streda 24. júla 2013

Prečo vlastne nezomrieť?


Hilary White    

Položili mi zvláštnu otázku: "Prečo je vlastne prudký pokles ľudskej populácie zlý?" Pred nejakým časom som na svojom blogu verejnila video, v ktorom som dokazovala, že klesajúca pôrodnosť po celom svete (áno, aj mimo západný svet) ohrozuje našu kultúru na všetkých úrovniach, vo všetkých jej ľudských prejavoch. S padajúcou pôrodnosťou prichádza samozrejme pokles počtu obyvateľov a ak to zjednodušíme, s menej ľuďmi bude život ťažší, hospodárstvo nebude dobre fungovať, vybudovať niečo bude ťažšie pre spoločnosť, ale aj pre jednotlivca. V diskusii pod blogom ma prekvapila táto reakcia:

"No a čo? Ak spoločnosť môže rásť len na úkor práv jednotlivca, tak ako jednotlivec, ktorý si svoje práva nadovšetko cením hovorím, nech spoločnosť zhynie."

Áno, nejaký človek to naozaj povedal. Nie je ľahké dať odpoveď na takýto druh filozofického brutalizmu. Ten je výsledkom 250, či vlastne 450 rokov trvajúceho nivočenia solidarity a sebaobetujúcej lásky, ako hlavného kultúrneho princípu. Toto je koniec našej kultúry. "Nech zhynie" -  či už to je moje dieťa, či celá spoločnosť, pretože ich existencia mi spôsobuje nepohodlie a ohrozuje moju autonómiu.

Tým z nás, ktorí považujeme ľudskú rasu a ľudskú spoločnosť za v podstate dobré veci, sa toto zdá divné, ale jestvuje veľa takých, ba zdá sa, že v populácii západného sveta je to vačšina, predovšetkým medzi narodenými medzi rokmi 1940 a 1960, ktorí sa s týmito názormi stotožňujú a urobili ich zásadnou súčasťou politického a sociálneho života od čias socialistickej revolúcie 60. rokov.

Niekedy v 20. storočí sa objavil pojem "genocída", ktorým sa začal označovať nový typ zločinu, ktorý zúril na všetkých stranách.  Mnohokrát som už spomínala, že potrebujeme iný nový pojem, ktorým opíšeme gigantickú masovú samovraždu našej kultúry, ktorá je na programe dňa. Môžeme debatovať o tom, či nihilizmus viedol k sexuálnej revolúcií, alebo to bolo naopak, ale tieto dve veci sú neoddelitelne spojené.
Postoj "Je mi dobre bez detí a okrem toho deti aj tak spotrebovávajú svetové zdroje" je produktom egocentrickej kultúry 20. storočia stelesnenej hipíkmi a potom Baby boomermi (početná povojnová generácia). Asi to ešte nebolo dostať často povedané - kultúra smrti a sexuálna revolúcia sú dve strany rovnakej mince.

Žijem v Taliansku a vidím to denne. Bývam v plážovom rezorte na tryhénskom pobreží, asi 60 míľ od Ríma. Jediným zdrojom obživy tu je leto. Všetci sú veľmi bohatí. Každý má dom v Ríme a apartment tu, dva Iphony, športové auto a keď udrie leto, stádo Rimanov tu preleží dva mesiace na pláži usilujúc o získanie obzvlášť dokonalého mahagónového odtieňa. Koncom mája vyložia na pláž záplavu slnečníkov a premenia našu krásnu, prázdnu, piesočnatú pláž na prázdninový priemyselný park. A každým rokom tu máme možstvo dospelých, najmä stredného veku a len zopár detí. Ľuďom, ako sme my, sa zdá zvláštne pýtať sa "Prečo je zlé, že tu nie sú deti?" Je to príznak toho, že morálny a spoločenský náhľad pýtajúceho sa je nakazený postmodernou nihilistickou JA kultúrou. Ale presne to hovoria. Nestýkam sa často so sekulárnymi ľuďmi, ale keď už, tak som často otrasená okatou nenútenosťou ich neľudských domnienok

Hádam najsmrtonosnejším plodom marxistickej sexuálnej revolúcie je odcudzenie, vytvorené medzi deťmi a rodičmi. Predpovedali to mnohí autori zo začiatku 20 storočia, ktorí chápali, že neprestajne sa atomizujúca a materialistická kultúra rozleptáva rodinné zväzky. Orwell na to špeciálne poukázal v jeho Angsoci, v ktorom boli rodičia a deti smrteľnými nepriateľmi navzájom sa špehujúcimi v zájme štátu. Hoci celebrity si dnes zvyknú zbierať deti ako istý druh módneho doplnku, idea, že dieťa je najhorším nepriateľom dospelého,
sa stala uholným kameňom sexuálnej revolúcie. Jednou z jej základných dogiem je, že deti sú hrozbou pre našu slobodu akožto sexuálne a radikálne nezávislých bytostí, ktorých najvyššou hodnotou je "autonómia." Samozrejme, často sa prehliada, že nový morálny imperatív absolútnej autonómie dostáva neskôr v živote zásadnú ranu odplaty a vedie deti k tomu, aby opovrhli akokoľvek predstavou, že jestvuje povinnosť starať o svojich rodičov.

Kultúrne odcudzenie medzi rodičmi a deťmi práve toto prináša. Človek, čo reagoval na môj blog napísal, že je presvedčený, že zmenšovanie populácie je dobré. Idea, že by sme mali mať deti, ktoré by ďalej niesli naše kultúrne imperatívy a starali sa o starých, je chápaná ako istá forma otroctva. Napísal, že "zvyšujeme počty mladých, aby sme ich mohli zotročiť kôli pohodlnému životu starých. Prečo sa starí o svoje pohodlie nestarajú sami?" Situácia, v ktorej žijeme, nie je záhadná ani nevysvetliteľná, hoci sa nám to rôzni pseudovedátori pokúšajú nahovoriť.

Tento týždeň boli zverejnené štatistiky istého EU think tanku, ktoré opakujú to, čo už dávno vieme. A sú samozrejme sprevádzané obvyklými začudovanými a znepokojenými sloganmi typu "Prečo sa západ rozhodol nemať deti?" A kde ste boli páni posledných 80 rokov? Protosexuálna revolúcia v dvadsiatych rokoch bola výsledkom 250 rokov trvajúceho materialistického racionalizmu, ktorý bol produktom protestantskej revolúcie. Vari som si to všimla len ja?

V dvadsiatom storočí sa však veci začali naozaj hýbať. Počínajúc rokom 1905 verejne nastúpili prví obhajcovia antikoncepcie a bojovníci za "práva žien" a začali presadzovať svoje malthusiánske a marxistické názory na populáciu, rodinu, deti a hospodárstvo. Názory založenej na radikálnej vzájomnej separácii ľudských bytostí a popieraní akéhokoľvek prirodzeného spojenia medzi členmi rodiny. Toto posolstvo prinášala ľuďom malá armáda Margaret Sandersovej (potratárka) a fabiánky (Fabian society bolo anglické socialistické hnutie) ako Beatrice a Sydney Webb.

Racionalistický humanizmus 18. storočia viedol k devastácii veľkej časti bohatstva vytvoreného v Európe a Severnej Amerike V roku 1919 už bola predstava, že človek je schopný vyvoriť mravný, sociálny a materiálny pozemský raj bez utiekania sa k náboženským poverám mŕtva. Rozkmásaná bajonetmi, guľometmi, otrávená jedovatými plymi a pochovaná vo francúzskom blate. Jej biednemu hrobu sa chodila vysmievať vtedajšia inteligencia. Myslím, že po prvej svetovej vojne bola cesta pekne vydláždená. Vojna drasticky demoralizovala západnú kultúru. Pominul optimizmus predchádzajúcej generácie, ktorá na sklonku priemyselnej revolúcie enormne zbohatla. Každý, kto mal oči videl, že so zničením Európy skončili aj staré poriadky. Christianitas bola len nejasnou a vzdialenou spomienkou a jej filozofický fundament vládnuce triedy zabudli alebo odvrhli.

To, čo kresťanstvo vo všetkom podstatnom nahradilo, tu máme doposiaľ. Nihilizmus 20. storočia.  Postmoderná predstava, že všetky ľudské filozofické systémy zlyhali a naša nová filozofia bude, že nebudeme mať žiadnu filozofiu.

Filozofia a náboženstvo zlyhali. A zlyhávali po celé 20. storočie, v ktorom sme sa vydali na cestu vraždenia nasledujúcich generácií.Takže napokon tu máme odpoveď na otázku, ktorú by som rada položila všetkým samozvaným pokrokárom : "Kam vlastne kráčame?" Kozmológovia kedysi tvrdili, že vesmír sa rozpína a po bližšie neurčených miliardách rokov sa roztiahne tak, že všetky častice hmoty budú od seba tak vzdialené, že nebude žiadny pohyb, žiadne teplo a v tomto strnulom a nehybnom stave  vesmír zotrvá naveky. Zdá sa, že posledným cieľom revolucionárov je presne takáto absolútna autonómia, strnulého a mŕtveho kultúrneho vesmíru, v ktorej budeme všetci totálne nezávislými a autonómnymi bytosťami zmrazenými v nehybnom a
nereagujúcom absolútne studenom stave. (A možno nie. Možno si oni sami otázku, čo je posledným cieľom progresivizmu  nikdy nepoložili. Možno sa nikdy nenaučili sledovať postup od príčiny k následku, od myšlienky k jej logickému dôsledku. Neviem, nerozmýšľam ako oni, hoci obývame rovnaký priestor.)

Na druhom konci života, tak ako diskutér na mojom blogu spomenul, sa zostarnutí rodičia stretávajú zo starostlivosťou, vykonávanou podľa koncepcie radikálnej slobody a autonómie ich nemnohých detí. Rodičov, ktorí prinajmenšom mravne opustili svoje deti, keď boli malé, teraz na oplátku opúšťajú deti, ktoré si lekcie o slobode a autonómii veľmi dobre zapamätali. Veľký triumvirát spoločenských dobier, presadzovaný na postsexuálnou revolúciou zničenom západe, rozvod, antikoncepcia a potrat, zámerne usiluje o rozloženie prirodzených zväzkov zodpovednosti a lásky medzi členmi rodiny. Nie je ťažké pozorovať to v praxi.

Moji rodičia boli medzi prvými obeťami/proponentmi sexuálnej revolúcie. Otcovi rodičia, hoci si podvedome udržali veľa z neskoro viktoriánskych kultúrnych a sociálnych postojov, prijali v 20. rokoch sústavu hodnôt, ktorá neskôr viedla k nášmu akultúrnemu stavu. Boli to ateisti z Bloomsbury, pre ktorých bolo zhodenie viktoriánsky morálnych obmedzení aktom radikálnej osobnej emancipácie. Prakticky to znamenalo odhodiť posledné zvyšky starých kresťanských mravných hodnôt, hoci vtedy si ešte zopár ľudí pamätalo Cirkev, z ktorej tieto zastaralé názory vyšli. Moji starí rodičia zostali až do smrti spolu, ale moji rodičia spravili ďalší logický krok a rozviedli sa keď som mala štyri. Za našich čias by sa prirodzene neunúvali ani zobrať. Narodila som sa včas. Keby to bolo len o tri roky neskôr, keď zrušili zákon zakazujúci potrat, nepochybujem, že dnes by som tu nebola a nepísala tento článok. Bola som nepríjemnosťou, ktorú môj otec a nakoniec aj matka považovali za príliš reálnu a príliš ťažkú znášať. Môj otec sa potuloval na periférii mojho života až do mojich desiatich či jedenástich rokov, potom odišiel do Mexika aby sa našiel (seba alebo novú priateľku). Matka sa rozhodla, že odo mňa vlastne nič nechce a tak keď som mala pätnásť, zariadila som sa inak.

Začala som premýšľať o svojej blízkej rodine, v ktorej zdá sa nejestvuje žiadna potucha o tom, že človek má zodpovednosť k niekomu inému, ako o malom mikrokozme kultúrnej pustatiny, ktorá bola veľkým trendom 20. storočia. Tri generácie, počnúc narodením starého otca v 1897 končiac mnou v roku 2013, bezdetné a bez manželstva, bez rodičov, súrodencov, neterí, synovcov, tiet, strýkov, bratrancov. 20. storočie rozbilo našu spoločnosť na jednotlivé atómy, ktoré neprestajne a vzdaľujúc sa jeden od druhého smerujú k totálnej autonómii mŕtvol. Z tejto filozofickej pasce sa vynorila celá jedna generácia. Takmer všetci moji spolužiaci, takmer každý koho som spoznala, keď som odišla z domu v puberte a krátko po nej, pochádzal z tohoto hypersekularizovaného kultúrneho milieu. Jednoducho považujeme za samozrejmé, že vzťahy medzi ľuďmi sú čisto dobrovoľné, efemérne, ale predovšetkým dočasné. Nepoznáme nič iné. Len zopár z nás sa oženilo, alebo vydalo a máme len veľmi málo detí. Idea morálnej povinnosti starať sa o iného a najmä keď je to nepríjemné či neželané je nám odporná, ba nás dokonca pohoršuje. To, že nikto nesmie byť viazaný nejakým, na zodpovednosti založeným vzťahom k inému, je pre nás absolútne morálne. Manželstvo, rodičovstvo, na úcte postavený zväzok medzi deťmi a rodičmi, rodinné povinnosti, to všetko bolo chápane ako poburujúci útok na našu najvyššiu hodnotu: autonómiu.

To že sme boli všetci až do posledného, chronicky depresívni a navzájom odcudzení bolo pre nás niečo, čo sme si nedokázali spojiť s našimi postojmi. Pojedli sme celkom dosť Prozacu (antidepresívum), ale len zriedka sa niekto pýtal, prečo ho potrebujeme. Spoločnosť sa už neznepokojuje s mravným usporiadaním človeka. Každá, radikálne osamostatnená, atomizovaná osoba je ponechaná na svoje vlastné schopnosti a sily, aby prišla s niečím, čo dáva jej životu zmysel a treba aby to dávalo zmysel len jej samotnej. Ale len vtedy, ak už je skrz nasrkz nakazená postmoderným egoizmom. Nikdy sa však nesmie pozerať späť.

streda 3. júla 2013

Dejiny sa opakujú


Typickým znakom všetkých revolucionárov, mimochodom znakom nutným a nenahraditeľným, je univerzálna nenávisť ku katolíckej viere a Katolíckej cirkvi. Bez tejto cielenej nenávisti to skrátka nejde. Revolúcia ako taká, je vzbura proti Bohom ustanovenému rádu, ktorého viditeľnou predstaviteľkou je Katolícka cirkev. Tá vždy bola, je a bude jedinou prekážkou revolučnému víťazstvu. Ba dokonca aj dnes, keď vďaka zradnej, kolaborantskej a herézami presiaknutej hierarchii je Cirkev v horšom stave ako kedykoľvek v dejinách a jej praktický dopad na chod sveta je mizerný až žiadny, stále predstavuje prekážku revolučnému non serviam. A hoci správy o revolučných víťazstvách sexuálnych pervertov, politických prostitútov, kultúrnych deviantov a mravných zdochlín prichádzajú zhusta a zo všetkých strán, Vodca revolúcie neprestajne burcuje svojich janičiarov proti troskám, ktoré boli kedysi mocnou baštou proti nemu a v ktorých nachádza útočisko už len hŕstka pravoverných vyhnancov. Revolúcia, ktorá začala slovami “Ukrižuj ho, ukrižuj” nikdy neumiera.
“S Katolíckou cirkvou nikdy nedokážete vybudovať slobodný národ.”  Poviete,  že táto veta je zaiste od Voltaira či Dantona, ktorí svojimi žlčovitými výpadmi ideologicky podložili “slobodné, rovné a bratské ” vyrovnanie sa s vládou temného katolíckeho stredoveku a krvou tých, čo sa dobrovoľne nechceli dať oslobodiť s pod krutého cirkevného jarma zrodili moderné Francúzsko. Chyba.

Táto veta je od francúzskeho ministra školstva, socialistu a slobodomurára Vincenta Peillona, ktorý má s veľradou hulákajúcou “Ukrižuj ho!” spoločné viac, ako len revolučné nadšenie. S týmto výrokom sa pochlapil v knihe, La Révolution française n'est pas terminée (Francúzska revolúcia sa ešte neskončila.), v roku 2008. Podľa Peillona sa revolúcia uskutočnila hlavne materiálnej sfére. Musí sa ale preniesť do duše. Doposiaľ sa revolúcia viedla politicky, ale nie morálne a spirituálne a vo Francúzsku stále prežíva morálka a spiritualita Katolíckej cirkvi, ktorú je treba nahradiť. Hoci sa nestotožňujem s tvrdením, že revolúcia prebehla len materiálne, ba ani nepovažujem Francúzsko za baštu katolíckej morálky a duchovnosti, najmä od posledného koncilu, ktorý preniesol otvorenú revolúciu na cirkevnú pôdu, je zrejmé že relikty francúzskeho katolicizmu špatia ministrovi výhľad na krásnu a slobodnú budúcnosť. A ako chce Cirkev nahradiť?

“Nemožno rovno prijať protestantizmus, ako sa stalo v iných demokraciách, je treba vytvoriť republikánske náboženstvo. Toto nové náboženstvo, ktoré musí sprevádzať materiálnu revolúciu, je sekularizmus, ktorý je tou pravou duchovnou revolúciou.”

Dejiny sa opakujú a na tomto mieste si spomínam na Robespierra, ktorý v blankytnom fraku tancoval v čele sprievodu na poctu bohyne rozumu. O pár mesiacov neskôr sa jeho hlava kotúľala na popravisku, tak nejako materiálne oddelená od zvyšku jeho tiež materiálne revolučného tela.
A ako chce Peillon túto spirituálnu revolúciu nastoliť?

“Revolúcia predpokladá, že sa zabudne na všetko čo ju predchádzalo. Preto ústrednú úlohu hrá škola, ktorá musí deti odtrhnúť od predrevolučného jarma a vychovať ich ako občanov. Je to akoby znovuzrodenie, transubstanciáca pôsobiaca skrze školu a pre školu, nová cirkev s novým klérom, novou liturgiou a na novo čítané tabule zákona.”

Už mi chýba iba revolučná prísaha na ústavu a vyhnanstvo či smrť pre každého, kto ju odmietne. Útok na deti a nastupujúcu generáciu je naozaj skvelý ťah o čom sa presviedčame stále viac. Už Engels požadoval odobratie detí rodičom a internátnu výchovu v duchu socialistických nezmyslov. Internátnu a štátom dirigovanú výchovu s úspechom zavádzal aj významný nemecký sociálny demokrat prvej polovice 20. storočia, ktorého meno sa len preto že prehral vojnu dnes neoddá vyslovovať nahlas. Minister však nie je len teoretik. Predložil zákon o “zavedení republikánskeho školstva”, ktorý v článku 31 požaduje zaistenie podmienok pre rodovo rovné vzdelávanie na základných školách. Parlament ale túto pasáž v poslednej chvíli zmenil. Peillonov cieľ bolo vykorenenie rozdielnosti medzi pohlaviami. Uspel však so zavedením hodín  “sekulárnej morálky” do povinného vzdelávania.  Peillon by rád, aby štát prebral práva rodičov a urobil zo seba autoritatívneho učiteľa národa, presne v duchu Engelsovej požiadavky. To ostatne je snom každého moderného diktátora zaštiťujúceho sa demokraciou a slobodou - vychovať si kastu poslušných, výkonných a nič sa nepýtajúcich poddaných, úprimne veriacich vo svoju slobodu a rovnosť. Humanitou nafetovaní milovníci liberálnych vymožeností, konzumenti popkultúrneho svinstva opantaní utkvelou predstavou, že emancipovane riadia svoje životy len podľa svojej vlastnej vôle. Niečo podobné sme zažívali za vlády robotníckej triedy a zdá sa, že osvedčená metóda sa nestratí a po aktualizácii sloganov a hesiel sa dá použiť s úspechom aj v takzvanej liberálnej demokracii, ktorá samozrejme nemá s útlakom a neslobodu nič spoločné. Dokonca aj triedny nepriateľ je ten istý - Cirkev. Peillon zúri ako novozvolený predseda revolučného tribunálu rúcajúci rousseauské okovy, pútajúce slobodných mužov. Avšak podľa najlepších pravidiel orwellovského newspeaku, práve Peillonova sloboda bude tým najväčším otroctvom.



Vincent Peillon, sa narodil  v roku 1960, člen socialistickej strany a slobodmurár. Jeho matka je  z alsaskej rabínskej rodiny Blumov, jeho starý otec bol Leon Blum. Jeho strýko Etienne-Emile Baulieu (v skutočnosti Etienne Blum) je jeden z vynálezcov abortívnej tabletky RU486. Jeho otec Gilles bol bankár a komunista. Bol raditeľom the Banque Commerciale pour l'Europe du Nord nazývanej Banque des Soviets, pretože vykonávala transkacie pre ZSSR. Peillon je vo vedení socialistickej strany od roku 1994. V rokoch 1997-2000 bol členom Národného zhromaždenia, v rokoch 2004-2012 poslancom Europarlamentu a od roku 2012 francúzskym ministrom školstva. V roku 2010 vydal knihy Une religion pour la République. Laïque Ferdinand Buisson de la foi – Náboženstvo pre republiku, sekulárna viera Ferdinanda Buissona. Je ženatý novinárkou židovského pôvodu Nathalie Bensahel.