pondelok 26. novembra 2012

Kráľ

Ježiš Kristus bol ustanovený Kráľom kráľov. Áno a od vtedy, čo sa hlása Evanjelium pravá sláva, pravá vznešenosť kráľov spočíva v tom, že sú Jeho zástupcami na zemi. Bola snáď veľkosť kráľov ohrozená krížmi žiariacimi na ich korunách? Boli snáď ich tróny menej slávne, alebo menej bezpečné, keď svoju vládu považovali za emanáciu, či účasť na Kristovom kraľovaní? Ježiš Kristus je Kráľ a ozajstná dôstojnosť, skutočná sloboda a pravá emancipácia moderných národov sa skrýva v ich práve na kresťanskú vládu. Stratili takéto národy niečo zo svojej slávy? Boli ich osudy menej krásne, menej šťastné, keď žezlo, ktoré im
vládlo, podrobilo sa žezlu Ježiša Krista?

Opakujem bratia, kresťanstvo nikdy úplne nerozkvitne, nikdy nedozreje, ak nezíska celospoločenský rozmer. Bousset to vyjadril takto: "Kristus nekraľuje, ak Jeho Cirkev nie je kráľovnou, ak národy prestanú Ježišovi Kristovi, Jeho náuke a Jeho zákonu vzdávať národnú poctu." Keď sa kresťanstvo krajiny zredukuje na malú oblasť osobného života, keď kresťanstvo prestane byť dušou verejného života, verejných inštitúcií, potom Ježiš Kristus začne zaobchádzať s krajinou tak, ako ona zaobchádza s ním. Požehnáva aj naďalej jednotlivcov, ktorí ho ctia, ale opúšťa verejné ustanovizne, ktoré mu neslúžia. A potom sa, vlády, národy a králi stanú pohyblivým pieskom na púšti a odpadnú ako jesenné lístie, ktoré odveje vietor.

Kardinál Pie, Opera omnia, vol. II, pp. 259–60

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára