nedeľa 1. apríla 2012

Smrť na Madeire


(úryvok z knihy Jiřího Pernesa: Poslední Habsburkové - Karel, Zita, Otto a snahy o záchranu cisářského trůnu, Barrister and Principal, Brno 2010)

"Na portugalskom ostrove Madeira začínal nádherný jarný deň. Paprsky slnka, ktoré zatiaľ stálo len nízko nad obzorom, hrejivo dopadali na bielu vilu Quinta de Monte. Hlboko pod ňou ležalo neveľké, pokojné mesto Funchal, o kúsok ďalej sa už trblietali strieborné vlny Atlantického oceánu, zvlnené toho dňa mierny vánkom...

***

V zápale hry (deti) ani nepostrehli, že sa k ním blíži krásna žena, oblečená do ľahkých, ružových šiat... Hlboký smútok v jej očiach prezrádzal, že prežíva veľké trápenie. Keď si ju deti konečne všimli, zmĺkli a zvedavo čakali, čo im povie.
Pani však neprehovorila. Vzala za ruku najstaršieho chlapca a mlčky ho odvádzala preč... Až keď odišli z dosluchu súrodencov, povedala žena chlapcovi smutným hlasom: "Otec si ťa zavolal, aby si bol svedkom, ako sa kresťan vracia k svojmu Stvoriteľovi."

Kalendár ukazoval 1. apríl 1922. Žena sa menovala Zita a pochádzala z kráľovského rodu Bourbon-Parma. Chlapec, ku ktorému hovorila, bol jej synom a volal sa Oto. Jeho otcom a jej manželom bol posledný rakúsky cisár a uhorský kráľ Karol z rodu habsbursko-lotrínskeho. V tejto chvíli ležal v prízemnej časti domu a umieral.

***

"Po tri hodiny, od deviatej do dvanástej, som bol pri jeho umieraní. Väčšinou som kľačal vľavo pri posteli, na ktorej konci stál svätostánok", spomínal po rokoch na tento okamžik Oto Habsburg. "Nebol to ľahký boj so smrťou. Môj otec bol mladý a silný a jeho povaha húževnato vzdorovala zhubnej nemoci, pomalej smrti udusením. A napriek tomu, nebol tento koniec desivým zážitkom, aj keď telo trpelo, duša bola pokojná. Niekoľko hodín predtým, rezumujúc svoj život, povedal nám tieto slová -Mojou snahou vždy bolo poznať Božiu vôľu a riadiť sa ňou, čo najúplnejšie. - Jeho úloha tým bola splnená. Cez fyzické bolesti pre neho a duševný otras pre nás, bol jeho pozemský koniec pokojným prechodom do lepšieho sveta."

***

Cisárov pohreb prebehol o štyri dni neskôr, 5. apríla 1922, so skromnosťou, ktorá dávno prekročila hranice chudoby a ktorá ho o toľko odlišovala od pompéznych slávností, v ktoré sa vždy premenilo ukladanie ostatkov Karolových predkov. Rakvu s mŕtvym telom zahalená do rakúsko-uhorskej vlajky, vyniesli z domu cisárovi šoféri Gregorić a Galovics, učiteľ jeho detí Dittrich, funchalský obchodník Wagner, ktorý pochádzal z Viedne, gróf Almeida, jeho švagor a Rocha Machado ml., syn tunajšieho bankára a majiteľa vily Quinta de Monte, v ktorej cisár Karol prežil posledné dni... Za voz (na ktorý položili rakvu) sa vedľa matky zoradili deti: stáli ako stupienky vedľa seba - 9ročný Oto, 8ročná Adelheida a 7ročný Róbert. Mladšie deti ostali doma. Za rodinou sa zoradili ostatní verní, ktorí Karola Habsburga nasledovali do vyhnanstva; nepočetnú skupinu doplnilo niekoľko tisíc miestnych, ktorí panovníkovi vzdialenej zeme prišli vzdať svoju úctu; ďalšie tisícky obyvateľov Madeiry stáli v zástupoch okolo cesty, ktorou sa pohrebný sprievod uberal. Duchovný v jeho čele zamieril najkratšou cestou do miestneho kostola Nossa Senhora de Monte, kde mŕtvy našiel miesto svojho posledného odpočinku."

uverejňujeme pri príležitosti 90. výročia smrti (znamenajúcej zrodenie sa pre nebo) nášho posledného vládnúceho cisára a kráľa blahoslaveného panovníka Karola I. (IV.)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára