piatok 6. decembra 2013

De mortuis nihil nisi bonum?

Správne.  Ale treba pamätať na to, že v prípade verejne činných ľudí, zvlášť politikov a predovšetkým v prípade politikov, ktorí sú uctievaní tými, ktorých Francúzi volajú  les bien-pensants: niektoré ich skutky majú krvavé dôsledky, ktoré s nami zostávajú aj dlho po smrti ich pôvodcov.
Nelson Mandela dosiahol veľké veci. Poďakoval Bohu za pomoc, ktorou ho celým dlhým životom sprevádzal tým, že uvalil na Juhoafričanov tú najohavnejšiu propotratovú legislatívu, slovami Guttmacherovho inštitútu, "jeden z najliberálnejších potratových zákonov na svete": Choice on Termination of Pregnancy Act, 1996. Povoľuje potrat do dvadsiateho týždňa a "z vážnych zdravotných dôvodov" až do pôrodu. Po dodatku z roku 2004 dáva registrovaným sestrám a pôrodným asistentkám právo vykonávať potraty až do dvanásteho týždňa. Bol to jeho návrh, jeho parlamentná väčšina, jeho podpis na zákone. Väčšina Juhoafričanov je stále proti, vrátane väčšiny čiernych obyvateľov (64%), ktorí považujú potrat za "vždy zlý". Naopak, len menšina bielych Juhoafričanov (23%)  si myslí. že potrat je "vždy zlý". Margaret Sangerová by tento demografický a rasový pokrok určite ocenila. 

les bien-pensants - tí čo majú správne názory, mienkotvorcovia
prevzaté  z www.rorate-caeli.blogspot.com

štvrtok 5. decembra 2013

De Regno - Kapitola 10


Akú mieru nebeskej blaženosti môže kráľ dosiahnuť
sv. Tomáš Akvinský

[67] Teraz zostáva ďalej uvážiť či tí, ktorí vykonávajú kráľovský úrad náležite a chvályhodne, získajú väčší a významnejší podiel na nebeskej blaženosti.



[68] Ak je blaženosť odmenou za cnosť, potom väčšia blaženosť je odmenou za väčšiu cnosť. Je veľkou cnosťou, ak muž vie riadiť nie len seba, ale aj iných a čím viac ľudí dokáže riadiť, tým väčšia je jeho cnosť. Podobne je to aj s telesnou silou. Človek je považovaný za tým silnejšieho, čím viac nepriateľov premôže, alebo čím väčšie bremeno zdvine. Vačšia zdatnosť je potrebná  pre vedenie domácnosti ako pre vedenie samého seba a oveľa väčšia pre vládu nad mestom a štátom. Preto na vykonávanie kráľovského úradu je treba mať mimoriadnu cnosť a jej náleží mimoriadna odmena.

[69] Tí čo vládnu iným, sú chvályhodnejší ako tí, čo vykonávajú príkazy iných. To platí v oblasti všetkej vedy a umenia. V špekulatívnych vedách je ušľachtilejšie vyučovaním pravdu odovzdávať, ako od iných ju príjmať. I architektovi patrí väčšia česť a tiež aj mzda ako robotníkovi, ktorý len pracuje podľa jeho plánov. A v bitke si tiež generál víťazstvom získa  väčšiu slávu, ako vojak svojou chrabrosťou. Preto sa má vládca nad mnohými k cnostným skutkom, ktoré konajú jednotlivci tak, ako sa má učiteľ, architekt a generál. Ak kráľ vládne svojim poddaným dobre, potom si získa väčší podiel na nebeskej odmene, ako jeho poddaní, ktorí správne žijú pod jeho vládou.

[70] Okrem toho, ak cnosť sama robí ľudské skutky dobrými, potom čím väčšia cnosť, tým viac dobra človek vykoná. Dobro množstva ľudí je väčšie, ako dobro jedného. Preto je niekedy nutné strpieť zlo jednotlivca, ak to prispeje k dobru množstva. Napríklad popraviť zbojníka, ak to prinesie pokoj ostatným. Boh sám by neprivolil prítomnosti zla vo svete, ak by z neho neplynulo dobro pre úžitok a krásu vesmíru. K povinnosti kráľa náleží, horlivá starostlivosť o dobro mnohých. Preto mu, ak vládne dobre, náleží väčšia odmena, ako poddanému, ktorý sa spravuje jeho príkazmi.

[71] Pri bližšom pohľade to je ešte jasnejšie. Ak súkromná osoba pomôže biednemu, zmieri svár, zachráni ultáčaného, alebo prispeje inému akokoukoľvek radou či pomocou, potom ju ľudia chvália a Boh jej dobrý skutok odmení. O koľko viac ju budú ľudia chváliť a o koľko viac ju Boh odmení, ak zaistí že sa celá provincia prosperuje v mieri, ak zabráni násiliu, zachová spravodlivosť a svojimi zákonmi a nariadeniami určí, čo  majú ľudia robiť?

[72] Veľkosť kráľovskej cnosti sa tiež javí v tom, že kráľ je zvláštným spôsobom podobný Bohu, pretože vo svojom kráľovstve robí to, čo robí Boh vo svete. Preto sú v Exode (22:9) sudcovia volaní bohmi a Rimania svojich cisárov oslovovali Divus. Vec sa na Boha podobá tým viac, čím je Bohu príjemnejšia. Preto apoštol nalieha (Ef. 5:1) “Napodobňujte Boha ako milované deti”. Podľa Sirachovca (13:9) ale každý tvor miluje svoj obraz, lebo ako príčina nesie aj podobnosť svojho účinku. Z toho plynie, že dobrí králi Boha nadovšetko tešia a budú ním vysoko odmenení.

[73] Ak môžem použiť slová pápeža Gregora [Regula Pastoralis I, 9]: “Čo to znamená (pre kráľa) stanúť na vrchole moci ak nie ocitnúť sa uprostred duchovnej búrky? Keď je more pokojné, aj neskúseny dokáže kormidlovať, ale ak je more zmietané vetrom a rozbúrenými vlnami, aj skúsený námorník má obavu. Preto sa často stáva, že pri výkone vlády sa vytratí konanie dobrých skutkov, ktoré sa v pokojných časoch zachováva.” Ako Augustín hovorí  [De civ. Dei V, 24], pre panovníka je veľmi ťažké, “medzi toľkými lichotiacimi a pochlebujúcimi jazykmi a hlboko uklonenými podlízavcami, nenadúvať sa a pamätať, že je len človekom.” Sirachovec tiež hovorí (31:8,10): “Blahoslavený každý, kto sa zachová bez úhony a kto sa nezháňa po zlate, ani svoju nádej neskladá v peniazoch a poklade. Veď kto sa osvedčil a ukázal, že je dokonalý, tomu patrí večná sláva! Lebo mohol prestúpiť (zákon), ale ho neprestúpil, a mohol robiť zle, ale neurobil tak.“

Kto sa osvedčil v cnosti, ten sa ukázal byť verným a podľa Biasovho príslovia [Aristoteles, Eth. Nic. V, 3: 1130a 1]: “Muža preverí autorita.” Lebo veľa z tých, čo sa zdali cnostnými, kým boli len obyčajnými ľuďmi opustilo cnosť, ked dosiahli veľkú moc. Preto práve táto ťažkosť, ktorá bráni kráľom konať správane, im zaisťuje väčšiu odmenu - ak ju prekonajú. A ak kvôli vlastnej slabosti občas padnú, sú v očiach ľudí ľahšie ospravedlniteľní a jednodchušie získajú odpustenie od Pána, ak ako Augustín hovorí: (De civ. Dei, V, 24) neopomenú prinášať pravému Bohu obetu pokory, milosrdenctva a modlitby za svoje hriechy. Napríklad Pán povedal Elijášovi, o izraelskom kráľovi Achabovi, ktorý veľmi zhrešil: “Pretože sa predomnou pokoril, nevrhnem na jeho dni zlo.”

[74] To že kráľom náleží veľmi veľká odmena je dokázané nie len rozumom, ale potvrdenie ponúka aj Božia autorita. V Zachariášovom proroctve sa hovorí (12:8), že v blažených dňoch , keď Boh bude ochrancom obyvateľov Jeruzalema (je to vízia večného mieru), budú všetky domy ako dom Dávidov, pretože všetci budú kráľovať s Kristom, ako údy so svojou hlavou. Ale dom Dávidov bude ako dom Boží, pretože spravodlivou vládou konal Božie dielo medzi ľudom a jeho odmenou je priľnúť tesnejšie k Bohu. Toto si hmlisto uvedomovali aj pohania, keď panovníkov a vladárov nad svojimi štátmi transformovali na bohov.


Pokračovanie - Kapitola 11. Čo tyran nikdy nedosiahne
 

streda 4. decembra 2013

K pastierskemu listu otcov biskupov



K začiatku adventu, ktorý je zároveň aj začiatkom nového cirkevného roka, predovšetkým však pôstnym obdobím znamenajúcim tiež prípravné obdobie pred sviatkom narodenia nášho Pána pripravili Otcovia biskupi pre veriacich pozoruhodný pastiersky list. Tento list bol svojou témou vzhľadom na obdobie temna v ktorom žijeme viac ako prepotrebný a nutno poznamenať, že bolo povinnosťou pastierov prísť s takýmto listom, ktorý by mal byť len jednou z aktivít na obranu proti antikatolíckej, neopohanskej a gnostickej spoločnosti predstavujúcej našu každodennú súčasnosť.

Prepotrebnou témou, ktorou sa musí Cirkev v súčasnosti zaoberať z dôvodu pripútanosti k Božej vôli a prirodzenému zákonu, ktorý ju stelesňuje, ako aj v rámci starostlivosti o jedinú pravú katolícku vieru, je téma ochrany rodiny ako inštitútu a nerozlučiteľného životného spoločenstva darovaného človeku pre pozemský život samotným Bohom. Takúto rodinu je Cirkev (aj na miestnej - štátnej úrovni) povinná chrániť. A to zvlášť v súčasnosti, kedy kultúrne, spoločensky, ideovo a politicky degenerované sily inšpirované a vedené kniežaťom tohto sveta obchádzajúcim duše ako lev a hľadajúcim koho by zožral vedú najsilnejší útok proti rodine, nadväzujúc na temnotu pohanskej bezuzdnosti a pudovosti, ďaleko prekračujúc zlovoľnosť komunistických nepriateľov rodiny.

Novopohanská ideológia absolútnej perverzity nemá totiž žiadne morálne hranice; zato má len jeden cieľ: absolútne prevrátenie Bohom daného poriadku v jeho opak a uvrhnutie človek do otroctva pudovej neviazanosti a rozklad všetkých normálnych štruktúr v spoločnosti. Všetko normálne chcú zničiť so satanskou zavilosťou a nekonečnou manicheistickou nenávisťou, najmä potom normálne manželské vzťahy  a výchovu detí. Deti sú ich primárnym cieľom, chcú ich indoktrinovať svojimi perverznými doktrínami egoistického pôžitkárstva bez mantinelov, zahubiť v nich všetko vyššie skrze maximalizáciu dráždenia pudov a odcudziť ich vlastným rodičom, najmä tým, ktorí sa o svoje deti vzorne starajú, predovšetkým potom tým, ktoré deti vychovávajú v súlade s náboženskou vierou.

V súlade s týmito skutočnosťami očakávali sme už dlhšie, že sa bude Cirkev zaoberať touto témou, ktorá je podobne ako všetky témy, ktoré moderná (t.j. gnostická) spoločnosť prináša, zameraná  v konečnom dôsledku proti Cirkvi i Bohu. Napriek určitým teoretickým nedostatkom, ktoré sa v liste  podľa našej mienky nachádzajú, považujeme za podstatné, že sa biskupi jasne postavili proti tomuto útoku na človeka a rodinu, ktorá sa stále viac presadzuje aj na Slovensku tlačená zahraničnými liberálnymi peniazmi, protikresťanskou politikou Európskej únie a jej výrazne ľavicovo a liberálne zafarbených orgánov, ako aj jednoliateho monolitu protikresťanských liberálnych médií (od bulváru, cez všetky televízie, dennú tlač, ako aj liberálne .týždenníky a najrôznejšie internetové portály) tvoriacich jednotný protikatolícky front aký tu nemal obdoby ani za komunistov. Museli si byť pritom vedomí akej reakcie sa im dostane od týchto nepriateľov Kristových disponujúcich obrovskými finančnými prostriedkami a predovšetkým prakticky totalitnou nadvládou nad verejným priestorom. Aj preto si vážime odvahu biskupov, ktorí sa týmto protikresťanským silám denno-denne systematicky, otvorene i skryto (podľa vzorcov kultúrneho komunistu Gramsciho a jeho nasledovníkov) pracujúcim proti viere a Cirkvi.

Pastiersky list odhalil tiež ďalšiu vážnu skutočnosť  a síce mieru neopohanstva, či zastávanie neopohanských, gnostických a liberálnych postojov mnohými pomýlenými katolíkmi, ktorí otvorene spolupracujú, ba vášnivo sa oddávajú tomu svetu o ktorom Kristus povedal, že ho nenávidel prv než jeho učeníkov, ktorí absolútne odmietajú Kristove slová o tom, že priniesol nie pokoj, ale meč, ktorých reč nie je áno, áno, nie, nie, ale ktorí sa prispôsobujú modernej spoločnosti, ktorá je ich prvotnou a nedotknuteľnou modlou. Títo dávno za svoj prijali heretický  ideál "romantickej lásky", ktorým je zdôvodniteľná každá nezriadenosť a každé otroctvo pudom, alebo aspoň uprednostňujú svoje osobné pohodlie (v antikresťanskej spoločnosti hovoria Bohu: Pane, dobre je nám tu...) pred požiadavkami viery, tradície a morálky. Tvrdá je to reč, kto to má počúvať, je ich reakcia na pastiersky list biskupov, ktorým v mene liberálnych ideií opovrhujú a škrípu proti nemu zubrami.

My dúfame, že biskupi sa rozhodli v mene ochrany normálnej rodiny, prirodzeného zákona a pravej viery, ktoré sú neodlúčiteľne spojené, bojovať aj naďalej s rovnako odvahou za rodinu a sú ochotní na seba v tomto mene prijať na seba hnev, nenávisť a všetko zlovôľu obhajcov a zľahčovateľov sodomského paškvilu škrtiaceho a mrzačiaceho už dávno mnohé rodiny v (nielen) západnej Európe.  

Nech je pastiersky list prvým krokom v obrane spoločnosti pred perverzným útokom smerujúcim proti jej podstate, útokom, ktorý zmrzačí nielen rodiny, ale spoločnosť ako takú. Aj v tomto smere je biskupský list znakom lásky a nie nenávisti, ktorou sa naopak prezentujú "reprezentantky" sodomie reagujúce na list biskupov vulgarizmami vlastnými diabolskému rozkladu ich duší.

štvrtok 28. novembra 2013

De Regno - Kapitola 9

Adekvátnu odmenu musí kráľ hľadať u Boha
Sv. Tomáš Akvinský

[61] Keďže svetské pocty a ľudská sláva nie sú dostatočnou odmenou za kráľovo namáhanie, zostáva nám nájsť odmenu, ktorá je primeraná.

[62] Patrí sa, aby kráľ hľadal odmenu u Boha, rovnako ako sluha hľadá za svoju službu odmenu u svojho pána. Kráľ je vo svojej vláde nad ľudom vskutku božím sluhom, pretože Apoštol hovorí: "Všetka moc pochádza od Pána" (Rim 13:1) a boží sluha je "pomstiteľ, ktorý vykonáva hnev na tom, kto pácha zlo" (Rim 13:4). Aj v knihe múdrosti (6:5) sa o kráľoch hovorí, ako  o božích služobníkoch. Preto sa králi o odmenu za svoju službu musia hlásiť u Boha. Boh niekedy odmeňuje kráľovu službu časnými dobrami, ale takúto odmenu dostávajú i dobrí, i bezbožní králi. Preto Pán hovorí Ezechielovi (29:18) "babylonský kráľ Nabuchodonozor dal svojmu vojsku konať ťažkú službu proti Týru; ale od Týru sa jemu a jeho vojsku nedostalo mzdy za službu, ktorú mi konal." Konal tú službu, pre ktorú je moc "vykonávateľkou hnevu na tých, čo robia zlo", ako hovorí Apoštol.
Preto Pán hneď dodáva: "Hľa, babylonskému kráľovi Nabuchodonozorovi dám Egypt! Nech odnesie jeho bohatstvo, nech ho dôkladne vydrancuje a vyplieni, to bude mzda pre jeho vojsko." Teda, ak Boh vynahradí bezbožnému kráľovi, ktorý bojoval proti božím nepriateľom, hoci aj nemal v úmysle Bohu slúžiť, ale chcel len popustiť uzdu svojej nenávisti a žiadostivosti a odmení ho takými veľkými darmi, ako víťazstvo nad nepriateľmi, podrobenie kráľovstiev a bohatá korisť, čo potom Boh urobí pre kráľov, ktorí vládnu božiemu ľudu a potierajú božích nepriateľov na základe svätých pohnútok?
Sľúbil im nie pozemskú odmenu, ale večnú a v ničom inom ako v Sebe Samom. Peter hovorí o pastieroch ľudu (1 Pt 5:2,4): "Paste Božie stádo, ktoré je u vás;  A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy." O tomto venci Izaiáš hovorí (28:5): “V ten deň bude Pán zástupov krásnou korunou a ozdobným vencom zvyškom svojho ľudu.”

[63] To je tiež dokázane aj rozumom. Každý, kto užíva rozum, ma do duše vtlačené poznanie, že odmenou za cnnosť je šťastie. Cnosť, nech je akákoľvek, sa vysvetľuje ako to, čo robí jej držiteľa a jeho skutky dobrými. Okrem toho, každý usilovne pracuje, aby dosiahol to, čo je hlboko zakorenené v každej jeho túžbe, teda byť štastným. Nikto nie je schopný, neželať sám sebe šťastie. Je preto náležité, očakávať ako odmenu za cnosť to, čo robí človeka šťastným. Teda ak dobre pracovať je cnostný skutok a kráľova práca je dobre vládnuť nad poddanými, tak potom je jeho odmena to, čo ho urobí šťastným. Čo to je?  Šťastie je, ako hovoríme, konečné naplnenie našich túžob. Túžby však nemôžu ísť až do nekonečna, pretože potom by prirodzené túžby neboli nikdy naplnené, veď nekonečno nemožno dosiahnuť. Preto rozumová prirodzenosť túži po všeobecnom dobre, takom dobre, ktoré ju samo dokáže urobiť úplne šťastnou v takej miere, že už nezostane nič, po čom by ešte túžila. 

Šťastie sa volá dokonalým dobrom, pretože v sebe obsahuje všetko žiadúce. Ale nič pozemské takým dobrom nie je. Tí čo majú majetky, túžia mať viac, tí čo si užívajú rozkoše, túžia užívať ich viac a tak ďalej. A ak netúžia mať viac, túžia si zachovať tie, ktoré majú, alebo túžia, aby sa k jestvujúcim pridali nové. Medzi pozemskými vecami niet nič trvalé. Takže nič pozemské nedokáže uspokojiť túžbu a preto nič pozemské neurobí človeka šťastným. Z toho plynie, že nič pozemské nie je vhodnou odmenou pre kráľa. 

[64] Konečná dokonalosť a dokonalé dobro čohokoľvek, čo si človek vyberie, závisí na niečom vyššom, pretože aj hmotné veci sa stávajú lepšími, ak k nim pridáme niečo lepšie a horšími, ak k nim pridáme niečo horšie.
Ak sa striebo zmieša so zlatom, striebro sa stane cennejšie, ale ak sa zmieša s olovom, nazeráme na neho, ako na niečo nečisté.
Je zjavné, že všetky pozemské veci sú nižšie, ako ľudský rozum. Ale šťastie je poslednou dokonalosťou a dokonalým dobrom človeka, ktoré si všetci želajú dosiahnuť. Preto niet ničoho na zemi, čo by človeka urobilo šťastným a teda niet medzi pozemskými vecami nič, čo by bolo vhodnou odmenou kráľovi. Augustín hovorí "nevoláme kresťanské kniežatá šťastnými keď vládli dlho, alebo keď po pokojnej vláde prešlo kráľovstvo na ich synov, alebo pretože potlačili nepriateľov štátu, alebo pretože sa dokázali ubrániť, alebo premohli občanov, čo sa proti nim vzbúrili. Voláme ich šťastnými vtedy, ak vládli spravodlivo, najskor panovali svojim vášňam a až potom národom a nekonali z lásky k márnej sláve, ale z lásky k večnému šťastiu. Takí panovníci sú podľa nás šťastní."   

Ale ani tak nie medzi stvorenými vecami nič, čo by dokázalo človeka urobiť šťastnými a čo by sa dalo postaviť ako odmena pre kráľa. Túžba v každej veci tiahne k zdroju tejto veci, teda k príčine jej bytia. Príčinou bytia ľudskej duše je ale Boh, ktorý ju urobil na svoj obraz. Preto je to len sám Boh, ktorý dokáže ukojiť túžby človeka a urobiť ho šťastným. A to je vhodná odmena kráľa.

[65] Univerzálne dobro ľudský rozum skrze svoj intelekt poznáva a skrze svoju vôľu po ňom túži. A najvyššie dobro nemožno nájsť inde, len v Bohu. Preto niet ničoho, čo by človeka urobilo šťastným, vyplniac tak všetky jeho túžby. Len Boh, ktorý podľa žalmov (102:5): "tíši tvoje túžby dobrodeniami". Tu nachádza kráľ svoju odmenu. Preto Dávid hovorí: "Veď kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší. Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý. "
Boh dáva kráľom spásu, nie len časnú pomoc, ktorou chráni ľudí i zvery, ale spásu o ktorej ústami Izaiáša povedal (51:6) "moja spása je večná," teda spásu, ktorou človeka zachráni a postaví na roveň anjelom.

[66] Tak možno overiť, či odmena kráľa je sláva a česť. Aká svetská a krehká pocta sa dá prirovnať ku cti, ktorou je človek "občanom neba a príbuzným Boha " (Eph 2:19), pripočítaný medzi božích synov, obdarený dedičstvom nebeských vecí skrze Krista? Toto je pocta, o ktorej Dávid, čudujúc sa, hovorí (Ps 138:17): “Tvoji priatelia, ó Bože, sú nesmierne vyvýšení.” Aká iná sláva a ľudská chvála sa dá porovnať s touto, ktorá nie je vynášaná jazykmi lichotníkov a mylnými súdmi ľudí, ale je vydávaná našim najvnútornejším svedomím a potvrdená je samotným Bohom, ktorý sľúbil tým čo Ho vyznajú, že aj On ich vyzná božími  anjelmi v sláve Jeho Otca? Tí, čo hľadajú takúto slávu ju nájdu a získajú aj svetskú slávu, po ktorej netúžili. Šalamún si žiadal od Pána len múdrosť, ale dostal s ňou aj slávu a stal sa slávnejším nad iných kráľov.  

Pokračovanie - Kapitola 10. Aký stupeň nebeskej blaženosti môže kráľ získať.

nedeľa 24. novembra 2013

Kolaboranti

Voľby županov priniesli zaujímavý poznatok na ktorý netreba zabudnúť - poznatok, ktorý demaskuje liberálnych "pravičiarov" a predovšetkým jednotný mediálny front a národný front "štandartných" politických strán, pripravených kedykoľvek opätovne kolaborovať s komunistami (prípadne ich pohrobkami), alebo kýmkoľvek, koho tieto média nepokladajú za extrémistu - teda za kohokoľvek, kto oddane slúži modernej - t. j. gnostickej spoločnosti a jej sekulárnemu, až blasfemickému poriadku pohŕdania Bohom ako pôvodcom všetkej moci. Tak sa v súčasnosti stalo pri voľbách v Banskom Bystrickom kraji, kde jedným z kandidátov a nakoniec víťazom volieb bol Marián Kotleba vedúci nacionalistickú ľudovú stranu Naše Slovensko veľmi ostro vyhranenú voči rómskej menšine.

Kým u niektorých otvorených revolucionárov, ktorí sa nikdy netajili a nebudú tajiť k snahám zničiť normálnu, tradičnú spoločnosť nie je vôbec prekvapujúce na vyzývanie komunistického pohrobka Maňku, voľby v plnej paráde ukázali skutočnú tvár pseudokonzervatívcov, vydávajúcich sa za oddaných nepriateľov SMERU-SD, ktorí v tento čas vyšli s verejnou podporou tomu istému kandidátovi ako ich ľavicoví bratranci. Kto však pozná charakter médií ako Postoy (tomu treba priznať, že priniesol aspoň polemický článok a nie priamu podporu Maňku - pričom podporovateľ Maňku je zároveň priaznivec sodomitsko-oportunistickej NOVY), či protikatolíckeho .týždňa nemal by byť vôbec prekvapený. Ako sme písali v minulosti, všetko sú to revolucionári a kráčajú spolu ruka v ruke (človek nevidiaci do vnútra týchto kruhov by sa veľmi podivil nad kamátstvami vo vnútri týchto ideovo navzájom nepriateľsky sa tváriacich skupín).

Voľby tak ukázali dve závažné skutočnosti: štandardizovaní gnostickí revolucionári sú vždy pripravení navzájom sa podporiť, či podporiť revolučnejšiu alternatívu extrémizmu (Kotleba nepodporuje ani potraty, tobôž registrované partnerstvá a mal odvahu sa postaviť sodomskému prideu, kým v .týždni majú registrované partnerstvá širokú podporu). Liberálne média potom sú všetky financované tými sitými protikresťanskými peniazmi a tak ich jednota v podpore komunistických pohrobkov je aj dobre zaplatená.  Druhá vec potom je, že pokrytecké vládnuce vrstvy dávajú jasne najavo, že nadovšetko milujú demokraciu, ale len pokiaľ vládnu.

Môžete naďalej veriť v hraný súboj "pravicových" a ľavicových myšlienok, pravdou však je, že títo len čakajú na spoločnú kolaboráciu, najmä v prípade ak by mal prísť niekto, kto by narušil poriadok na ktorí títo revolucionári spoločne prisahajú a ktorému slúžia, pričom nezáleží, či to je inak neprijateľný Kotleba, alebo nejaký iný "extrémista" podľa ich ľavicovo revolučnej pseudodogmatiky.

Kniha Výklad najdrahšej obety svätej omše a Tradičný katolícky kalendár na rok 2014

Tvorcovia internetových stránok krasaliturgie.cz pripravili pre svojich čitateľov dve, svojho druhu unikátne, publikácie:

Výklad najdrahšej obety svätej omše od ctihodného Martina z Kochemu, kapucína, jedného z najpredávanejších autorov 18. storočia. Kniha má 352 strán. Ide o prepis vydania z roku 1931 v českom jazyku.
Nástenný katolícky kalendár na rok 2014, ktorý obsahuje sviatky podľa misála z roku 1962. Pri každom mesiaci sa nachádza farebný obrázok a inšpiratívny text. Kalendár je špecificky zameraný na Vyšebrodský kláštor a Syllabus pápeža Pia IX., nakoľko v roku 2014 uplynie 150. výročie od jeho vydania. Jazyk je taktiež český.


Obidve publikácie je možné zakúpiť aj na území Slovenskej republiky.
Viac informácií, ako aj kontakty na slovenských distribútorov, či miesta, kde je možný osobný odber tovaru, nájdete tu: Objednání kalendáře a Výkladu Mše sväté, na mapke v spodnej časti.
Ceny v eurách sú nasledovné:
Výklad svätej omše: 7,50 €
Kalendár: 3,50 €
Pri objednávkach uskutočnených do 15. decembra 2013 je možné získať tieto zľavy:
Výklad svätej omše (1ks) + Kalendár (1ks): 9,85 € (namiesto 11 €)
Výklad svätej omše (2-4 ks): 5,85 € za kus; (5 a viac): 5,45 € za kus
Kalendár (2-4 ks): 2,75 € za kus; (5 a viac): 2,35 € za kus

nedeľa 17. novembra 2013

De Regno - Kapitola 8

Svetské pocty a sláva nie sú pre kráľa primeranou odmenou.

sv. Tomáš Akvinský


[53] Povinnosťou kráľa je usilovať o dobro zvereného ľudu, ako sme ukázali vyššie a táto povinnosť by bola príliš veľkým bremenom, ak by z nej pre kráľa neplynula nejaká výhoda. Preto je potrebné uvažovať o tom, v čom spočíva primeraná odmena dobrého kráľa.

[54] Niektorí tvrdia, že v ničom inom, ako poctách a sláve. Cicero hovorí [De Republica V, 7, 9]: “Vládca mesta by sa mal živiť iba slávou,” a zdá sa, že to tvrdí aj Aristoteles v knihe o Etike [V, 10: 1134b 7]: “knieža, ktorému nestačia pocty a sláva sa stáva tyranom.” Srdce ženie každého človeka za tým, čo považuje za svoje dobro. Ak teda panovníka neuspokojuje sláva a česť, vyhľadáva rozkoše a bohatstvo a uchýli sa k drancovaniu a útlaku svojich poddaných.

[55] Z tohto názoru plynie veľa nepríjemných dôsledkov. Najprv, pre kráľov by bolo pridrahé, keby všetka ta námaha, všetky tie obavy, všetko čo musia podstúpiť, bolo odmenené vecou tak rýchlo podliehajúcou skaze. Medzi ľudskými záležitosťami je máločo menej trvanlivé ako česť a sláva, pretože záležia na povesti, ľudských postojoch, názoroch a pocitoch, a nie je v ľudskom živote nič nestálejšie. Preto prorok Izaiáš takúto slávu volá “poľnou trávou.”

[56] Okrem toho, túžba po svetskej sláve oberá dušu o jej veľkosť. Ten, kto hľadá obľúbenosť medzi ľuďmi, musí vo všetkom čo robí i hovorí slúžiť ich túžbam a tak, v snahe všetkým ulahodiť, stáva sa otrokom každého z nich. Preto Cicero v knihe o povinnostiach [De officiis, I, 20, 68] hovorí: “treba predchádzať nezriadenej túžbe po sláve, pretože tá berie duši slobodu o ktorú muži veľkého ducha usilujú zo všetkého najviac. Pre vladára, ktorý sa podujal robiť dobro, vskutku niet nič náležitejšie, ako veľkosť ducha. Preto je svetská sláva len biednou odmenou za kráľovo namáhanie.

[57] Zároveň je škodlivé aj pre ľud, ak panovníkom náleží ako odmena sláva, pretože je povinnosťou dobrého človeka nestarať sa o slávu, tak ako sa nemá starať ani o iné časné dobrá. Je známkou cnostnej a statočnej duše, ak s ohľadom na spravodlivosť pohŕda slávou rovnako, ako pohŕda životom. Ak sa niekedy stane tá zriedkavá vec, že človeku slávu prinieslo cnostné počínanie a že mimo cnosť o túto slávu vôbec nestál, tak potom, napriek jeho vlastnému pohŕdaniu slávou, stane sa ten muž slávnym. Tak hovorí Fabius: “Kto slávou pohŕda získa skutočnú slávu.” Sallustius o Catonovi hovorí [Bellum Catilinae 54, 6] : “Čím menej o slávu usiloval, tým viac sa mu jej dostávalo.”
I Kristovi učeníci “konajú ako služobníci Boží, v cti i potupe, v dobrej i zlej povesti.” (2 Kor 6:8). Sláva nie je vhodná odmena pre dobrého človeka, dobrý ľudia ju odmietajú. Ak by len ona jediná bola odmenou pre kráľov, potom by to znamenalo, že žiaden dobrý muž sa nepodujme vládnuť krajine, alebo ak tak urobí, zostane bez odmeny.

[58] Okrem toho, túžbu po sláve sprevádza veľké a nebezpečné zlo. Mnohých zviedla k tomu, aby dychtivo hľadali slávu vo vojne a vrhali seba i svoje vojská v záhubu a svoju krajinu uvrhli do rúk nepriateľa. Spomeňte na Torquata, rímskeho veliteľa. Nechal popraviť vlastného syna, ktorý sa nechal strhnúť mladíckou prchkosťou, prijal výzvu nepriateľa a v súboji ho porazil. Urobil
tak v rozpore s otcovým rozkazom. Torquatus chcel ukázať, že je nutné krotiť túžbu po svetskej sláve a zabrániť tomu, aby príklad jeho syna nezviedol mnohých a nespôsobil tak škody, ktoré by sláva zo zabitia nepriateľa nemohla vyvážiť [porovn. sv. Augustín, De civ. Dei, V, 18.]

[59] Túžba po sláve má aj ďalšiu necnosť a to je pokrytectvo. Pretože získať cnosti, ktorým jediným patrí česť a sláva, nie je ľahké a len málo ľudí ich získa, tak mnohí, čo túžia po sláve, cnosti iba predstierajú. Preto Sallustius hovorí [Bellum Catilinae 10, 5]: “Ambície doženú mnohých smrteľníkov k pokrytectvu. Jedno skrývajú v srdci, iné majú na jazyku a majú lepší výzor ako charakter.” Ale Spasiteľ nazval pokrytcami aj tých, ktorí konajú dobré skutky len preto aby boli videní. Tak ako, hrozí ľudu nebezpečenstvo, ak panovník ako odmenu vyhľadáva bohatstvo a pôžitky a stane sa lupičom a násilníkom, tak hrozí aj nebezpečenstvo, ak prahnúc po sláve stane sa  falošníkom a pokrytcom.

[60] Podľa toho, čo vyššie citovaní múdri muži povedali sa zdá, že pre slávu a pocty, ako odmenu pre vladára, sa nerozhodli preto, že ich považujú za hlavný cieľ vladárovho počínania, ale preto, že je znesiteľnejšie, ak panovník túži po sláve, ako keď prahne po peniazoch, alebo zmyslových pôžitkoch.

Toto zlo sprevádza cnosť, pretože sláva, po ktorej ľudia túžia, nie je nič iné, ako mienka iných, ktorí o nich dobre zmýšľajú. [sv. Augustín De civ. Dei V, 12]. Túžba po sláve má v sebe aj stopu cnosti, aspoň vtedy, ak usiluje o pochvalu od dobrých ľudí a snaží sa neznepáčiť sa im. Pretože len málo ľudí dosiahne skutočnú cnosť, zdá sa prijateľnejšie, ak je vláda zverená tomu, kto sa obáva odsúdenia iných a preto sa vyhýba zjavným zlám. Lebo človek, ktorý dychtí po sláve sa, alebo pričiní o súhlas iných správnou cestou, teda cnostnými skutkami, alebo sa aspoň o to usiluje podvodom a úskokom. Ale ak niekto, kto chce vládnuť, po sláve netúži, nebude sa ostýchať ľudí s dobrým úsudkom a otvorene a pôjde za tým, čo sa mu zaľúbi, aj cestou ničím nemaskovaných zločinov. V krutosti a žiadostivosti prevyšuje zvieratá, ako je možné vidieť na príklade cisára Nera, ktorý ako Augustín hovorí: “opovrhoval všetkým mužným, a pritom bol tak krutý, že ho nikto nepovažoval za zženštilého.” Toto všetko uviedol už Aristoteles v Etike [IV, 7:1124a 16], keď hovoril o veľkodušnom človeku: “Naozaj hľadá slávu a česť, ale nie ako niečo veľké, ktoré je mu dostatočnou odmenou za cnosť. Okrem toho nežiada od ľudí nič iné, lebo medzi všetkými pozemskými dobrami sa za najväčšie pokladá, keď iní ľudia svedčia o cnosti nejakého človeka.”

pokračovanie: Kapitola 9. Adekvátnu odmenu musí kráľ hľadať u Boha

piatok 15. novembra 2013

De Regno - Kapitola 7

Aké opatrenia treba urobiť, aby sa kráľ nestal tyranom.

sv. Tomáš Akvinský

[41] Pretože je treba uprednostňovať vládu jedného muža, ktorá je najlepšia a pretože sa môže stať, že sa táto vláda zvrhne v tyraniu, ktorá je najhoršia (ako bolo ukázané vyššie), teba starostlivo vypracovať systém, ktorý by uchránil ľud, ktorému kráľ vládne, pred pádom do rúk tyrana.

[42] Predovšetkým je nevyhnutné, aby muž, ktorý bol tými, ktorým to náleží, vyzdvihnutý ku kráľovskému úradu, bol takej povahy, že je nepravdepodobné, aby sa stal tyranom. Preto Daniel, porúčajúci sa vo veci ustanovenia kráľa do rúk Božej Prozreteľnosti hovorí [1 Sam 13:14]:” Pán si vyhľadal muža podľa svojho srdca a ustanovil ho za knieža nad svojím ľudom”. Keď už je kráľ ustanovený, treba tak usporiadať vládu v kráľovstve, aby nevznikla žiadna príležitosť pre tyraniu. Tiež je treba vymedziť jeho moc natoľko, aby nemohol k tyranii ľahko skĺznuť.

[43] Nakoniec je treba urobiť opatrenia pre prípad, že kráľ sa k tyranii zníži.

[44] Ak tyrania už nastala, ale nie je príliš krutá, je lepšie miernu ju tolerovať a nepodnikať proti tyranovi žiadne akcie, lebo by mohli priniesť trápenie a strasti horšie, ako je tyrania sama. Stáva sa, že tí, čo proti tyranovi vystúpia, ho nedokážu odstrániť a on sa potom o to zúrivejšie pomstí na svojich poddaných. Ak však ale dobrá šanca odstrániť tyrana jestvuje, často to prináša veľké sváry medzi poddanými a ľud sa rozdelí do rôznych frakcií, či už počas vzbury, alebo počas reorganizácie vlády, ktorá nasleduje po zvrhnutí tyrana. Niekedy sa stáva, že ten, kto organizuje revoltu ľudu proti tyranovi neskôr sám uchopí moc a sám sa stane tyranom. Potom v obave, aby mu ľud neurobil to isté, čo s jeho pomocou vykonal jeho predchodcovi, uvrhne poddaných do oveľa ťažšej poroby. To sa zvykne v tyraniách stávať, teda, že druhý tyran býva horší než jeho predchodca a namiesto odstránenia predchádzajúcich represálií, vymýšľa v zlobe svojho srdca nové spôsoby útlaku svojich poddaných.

Kedysi v Syrakúzach, v čase keď si všetci priali Dionýziovu smrť, sa istá stará žena nepretržite modlila za jeho bezpečnosť a aby ju vladár prežil. Keď sa o tom dozvedel, spýtal sa, prečo to robí. Odpovedala: ”Keď som bola dievča, mali sme krutého tyrana a túžila som, aby zomrel. Keď ho zabili, nahradil ho iný, ešte krutejší. Dychtila som dožiť sa konca jeho vlády a keď sa tak stalo, nastúpil tyran ešte horší a to si ty. Ak ťa odstránia, príde na tvoje miesto niekto horší.”

[45] Niektorí sú toho názoru, že ak je vyčíňanie tyrana už neznesiteľné, je prejavom cnosti, ak ho niekto zabije, pričom v záujme slobody mnohých sám podstúpi nebezpečenstvo smrti. Príklad vidíme v Starom zákone, kde Aod prehnal meč bruchom moabského kráľa Eglona, ktorý krutým otroctvom týral Židov, zabil ho a stal sa sudcom svojho ľudu. [Sudc. 3:14].

[46] Tento názor však nie je v zhode s učením apoštolov. Veď Peter nás napomína, aby sme s bázňou podriadili svojim pánom, nie len dobrým a miernym, ale aj zlým [1 Pet 2:18-19]: “ Veď je to milosť, keď niekto pre svoje svedomie pred Bohom znáša bolesti a nespravodlivo trpí.” Keď mnohí rímski cisári surovo prenasledovali kresťanov, tak sa veľké množstvá ľudí, z nobility i plebsu, obrátili na pravú vieru a boli oslávené za to, že trpezlivo prijali smrť pre Krista. Neodporovali, hoci boli ozbrojení, ako dokazuje príklad svätej thébskej légie. Aoda treba teda považovať skôr za toho, kto zabil nepriateľa, ako za toho, kto zabil panovníka, hoci aj kruto muiaceho jeho ľud. Preto v Starom zákone čítame, že tí, čo zabili Joasa, judského kráľa, ktorý odpadol od viery v Boha, boli pobití, ale ich deti ušetrené podľa príkazu zákona. (2 Sam 14:5-6).

[47] Ak by súkromnej osobe bolo dovolené len na základe vlastného úsudku zabiť panovníka, hoci aj tyrana, bolo by to nebezpečné pre poddaných i pre vládcov. A to preto, že bezbožníkom je vláda kráľa na ťarchu nie menej, ako vláda tyrana, veď Šalamún hovorí [Prís 20:26]: “Múdry kráľ rozdrví zločincov” a preto radi podstupujú toto nebezpečenstvo. Na základe neopodstatených zásahov súkromných osôb, strácajú poddaní dobrých kráľov častejšie, ako sa oslobodzujú od tyranov.

[48] Ukazuje sa teda, že podnikať kroky proti krutosti tyrana nie je úloha pre iniciatívnu skupinu súkromných osôb, ale úloha pre verejnú autoritu.

[49] Ak patrí k právam ľudu ustanoviť si kráľa, nie je nespravodlivé, ak kráľovi tento istý ľud obmedzí moc, alebo ho zosadí, ak sa stal tyranom a zneužíva svoju kráľovskú moc. V tomto prípade je neprípustné považovať ľud za neverný, i keby sa bol predtým definitívne podriadil kráľovi, pretože kráľ prvý sa zaslúžil o zrušenie zmluvy medzi ním a jeho poddanými, keď vykonával vládu spreneveriac sa úradu kráľa.
Aj Rimania, ktorí Traquinia Spupného prijali za svojho kráľa, vyhnali ho z mesta na základe tyranie, ktorú so svojimi synmi rozpútal a namiesto nich si ustanovili nižšiu moc, moc konzulskú. Rímsky senát neskôr zavraždil Domitiana, ktorý bol synom Vespasiana a bratom Títa, najmiernejších rímskych cisárov, keď začal vládnuť ako tyran a aj všetky jeho dekréty senát anuloval. A tak sa stalo, že dekrétom senátu bol apoštol Ján z vyhnanstva na Patmose povolaný späť do Efezu.

[50] Na druhej strane, ak náleží k právam vyššej moci ustanoviť pre nejaký ľud kráľa, treba od tejto moci požadovať aj liek proti zločinnosti tyrana. Keď Archeláos, ktorý nastúpil na judský trón na miesto svojho otca Herodesa, napodobňoval aj jeho zločiny, Židia sa sťažovali pred cisárom Augustom a ten ho ponížil a zbavil kráľovskej hodnosti a polovicu jeho kráľovstva rozdelil medzi jeho bratov. Keď to nepomohlo a neodradilo ho od tyranských manierov, tak ho neskôr cisár Tiberius poslal do vyhnanstva do Lugdunu, v Galii.

[51] Ak proti tyranovi nič nezmôže žiadna ľudská moc, treba sa utiekať k Bohu, Kráľovi všetkého, ktorý vždy pomôže v čase súženia. V jeho moci je obrátiť ukrutnosť tyranovho srdca v miernosť. Podľa Šalamúna [Prís 21:1]: “Sťa vodná struha je srdce kráľa v ruke Pánovej, vedie ho, kamkoľvek chce.” Pán zmiernil krutosť kráľa Assurea, ktorý chystal Židom smrť. On naplnil krutého Nabuchodonosora bázňou a urobil ho hlásateľom svojej moci: “Preto, ja Nabuchodonosor, chválim zvelebujem a oslavujem Kráľa nebies, pretože všetky jeho diela sú pravdivé a jeho cesty správne a On ponižuje tých, ktorí pyšne zmýšľajú. ” (Dan 4:34). Tých tyranov, ktorých považuje za nehodných obrátenia, dokáže odstrániť z cesty, alebo zničiť, podľa Mudrcových slov [Sir 10:17]: “Boh zrúcal prestoly pyšných vladárov a na ich miesto posadil pokorných.”
Bol to Pán, ktorý vidiac utrpenie svojho národa v Egypte a vyslyšiac ich volanie, hnal faraóna, tyrana Božieho ľudu aj s celým vojskom do mora. Bol to Pán, ktorý nielenže pre veľkú pýchu, zosadil z trónu už spomínaného Nabuchodonosora, ale vylúčil ho zo ľudskej spoločnosti a pripodobnil ho zvieraťu.
Jeho ruka nie je taká slabá, žeby nevládal vyslobodiť svoj ľud z moci tyranov. Skrze Izaiáša (14:3) sľúbil svojmu ľudu odpočinok od jeho námah a vyslobodenie z krutého otroctva. A skrze Ezechiela (34:10) povedal: “Vytrhnem svoje ovce z ich úst”, teda z pazúrov pastierov, čo pasú sami seba.

[52] Aby si ale ľud zaistil túto Božiu pomoc, musí sa strániť hriechu, lebo len z Božieho dopustenia sa zločinci dostávajú k vláde a stávajú sa tak trestom za hriechy, ako hovorí Pán skrze Ozeáša [13:11]: “Vo svojom hneve vám dám kráľa” a ako povedal v Jóbovi (34:30), že pre hriechy ľudu ustanoví im za vládcu pokrytca. Aby sa odstránila zhubná vláda tyrana, musí sa najskôr odstrániť hriech.

pokračovanie: Kapitola 8. Svetská sláva a pocta nie sú dostatočnou odmenou pre kráľa

pondelok 11. novembra 2013

De Regno - Kapitola 6

Je menším zlom, keď sa monarchia zvráti v tyraniu, ako keď sa skorumpuje aristokracia.

sv. Tomáš Akvinský


[36] Ak treba voliť medzi dvoma vecami, pričom v oboch prípadoch hrozí nebezpečenstvo, je iste treba vybrať tú, z ktorej pochádza menšie zlo. Menšie zlo pochádza zo zvrátenej monarchie, teda tyranie, ako zo skorumpovanej aristokracie.

[37] Vláda skupiny mužov, polyarchia, čatejšie spôsobuje sváry. Tieto sváry rušia mier, ktorý je najvyšším spoločným dobrom. Tyran toto dobro neničí, tyran zasahuje do niektorých individuálnych záujmov jeho poddaných, pokiaľ samozrejme nejde o excesívnu tyraniu, v ktorej tyran besní proti celej spoločnosti. Preto treba pred polyarchiou uprednostniť monarchiu, hoci obe formy sa môžu stať nebezpečné.

[38] Tomu je treba viac sa vyhýbať, z čoho veľké nebezpečenstvo pochádza častejšie. Významné nebezpečenstvo pre veľký počet poddaných častejšie prináša polyarchia, než monarchia. Tam, kde je viac panovníkov, je väčšia šanca, že jeden z nich stratí zo zreteľa spoločné dobro, ako keď je panovník len jeden. Keď sa spomedzi niekoľkých vládcov jeden odvráti od úsilia o spoločné dobro, vzniká nebezpečenstvo vnútorného sporu v tejto skupine a keď nastane boj medzi náčelníkmi, rozkol zachváti aj ľud. Keď však vládne jeden, častejšie sa usiluje vládnuť v záujme spoločného dobra. Ak tak nerobí, nie vždy sa uchýli k totálnemu útlaku svojich poddaných. To by bola excesívna tyrania, tá najhoršia a najbezbožnejšia forma vlády, ako sme už ukázali skôr. A tak teda sa nebezpečenstvám, ktoré plodí polyarchia treba vyhýbať viac, ako tým, ktoré plodí monarchia.

[39] Naviac, polyarchia sa zvrháva v tyraniu nie zriedkavejšie, ba možno ešte častejšie ako monarchia. Keď je niekde viac panovníkov, vypukne v takejto vláde spor a často sa stáva, že moc jedného z nich preváži a on si uzurpuje vládu nad ostatnými. Dejiny to naozaj jasne dokazujú a sotva kedy bola polyarchia, ktorá sa nezvrhla v tyraniu. Najlepšie to ilustruje história Rímskej republiky. Dlhý čas jej vládli magistráti, ale vypukli medzi nimi animozity, spory a občianske vojny a Republika upadla do rúk najkrutejších tyranov. Ak niekto starostlivo uváži, čo sa stalo v minulosti a čo sa deje dnes, zistí, že viac mužov získalo tyranskú vládu v krajinách, kde pred tým panovali viacerí, ako v krajinách kde pred nim vládol len jeden.

[40] Najsilnejšia námietka, prečo monarchia, hoci je to najlepšia form vlády, je ľuďmi odmietaná je, že sa môže zvrhnúť v tyraniu. Tyrania sa však zvykne vynoriť nemenej často, ba možno aj častejšie, z polyarchie. Z toho teda plynie, že v každom prípade je výhodnejšie žiť pod vládou kráľa, ako pod vládou viacerých mužov.


pokračovanie: Kapitola 7. Aké opatrenia treba urobiť, aby sa kráľ nestal tyranom.

De Regno - Kapitola 5

Prečo sa poddaným kráľovská hodnosť javí ako nenávideniahodná.

sv. Tomáš Akvinský

[30] Vďaka zločinnosti tyranov sa kráľovská hodnosť mnohým ľuďom javí ako nenávideniahodná, lebo monarchia, to jest vláda jedného, je formou aj najlepšej aj najhoršej vlády. Stáva sa, že ľudia, ktorí túžili po kráľovi, upadnú do krutovlády tyrana a tiež nemálo panovnikov vykonáva tyraniu pod pláštikom kráľovskej hodnosti.

[31] Jasný príklad nachádzame v Rímskej republike. Keď rímsky ľud už nemohol viac trpieť kráľovskú, alebo skôr tyranskú spupnosť, ustanovil si konzulov a iných úradníkov, aby mu vládli a spravovali ho. Zmenili kráľovstvo v aristokraciu. Sallustius hovorí [Bellum Catilinae VI, 7]: “Rímske mesto, keď získalo slobodu, v pozoruhodne krátkom čase neuveriteľne vzrástlo v moci a veľkosti.” Stáva sa, že ľudia pod vládou kráľa neusilujú veľmi o spoločné dobro, lebo si myslia, že to, čo za spoločné dobro považujú, takto udeľujú nie sebe, ale tomu, ktorého moci vidia spoločné dobro byť podriadené. Keď však vidia, že spoločné dobro nie je v moci jedného muža, pristupujú k nemu ako by bolo ich vlastné.

[32] Skúsenosť nás učí, že jedno mesto, spravované ročne sa meniacimi magistrátmi, dokáže niekedy vykonať viac, ako dve, či tri mestá spravované kráľmi a malé služby žiadané kráľmi sú znášané ťažšie, ako veľké bremená, uvalené na spoločnosť občanov.

O tom svedčia dejiny Rímskej republiky. Plebs bol verbovaný do armády a dostával odmenu za vojenskú službu. Keď štátna pokladňa nestačila, pre verejné účely sa použili súkromné majetky, dokonca v takom rozsahu, že ani senátori si neponechali pre seba kúsok zlata, okrem jedného prsteňa a jednej bully, ktoré boli odznakmi ich hodnosti.

[33] Na druhej strane, keď boli Rimania unavení neprestajnými rozbrojmi, ktoré nabrali rozmery občianskych vojen a keď sloboda, o ktorú tak veľmi stáli, im bola týmito vojnami vyrvaná z rúk, ocitli sa pod vládou imperátorov, ktorí sa spočiatku nevolali kráľmi, lebo titul kráľ Rimania nenávideli. Niektorí imperátori sa naozaj verne starali o spoločné dobro vskutku kráľovským spôsobom a ich úsilím sa štát vzmáhal a uchovával. Väčšina z nich ale bola voči svojim poddaným tyranmi, voči nepriateľom boli bezstarostní a nerozhodní a priviedli rímsky štát v ruiny.

[34] Podobne sa stalo aj so Židmi. Kým im panovali sudcovia, boli drásaní svojimi nepriateľmi, lebo každý robil len to „čo sa mu samému videlo dobré“ (1 Sam 3:18). Keď im však, na ich vlastné naliehanie, Boh dal kráľov, odchýlili sa od uctievania pravého Boha  a nakoniec bezbožnosť kráľov priviedla národ do zajatia.

[351] Nebezpečenstvo číha na oboch stranách. Alebo sa ľudia obávajú tyrana a tak premárnia príležitosť mať tú najlepšiu vládu, teda kráľa, alebo chcú kráľa a kráľovská moc se zmení v zločinnú tyraniu.


pokračovanie: Kapitola 6. Je menším zlom, keď sa monarchia zvráti v tyraniu, ako keď sa skorumpuje aristokracia.

sobota 9. novembra 2013

De Regno - Kapitola 4

Najhoršia vláda je vláda tyrana

sv. Tomáš Akvinský
  
[21] Pretože vláda kráľa je najlepšia, vláda tyrana je tá najhoršia.
           
[22] Demokracia je náprotivok politey, pretože obe sú to vlády mnohých, ako bolo povedané vyššie. Oligarchia je opozitum aristokracie, pretože obe sú to vlády niekoľkých ľudí a kráľovstvo je teda opozitum tyranie, pretože sú to vlády vykonávané len jedným mužom. Vyššie sme ukázali, že monarchia je najlepšia forma vlády. Ak teda “opakom najlepšieho je najhoršie” potom tyrania je najhoršou formou vlády.

[23] Zjednotená sila oveľa efektívnejšie dosahuje svoj účinok ako sila roztrieštená a rozdelená. Viacerí ľudia dokážu ťahať náklad, ktorý by neutiahli, ak by každý ťahal len sám. Sila, alebo moc, ktorá koná dobro, je tým užitočnejšia, čím viac je jednotná, pretože tak koná dobro oveľa efektívnejšie. Rovnako aj sila konajúca zlo je škodlivejšia, keď je jednotná, ako keď je rozdelená. Moc jednotlivca, ktorý vládne nespravodlivo neusiluje o dobro mnohých, ale škodí im tým, že sa zameriava na dobro vládcu. Z dôvodu, že vládnuca moc je jedna a nerozdelená, je pri spravodlivej vláde monarchia lepšia ako aristokracia a aristokracia lepšia ako politea. Pri nespravodlivej vláde, je zasa z toho istého dôvodu, teda že vládna moc je jednotnejšia, tyrania horšia ako oligarchia a oligarchia horšia ako demokracia.

[24] Vláda sa stáva nespravodlivou vtedy, keď vladár neusiluje o dobro spoločné, ale len o dobro vlastné. Čím sa od spoločného dobra viac vzďaľuje, tým nespravodlivejšia jeho vláda je. Oligarchia, ktorá usiluje o zvýhodnenie malej skupinky je teda od spoločného dobra ďalej, ako demokracia, ktorá usiluje o prospech mnohých. A ešte vzdialenejšia je od spoločného dobra tyrania, ktorá usiluje o prospech jediného človeka. Veľký počet je k celku bližšie, ako malý počet, malý počet je k celku bližšie, ako len jeden.

[25] Rovnaký záver platí aj keď uvažujeme o riadení Božej Prozreteľnosti, ktorá všetko disponuje tým najlepším spôsobom. Vo všetkých veciach dobro pochádza z dokonalej príčiny, t.j. z úplnosti podmienok priaznivých ku vzniku účinku, zatiaľ čo zlo pochádza z akéhokoľvek čiastkového defektu. Telo je krásne len vtedy, ak sú všetky jeho údy vhodne disponované. Nepeknosť pochádza už z jedného nenáležite disponovaného údu. Nepeknosť teda pochádza rozličnými spôsobmi z rozličných príčin, krása však len z jednej, dokonalej príčiny. Tak je to so všetkými dobrými i zlými vecami, ako by Boh zariadil aby dobro, pochádzajúce len z jednej príčiny bolo mocnejšie a zlo pochádzajúce z mnohých príčin bolo slabšie. Preto je vhodné, aby spravodlivá vláda bola silnejšia tým, že vládne len jeden. Ak sa však vláda odchýli od spravodlivosti, je preto lepšie, aby vládli mnohí a tak svoju vládu vzájomnými spormi oslabili. Preto je medzi nespravodlivými vládami demokracia najtolerovateľnejšia, tyrania zasa najhoršia.

[26] Rovnaký záver je tiež zrejmý, ak uvažujeme o zle, ktoré tyrani spôsobujú. Pretože tyran, pohŕdajúc spoločným dobrom, sa stará len o svoje vlastné záujmy, utláča svojich poddaných rozličnými spôsobmi, podľa toho, ako jeho samého zmietajú rozličné túžby a snahy získať niektoré dobrá. Ak je niekto uchvátený vášňou žiadostivosti, uchvacuje dobrá svojim poddaným. Preto Šalamún hovorí [Prísl. 29:4]:  “Spravodlivý kráľ buduje krajinu, chamtivec ju ničí.” Ak niekom vládne hnev, pre maličkosti prelieva krv a preto Ezechiel hovorí: “Kniežatá uprostred nej sú ako hladní vlci túžiaci prelievať krv.” Takej vláde sa treba vyhýbať, ako nás Mudrc napomína [Sirach 9:13]: ”Nepribližuj sa k mužovi, čo má moc zabíjať”, pretože on nezabíja kvôli spravodlivosti, ale len zo svojej vlastnej vôle. Preto niet bezpečia. Bez spravodlivosti je všetko neisté. Nikto nemôže naisto povedať: „Toto je takto“, keď to závisí na vôli, nevhovoriac už o rozmaroch, niekoho iného. Tyrani však neutláčajú poddaných len vo veciach hmotných, ale berú im aj duchovné dobro. Bránia svojim poddaným v každom pokroku, pretože každú výnimočnosť u svojich poddaných chápu ako ohrozenie ich vlastnej, zlej vlády. Tyrani podozrievajú dobrých viac ako zlých a statočnosť iných je pre nich vždy spojená s nebezpečenstvom.

[27] Preto sa spomínaní tyrani usilujú svojim poddaným znemožniť rásť v chrabrosti a odvahe, aby sa nepokúsili odobrať im ich nespravodlivú vládu. Dohliadajú tiež na to, aby medzi poddanými neboli priateľské vzťahy, aby za žiadnu cenu neboli spolu zadobre, pretože kým si navzájom nedôverujú, nebude proti ich vláde možné žiadne sprisahanie. Zasievajú medzi ľud rozkol, podporujú každý, ktorý sa objaví a zakazujú všetko, čo podporuje spoločenstvo a spoluprácu medzi ľuďmi, ako manželstvo, spoločnosť pri stole a všetko, čo by mohlo ľudí zblížiť a vypestovať medzi nimi dôveru. Ešte viac bránia svojim poddaným aby zbohatli a stali sa vplyvnými, pretože ich vidia rovnako zločinných, ako sú sami. Boja sa ich bohatstva a moci iných, pretože poddaní by sa mohli stať pre nich nebezpečnými, rovnako ako tyrani sami mocou a bohatstvom utláčajúci iných. Preto Jóbova kniha o tyranovi hovorí [15:21]: “V ušiach mu znejú desivé hlasy, čaká záhubu v čase pokoja (teda keď sa ho nikto nesnaží ohroziť).”
           
[28] Keď vládca, ktorý by mal vo svojich poddaných vzbudzovať cnosť, na cnosť u svojich poddaných  bezbožne žiarli a potláča ju, ako len môže, potom za vlády takého tyrana možno nájsť len málo cnostných mužov. Podľa Aristotela [Eth. III, 11: 1116a 20], statočných ľudí možno nájsť len tam, kde sú statoční ľudia v úcte. Cicero hovorí [Tuscul. Disp. I, 2, 4]: “Tí, ktorými všetci pohŕdajú, sú skľúčení a len málo prospievajú.” Je tiež prirodzené, že ľudia vychovaní v strachu zostanú malomyseľnými a bojazlivými, ak majú čeliť namáhavej a mužnej úlohe. Skúsenosť v krajinách, ktoré dlhú dobu spravovali tyrani, o to svedčí. Aj Apoštol Kolosanom odkazuje: “Otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli.”

[29] Uvažujúc o zlých dôsledkoch tyranie, kráľ Šalamún hovorí [Prís 28:12]: “Keď sa však bezbožní dostávajú k moci, ľudia hynú”, pretože vystavení zločinnosti tyranov, poddaní opúšťajú dokonalosť cnosti. A inde hovorí [Prís 29:2]: “Keď sa násilníci zmocnia vlády, národ narieka.“ A zasa na inom mieste [Prís 28:28]: “Keď sa násilníci dostávajú navrch, treba sa skryť človeku”, aby unikol krutosti tyrana. Niet divu, že človek vládnuci bez rozumu, len žiadostivosťou svojej duše sa vôbec nelíši od šelmy.
[Prov 28:15]: “Revúci lev a medveď túlavý je nad úbohým ľudom bezbožný panovník.” Preto utekajú ľudia pred tyranmi, ako pred krutými šelmami a byť poddaným tyranovi je to isté, ako ľahnúť si pred zúriaceho dravca.


pokračovanie: Kapitola 5. Prečo sa poddaným kráľovská dôstojnosť javí ako nenávideniahodná.