pondelok 16. januára 2012

Návrat gladiátorov

Wm. Wilkens

Poznámka prekladateľa:
Tento článok vyšiel v Der Nordstern v januári 1880. Dodnes nestratil na nič zo svojej sily, ba storočie, počas ktorého sme mohli zažívať vládu materializmu na vlastnej koži potvrdilo autorove predpovede.



Kristus zachránil Dušu pred Telom. Kto ale zachráni Telo pred Dušou? S touto otázkou vstúpil materializmus do nemeckej literatúry. Nedá sa to povedať ani jasnejšie ani stručnejšie. Aby človek mohol vyznávať tie najvnútornejšie dogmy materializmu musí odvrhnúť kresťanstvo. Kresťanstvo je náboženstvo Duše. Učenie o večnom Bohu a nesmrteľnej ľudskej duši je najzákladnejšou podmienkou viery, ktorá oslobodzuje ľudskú dušu od bremena zmyselného sveta a pozdvihuje ju k nadprirodzenému partnerstvu s Pánom Bohom. A to je hlavný, ba jediný cieľ kresťanstva. Preto Kristus vykúpil Dušu od Tela. Ale kto teda oslobodí Telo od Duše? O to usiluje materializmus. Popiera existenciu večného Boha a považuje hmotu, premenlivú a nestálu, za základ všetkých vecí. Popiera existenciu nesmrteľnej duše v ľudskej hmote. Zvrháva ľudské vedomie z výšin náboženského života a odstraňuje hranice, ktoré odlišujú človeka od zvieraťa, kameňa či rastliny. Uvoľňuje pudy, prízemné a telesné z pút zákonov náboženstva a poznania. Požaduje pre človeka slobodu stať sa zvieraťom. Kresťanstvo a materializmus stoja v príkrej opozícií. To čo je pre jedného vykúpenie, je pre druhého otroctvo. A preto dnes apoštoli kresťanského náboženstva a materialisti urputne bojujú o vládu nad ľudstvom.

V akademických kontroverziách sa apoštoli materializmu nezameriavajú na filozofické či vedecké otázky. Zaoberajú sa kresťanstvom, ktoré je najdôležitejšou záležitosťou ľudskej rasy.
Ak sa šíritelia materializmu v dnešnej spoločnosti dostanú niekedy k vláde, tak sa stane niečo podobné, ako keby sa neviditeľné sily, ktoré viažu slnko a planéty na ich orbitách náhle vyparili. Nielen že s triumfom materializmu bude zhasínať svetlo kresťanstva, nielen že sa vytratí civilizácia, ktorá bola zbudovaná Katolíckou Cirkvou, ale celým svetom otrasie všeobecná revolúcia, politická, spoločenská aj morálna.

Aby sa dala odstrániť viera v Boha z vedomia ľudskej spoločnosti, treba najskôr odstrániť mravouku, ponímanie spravodlivosti a práva a ideu spoločenského poriadku. Privádza nás to späť na úroveň šeliem a pudom a telesnej žiadostivosti sa udeľuje zvrchovaná moc - nekontrolované vášne povedú k explozívnej a divokej pudovosti, ktorá panuje v kráľovstve zvierat. Naša doba, sa zdá, znepokojujúcim spôsobom usiluje o dosiahnutie tohto stavu a preto rozširuje evanjelium oslobodenia od Boha do najširších vrstiev. Tento hriech dnes nepáchajú len ojedinelí filozofujúci špekulanti, ale duše vzdelancov sú neprestajne inštruované, aby sa chveli v pochybnostiach. Ich drzosť v rúhaní sa proti viere v Boha sa nedá ničím zastaviť.

V našich časoch tiež pozorujeme, že popieranie Božej existencie vychádza z najvyšších univerzitných kruhov a zostupuje dolu medzi najnižšie vrstvy ľudu, v nekonečnom množstve spisov, pamfletov, románov a učebníc. Kuchárske knihy sa stali príručkami materializmu a dokonca aj na pohreboch počúvame reči, proti nesmrteľnosti duše. Čo dalo materializmu takú moc nad národmi, ktoré po viac než tisíc rokov žili v kresťanstve a kto prichádza vybavený silou oponovať mu a obnoviť slávu spirituality? Odpoveď na túto otázku nie je cieľom tohto článku. Chcem len prispieť k tejto obnove tým, že sa pokúsim ukázať povahu a pôvod moderného materializmu.

Materialistická teória by sa nikdy nedostala k moci, akú dnes má, keby sa neobliekla do nádherných šiat, skrývajúcich jej skutočnú tvár. Moderní materialisti vedia, aký kostým si obliecť. Svoje doktríny prezentujú ako výsledky vedeckého pokroku. Vedia, že v súčasnosti sa vedecký pokrok požíva božskú vážnosť a jeho ctiteľom sa dá ľahko zalichotiť slovkom veda. Tiež to vieme. Pod názvom "Pokrok" možno zozbierať všetky fajnové teórie devätnásteho storočia a utopiť ich v tom močiari, z ktorého v mene "vedy" vyliezli. Pri hľadaní zdrojov moderného materializmu musíme zostúpiť do najprvších počiatkov ľudského zla. Čím viac pátrame, skúmame starých historikov, tým viac dôkazov máme, že aj tie najstaršie národy vždy preukazovali úctu nesmrteľným bytostiam. Dnes sa táto skutočnosť zvyčajne prehliada, ale je zdokumentovaný v svätých knihách najstarších náboženstiev Indie, Mezopotámie a Egypta. Táto úcta bola tak silná, že spiritualizovala dokonca aj prírodné sily ako výron božského v hmote. Tisícročie po potope bolo hlboko preniknuté svetlom Všemohúceho Boha, ktorý sa zjavil prvým ľuďom a tiež neodbytnou pripomienkou nadľudskej túžby po Ňom, ktorú si v sebe odniesla ľudská duša z Edenu. Aby uverili že evolúcia je skutočný počiatok všetkého bytia a že kôpka atómov je dôvodom pre ľudský život, musia byť ľudské bytosti olúpené o ich pôvodnú životodarnú silu.

Predkov materializmu teda musíme hľadať v časoch pred kresťanskou érou a bezpečne ich nachádzame v Indii 6. storočia pred Kristom, medzi takzvanými budhistami. Tu prvý raz pozorujeme katastrofálne zúfalú teóriu, že nejestvuje večné a absolútne Bytie, ktoré stvorilo všetky veci, že každý človek ba každé stvorenie musí
dospieť k totálnej anihilácii a že ničota je začiatkom aj koncom všetkých vecí. Ponechajme teraz ďaleký východ svojmu osudu a radšej skúsme upriamiť svoj pohľad na Gŕecko. Dnešní materialisti nás s radosťou nechajú pátrať v ich kolíske, Arkádii. Nebudú však takí nadšení, ak ich gréckym predkom budeme priveľmi blahorečiť. Pôvodný, svieži grécky génius nepoznal materializmus. Starovekí Gréci, sa neuspokojili s úctou k bohom ako duchovným bytostiam a prísľubom večného života pre ľudskú dušu, ale dôkladne spiritualizovali a zaľudnili svet prírody, vrátane riek a stromov duchmi a duchovnými inteligentnými bytosťami, nymfami, dryádami a podobne. Ani najstarší filozofovia Grécka materializmus nepoznali. Hoci pôvod života videli vo vodnej smršti, všade nachádzali bohov a duchov. Velikáni klasického intelektu, Pythagoras a Parmenides dychtili a namáhali sa pozdvihnúť svoj zrak vysoko nad hmotný svet. Ctihodný Anaxagoras, možno najmúdrejší s pomedzi gréckych fyzikov, skúmal a porovnával všetky teórie svojej doby a úprimne vyznal, že svet nemožno vysvetliť bez duchovna a že práve duchovná sféra je zdrojom poriadku a života.

Otcom gréckeho materializmu je Demokritos z Abdéry, veselý filozof. Našťastie sa väčšina z desiatok kníh, ktoré vychŕlil do sveta stratila. V čom spočívala múdrosť tohto muža? Mala viac povahu žartovnej rozprávky než vážnej teórie a napriek tomu sformovala dogmu, na ktorej, s malými úpravami, spočíva celá náuka materializmu. Demokritos učil, že všetko je vytvorené z nespočetného množstva neviditeľných, homogénnych a priestorovo rozložených atómov, ktoré sú základnými prvkami všetkých vecí. Sú zložené z ničoty, nezničiteľné, nedeliteľné, nestvorené a večne sa pohybujú. Nejestvuje žiadny dôvod a zmysel, prečo má telo podobu akú má. Náhoda ho vyformovala a je na náhode, či z atómov urobí osla, kamenný kváder, perlu alebo žabu. Nemám priestor, aby som tu vypísal armádu prameňov, ktoré protirečia tejto, atómovej teórii.


Teória, že jestvujúce atómy sú primerané základné prvky prírody je sama o sebe neudržateľná.* Meno atóm značí nedeliteľný. To čo už nie je ďalej deliteľné, musí byť absolútne jednoduché. Ale to čo je absolútne jednoduché, nemôže expandovať. A to čo nemôže expandovať, nemôže dôjsť k expanzii ani skrze kompozíciu. Atómová teória v Demokritovom podaní je preto absurdná sama o sebe a odporuje každej slušnej filozofii. Ešte absurdnejšia je prezentácia toho, čo údajne obklopuje atómy. A najabsurdnejšou časťou Demokritovej náuky je viera, že usporiadanie sveta je dielom náhody!. Náhody! Na vzdelaného človeka to pôsobí ako úder kladivom do hlavy. Ale práve tieto údery sú zdrojom najväčšej sily materialistickej filozofie. Demokritos nás prinútil veriť, vďaka svojmu kladivu, že existencia Boha je len dôsledok strachu a že ľudské telo nie je viac ako okruh pôsobnosti jeho vlastných atómov.

Grécka filozofia piateho storočia pred Kristom, v ktorej zaznel Demokritov hlas, bola ešte priveľmi zbožná, aby bez obáv akceptovala takúto frivolnosť. Demokrita však čoskoro posilnila armáda mudrlantov, takzvaných sofistov, filozofických skrachovancov, ktorí zmenili filozofiu v certifikovanú vedu. Namiesto
nahliadania pravdy, vyhľadávali márnomyseľné argumentačné strety a plytké úvahy.
Sofizmus sa zrodil pod ohromnou slávou gréckej moci v periklovských časoch, s cieľom zničiť jadro a výnimočnosť Grécka, popierať pravdu ako cnosť a urobiť z vôle jednotlivca mieru všetkých vecí. Sofizmus je dôsledkom a sprisahancom materializmu. Spojenectvo, ktoré vzniklo medzi nimi v Grécku sa teraz nanovo potvrdilo a pozorujeme ho v našich časoch v živote mladej Ameriky, ktorá smeruje do rozbúreného mora materializmu skrytého pod nakysnutou vrstvou veľkolepej rétoriky. Nechcem tu však hovoriť o takýchto hanebných spoločnostiach.

Kresťania si spomenú, že to boli politické autority Grécka, ktoré uchránili úctu k bohom pred pochabosťou sofistov. Musím však spomenúť aj vznešenú dôstojnosť, s akou grécke kňazstvo bránilo pravdu, že jestvuje spirituálny svet nad hmotou a s akou panovníci bránili existenciu mravného zákona. Nemôžem ale zabudnúť na praktické výklady a komentáre, vďaka ktorým sa materialistická doktrína dostala do divadelných hier starého Ríma. A tam, kde rímsky národ zohral tragickú úlohu svojej historickej existencie kladiem otázku:

"Akým sa svet stane, keď sa materializmus dostane k najvyššej moci?"

Krvilačnosť prenikla všetky vrstvy spoločnosti, od najmladších po najstarších, od jemných matrón až po ušľachtilé vestálky, od vážnych filozofov až po naničhodných spustlíkov. Všetci jasali nad smrťou Pokrstených, v ohavnom šialenstve, v ktorom sa gladiátori navzájom trhali na kusy, a odsúdencov predhadzovali ako žrádlo šelmám. Všetci cítili rozkoš z ľudskej krvi. Najlepšou ilustráciou praktickej stránky materializmu sú práve hry v rímskych amfiteátroch. Arény odrážali vnútorné rozpoloženie rímskeho ľudu. Napriek viditeľnému luxusu, v každej vile žili desiatky otrokov. Všetci, deti nevynímajúc, zomierali z rozmaru ich pánov a ich mŕtvoly hádzali do jám pozdĺž Appiovej cesty. Imperiálny Rím prijal vo všetkých sférach súkromného aj verejného života materialistický názor a opovrhoval duchovnom a vierou v posmrtný život. A to všetko, čomu Rimania ešte verili, ich priviedlo k úplnému odpadu od duchovna. Ak sa niekedy materializmus nádejal, že získal vládu nad svetom a nadobro vykorení poveru "duchovna", tak muselo byť v dobe, keď vládol Nero a keď Domitianus zasadol na trón rímskych cézarov.

Ešte sa do arén vrátime.





* Pozn. prekladateľa: Fyzikálne experimenty ukázali, že atóm je naozaj deliteľný na menšie časti a tie sú ďalej deliteľné na ešte menšie častice a úporná snaha fyzikov nájsť tú poslednú, nedeliteľnú a naozaj dokonale jednoduchú stavebnú časť vesmíru je stále neúspešná. A nikdy úspešná nebude, pretože tá leží mimo oblasť, v ktorej sa pohybuje a skúma fyzika, ta patrí do sféry metafyziky.

utorok 3. januára 2012

Koniec "konzervatívnej" rozprávky

James Cantrell
www.RemnantNewspaper.com

Naše časy sú určené neutíchajúcim odporom, nie len k historickému ortodoxnému Kresťanstvu a jeho morálke, ale aj k zvyškom zdravého rozumu, zrodeného a vychovaného západnou kresťanskou civilizáciou, ktoré ešte kde, tu živoria. žijeme v poslednej fáze Revolúcie, revolúcie proti Kresťanstvu a všetkým mravným a kultúrnym hodnotám potrebným ktoré, alebo boli nevyhnuté pre jeho vzrast, alebo Kresťanstvo samé vytvorilo. Pretože som študoval literatúru, najmä beletriu 20. storočia, myslím si, že dostatočne ukážem náš skutočný stav, keď ho prirovnám k stavu Tolkienovej Stredozeme vo chvíli, keď Sauron aj Saruman vypustili svoje hordy a začali uskutočňovať zamýšľanú totálnu deštrukciu sveta.

To, čo väčšina revolucionárov prirodzene cíti, i keď im chýbajú duševné schopnosti aby to uchopili rozumovo je, že ľudia majú sklon byť konzervatívni. Tým nemyslím, že by vystúpili proti kráľovražde, ktorá poznačila druhú fázu Revolúcie (prvou fázou bola reformácia). Ani tým nemyslím, že v prostredí moderných sekulárnych demokracií ľudia volia strany na pravo od stredu, ako najprijateľnejšie alternatívy pre ich krajiny. Myslím tým, že ľudia majú sklon konzervovať to, čo sa im zdá ako normálne v ich svete.

To je dôvod, prečo kultúrne dopady aj tých najzločinnejších revolúcií, povedzme anglosaskej puritánskej alebo francúzskej, zostali takmer bez porušenia uchované, zatiaľ čo revolúcie samotné boli odvrhnuté, ich vodcovia ponížení či potrestaní. Angličania mohli byť unavení z puritánskej vlády a mohli sa usilovať o ich odstavenie od všetkej moci, ale ich konzervatívne inštinkty ich viedli k tomu, aby uchovali všetky kultúrne dopady tejto revolúcie. Politický puritanizmus sa ukázal ako impotentný, ale sekulovarizovný kultúrny puritanizmus nie len že prežil, ale utváral budúcnosť Anglicka a jeho kolónií.
Staré porekadlo, medzi kultúrne a morálne konzervatívnymi Južanmi, ktoré možno počuť aj od staromódnych, kultúrne a morálne konzervatívnych katolíkov žijúcich v iných častiach Štátov hovorí, že Republikánska strana, ktorá začala ako a stále je stranou yankeeskych WASP (white anglo-saxon protestant) elít, nikdy nekonzervovala nič iné, ako bohatstvo a moc svojich predstaviteľov.
V demokracii je pre hociktorú stranu tou najjednoduchšou cestou snaha zakonzervovať včerajšiu revolúciu. Je to tak preto, že ľudia majú sklon ku konzervatívnosti a minuloročná revolúcia je dnes nazeraná ako "istejšia" cesta. V praxi to znamená, že Republikánska strana slúži svojmu bohatstvu tým, že verbálne bojuje proti americkým ľavičiarskym revolúciám, zatiaľ čo v skutočnosti vyvíja mimoriadne úsilie, aby zachovala tie najhroznejšie produkty týchto revolúcií. Postaviť sa ale naozaj proti revolúcii, postaviť sa proti prúdu, znamená riskovať všetko, ba možno sa dokonca stať vydedencom spoločnosti, ktorá toleruje každého a všetko. To vysvetľuje, prečo toľko konzervatívnych republikánov tvrdí, že je proti potratom, ale cítia že musia ctiť a zachovávať literu zákona (revolučného výdobytku), ktorý potraty povoľuje. To vysvetľuje, prečo toľko katolíkov zaujíma rovnaký postoj. Konajú spolu so stádom svojich spoluobčanov a konzervujú revolúciu vybojovanú v minulosti, ktorá je skrz naskrz antikatolícka. A títo katolíci sami seba vidia ako všetko možné, len nie ako revolucionárov. V skutočnosti, ich konzervatívne inštinkty vedú konať - niekedy zúrivo a bezohľadne - proti tým katolíkom, ktorí si uvedomujú, že ak Revolúciu nezvrátime, budeme všetci jej otrokmi.

Od politických strán v demokracii nemožno čakať absolútne žiadnu spásu, ba ani skutočnú nádej na to, že by niekedy kráčali správnym smerom. Niet nádeje pre demokratickú politiku, pretože je závislá na davoch, ktoré túžia konzervovať väčšinu z revolúcií minulého roka, minulého mesiaca a jedinou uskutočniteľnou odpoveďou je Cirkev.

Tu ale vidíme rovnaký problém. II. vatikánskym koncilom sa vinú dva princípy

- zdrvujúca túžba po mieri, medzi národmi, medzi náboženstvami, ktorá vznikla na sklonku dvoch svetových vojen, po mieri, ktorý treba dosiahnuť skoncovaním s príkrymi rečami na adresu našich oponentov a zmiernením vlastných nárokov na pravdu

- poznanie, že reformácia zvíťazila aj v krajinách s katolíckou väčšinou, čo znamenalo, že niektorí biskupi a väčšina mladých "expertov" túžili, aby Cirkev revolučné výdobytky reformácie uchovala tým, že ich sama prijme.

Tieto dva princípy - mier za každú cenu, ba aj popierania rozdielov a túžba po konzervácií úspešnej revolúcie - nádherne spolupracovali a udržali revolúciu v chode. Proponenti "Ducha koncilu" boli revolucionármi až do špiku kosti, nestrácali čas a okamžite začali každého kŕmiť svojimi víziami. Cítili, že ak zaváhajú, budú odhalení a poľahky zastavení. Ale vedeli aj to, že ako náhle zavedú plánované revolučné zmeny, davy ich budú vcelku rýchlo akceptovať a dokonca brániť ako istotu ochranu pred novými revolúciami.
Podobnému problému čelil aj Platón. V piatom storočí pred Kristom boli Atény , po tom ako porazili Perzskú ríšu, ovládané premúdrelcami usilujúcimi len o svoj prospech, mnohí z nich boli kultúrni revolucionári, mnohí neboli Grékmi, alebo mali len vzdialených gréckych predkov a väčšina z nich sa usilovala skrze demokraciu a medzinárodný obchod zmeniť spoločnosť. Aténski konzervatívci, ukážkovo reprezentovaní autorom starej komédie Aristofanom, vnímali vec veľmi zjednodušene, čo znamená, že inklinovali k zachovaniu predchádzajúcich revolúcií a kontrarevolucionárov ako bol Sokrates dávali s revolucionármi na jednu úroveň.

Platónove dialógy boli majstrovským pokusom nasmerovať Aténčanov, aby opäť vnímali svoj svet, upriamoval ich pohľad na večné pravdy namiesto meniacich sa zákonov rôznych režimov, mestských štátov a impérií. Učil ich, že konzervovanie toho čo bolo zlé už v počiatku, teda vo svojej idei, bude nadaľej prinášať len hnilé a jedovaté ovocie. Platón videl, že aj sofisti, aj aténski konzervatívci sa mýlia vo vzájomnom symbiotickom zovretí. Konzervatívci usilovali o zachovanie toho, čo považovali za najlepšie kultúrne a politické zvyklosti Atén v ich demokratickej dobe, ktorá nastúpila po tom, ako pred pár storočiami prijali sexuálnu revolúciu náboženským spôsobom - importovaním Dionýza do gréckeho panteónu

Sexuálna revolúcia je vždy náboženskou revolúciou, lebo musí zničiť tradičnú rodinu a jej mravy. Inak by neuspela. Tým je zhrnutý spôsob, akým sa homérsky svet Penelopy a Andromachy zmenil na Atény zlatého veku, s masívne rozšírenou prostitúciou a normalizovanou a všade besniacou pederastiou. Platón si plne uvedomoval, že konzervovať i zjavne neškodné ovocie tejto revolúcie pomáha uchovávať jej zhubné účinky.


My máme problém vidieť, že liberáli v našej spoločnosti - v anglosfére, univerzálnej post kresťanskej WASP kultúre - neprestanú, kým nevybudujú svoju verziu pozemského raja, ktorá obsahuje potrat oficiálne označovaný ako sviatosť voľby, homosexuálne manželstvá ako prejav pozitívnej diskriminácie, povinnú úctu ku všetkým nekresťanským náboženstvám a sankcie proti všetkým, ktorí odmietajú prijať feminizmus a odmietajú ordinovať ženy.

Potrebujeme pochopiť, že konzervatívci v našej spoločnosti zachovávajú len to, čo zostalo z anglofónnej protestantskej kultúry, ktorá sa zrodila z vojny, fyzickej aj kultúrnej proti katolíkom a Cirkvi. Takže je antikatolícka dokonca aj keď je v mnohom z morálky doktrinálne ortodoxná.

Čo anglosaský protestantský konzervatívec nemôže za žiadnu cenu zobrať v úvahu, pretože by to viedlo k jeho konverzii, je fakt, že samovražedný kultúrny liberalizmus, proti ktorému tak krásne reční, a proti ktorého zámerom tak brojí, je konečným a nevyhnuteľným cieľom tej kultúry, ktorú si on želá uchovať. Biely anglosaský protestantský konzervatívec v nekonečnom kruhu naháňa svoj chvost, zatiaľ čo biely anglosaský protestantský liberál tento chvost vtláča hlbšie a hlbšie do bažiny zločinne antikresťanského relativizmu.

Naša úloha zabaviť sa vlády tejto falošnej dichotómie je jednoduchšia ako Platónova, pretože máme Platóna a Cirkev a platónskeho cirkevného učiteľa sv. Augustína. Všetko čo nám treba urobiť je, odmietnuť falošnú rozprávku angloprotestnatského vnímania dejín.

Ale je oveľa jednoduchšie to povedať ako urobiť.