Nebol to ľahký boj so smrťou. Môj otec bol mladý a silný a jeho povaha húževnato vzdorovala zhubnej nemoci, pomalej smrti udusením. A napriek tomu, nebol tento koniec desivým zážitkom, aj keď telo trpelo, duša bola pokojná. Niekoľko hodín predtým, rezumujúc svoj život, povedal nám tieto slová -Mojou snahou vždy bolo poznať Božiu vôľu a riadiť sa ňou, čo najúplnejšie. - Jeho úloha tým bola splnená. Cez fyzické bolesti pre neho a duševný otras pre nás, bol jeho pozemský koniec pokojným prechodom do lepšieho sveta."

***

Cisárov pohreb prebehol o štyri dni neskôr, 5. apríla 1922, so skromnosťou, ktorá dávno prekročila hranice chudoby a ktorá ho o toľko odlišovala od pompéznych slávností, v ktoré sa vždy premenilo ukladanie ostatkov Karolových predkov. Rakvu s mŕtvym telom zahalená do rakúsko-uhorskej vlajky, vyniesli z domu cisárovi šoféri Gregorić a Galovics, učiteľ jeho detí Dittrich, funchalský obchodník Wagner, ktorý pochádzal z Viedne, gróf Almeida, jeho švagor a Rocha Machado ml., syn tunajšieho bankára a majiteľa vily Quinta de Monte, v ktorej cisár Karol prežil posledné dni... Za voz (na ktorý položili rakvu) sa vedľa matky zoradili deti: stáli ako stupienky vedľa seba - 9ročný Oto, 8ročná Adelheida a 7ročný Róbert. Mladšie deti ostali doma. Za rodinou sa zoradili ostatní verní, ktorí Karola Habsburga nasledovali do vyhnanstva; nepočetnú skupinu doplnilo niekoľko tisíc miestnych, ktorí panovníkovi vzdialenej zeme prišli vzdať svoju úctu; ďalšie tisícky obyvateľov Madeiry stáli v zástupoch okolo cesty, ktorou sa pohrebný sprievod uberal. Duchovný v jeho čele zamieril najkratšou cestou do miestneho kostola Nossa Senhora de Monte, kde mŕtvy našiel miesto svojho posledného odpočinku."

uverejňujeme pri príležitosti 90. výročia smrti (znamenajúcej zrodenie sa pre nebo) nášho posledného vládnúceho cisára a kráľa blahoslaveného panovníka Karola I. (IV.)