pondelok, 26. novembra 2012

Kráľ

Ježiš Kristus bol ustanovený Kráľom kráľov. Áno a od vtedy, čo sa hlása Evanjelium pravá sláva, pravá vznešenosť kráľov spočíva v tom, že sú Jeho zástupcami na zemi. Bola snáď veľkosť kráľov ohrozená krížmi žiariacimi na ich korunách? Boli snáď ich tróny menej slávne, alebo menej bezpečné, keď svoju vládu považovali za emanáciu, či účasť na Kristovom kraľovaní? Ježiš Kristus je Kráľ a ozajstná dôstojnosť, skutočná sloboda a pravá emancipácia moderných národov sa skrýva v ich práve na kresťanskú vládu. Stratili takéto národy niečo zo svojej slávy? Boli ich osudy menej krásne, menej šťastné, keď žezlo, ktoré im
vládlo, podrobilo sa žezlu Ježiša Krista?

Opakujem bratia, kresťanstvo nikdy úplne nerozkvitne, nikdy nedozreje, ak nezíska celospoločenský rozmer. Bousset to vyjadril takto: "Kristus nekraľuje, ak Jeho Cirkev nie je kráľovnou, ak národy prestanú Ježišovi Kristovi, Jeho náuke a Jeho zákonu vzdávať národnú poctu." Keď sa kresťanstvo krajiny zredukuje na malú oblasť osobného života, keď kresťanstvo prestane byť dušou verejného života, verejných inštitúcií, potom Ježiš Kristus začne zaobchádzať s krajinou tak, ako ona zaobchádza s ním. Požehnáva aj naďalej jednotlivcov, ktorí ho ctia, ale opúšťa verejné ustanovizne, ktoré mu neslúžia. A potom sa, vlády, národy a králi stanú pohyblivým pieskom na púšti a odpadnú ako jesenné lístie, ktoré odveje vietor.

Kardinál Pie, Opera omnia, vol. II, pp. 259–60

nedeľa, 25. novembra 2012

Bitka pri Montgisarde



Bitku pri Montgisarde vybojovali ayoubovské vojská a rytieri jeruzalemského kráľovstva 25. novembra 1177. Balduin IV. sa stal veľkým kráľom ani nie tak pre svoju múdrosť a odvahu, ale pre svoju neskrotnú vieru, cnosť ktorú preukázal v slávnej bitke pri Montgisarde. Keď Filip Flanderský odvolal útok na Egypt, vydal sa aj s vojskom na sever, kde sa k nemu pripojil Raymond s Tripolisu. Tento manéver spôsobil, že Jeruzalem ostal chránený len malou hŕstkou vojakov a zhodou okolností sa práve vtedy kráľov zdravotný stav veľmi zhoršil.
Saladin sa okamžite pokúsil využiť túto príležitosť a zamieril so svojou hlavnou armádou v počte 26000 elitných vojakov na Jeruzalem. Balduin pozbieral zvyšky síl, vstal z lôžka a v čele menej ako 600 rytierov a podporou pár tisíc pešiakov vyšiel Saladinovi v ústrety.  Kráľ bol v tej chvíli natoľko chorý a vyčerpaný, že si mnohí mysleli že zomrie. Jeden jeho súčasník napísal, že kráľ bol “už z polovice mŕtvy.” (1)
Saladin, dobre si uvedomujúc bezmocnosť kráľovho vojska, bez obáv pochodoval na Jeruzalem, až kým ho Balduin, neďaleko vrchu Montgisard, len 45 míľ od Jeruzalema nezastavil. Kresťania, pri pohľade na ohromnú moslimnskú armádu, zmeraveli od strachu. Takéto zúfalé situácie sú však príležitosťami, v ktorých veľkí muži dokazujú svoju veľkosť a Balduin zdvihol hodenú rukavicu. Zosadol z koňa a prikázal betlehemskému biskupovi pozdvihnúť relikviu Pravého Kríža. Kráľ pred svätou relikviou padol na tvár a prosil Boha o víťazstvo. Vstal, povzbudil mužov a vyrazil do útoku.
V nasledujúcej bitke “sa len niekoľko stoviek kresťanských rytierov zrazilo s dvadsiatimi šiestimi tisícmi saracénskych jazdcov a Saracéni boli zničení. Väčšina bola zabitá a Saladin sám sa  zachránil útekom na závodnej ťave. Mladý kráľ s mokvajúcimi rukami obviazanými hrubou vrstvou obväzov viedol útok – so svätým Jurajom po boku, ako sa niektorí ľudia dušovali a Pravý Kríž žiaril ako slnko. Či už to takto bolo, či nie, bolo to neuveriteľné víťazstvo, krásna ozvena prvej krížovej výpravy. Bol to zároveň posledný krát, keď bola taká veľká moslimská presila porazená tak malým kresťanským vojskom.(2)
Porazený Saladin, ktorý stratil deväťdesiat percent svojej armády sa vrátil do Káhiry a aj po rokoch opisoval túto bitku ak “obrovské nešťastie.”(3)
Balduin uznal, že za jeho víťazstvo môže predovšetkým Božia pomoc a nechal na tom mieste vybudovať benediktínsky kláštor zasvätený sv. Kataríne Alexandrijskej, pretože v deň jeho víťazstva bol sviatok tejto veľkej svätice.

1. Bernard Hamilton, The Leper King and His Heirs: Baldwin IV and the Crusader Kingdom of Jerusalem (New York, Cambridge University Press, 2005), p. 133.
2. Stephen Howarth, The Knights Templar (New York, Barnes and Noble Books, 1991) p. 133.
3. Bernard Hamilton, The Leper King and His Heirs, p. 136.

piatok, 16. novembra 2012

Kňaz, ktorý nie je monarchista

Kňaz, ktorý nie je monarchista, nie je hodný stáť pred oltárom. Kňaz, ktorý je republikán, je vždy človek slabej viery. Boh pomazáva panovníka na hlavu kráľovstva, zatiaľ čo prezident je volený pýchou ľudu. Kráľ zostáva pri moci uplatňovaním Božích prikázaní, prezident uspokojovaním tých, ktorí majú  moc. Kráľ k Bohu svojich verných poddaných vedie, prezident ľudí od Boha odvádza.

                                                                                          Vladimír, metropolita kyjevský

streda, 7. novembra 2012

Největší lži


Největší lží demokrata bylo přesvědčit lidi, že jejich systém je svoboda a že nic dokonalejšího nikdo nevynalezl.

Největší lží bankovního parazita bylo přesvědčit lidi, že mají protestovat proti vládě.

Největší lží státu je předstírání, že se postará lépe než rodina.

Největším klamem Levice je představa, že osobní odpovědnost lze nahradit solidaritou.

Největším klamem Pravice je představa, že podle úspěchu lze hodnotit lidi.

Největší lží médií je cokoliv, co napíšou.

Největší koncentraci lží v místě a čase produkuje volební kampaň.

Největším sebeklamem člověka je pocit, že společenské zlo je způsobené nějakým systémem a nikoliv jeho vlastním morálním deficitem.

Největším omylem studenta je pocit, že školní docházkou získá cokoliv víc než jen titul.

Největší podvodem demokracie je fakt, že ani všechny volby světa nepohly s dějinami byť o milimetr.

Největším sebeklamem občana je pocit, že občanská práva jsou něčím víc než jen burákem hozeným za jeho nevolnictví vůči státu.

Největším oklamáním ženy bylo dát jí zaměstnání a nazvat to osvobozením.

Největším oklamáním muže bylo dát mu zrcadlo a říct mu, že na tom obrazu záleží víc než na Muži.

Největším prokletím člověka je názor, že se nemá zpovídat něčemu vyššímu než jen sobě.

Největší škodou Lidstva je to, že ho někdo prohlásil za nutné ohledu, čímž ho brzo ovládne.

Největší lží moderní medicíny je vše, co najdete v lékárnách; zato její pravda je vepsána do příbalových letáků.

Největší lží úředníka není nic, protože on jen papouškuje, co má v lejstrech, aby všichni ostatní měli život 
složitější.

Největším sebeklamem ideologa tolerance je dojem, že je něčím víc než omámená Angelika v náruči sultána (ale bohužel tak často nevypadá).

Největší lží vědy je dogma, že člověk pochází z opice. Naopak se k ní blíží.

Největším omylem materialisty je představa, že dogmata a sekty patří do sféry náboženství. Přitom v politice se to jimi jen hemží.

Největší lží humanisty je krédo, že národ je přežitek. Jak je libo, ale s národem jsme v pospolitosti, kdežtou s 
humanistou v pr… (pardon, v permanentním humanitárním bombardování těch, co se nevejdou do jimi řízeného „lidstva“)

Největším omylem doby je víra v pokrok, protože pokrokem je jen to, co nás dovede k cíli.

Největším omylem ekonoma je tvrzení, že ekonomiku nelze ovládat. Lze ji řídit a ovládat jako lze řídit elektrickou síť, a tak se tomu děje.

Největším omylem Čechů jsou jejich moderní ikony Masaryk a Havel, pokud ovšem českým státním zájmem není sionismus.

Největší lež a nenávist přinesli ti, co mluvili o pravdě a lásce, stejně jako války nosí ideologové míru a lidských práv.


www.monarchista.cz