sobota 5. januára 2013

Hernán Cortéz


Kolumbus objavil karibské ostrovy v roku 1492. V roku 1511 bola dobytá Kuba a v roku 1517 sa prvá španielska výprava vylodila na Yucatánskom polostrove. Miestni Mayovia, oddávajúci sa diabolským rituálom s ohromným množstvom ľudských obetí, na Španielov zaútočili a tak sa druhá výprava o rok neskôr vylodila severnejšie, v Mexickom zálive, v mieste zvanom Vera Cruz. Tam sa od miestnych indiánov – aztéckych spojencov - stretli s priateľskejším prijatím. Tretiu výpravu viedol Hernán Cortéz, 33 ročný zbožný katolík, ktorý si hlboko ctil Svätú Pannu, denne sa modlil malé hodinky a denne zbožne počúval svätú omšu. Bol známy svojou odvahou, trpezlivosťou a tiež tým že nikdy neklial, nerúhal sa a nenadával. To nebolo medzi vojakmi bežné. Hrdo nosil medailón s Pannou Máriou a svoje oddiely viedol pod kráľovskou zástavou s nápisom “Bratia a druhovia, kráčajme za znakom kríža s pravou vierou a zvíťazíme !”  Vo februári 1519 pristál s 508 vojakmi, 100 námorníkmi a 16 koňmi na mexickom pobreží severne od Vera Cruz. V prvej bitke, ktorú vybojoval  25. marca viedol svojich ľudí proti 150 000 indiánom. 70 Španielov utŕžilo zranenie, 220 indiánov bolo zabitých.
Na Veľký piatok Cortéz prišiel do Vera Cruz a na pamiatku ukrižovania sa obliekol do čierneho. Práve vtedy prišli vyslanci aztéckeho kráľa Montezumu, aby cudzincov privítali. Keď videli pôsobivú flotilu, kone, psy, delá, neobvyklú zbroj a najmä bradatého Cortéza celého v čiernom usúdili, že sa vrátil boh Quetzalcoatl. Keď kráľovi doniesli správy o španielskom úmysle pokresťančiť aztécky národ, Montezuma nariadil, aby sa všetky provinčné spojenecké kmene Španielom vyhýbali. Cortéz postavil pevnosť, zanechal posádku 130 mužov a spálil až na jednu všetky lode. “Už nemáme lode, na ktorých by sme sa vrátili, teraz sa musíme spoľahnúť na naše odvážne srdcia a silné ramená... nečakáme inú pomoc, len pomoc nášho Pána Ježiša Krista.”

Odhaduje sa, že v Mexiku žilo v tej dobe asi 15 miliónov Aztékov a z nich asi pätina bola bojaschopná. To znamená tri milióny ku tristo. Ukážte mi statočnejšiu a odvážnejšiu vojenskú jednotku, ako tento malý, španielsky kontingent. 16. augusta Cortez opustil pevnosť a po trojdňovom pochode nerušene prišiel k pohoriu Jalapa. Prešli cez strmú skalnú rozsadlinu, ktorú pomenoval 'Nombre de Dios' a zostúpil po západnom svahu na rozľahlú planinu. Niekoľko dní pochodovali bez jedla a vody až narazili na dedinu Zautla, kde prvý raz okúsili niečo zo zla, ktoré na nich čakalo. Ľudia boli nepriateľskí, ľudožrútski, pestovali sodomiu a hlavné námestie v dedine zdobili desaťtisíce naukladaných ľudských lebiek. Ďalšia provincia sa volala Tlaxcala a proti Španielom nastúpilo tri, druhý deň a na tretí deň dvadsať tisíc vojakov. Cortéz odrazil všetky tri útoky. Skvelo vycvičení Španieli, ktorí bojovali v brneniach, mali meče, muškety a delá, stáli proti nahým indiánom s kyjakmi a oštepmi s kamennými hrotmi. Španieli bojovali, aby zabili, indiáni aby získali zajatcov, ktorých potom obetovali démonom. Niet iného vysvetlenia, prečo sa tak malá jednotka dokázala ubrániť takej presile. Stratili však 45 mužov a všetci ostatní boli zranení. Cortézova skvelá výrečnosť mu pomohla pozdvihnúť upadajúcu morálku. “Čím väčšieho kráľa hľadáme, tým rozľahlejšiu krajinu a početnejších nepriateľov porazíme a väčšiu slávu si získame ... máme povinnosť osláviť a rozšíriť našu svätú katolícku vieru, na čo sme sa ako dobrí kresťania podujali, vykoreniť modlárstvo, to ohavné rúhanie sa nášmu Bohu a skoncovať s obeťami a jedením ľudského mäsa ..... povážte, čo všetko sme už dosiahli ...  Boh nám pomáha !” Kresťanská viera a odvaha zvíťazili. Tlaxcalánci uzavreli so Španielmi mier a stali sa ich dôležitým spojencom proti Aztékom. Montezuma bol v tej chvíli skalopevne presvedčený, že prišelci sú bohovia a ponúkol Cortézovi toľko zlata a drahocenností, koľko si povie, len nech nepochoduje na hlavné mesto.

Tenochtitlán, bol už len 60 míľ vzdialený.  Cortéz nariadil trojtýždňový oddych a poslal do Vera Cruz po zásobu hostií a vína, lebo bez dennej omše, bez každodenného prijatia Kristovho Tela a Krvi si netrúfal pokračovať.
Po odpočinku pochodoval na Cholulu, prastaré sväté miesto s Quetzalcoatlovým chrámom. Po opatrnom prijatí sa miestny vládca a Montezumov spojenec rozhodol, že španielsku armádu prekvapí a zmasakruje. Sprisahanie bolo ale odhalené a Cortéz na centrálnom námestí vybojoval päťhodinovú bitku s asi 3000 vrahmi, ktorých zbabelosť a zradnosť pred tým verejne ohalil.  Väčšina z nich padla. Keď sa o tom Montezuma dozvedel, údajne na osem dní upadol do bezvedomia. V jeho neprítomnosti sa aztécka veľrada zhodla, že Cortézovi povolia vstup do Tenochtitlánu. Alternatívou bola len všeobecná vojna, na ktorú mali stále menej odvahy.  Tenochtitlán bol vybudovaný na ostrove vo veľkom jazere Texcoco, obklopený asi troma desiatkami pobrežných miest. Prístup k nemu bol možný iba po štyroch rozoberateľných násypoch či mólach. Keď Španieli hľadeli zo svahou Popocatepetlu na majestátne mesto – väčšie ako Sevilla – a mnohé mestá v jeho okolí, odvaha ich opustila. Cortéz ich opäť povzbudil a apeloval na ich španielsku chrabrosť. 8. novembra španielski vojaci podporení tisícmi Tlaxcaláncov vpochodovali východným vstupom do mesta.

Dvanásť týždňov im trval pochod z pobrežia a prešli 650 kilometrov.  Montezuma zostúpil dolu širokou a krásnou ulicou, lemovanou palácmi a chrámmi a privítal Cortéza ako navrátivšieho sa boha. Španieli spolu s dvoma tisícmi Tlaxcaláncov boli ubytovaní a obsluhovaní vo veľkom paláci. Cortéz naliehal na postavení stráží ku svojím kanónom. Nikdy netvrdil, že je Quetzalcoatlom, ale nechal Aztékov nech tomu veria.  Na druhý deň navštívil Montezumu v jeho paláci, nádhernej budove so stovkou miestností, každá mala svoju kúpeľňu, steny z mramoru, porfýru a alabastru a povedal mu o svojom zámere pokresťančiť Mexiko, skoncovať s ľudskými obeťami a modloslužbou.  Žiadal tiež o miestnosť, kde by mohol zriadiť kaplnku, čomu kráľ vyhovel. S odpoveďou na predchádzajúce požiadavky však otáľal. Namiesto toho sa tajne stretol so svojou veľradou, aby sa poradili, čo urobiť s tými španielskymi bohmi.

Medzi tým si Cortéz a jeho ľudia prezreli trhovisko, obrovské námestie, na ktorom sa týčilo divadlo, pyramídová stavba zložená z kameňov a dekorovaná desať tisícmi ľudských lebiek. Na vrchole stáli dve svätyne Huitzilopochtla a Tezcatlipocu, ktorých steny a podlaha boli presiaknuté krvou. Cortéz vedel, že Montezuma si nie je istý či je človek alebo boh a že sa to pokúsi zistiť. Rozhodol sa preto urobiť prvý ťah. Príliš aktívny Montezumov generál, ktorý sa pokúsil zničiť Španielsku posádku vo Vera Cruz bol zatknutý, privedený do Tenochtitlánu a upálený pri kole. Cortéz donútil Montezumu sledovať popravu a využil túto zradu ako zámienku, pod ktorou žiadal kráľa, jeho brata a aristokraciu, aby prisahali vernosť Karolovi V.   Požadoval tiež vysokú daň v zlate a striebre a kaplnku v samotnom chráme, kde sa mala denne slúžiť omša.

Veľmi skoro však prišlo posolstvo Montezumových kňazov a tvrdilo, že Huitzilopochtli žiada odstránenie oltára, krucifixu a obrazu Panny Márie, inak vypukne vojna. Cortéz im odpovedal že španielski a kresťanskí rytieri budú s radosťou bojovať za svojho Boha a Božiu matku. Jeho španielska krv zovrela. Nakráčal do chrámu, rozmlátil hlavu centrálnej modly, povyhadzoval ostatné a nahradil ich krížom a kresťanskými sochami. Španieli spievali Te Deum. Otec Olmedo vystúpil a zanôtil “Introibo ad altare Dei...” a vojaci sňali prilby. Montezuma hneď na to informoval Cortéza, že jeho bohovia žiadajú okamžitú smrť Španielov, ak len ihneď neopustia mesto. Cortéz súhlasil s podmienkou, že dostane čas na postavenie novej flotily a že kráľ ho musí sprevádzať do Španielska. Zakázal Aztékom konať ľudské obete.
Medzi tým však na vlastnú päsť a bez jeho rozkazu z Kuby priplávalo dvanásť lodí s tisíckou vojakov, lačných po aztéckom zlate a pristáli vo Vera Cruz.

Cortéz nechal polovicu svojich síl v Tenochtitláne a ponáhľal sa na pobrežie. V odvážnom nočnom útoku zajal vodcov tejto novej expedície a presvedčil radových vojakov, aby sa pripojili k jeho kruciáte. V tom istom čase sa však veliteľ jednotky ponechanej v meste dopustil chyby a nechal pobiť niekoľko stoviek domácich, ktorí prestúpili zákaz a usporiadali pohanský festival. Vypuklo povstanie a  všeobecný útok na španielsky oddiel. Dvaja statoční Tlaxcalánci utiekli v noci z mesta a varovali Cortéza, ktorý sa ihneď, s tisíckou čerstvých mužov, vrátil. Montezumov brat bol vyhlásený za vrchného veliteľa a vojna sa znova rozhorela. Na palác, ktorý obývali Španieli útočili tisíce Aztékov s kameňmi, zápalnými šípmi a strelami. Španieli sa pokúsili použiť na spacifikovanie rozúrených Aztékov Montezumu, toho však dav ukameňoval. Onedlho Cortéz vyviedol väčšinu svojich ľudí ku chrámu, aby zachránili obraz Panny Márie umiestnený v kaplnke, ktorú medzi tým držali indiáni.. Napriek zúrivému odporu sa prebojoval až na  vrchol a obsadil kaplnku. Zničil nové ohavné obrazy Huitzilopochtliho a všetko pohanské v chráme zapálil. Jeho útok  ešte o mnoho rokov neskôr pokladali Aztékovia za najhrdinskejšiu pasáž z celej conquisty. Túto bitku vyhral, ale vojna pokračovala ďalej. Voda a jedlo sa míňali a ani pušného prachu už veľa nezostávalo. Cortéz sa rozhodol pre ústup z mesta, ale Montezumov brat nechal zničiť všetky mosty na násype smerom k Talube.

Večer po desiatej, po omši, krytí dažďom, Španieli s prenosným mostom vyrazili, ale boli čoskoro prezradení. Tisíce Aztékov na nich útočilo po súši, ale aj z lodiek plávajúcich po jazere, všade vládol chaos. Bola tma, zlato a korisť na šmykľavom móle vojakov veľmi obťažovalo. Polovica Španielov sa alebo utopila, alebo bola zabitá a stovka Španielov s dvoma tisícmi Tlaxcaláncov sa zúfalo usilovala dostať do bezpečia pevniny, kráčajúc, šmýkajúc a potkýnajúc sa na kopách mŕtvych tiel, ktoré vyplnili medzery v násype. Neskôr to Španieli nazvali “noc zármutku.” Tí, čo prežili, boli zranení a vyčerpaní. Prežila len tretina koní a tie neboli schopné cvalu. Nemali ani jedlo, ani lieky. Napriek tomu, bojovali ešte štyri míle k malému návršiu s chrámom, v ktorom sa opevnili a zvyšok noci využili k malému oddychu a veľmi intenzívnej modlitbe. Ráno ich zajatých spolubojovníkov obetovali v chráme pri jazere. Väčšina veliteľov by v tejto situácií zamávala bielou zástavou. Cortéz nie. Rozhodol sa ale nájsť si v Tlaxcale bezpečné miesto, kde by si mohli trochu oddýchnuť a doplniť sily. Na pochode ich indiáni neprestajne obťažovali a trápili, bránili im v získavaní zásob. Chorí a zranení boli naložení na kone, alebo na provizórne nosidlá, či dostali primitívne dlahy a barly.  7. júla minuli severný cíp jazera Texcoco a na otumbskej rovine stretli kráľa Cuitahuaca, Montezumovho brata, s obrovskou armádou. Lapení medzi nepriateľskými indiánmi za chrbtom a veľkou armádou pred nimi, bez kanónov, bez koní, len s mečmi a panciermi pojedli zvyšky biednych zásob a pripravili sa na boj.

Keď Cortéz zabil jedného aztéckeho generála svojím oštepom, Aztékovia, ktorých bolo údajne až 200 tisíc, stratili odvahu a utiekli. Tlaxcalánsky kráľ prijal malú skupinku Španielov ako supermanov a osloboditeľov od aztéckej nadvlády  a zatiaľ čo sa zotavovali, Cortéz sa zameral na opätovné dobytie Tenochtitlánu a na potrestanie Aztékov za to, že porušili sľub vernosti, daný španielskemu kráľovi a prestúpili španielske kresťanské zákony. Vybudoval si zásobovacie línie z Vera Cruz do Tlaxcalá. Všetky zásoby a personál priviedol to Tlaxcalá a začal so stavbou flotily brigantín, ktorými chcel dobyť ostrovné mesto.  Na vianoce 1520 jeho zotavená armáda v sile 600 mužov,  40 koní a 9 kanónov vyrazila. Keď opäť uzreli mesto z horského priesmyku, sľúbili si, že sa vrátia ako víťazi, alebo sa nevrátia vôbec. Situácia v meste sa však zmenila a počas ich neprítomnosti kiahne, ktoré Španieli zo sebou priniesli, vyhubili tisíce obyvateľov aj s kráľom. Nový panovník, Montezumov synovec Cuauhtémoc, však bol fanatik. Odmietol prímerie a nepretržite útočil na Cortézov tábor. Vo februári sa konečne podarilo 8000 Tlaxcalánskym nosičom v sprievode 20 000 ozbrojených súkmeňovcov doniesť 13 rozmontovaných brigantín. Z Vera Cruz prišlo 400 nových Španielov ako vítaná posila.  Jedna krutá bitka striedala druhú. Cortéz sa rozhodol dobyť všetky mestá okolo jazera a tak Tenochtitlán izolovať.

Cuauhtémoc sa pripravoval na boj na život a smrť. A taký aj bol, lebo keď mesto padlo, zahynulo 100 000 indiánov v boji a druhých 100 000 hladom a dyzentériou. Cortéz ponúkol podmienky mieru, ale pohanský boh zakázal kráľovi na ne pristúpiť. 28. apríla odslúžil páter Olmedo omšu a požehnal lode. 1000 Španielov a 75 tisíc spojencov sa pripravilo na boj a začalo sa 93 dňové obliehanie. Všetky prístupové cesty k mestu boli uzavreté. Cortéz zaútočil najväčším, južným násypom, Alvarádo západným a Sandoval severným. Nočné útoky boli kvôli nášľapným pasciam a kolom vo vode nemožné a tak to, čo cez den získali, v noci zasa stratili. Medzery v násypoch, čo útočníci cez deň vyplnili, sa cez noc znova obnovili. Cuauhtémoc si myslel, že to Španielov odradí, ale zjavne ich vôbec nepoznal.  9. júna sa prebojovali do centra mesta, až k palácu  Axayacatl, ktorý do tla vypálili. Keďže vždy večer ustúpili, ráno museli znova vybojovať už dobyté územie. 20. júna, na výročie “noci zármutku” sa horkokrvní vojaci bez rozmyslu vrhli príliš ďaleko do mesta v nádeji, že dobyjú trhovisko. Nezaistili si však dostatočne ústupovú cestu a ostali odrezaní od hlavnej armády. Pokúsili sa síce preplávať cez medzery v násype, ktore indiánie za ich chrbtami obnovili, boli však prečíslení.

Cortéz sa pokúsil o odvážny protiútok, v ktorom bol takmer zajatý, ale za cenu vlastného života ho zachránil Cristobal de Olea. 70 Španielov padlo do zajatia a všetci boli vyzlečení do naha, stiahnutí z kože, rozštvrtení a obetovaní na vrchu chrámu pred očami španielskych síl. V júli prišli nové posily od spojencov a Cortéz nariadil všeobecný útok s príkazom neušetriť nikoho, kto sa okamžite nevzdá. V priebehu niekoľkých dní mesto padlo, ale boje s indiánmi, ktorí na loďkách opustili mesto, trvali ešte týždne. Chrám Huitzilopochtliho bol okamžite spálený. Cuauhtémoc sa nakoniec na sviatok Nanebovzatia Panny Márie vzdal. Na bojisku, ktoré bolo 93 dní naplnené uši trhajúcim vreskotom píšťal a rohov a bubnov sa náhle rozhostilo ticho. Zničenie zla neznamená ale automatický triumf dobra. Aby v úrodnej pôde mexických duší mohlo kresťanstvo zakoreniť a zakvitnúť, bolo treba toľko spirituálneho hrdinstva, koľko bolo k dobytiu ríše treba hrdinstva vojenského. Cortéz uznal, že on a jeho muži nie sú schopní obrátiť pohanských domorodcov a táto úloha pripadla svätejším a menej vojnychtivým františkánskym misionárom, ktorí v tom boli nadšene povzbudzovaní holandským pápežom Hadriánom, tútorom Karola V. V júli 1522 cisár Svätej rímskej ríše a španielsky kráľ Karol V. odmietol všetko ohováranie ktoré proti Cortézovi jeho neprajníci šírili, menoval ho

Vrchným veliteľom Nového Španielska a naliehavo ho poveril obrátením indiánov od modloslužby a kanibalizmu. Cortéz premenoval Tenochtitlán na Mexico City a započal jeho obnovu. Cortéz bol Jánom Krstiteľom Mexičanov, pripravil pôdu, do ktorej iní siali. Za desať rokov od jeho víťazstva sa síce veľa domorodcov neobrátilo, ale zjavenie Svätej Panny v roku 1531 a následné zázraky, ktoré viedli k úcte k Panne Márii Gaudeloupskej dalo konverziám vskutku božský impulz a za 50 rokov bolo pokrstených 20 miliónov indiánov, hovoriacich 114 rôznymi jazykmi, žijúcich v najrôznejších kútoch krajiny. Na porovnanie, Portugalci za 300 rokov obrátili len polovicu z Angoly, Španieli sa s konverziou Filipín trápili 200 rokov a 100 rokov im trvalo obrátiť Peru. Mexiko sa tak vďaka statočnosti a odvahe Hernána Cortéza stalo a aj v najkrutejších prenasledovaniach zostalo katolíckou krajinou.

podľa www.catholicapologetics.info

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára