nedeľa 20. januára 2013

Levy prichádzajú



Minulý rok vyšla vo Vydavateľstve Michala Vaška kniha Vladimíra Palka s názvom Levy prichádzajú s podtitulom Prečo Európa a Amerika smerujú k novej tyranii. Pravdu povediac z predhovoru, ani z anotácie sa nedá vyčítať jeden vecný zrozumiteľný dôvod prečo bola kniha napísaná a vydaná. Možno sa len domnievať, že Vladimír Palko chcel zhrnúť svoje dovtedajšie pôsobenie v politike a keďže medzitým sa občasne venoval aj problematike kresťanov/-stva v iných krajinách, tak knihu rozšíril nasledovne, citujem: "Náš príbeh som sa snažil zasadiť do širšieho kontextu a v ňom objasniť príčiny zrážky medzi kresťanskou politikou a protikresťanskými ideológiami v Európe a Severnej Amerike za uplynulých päťdesiat až sto rokov. Táto zrážka dnes prechádza do novej etapy."

Zo samotného tohto tvrdenia je jasné, že kniha pôsobí v lepšom prípade nesúrodo (z dramatických zločinov liberálno-demokratickej politiky sa presúva do dejinne prakticky bezvýznamných patálií trápnej slovenskej kresťanskej demokracie), v horšom úplne absurdne, keď Vladimíra Palka a jeho politických súputníkov stavia do centra boja proti celosvetovým negatívnym trendom v postkresťanskej barbarskej spoločnosti dneška (jediná výnimka je hviezdna hodina Palka s Lipšicom, ktorý sa na európskej úrovni postavili proti vzájomnému uznávaniu "registrovaných zvrátenstiev" členskými štátmi únie).

Od tejto nesúrodosti sa odvíja aj iná podobná roztrieštenosť tejto knihy do viacerých tematických vrstiev. Na jednej strane faktografická a popisná stránka knihy, ktorá dokumentuje zločiny demo-liberálnych politikov a obstojne postihuje aj hlbokú mieru ich zhovädilosti. Príspevok knihy v tomto smere možno rozhodne oceniť aj napriek tomu, že ide viac-menej o zozbieranie príkladov barbarského úpadku z rôznych zdrojov, najmä z internetu (pro-life stránky ako Life Site News). Pre tých, ktorí sa týmto skutočnostiam inak nevenujú to môže byť naozaj hodnotný zdroj informácií a práve hĺbka zhovädilosti, ktorú kniha načrtáva (Palko sa však vyhýba expresívnym slovám, naopak knihu pretkáva tým ako sa so zločincami, zväčša politikmi, ktorí veľkou mierou za tieto ohavnosti zodpovedajú rozprával, večeral s nimi, či im podával ruku).
Ako varovanie je popis týchto zločinov pre tých, ktorí si ešte úplne nenechali vykastrovať svedomie naozaj dobrý.

Druhou stránkou, ktorú v knihe možno potom odlíšiť je pohľad na politicko-filozofickú premenu euro-americkej spoločnosti, ktorú Palko postihuje skrze transformáciu komunistických elít na elity krásneho nového liberálneho sveta. Tu už kniha významne stráca na kvalite. Pokiaľ ide o popisnú stránku možno práve preto, lebo sa na tieto skutočnosti často nahliada cez prizmu pohľadu samotného autora knihy (ktorý píše ako osobne vnímal Kennedyho a pod., namiesto racionality čistá pocitovosť), predovšetkým však nejde v tejto otázke do hĺbky, ale kĺže po povrchu, čo možno vyplýva z toho, že skutočným ústredným motívom knihy je viac podať svedectvo o úlohe Vladimíra Palka a spol. než podrobne analyzovať dôvody "príchodu levov".

V tomto smere je neporovnateľná napríklad  s analýzami Rio Preisnera (Americana, O živote a smrti konzervativizmu, etc.), úvahami Pata Buchanana (Smrť západu), ktoré síce majú svoje chyby ale ich autori sa aspoň mylne netvária ako centrum odporu. Obzvlášť potom je neporovnateľná no predovšetkým viacerými článkami Branislava Michalku o kultúrnej revolúcii, či dekadencii demokracie, prípadne aj ďalších autorov na túto tému.

V tomto smere tiež Vladimír Palko v zásade ani neprináša nič nové; a preto je tak kniha v tomto zaujímavá skôr pre tých, ktorí sa tejto téme vôbec nevenovali. Vážnym problémom však pritom je, že Palko si pre svoju knihu vyberá len obdobie posledných 50-100 rokov, ako píše (v skutočnosti však skôr posledných 50 rokov), ktoré sú bez esenciálneho vyhodnotenia a pochopenia revolúcie ako rozkladného činiteľa voči "Božiemu ordo" nedešifrovateľné. A hoci sa Palkovi dostáva zastávania mnohých hodnôt (ochrana rodiny, nenarodených detí pred vraždením, starých a chorých pred vraždením eutanáziou, a pod.), čo treba pochváliť a uznať, samotnú revolúciu a jej reálny pochod dejinami zjavne nechápe. Dovolím si konštatovať, aj na základe tvrdení v tejto knihe, že Vladimír Palko dokonca ani z hľadiska "prubírskeho kameňa" francúzskej revolúcie ako vážnej dejinnej demonštrácie dejinnej revolúcie nestojí na strane pravice (v pôvodnom nomenklatúrnom význame), ale sám je zrejmým politickým ideovým dedičom revolúcie, ktorého možno zaradiť obrazne do košiara girondy. To sa o to výraznejšie prejaví potom, keď Vladimír Palko začne poodhaľovať svoje vlastné politicko-ideové princípy, ktoré sa výrazne demonštrujú v rámci kapitol týkajúcich sa slovenskej politiky a politických bojov Vladimíra Palka v KDH (bez ohľadu, že rozhodne predstavovali to lepšie v podmienkach reálnej slovenskej demokracie).

Jedno je totiž zrejmé, Vladimír Palko zlyháva v základných ilúziách, ktoré prijal najskôr ešte za komunizmu, resp. pod vplyvom komunizmu, čo aj zo samotnej knihy krásne vyplýva, kedy sa zrejme formoval jeho politický postoj, ktorý nebol dostatočne schopný ísť v skúmaní spoločenskej a politickej skutočnosti a zastavil sa v povojnovej Európe, kde kresťanskú demokraciu/anglosaský "konzervativizmus" (predstavovaný liberálnymi politikmi ako Tchatcherová, Reagan, Adenauer, Schuman, a pod.) - teda úpadkové politické smery - nesprávne dešifroval ako modernú reprezentáciu kresťanského (konzervatívneho) politického postoja. Oblúkom sa potom táto jeho výbava prejavila jednak v predstave, že v týchto pôvodne dobrých smeroch sa vraj niečo "pokazilo" a následne sa demonštrovala v praktickej politike, ktorá predstavuje poslednú tematickú stránku, ktorú možno v knihe odlíšiť.

V nej sa plne prejavuje, keď niekto vidí strašné dôsledky liberálnej demokracie, zároveň však svojim myslením je v mnohých hľadiskách v područí  revolúcie, voči ktorej (niektorým, najvážnejším, najzvrátenejším) dôsledkom bojuje. Vedľa boja s veternými mlynmi v rámci kresťanskej demokracie v otázkach ako sú vraždy nenarodených detí, alebo sodomii sa tu jasne prejavuje kolaborácia s jasne liberálnymi prúdmi (slobodomurárskym OKS v politike - ktorého člen Osuský napr. nemal najmenší problém vstúpiť do najodpornejšej a najliberálnejšej slovenskej politickej strany SaS, modernizmom v Cirkvi, a pod.).

Kniha je teda aj akýmsi dôkazom, že demoliberálne predstavy (a Palko sa navyše výdatne necháva kŕmiť morálne a ideovo veľmi pochybnou intelektuálnou stravou z okruhov OKS, protikatolíckeho .týždňa a pod) nakoniec aj u človeka, ktorý tvrdí, že svoje politické názory zakladá na kresťanskom fundamente degenerujú v prijímanie liberálnych a ľavicových (pre rozdelenie na ľavicové a pravicové je pre nás rozhodujúce kritérium rovnosti, kto prijíma liberálne predstavy o rovnosti pred zákonom, politickej rovnosti, či rovnosti príležitostí, atď. nemôže byť pravičiar) názorov, ktoré sa vo svojej podstate priečia kresťanskému svetonázoru a skutočnosti ako takej. Príkladov je v knihe nespočet. Preto je v konečnom dôsledku na ideovej rovine kniha Levy prichádzajú neprijateľná a nemožno inak, než ju zmietnuť zo stola.  

Podobne to platí aj v cirkevnej otázke, kde Palko ešte jasnejšie patrí k liberálnemu krídlu. Je len čudné, že sa potom naivne čuduje, ako môžu byť členmi jednej Cirkvi preláti, ktorí bojujú proti potratom a takí, ktorí velebia zhovädilého zločinca Teda Kennedyho. Ako asi je to možné, pýta sa v knihe Palko, ktorý sa zastáva najliberálnejšieho slovenského biskupa. Inak v knihe Palko (správne) vytýka KDH podporu potratárke Radičovej aj slovami o tom, či v KDH nevideli, kto za ňou stojí a kto ju podporuje (Hvorecký, Pietruchová). A my sa pýtame podobne, Palko nevidí, kto podporuje biskupa Bezáka?

Na záver si ako humornú bodku dovolíme upozorniť na článok Jaroslava Danišku (redaktora protikatolíckeho .týždňa, ktorému inak nevadí, že na stránkach časopisu v ktorom pracuje sa vychvaľuje protikresťanská kultúra, či schvaľujú registrované zvrátenstvá sodomitov, skrátka "levy" sú tu ako doma) o tejto knihe. Toto nekritické adoračné "dielko" má však podľa nás význam čítať, len ak ho budete brať so silnou dávkou irónie. Precenenie významu Palkovej knihy je tak šialené, že je to až smiešne. Zasmejte sa na http://www.impulzrevue.sk/article.php?822

Keď Lev XIII. v encyklike Graves de communi varoval pred tým, aby "kresťanská demokracia" nadobudla politický obsah, bolo to z dôvodu toho, že hoci pápež už poľavoval opraty v prospech moderných (t.j. protikresťanských) trendov berúcich do rúk moc po celej Európe, uvedomoval si ešte celkom zreteľne existenciálne pnutie medzi demokraciou a kresťanstvom. Nebezpečenstvo, ktoré videl v tom, že demokratický element pohltí to, čo bolo v takých stranách kresťanské bolo takýmto subjektom, ktoré už v tom čase vstupovali na politickú scénu dávno vlastné (svedčí o tom list de Gasperiho Piovi XII. v ktorom píše, že "Kristus nie je medzi nami"). Že žiadna zlatá éra kresťanskej demokracie - čím nás balamutí Palko - nikdy neexistovalo potvrdili už odsúdenia, ktoré už o niekoľko rokov na to vydal Sv. Pius X.  Kresťanská demokracia bola ľavicový omyl ab initio. Omyl, ktorý na seba nabalil mnohé ďalšie.

Kniha Levy prichádzajú je dobrá v popise liberálnych zločinov, napriek tomu, že len zhŕňa informácie z iných zdrojov, ale aj to môže mať význam pre slovenského čitateľa. V podaní základnej informácie o transformácii komunistických elít je ako tak obstojná, hoci v tomto smere existujú aj v našom prostredí lepšie zdroje, vrátane hlbšieho popísania premien celého ľavicového a liberálneho spektra. Zaujímavé však je, že vôbec nepodáva informácie o skazení tradičného katolicizmu liberálnym jedom, lebo by musela naraziť na esenciálnu súčasť tejto skutočnosti vo všetkých kresťansko-demokratických stranách, nevynímajúc KDH (a to od jeho počiatku).

Pokiaľ však ide o ideové východiská knihy, tie sú rovnako chabé ako demoliberálne prístupy vlastné Palkovej KDS, aj keď tieto ešte nedosahujú zvrátenosti "chorých hviezd demokratických" (dialektická povaha revolúcie však takéto "konzervatívne" prúdy aspoň dočasne potrebuje).  Tu je však problém, lebo táto "ideová slabosť", táto vážna prepletenosť s revolúciou, ktorá ma rozsah aký obsiahol Sv. Augustín vo svojej politickej teológii vyjadrenej v Civitate Dei má aj svoje reálne dôsledky, akými sú desiatky tvrdení Palkovej knihy (niektoré nesúce punc dobrovoľnej politickej korektnosti), ktoré treba odmietnuť. Nemožno tak Palkovej knihe vystaviť dobré vysvedčenie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára