streda, 29. februára 2012

Nostalgia: Chuť večnosti

napísal Charles A. Coulombe pre TAKIMAG

Prosím, navštívte aj zdroj uvedeného článku: http://takimag.com/article/nostalgia_a_taste_of_the_eternal_charles_coulombe/print#axzz1nbP0y8eV
Uverejnené na TAKIMAG dňa: 27 február 2012



Popularita Downton Abbey‘s v USA prichádza ako taký malý šok pre tých, ktorí si pamätajú blaznivú Upstairs Downstairs vysielanú v raných 70’ rokoch. Jedným slovom, popularita tejto šou je poháňaná nostalgiou.

Práve toto slovo ma napadlo niekoľko dní predtým, keď som si vychutnával vystúpenie Maxa Raabe a Palast Orchester v slávnej Royce Hall Kalifornskej univerzity (UCLA). Dav divočel, žiadajúc si tri hudobné prídavky. Tak veľká fanúšikovská základňa pre tak tajomne pôsobiacu skupinu v L. A. neprišla však ako žiadne prekvapenie pre tých, ktorí majú blízky vzťah ku klubu Cicada alebo prácam takých neo-vaudevillians ako sú Evans a Rogers.

Teraz to nie sú len pred- a medzi-vojnové roky, ktoré majú svojich fanúšikov. Osobne som bol dlhoročným členom Mythopoetickej spoločnosti. Festival zvaný Renaissance Faire je jedným z jej veľkých výtvorov, rovnako ako aj Spoločnosti pre kreatívny Anachronizmus založenej v Berkeley.

Nepotrebujeme byť natoľko exotickými, aby sme nosili formálne večerné obleky, alebo možno krúžkové brnenie. Éra Mad Men má svojich oddaných priaznivcov, a každý authentický bar, reštaurácia, alebo hotel prežívajúci z tejto epochy dlží veľkú časť svojho úspechu cestovateľom v čase.

Nostalgia je veľký biznis nakoľko „tu“ a „teraz“ je rozčuľujúce a fádne. Senzitívne duše unikajú pred súčasnosťou akýmkoľvek spôsobom môžu: do minulosti, budúcnosti, viacrozmernosti. Toto nabáda k boju s neriešiteľnými problémami pomocou návratu k le bon vieux temps, alebo k exotickému, alebo k imaginárnemu, ktoré je niekde hlboko v nás. Taký vzlet — často poháňaný hudbou, alebo poéziou, alkoholom, alebo drogami — tu bol s nami vždy. Hippies, beatnici, bohemiáni a Celtic Twilighters boli jeho súčasťou. Rovnako tak romantici vo svojich mnohých formách, od Novalisa a Chateaubrianda k pre-rafaelitom a nazaréncom. Dokonca aj 18te storočie videlo osvietenstvo bojujúce s goticizmom a uplatňovaním čínskeho štýlu. Impulz k vnútornému exilu v ťažkých časoch nie je obmedzený na Európanov, ako dosvedčujú Seven Sages of the Bamboo Grove a pôvodcovia čajových ceremónií.

Ak je videná len ako únik, nostalgia vždy končí zlyhaním. Prinajlepšom tí, ktorí ju užívajú sú neúspešní v zastavení tých skutočností, ktoré považujú za depresívne; v horšom prípade ich ešte zhorší. Ak sa na ňu pozeráme z tohto hľadiska, nostalgia nie je nič viac ako len neefektívny utopianizmus.

Ale takáto jednoduchá interpretácia je príliš limitovaná daným fenoménom dvojznačnosti. Každá ohrozená generácia v každej kultúre pripravenej bojovať sa pozerá naspäť k Zlatému veku. Nostalgický impulz zahŕňa dve dôležité pravdy, ktoré dávajú hodnotu a význam konaniu jednotlivca tu a teraz.

Prvou je, že napriek zármutku a ťažkostiam, ktoré tiene sveta v ktorom žijeme prinášajú, je tu stále veľa dobrého a pekného o čo sa možno snažiť. Často táto skvelosť a krása môžu byť nájdené len s odkazom na minulosť. V pátraní po miestach, ktoré ostávajú nezmenené od mojej mladosti, zakúšam to najlepšie z jedla, pitia, alebo hudby, ktoré súčasnosť ponúka. Skôr než by som dovolil aby som sa podvolil hnevu z hlúpostí, ktoré sú súčasťou dneška, mám možnosť uprieť sa na chuť večnosti.

Je to tento stav, na ktorý by mala nostalgická osoba, či už vedome, alebo nevedome ašpirovať. V stupni, v ktorom mu jeho dobrodružná a čiastočne apokryfická minulosť dovolí nájsť ju, je mu daná sila a radosť znamenajúca, že žiadny kriminálny režim, žiadne bezkrvné umenie a žiaden falošný intelektualizmus mu túto nemôžu vziať.

Čo si nostalgická osoba často horlivo uvedomuje je, že napriek kráse a radosti ktorú jej dáva, tento svet predsa zanikne, prinajmenšom pre žijúcich. Nie je to tak, že len diktátori a Filištínci budú pochovaní; je to tak, že ani tie najlepšie z našich túžob nemôžu byť uspokojené na Zemi. Nostalgická osoba túži po dokonalom svete, pričom je dostatočne rozumná, aby vedela, že tento nemôže nanútiť svojim spoločníkom. Nie je to je mlecia sila krízy, krvavosť svetových vojen, alebo horory čierneho moru, po ktorých túži, ale všetko to najlepšie— očistené od mizérie— z obdobia, ktoré priťahuje jeho fantáziu. Pozerá na radosť o ktorej vie, že nemôže byť len z toho, čo je tu a teraz, a nezáleží, či tu a teraz je dnes alebo v roku 1897. A v tomto je potom táto osoba ďaleko viac realistická ako tí, ktorí vládnu tomuto svetu.

Voľný preklad podľa:

http://takimag.com/article/nostalgia_a_taste_of_the_eternal_charles_coulombe/print#ixzz1nfwzu9O3

štvrtok, 2. februára 2012

Nerovnosť je základ spoločenského poriadku

Lev XIII

Tak, ako sa ľudia z Božej vôle rodia pre život v spoločnosti a tak ako je moc vládnuť nevyhnutná pre súdržnosť tejto spoločnosti, že ak je odstránená spoločnosť sa rozpadá, tak je zrejmé, že autorita vládnuť pochádza od Toho, kto je Stvoriteľom spoločnosti a nech vládne ktokoľvek, vládne ako sluha Boží. Keď to teda cieľ aj prirodzenosť ľudskej spoločnosti žiada, je spravodlivé poslúchať príkazy zákonnej autority, tak ako je spravodlivé poslúchať Boha, ktorý vládne všetkému. Je ďaleko od pravdy názor, že ľudia majú právo a moc odmietnuť poslušnosť autorite, kedykoľvek sa im to zľúbi.

Nikto nepochybuje, že všetci ľudia sú si rovní, pokiaľ ide o ich spoločný pôvod a prirodzenosť, o posledný cieľ, ktorý má každý z nás dosiahnuť a práva a povinnosti, ktoré sú z tohto cieľa odvodené. Ale schopnosti jednotlivcov nie sú rovnaké, veď jeden sa líši od druhého duševnou i telesnou silou a taktiež jestvuje mnoho rozdielov v správaní, nadaní a povahe. Preto sa rozumu nanajvýš prieči každá snaha vymedziť všetkému tú istú mieru a hranicu a zaviesť tak úplnú rovnosť v inštitúciach občianskeho života.

Práve tak, ako je dokonalá telesná kondícia výsledkom spojenia a zloženia rôznych údov, ktoré hoci odlišné formou a účelom tvoria svojou skladbou a umiestnením na náležitom mieste útvar krásny na pohľad, pevný silou a vhodný na použitie, tak aj v ľudskom spoločenstve, jestvuje takmer nekonečná rozdielnosť medzi ľuďmi, predstavujúcimi jednotlivé časti celku. Ak by si mali byť všetci rovní a každý by mal sledovať svoju vlastnú vôľu, znetvoria a deformujú Štát, ale ak s prihliadnutím k rôznemu stupňu dôstojnosti, k rôznym úlohám a povolaniam všetci príhodne spolupracujú na spoločnom dobre, predstavujú obraz Štátu dobre usporiadaného a naozaj zodpovedajúceho prirodzenosti.