streda 3. júla 2013

Dejiny sa opakujú


Typickým znakom všetkých revolucionárov, mimochodom znakom nutným a nenahraditeľným, je univerzálna nenávisť ku katolíckej viere a Katolíckej cirkvi. Bez tejto cielenej nenávisti to skrátka nejde. Revolúcia ako taká, je vzbura proti Bohom ustanovenému rádu, ktorého viditeľnou predstaviteľkou je Katolícka cirkev. Tá vždy bola, je a bude jedinou prekážkou revolučnému víťazstvu. Ba dokonca aj dnes, keď vďaka zradnej, kolaborantskej a herézami presiaknutej hierarchii je Cirkev v horšom stave ako kedykoľvek v dejinách a jej praktický dopad na chod sveta je mizerný až žiadny, stále predstavuje prekážku revolučnému non serviam. A hoci správy o revolučných víťazstvách sexuálnych pervertov, politických prostitútov, kultúrnych deviantov a mravných zdochlín prichádzajú zhusta a zo všetkých strán, Vodca revolúcie neprestajne burcuje svojich janičiarov proti troskám, ktoré boli kedysi mocnou baštou proti nemu a v ktorých nachádza útočisko už len hŕstka pravoverných vyhnancov. Revolúcia, ktorá začala slovami “Ukrižuj ho, ukrižuj” nikdy neumiera.
“S Katolíckou cirkvou nikdy nedokážete vybudovať slobodný národ.”  Poviete,  že táto veta je zaiste od Voltaira či Dantona, ktorí svojimi žlčovitými výpadmi ideologicky podložili “slobodné, rovné a bratské ” vyrovnanie sa s vládou temného katolíckeho stredoveku a krvou tých, čo sa dobrovoľne nechceli dať oslobodiť s pod krutého cirkevného jarma zrodili moderné Francúzsko. Chyba.

Táto veta je od francúzskeho ministra školstva, socialistu a slobodomurára Vincenta Peillona, ktorý má s veľradou hulákajúcou “Ukrižuj ho!” spoločné viac, ako len revolučné nadšenie. S týmto výrokom sa pochlapil v knihe, La Révolution française n'est pas terminée (Francúzska revolúcia sa ešte neskončila.), v roku 2008. Podľa Peillona sa revolúcia uskutočnila hlavne materiálnej sfére. Musí sa ale preniesť do duše. Doposiaľ sa revolúcia viedla politicky, ale nie morálne a spirituálne a vo Francúzsku stále prežíva morálka a spiritualita Katolíckej cirkvi, ktorú je treba nahradiť. Hoci sa nestotožňujem s tvrdením, že revolúcia prebehla len materiálne, ba ani nepovažujem Francúzsko za baštu katolíckej morálky a duchovnosti, najmä od posledného koncilu, ktorý preniesol otvorenú revolúciu na cirkevnú pôdu, je zrejmé že relikty francúzskeho katolicizmu špatia ministrovi výhľad na krásnu a slobodnú budúcnosť. A ako chce Cirkev nahradiť?

“Nemožno rovno prijať protestantizmus, ako sa stalo v iných demokraciách, je treba vytvoriť republikánske náboženstvo. Toto nové náboženstvo, ktoré musí sprevádzať materiálnu revolúciu, je sekularizmus, ktorý je tou pravou duchovnou revolúciou.”

Dejiny sa opakujú a na tomto mieste si spomínam na Robespierra, ktorý v blankytnom fraku tancoval v čele sprievodu na poctu bohyne rozumu. O pár mesiacov neskôr sa jeho hlava kotúľala na popravisku, tak nejako materiálne oddelená od zvyšku jeho tiež materiálne revolučného tela.
A ako chce Peillon túto spirituálnu revolúciu nastoliť?

“Revolúcia predpokladá, že sa zabudne na všetko čo ju predchádzalo. Preto ústrednú úlohu hrá škola, ktorá musí deti odtrhnúť od predrevolučného jarma a vychovať ich ako občanov. Je to akoby znovuzrodenie, transubstanciáca pôsobiaca skrze školu a pre školu, nová cirkev s novým klérom, novou liturgiou a na novo čítané tabule zákona.”

Už mi chýba iba revolučná prísaha na ústavu a vyhnanstvo či smrť pre každého, kto ju odmietne. Útok na deti a nastupujúcu generáciu je naozaj skvelý ťah o čom sa presviedčame stále viac. Už Engels požadoval odobratie detí rodičom a internátnu výchovu v duchu socialistických nezmyslov. Internátnu a štátom dirigovanú výchovu s úspechom zavádzal aj významný nemecký sociálny demokrat prvej polovice 20. storočia, ktorého meno sa len preto že prehral vojnu dnes neoddá vyslovovať nahlas. Minister však nie je len teoretik. Predložil zákon o “zavedení republikánskeho školstva”, ktorý v článku 31 požaduje zaistenie podmienok pre rodovo rovné vzdelávanie na základných školách. Parlament ale túto pasáž v poslednej chvíli zmenil. Peillonov cieľ bolo vykorenenie rozdielnosti medzi pohlaviami. Uspel však so zavedením hodín  “sekulárnej morálky” do povinného vzdelávania.  Peillon by rád, aby štát prebral práva rodičov a urobil zo seba autoritatívneho učiteľa národa, presne v duchu Engelsovej požiadavky. To ostatne je snom každého moderného diktátora zaštiťujúceho sa demokraciou a slobodou - vychovať si kastu poslušných, výkonných a nič sa nepýtajúcich poddaných, úprimne veriacich vo svoju slobodu a rovnosť. Humanitou nafetovaní milovníci liberálnych vymožeností, konzumenti popkultúrneho svinstva opantaní utkvelou predstavou, že emancipovane riadia svoje životy len podľa svojej vlastnej vôle. Niečo podobné sme zažívali za vlády robotníckej triedy a zdá sa, že osvedčená metóda sa nestratí a po aktualizácii sloganov a hesiel sa dá použiť s úspechom aj v takzvanej liberálnej demokracii, ktorá samozrejme nemá s útlakom a neslobodu nič spoločné. Dokonca aj triedny nepriateľ je ten istý - Cirkev. Peillon zúri ako novozvolený predseda revolučného tribunálu rúcajúci rousseauské okovy, pútajúce slobodných mužov. Avšak podľa najlepších pravidiel orwellovského newspeaku, práve Peillonova sloboda bude tým najväčším otroctvom.



Vincent Peillon, sa narodil  v roku 1960, člen socialistickej strany a slobodmurár. Jeho matka je  z alsaskej rabínskej rodiny Blumov, jeho starý otec bol Leon Blum. Jeho strýko Etienne-Emile Baulieu (v skutočnosti Etienne Blum) je jeden z vynálezcov abortívnej tabletky RU486. Jeho otec Gilles bol bankár a komunista. Bol raditeľom the Banque Commerciale pour l'Europe du Nord nazývanej Banque des Soviets, pretože vykonávala transkacie pre ZSSR. Peillon je vo vedení socialistickej strany od roku 1994. V rokoch 1997-2000 bol členom Národného zhromaždenia, v rokoch 2004-2012 poslancom Europarlamentu a od roku 2012 francúzskym ministrom školstva. V roku 2010 vydal knihy Une religion pour la République. Laïque Ferdinand Buisson de la foi – Náboženstvo pre republiku, sekulárna viera Ferdinanda Buissona. Je ženatý novinárkou židovského pôvodu Nathalie Bensahel.



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára