utorok 11. decembra 2012

Cirkev a libertarián

Ak našu teóriu aplikujeme na deti a rodičov, znamená to, že rodičia nemajú právo na agresiu voči svojim deťom, ale aj to, že rodičia nemajú zákonnú povinnosť kŕmiť, šatiť a vzdelávať svoje deti, lebo taká povinnosť znamená nútenie rodičov k pozitívnej činnosti a tak ich pozbavuje ich práv. Rodič teda nesmie zabiť, alebo zmrzačiť svoje dieťa a zákon to správne zakazuje. Avšak rodič by mal mať zákonné právo nekŕmiť svoje dieťa, teda nechať ho zomrieť. Zákon nepatrične núti rodičov živiť svoje  deti a držať ch nažive.

Toto vo svojom pojednaní "Etika slobody" napísal Murray Rothbard, ktorý je spolu s Ludwigom von Misesom tvorcom rakúskej ekonomickej téorie. Jeho tvrdenie naplní znepokojením každého, kto svoje svedomie dostatočne neotupil nasávaním libertariánskej "etiky". Rothbardovi však treba vzdať hold za jeho
ideologickú konzistenciu. Svoju nehanebnú libertariánsku etiku dotiahol bez akéhokoľvek zaváhania do logického záveru a v tomto tvrdení vidíme libertariánizmus v celej jeho obscénnej nahote.

Povedali by ste, že pravoverní katolíci, spolu s čestnými mužmi každej kresťanskej tradície, filozofiu obhajujúcu takéto svinstvá odmietnu a jej propagátorov si budú držať pekne od tela. Ale ekonomické a politické teórie Misesa a Rothbarda naberajú na popularite aj medzi katolíkmi, ktorí sú frustrovaní z neprestajného narastania  sekulárneho štátneho molocha, sú znechutení rozleptávaním ekonomických slobôd a vystrašení z toho, ako si štát privlastňuje právomoci patriace rodinám, Cirkvi a miestnym komunitám. Tak sa obracajú na rakúskych ekonómov mysliac si, že dokážu oponovať novému totalitarianizmu.

To je ale kolosálny omyl. Ako povedal Orwell, "padli sme tak hlboko, že hlavnou povinnosťou inteligentných ľudí je opakovať samozrejmosti". Katolícka sociálna náuka vôbec nie je samozrejmá, dnes musí byť objavovaná a študovaná, ako čokoľvek iné. Keď ju však študujete ukazuje sa samozrejmé, že libertarianizmus je absolútne nepriateľský, ba je to otvorená antitéza k doktrinálnym princípom kresťanstva týkajúcim sa človeka, hospodárstva a štátu. Je to preto, že libertarianizmus je viac než ekonomická teória. Je to svetonázor a tak, ako jeho materialistické dvojča socializmus, je to priamy konkurent katolíckej viery.

Nová kniha Christophera Ferraru "Cirkev a Libertarián" nie je len zničujúcou kritikou toho, čo nazýva rakúsky libertarianizmus (odlišuje ho tak od miernejších foriem),  ale aj vyčerpávajúcim prehľadom katolíckej sociálnej náuky. Ferrara na úvod vysvetľuje, že historický fenomén kapitalizmu, ktorý rakúski teoretici oslavujú pre jeho materiálne prínosy, nie je stvorený voľným trhom, ale z väčšej časti to je výsledok vládnych konfiškácií, zásahov a udeľovania ekonomických výhod bohatým. Priemyselné revolúcie v Anglicku a Holandsku 18. storočia boli stimulované akumuláciou ohromných majetkov v rukách niekoľkých rodín, ktoré profitovali z konfiškácii majetkov Cirkvi, katolíckej šľachty a mešťanstva, ktoré protestantskí králi hľadajúci oporu svojich vratkých trónov štedro rozdeľovali svojim nohsledom.
Jediný kapitalizmus, ktorý kedy existoval, je aliancia kapitalistov a štátu, zväzok ktorý trvá až podnes. Ferrara sa usiluje dokázať, že rakúsky libertarianizmus je len čistá abstrakcia a nie tvrdý ekonomický realizmus, hoci sa to snaží predstierať.

Rovnako, ako väčšina filozofických a teologických bludov, sa aj rakúska škola mýli v chápaní ľudskej prirodzenosti a cieľa ľudskej existencie. Ferrara dokumentuje Misesove a Rothbardove (obaja boli agnostickí Židia) antikresťanské postoje a ich otvorené nepriateľstvo voči Cirkvi a jej vplyvu. Ich filozofia teda nenahliada na človeka vo svetle dedičného hriechu a straty pôvodnej milosti, vo svetle povinnosti voči Bohu a blížnemu a jeho schopnosti usilovať o svätosť a stav posväcujúcej milosti, ani vo svetle zvrchovanej dôležitosti jeho večného života. Namiesto toho považujú človeka za primárne amorálnu, hedónistickú a pohodlie hľadajúcú bytosť motivovanú výhradne úžitkom, respektíve predpokladajúcu, že nezáleží na inom ako na "etike slobody."

Tieto zámerne mravne a spirituálne indiferentné úvahy o trhu sú fatálne kontradiktórne a aby celý systém dokázali udržať, museli rakúski teoretici vytvoriť alternatívnu morálku. Akú?
Za prvé, osoba je chápaná ako "sám seba vlastniaci statok". Prvé prikázanie rakúskej školy je "absolútne vlastnícke právo každého indivídua na svoju vlastnú osobu". Druhé je: "absolútne právo na vlastnenie hmotného statku pre osobu, ktorá prvá objavila nepoužitý materiálny zdroj a nejakým spôsobom pomocou svojho vlastného úsilia tento zdroj používa či transformuje na iný". Preto nikto, ani človek, ani vláda nemôže donútiť človeka robiť niečo čo je v rozpore z jeho vlastnou vôľou, ani násilne obmedziť užívanie statkov, ktoré vlastní, okrem prípadu, keď si hore vymenované práva porušujú dvaja ľudia navzájom. Čo je toto, ak nie nový morálny zákon? Pre libertariánov rakúskej školy sú tieto princípy skutočnými dogmami.

Toto chybné chápanie človeka nutne vedie k chybnému chápaniu štátu. Ak človek nemá iný cieľ, len hľadanie vlastného uspokojenia, potonm štát nemá vyšší účel ako pomôcť  človeku naplniť jeho túžby. Pre Rakúšanov to znamená odstrániť všetko čo prekáža ľudskej aktivite, pričom sa nesmie nijako dotknúť absolútnej suverenity osoby a majetku každého človeka.

Rakúska libertariánska antropológia paradoxne podporuje aj iné teórie štátu, ktoré desia jej dnešných fanúšikov. Napríklad socializmus. Prečo by štát nemal celé to ľudské pachtenie sa po uspokojení vlastných potrieb obísť a a jednoducho túto spokojnosť nerozdávať? Napokon, to je predsa cieľ hry. Naplnenie ľudských túžob. Štát by  mohol eliminovať hospodársky handikep, ktorým trpí väčšina populácie a naštartovať biznis plnenia všetkých túžob každého jedného človeka. Rozšírenie myšlienok rakúskej školy tak podporilo nástup socializmu, pretože väčšina ľudí si osvojila zvodnú a ľahko predajnú rakúsku antropológiu, ale úmyselne už nezobrala spolu s ňou aj nový morálny kódex.

Ústredným rakúskym omylom je pojem slobodného trhu, ktorý, ak je ponechaný len sám na seba (čo je prakticky zhola nemožné), je per definitionem vždy "spravodlivý". V slobodnom trhu preto nejestvuje umelé zvyšovanie cien, v prípade nedostatku nejakého tovaru, či nebezpečenstva , či kartelu, ani vykorisťovanie robotníkov či nespravodlivá mzda.

Magistérium Katolíckej Cirkvi však výslovne, rozhodne a autoritatívne učí, že správanie sa trhu nie je bez prihliadnutia k iným morálnym aspektom iherentne spravodlivé a Ferrarova kniha je zlatou baňou odkazov na takéto prípady. Napríklad analýza notoricky ohavného správania sa Wal-Martu k svojim zamestnancom dokazuje, ako hrubo nespravodlivý vie trh byť.  

Napriek svetovej ekonomickej kríze, Wall-Mart v roku 2009 zvýšil ročný obrat o 7,2% na 405 milárd dolárov, pričom zahraničný predaj prekročil prvý krát v histórii 100 milárd. Ročný zisk pred zdanením bol viac ako 13 miliárd a rok skončil s voľnou hotovosťou 14.1 miliardy, čo predstavovalo medziročný nárast o 21 percent. Na  dividendách vyplatil akcionárom 11.5 miliardy, čo je o zhruba 58 percent viac ako predchádzajúci rok. Napriek tomuto enormnému úspechu zarobí priemerný predavač zamestnaný na plný úväzok 10.84 dolára za hodinu, teda 19 165 dolárov ročne a to je pod federálnou hranicou chudoby pre rodinu o štyroch členoch. V roku 2009 zarobil CEO Wall-Martu Lee Scott astronomických 29.7 milióna dolárov, čo je 1551 násobok platu bežného predavača. Rôzni členovia Waltonovského klanu (rodina zakladateľa spoločnosti) získali miliardy na rastúcej hodnote ich podielov, ktoré rastú aj počas svetovej krízy, v celkovej sume 84 miliárd dolárov. A 700 000 zamestnancov Wall-Martu nemá vôbec žiadne zdravotné poistenie a zvyšok dáva pätinu už tak biednej mzdy na obmedzené poistenie. A pri tom  bylen smiešny zlomok z bohatstva Waltonovcov zaistil plné zdravotné poistenie pre 1,4 milióna ich amerických zamestnancov.  Ako dokonalý príklad toho, ako "voľný" trh využíva vládu aby mohol externalizovať náklady a skrbliť na platoch zamestnancov, Scott vyhlásil, že zamestnanci bez zdravotného poistenia by mali uvažovať o verejnej pomoci (public assistance - štátom dotovaný program starostlivosti o chudobných, bezdomovcov a žobrákov, teda ľudí s príjmom pod istú stanovenú hranicu): "V niektorých našich štátoch môžu byť programy verejnej pomoci lepšou voľbou. Majú relatívne vysoko stanovenú hranicu príjmu a veľmi nízke poistné."

Hľa, ako veľký biznis prispieva k rastu opatrovateľského štátu, ktorým rakúski libertariáni tak hlasito opovrhujú.

Keď Ferrara skončí s obžalobou rakúskej ekonomickej školy, mohutne čerpajúc z prác jej zakladateľov a súčasných predstaviteľov, pokračuje s predstavením katolíckej vízie spravodlivého hospodárskeho, politického a sociálneho systému. Nie ako abstraktného konštruktu, ale praktickej doktríny so skutočnou históriou. Návrat k legitímnej autorite, k politickej a ekonomickej subsidiarite a profesným združeniam, k čo najväčšej disribúcii vlastníctva výrobných prostriedkov, ktorá je základom  obnovy. S ohľadom na to, že celospoločenský pohyb týmto smerom je zatiaľ v nedohľadne, ponúka Ferrara užitočné zhrnutie praktického distributivizmu a subsidiarity, ktoré je možné aplikovať v rodinách a medzi jednotlivcami na personálnej úrovni.

Ferrarova kniha Cirkev a libertarián je vynikajúce čítanie pre všetkých kresťanov, ktorí sa znepokojujú ekonomickými otázkami a nie sú si vedomí pôvodu a dôsledkov myšlienok, ktoré zastávajú. Pre tých čo autora nepoznajú: Ferrara je brilantný polemik a niekedy jeho polemické intermezzá trochu zastierajú ústrednú tému, rozhodne to však nie je dôvod pre zavrhnutie tejto inak nenahraditeľnej knihy.

Podľa
http://www.whatswrongwiththeworld.net/2010/11/the_church_and_the_libertarian.html
upravené a mierne doplnené

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára