utorok 18. septembra 2012

Liberalizmus je hriech


Don Felix Salva Y Salvani
Liberalizmus, či doktrinálny alebo praktický, je hriech. V doktrinálnej oblasti je to heréza a teda smrteľný hriech proti viere. V praktickej sfére je to hriech proti Božím prikázaniam a proti Cirkvi, ktorý v konečnom dôsledku prestupuje všetky prikázania. Presnejšie povedané, v doktrinálnej oblasti liberalizmus útočí na samé základy viery, je to radikálna a univerzálna heréza, pretože je to súhrn všetkých heréz. V praktickej oblasti je to radikálne a všeobecne porušenie Božieho zákona, pretože liberalizmus schvaľuje a autorizuje každé možné možné prestúpenie tohoto zákona. Liberalizmus v doktrinálnej sfére predstavuje formálne a trvdošijné popretie všetkých kresťanských dogiem. Odmieta dogmu ako takú a nahrádza ju osobným názorom, či už je to názor doktrínu postulujúci, alebo doktrínu negujúci a konsekventne popiera všetky doktríny. Ak by sme mali detailne spísať všetky dogmy alebo doktríny, ktoré liberalizmus popiera, dostali by sme zoznam všetkých kresťanských dogiem, od Vtelenia po Neomylnosť. Napriek tomu, sám liberalizmus je výsostne dogmatický, hoci to odmieta uznať. A práve jeho fundamentálna dogma, dogma o absolútnej nezávislosti rozumu – či jedinca, či spoločnosti – popiera a odmieta všetky kresťanské dogmy. Katolícka dogma je autoritatívna deklarácia zjavenej pravdy, alebo pravdy, ktorá zo Zjavenia bezprostredne vychádza, pričom túto pravdu neomylne deklaruje Bohom konštituovaný exponent – pápež. To si z logiky veci vyžaduje od jednotlivca i od spoločnosti poslušné prijatie deklarovanej dogmy. Liberalizmus túto poslušnosť odmieta uznať a odmieta akúkoľvek autoritu. Nárokuje si suverenitu individuálneho a spoločenského rozmu a na trón povyšuje filozofický racionalizmus. Neuznáva žiadnu dogmu okrem dogmy vlastného sebaurčenia. Preto je to heréza, fundamentálna a radikálna vzbura ľudského rozumu proti Bohu. Liberalizmus samozrejme odmieta absolútnu jurisdikciu Boha Ježiša Krista nad jednotlivcami i spoločnosťou a konsekventne odmieta jurisdikciu, ktorú Boh zveril viditeľnej hlave Cirkvi nad každým veriacim, bez ohľadu na jeho hodnosť a pôvod. Naviac, popiera nutnosť Zjavenia a povinnosť každého človeka pod hrozbou večného zatratenia sa Zjaveniu podriadiť. Popiera formálny motív viery, ktorým je autorita zjavujúceho Boha a pripúšťa zo zjavenej náuky len toľko, koľko dokáže svojimi biednym schopnosťami pochopiť alebo koľko si sám vyberie. Popiera neomylný učiteľský úrad Cirkvi a Pápeža a v dôsledku toho všetky doktríny, ktoré sú touto autoitou vyučované. Sám seba ustanovuje za mieru a pravidlo viery a tak robí celé Zjavenie zbytočným. Popiera všetko čo sám nehlása. Neguje všetko čo sám netvrdí. Neschopný potvrdiť akúkoľvek pravdu ležiacu mimo jeho dosah, popiera možnosť existencie akejkoľvek pravdy, ktorú nevie pochopiť. Zjavenie pravdy presahujúce ľudský rozum preto ihneď vylučuje. Božstvo Ježiša Krista leží mimo jeho horizont. Cirkev je mimo jeho pochop. Podrobenie sa ľudského rozumu Slovu Kristovmu , alebo jeho božsky ustanovenému zástupcovi (Katolíckej Cirkvi a najmä pápežovi) je pre liberalizmus neprijateľné. Liberalizmus je radikálne a všobecne odmietnutie Božej pravdy a kresťanskej dogmy, teda je to najzákladnejší druh herézy, najväčšia vzbura proti Božej autorite a jeho Cirkvi, podobný Luciferovi a jeho maxime „Non serviam! Vo všeobecnom popretí zjavenej pravdy prirodzene pramení popieranie jednotlivých dogiem, či celých, alebo ich častí. Preto napríklad popiera platnosť viery pri krste, preto hlása rovnosť všetkých náboženstiev a kultov, popiera svätosť manželstva, popiera neomylnosť Rímskeho biskupa, odmieta prijať jeho príkazy a učenie a podrobiť sa im atď.
V praktickej rovine je liberalizmus stelesnením radikálnej nemravnosti. Mravnosť žiada štandard a návod pre správne konanie. Mravnosť potrebuje hierarchiu cieľov a poriadok, v rámci ktorého jestvuje subordinácia jednotlivých prostriedkov zameraných na dosiahnutie posledného cieľa. Potrebuje princíp, alebo základné pravidlo pre všetko konanie, ktorým si subjekt mravného činu, teda rozumné stvorenie, dokáže určiť smer, ktorého sa pre dosiahnutie posledného cieľa treba pevne držať.
V morálnej rovine môže byť týmto učujúcim princípom len večný intelekt nekonečného a nestvoreného Boha. Stvorený rozum, sa musí v morálnej oblasti riadiť svetlom Nestvoreného rozumu, Počiatku všetkých vecí. Teda princípom mravného chovania musí byť zákon, stanovený Nestvoreným Intelektom a preto sú absolútnou požiadavkou mravného konania poslušnosť a podriadenie sa morálnemu poriadku. Liberalizmu ale hlása absurdný princíp ničím neobmedzenej suverenity ľudského rozumu a popiera akýkoľvek intelekt mimo seba samého a deklaruje svoju nezávislosť v rovine poznania a teda aj v rovine konania, čiže mravnosti. Prináša morálku bez zákona, bez poriadku, slobodu konať čo sa človeku páči, mravnosť ktorá nie je mravnosťou, pretože mravnosť implikuje nie len zameranie na cieľ, ale vyžaduje vymedzenia a vytýčenie, ktoré jej môže dať len zákon. Liberalizmus je v sfére konania univerzálnou licenciou na všetko, ktorá neuznáva žiadny princíp či zákon okrem seba samého.
Môžeme teda povedať, že v rovine ideí je liberalizmus absolútnym bludom, v rovine skutkov absolútnym neporiadkom. V oboch prípadoch je to veľmi ťažký a smrteľný hriech, pretože hriech je vzbura proti Bohu, či myšlienkou, či skutkom a vyvýšenie človeka na miesto, ktoré patrí Stvoriteľovi.
Liberalizmus je smrteľný hriech. Katolícka teológia nás učí, že nie všetky hriechy sú rovnako ťažké a že jestvujú rozdiely aj medzi všednými hriechmi, aj medzi smrteľnými hriechmi aj medzi záslužnými skutkami. Žávažnosť hriechu sa určuje predovšetkým predmetom, na ktorý hriech útočí. Rúhanie, napríklad, útočí priamo na Boha samého a je to hriech oveľa ťažší ako hriech proti človeku. S výnimkou formálnej nenávisti voči Bohu, ktorá predstavuje ten najťažší zo všetkých hriechov a ktorý smrteľníci páchajú len zriedka, pokiaľ nie sú v pekle, najťažšie z hriechov sú tie proti viere. Dôvod je zrejmý. Viera je základom nadprirodzeného rádu a hriech je hriechom vtedy, keď v nejakom bode smeruje proti tomuto nadprirodzenému poriadku. Najväčší hriech je ten, ktorý útočí proti jeho základu, lebo ak sa zničia základy, zničí sa celá stavba. Odpílením konára strom nezahynie, odrezaním kmeňa či koreňov áno a viac nezakvitne ani neprinesie ovocie. Hriech proti viere popisuje sv. Augustín týmito slovami: Hoc est peccatum quo tenentur cuncta peccata. To je hriech, ktorý obsahuje všetky ostatné hriechy.
Sv. Tomáš Akvinský, s jasnosťou jemu vlastnou, o tom hovorí: “Závažnosť hriechu je určená odstupom, ktorý medzi človeka a Boha vnáša. Hriech proti viere vzďaľuje človeka od Boha v najväčšej možnej miere, pretože ho pozbavuje pravého poznania Boha. Z toho plynie, že hriech proti viere je najťažší z hriechov.”
Ak je hriech proti viere len hriešnou priváciou poznania Boha, nemá rovnakú váhu ako priamy a formálny útok na dogmy explicitne obsiahnuté v Božom Zjavení.
V tom druhom prípade hriech proti viere, sám o sebe ťažký, priberá závažnosť herézy. Obsahuje všetku zlobu bezbožnosti a stáva sa otvoreným protestom proti učeniu viery, alebo sa stáva otvoreným prihlásením sa k učeniu, ktoré bolo zavrhnuté ako falošné a bludné.
Okrem toho smrteľný hriech proti viere býva sprevádzaný tvrdosťou srdca, tvrdošijnosťou a uprednostňovaním vlastného rozumu pred rozumom samotného Boha. Preto heretické učenia a činy nimi inšpirované, predstavujú, okrem už spomínanej formálnej nenávisti k Bohu, ktorej sú schopní len démoni a zatratenci v pekle, ten najťažší z hriechov. A tak liberalizmus, ktorý je herézou a jeho pôsobenie, ktoré je tiež heretické, sú podľa kresťanského zákona tými najťažšími hriechmi. Je to väčší hriech ako rúhanie, krádež, smilstvo, vražda alebo hociktoré iné prestúpenie Božieho zákona. Moderný naturalizmus to nie je schopný ani vidieť ani chápať. Ale zákony Cirkvi vo veciach viery a mravov sú nezmeniteľné. To čo prikazujú dnes, prikazovali aj včera a heréza zostáva herézou, bez ohľadu na podobu akú práve má. Vzhľad klame a diabol sa často ukazuje ako anjel svetla. Nebezpečenstvo rastie spolu so príťažlivosťou vonkajšieho zjavu a heréza nebola nikdy tak zákerna ako je dnešná forma liberalizmu. Jeho záber je široký, dotýka sa všetkého, skvelo sa maskuje a mení svoj výzor. Jeho najúčinnejší nástroj je volanie po “slobode zmýšľania”, ktorá je v jeho ponímaní tá najvyššia cnosť. Chváli sa “oslobodením intelektu od dogmatizmu”, čo v skutočnosti znamená, že sa chváli nevedomosťou a pýchou.
Stretnutie s takýmto nepriateľom si vyžaduje mimoriadnu statočnosť a nepretržitú bdelosť. Ak sa s ním stretneme, naše katolícke svedomie mu musí odporovať so všetkou silou, ktorú dokáže pozbierať. Heréza a jej prejavy sú hriechy. Liberalizmus je koreňom herézy, stromom zla na ktorého konároch hniezdia harpyje bezbožnosti. Je to zlo všetkého zla.
* slovo formálny v tomto texte je použité v jeho pôvodnom zmysle a nie v modernom, ktorý pod formálnym rozumie niečo prázdne, zbytočné a urobené len na oko.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára