piatok 27. septembra 2013

Alcazar

Christopher Check

Ak Američania (alebo Európania, pozn. prekl.) o španielskej občianskej vojne niečo vedia, je to len skrze propagandistický Hemingwayov román Komu zvonia do hrobu, alebo skrze Picasovu chaotickú (a priznajme že aj odpudivú) Guernicu. Teda vedia asi toto: utláčaná robotnícka trieda, sama seba zovúca republikáni, povstala proti tyranskej aristokracii spriahnutej s Rímskokatolíckou cirkvou. Ľudová revolúcia bola brutálne potlačená fašistickým vojenským diktátorom, menom Francisco Franco, ktorý bol len bábkou nemeckého nacistického režimu. Celé to bolo len skúška pre nastupujúcu nacistickú tyraniu. Desaťročia po vojne vládol diktátor krajine oceľovou päsťou, ohrozoval životy občanov a potláčal individuálne slobody.

PRAVDA o španielskej vojne však je, že išlo o mimoriadne diabolský teror, ktorý zachvátil Španielsko a viedol vojnu proti Rímskokatolíckej cirkvi a jej veriacim. Bolo to obdobie najväčšieho masakru kléru od Francúzskej revolúcie, ktorú svojim rozsahom dokonca prekonal. Bola to vojna o oslobodenia Španielska od Cirkvi a o jeho zotročenie marxistickou krutovládou. Obrancovia tradície, poriadku a kresťanstva vojnu nakoniec vyhrali a v nasledujúcich dekádach sa krajina tešila prosperite, vitalite a kultúrnemu rozkvetu, o ktorom Hugh Thomas (nebol to žiadny katolícky propagandista) povedal: “Katolícka cirkev prenikala každou stránkou španielskej kultúry.”

Vojna bola tiež príležitosťou pre veľké skutky katolíckeho heroizmu a každého 27. septembra si pripomíname jeden z nich a ctíme si hrdinov, ktorí ho vykonali. Je to výročie obliehania toledského Alcazaru.

Kastílskej šírej rovine dominuje prastaré mesto Toledo, ktoré leží 40 km od Madridu. V najvyššom bode mesta stojí pevnosť Alcazar, ktorú postavil rímsky a nemecký cisár Karol V. a ktorá od roku 1887 hostila vojenskú akadémiu. V júli 1936, pod vedením generála Franca povstali nacionalisti, spolu s katolíkmi a tradicionalistami proti surovej marxistickej vláde. V okamihu povstania bola väčšina kadetov Alcazaru na prázdninách a v pevnosti zostal len personál pod velením už zostarnutého plukovníka Jose Moscarda. Moscardó bol zbožný katolík a vynikajúci dôstojník, ale nie dosť dôležitý, aby o povstaní vopred vedel. Keď v rozhlase počul správy o Francovej invázií, odcestoval ihneď do Madridu, aby sa tam poradil s dôveryhodnými dôstojníkmi. Keď mu odhalili plány prevratu, bez váhania sa pridal a ponáhľal sa späť do Toleda, aby zaistil neďalekú fabriku na muníciu pre národné sily. Jeho rýchly, rozhodný a uvážlivý zásah mal už čoskoro priniesť svoje plody. Spolu so skupinou toledských dôstojníkov sa 19. júla zúčastnil v Alcazare omše, poslednej na nasledujúcich 54 dní. Madridské ministerstvo vojny Moscarda kontaktovalo a prikázalo mu vydať všetky zbrane z alcazarskej zbrojnice. Aby získal čas, vyžiadal si rozkaz písomne. Členovia toledskej národnej gardy a ich rodiny prúdili z mesta do pevnosti, kde hľadali útočisko, takže sa za kratký čas v pevnosti zozbieralo asi 1100 mužov, prisahajúcich vernosť Španielsku a Cirkvi a spolu s nimi asi 700 žien a detí. Z blízkej továrne na náboje prišiel konvoj so 700 000 dávkami streliva. Presne včas. Keď sa prázdne autá vracali doručiac poslednú várku munície, pevnosť obkľúčil republikánsky generál Jose Riquelme v čele troch tisícok mužov a požadoval je vydanie. Nikto z katolíckych obrancov ponuku opustiť Alcazar nevyužil.
Moscardó Riqulememu odkázal: “Pretože milujem Španielsko a dôverujem generálovi Francovi, nevzdám sa. Okrem toho, by bolo nečestné vydať zbrane gentlemanov marxistickej zberbe!” Svojim ľuďom Moscardó vysvetlil, že Franco už je na ceste a z juhu sa náhli obliehaným na pomoc. Mali dostatočné zásoby jedla a vody a vďaka jeho bystrému úsudku aj dosť munície. Jediné čo nemali bol kňaz. V priebehu pár týžňov sa počet obliehajúcich zdvihol na 15000. Na pevnosť neprestajne útočilo delostrelectvo a guľometná paľba zasypávala nádvorie, ale obrancovia za štyri metre hrubými múrmi kládli rozhodný odpor. 

Komunistická milícia sa usilovala zastrašiť obrancov neprestajným chŕlením blasfémií a ohrozovaním ich rodín, ktoré zostali v meste. Niekoľko republikánskych vojakov privlieklo z toledskej katedrály drahocennú sochu Nášho Pána a začali ju rúbať sekerami. Potom rozložili vatru a sochu hodili na oheň. Ostrostrelci z pevnosti však lotrov jedného po druhom postrieľali, takže ich telá popadali do ohňa a zhoreli spolu so sochou, ktorú chceli znesvätiť. Komunistické komadno sa pomstilo s diabolskou zúrivosťou a svoju zlosť si vyliali na katedrále.  Zničili Bibliu, ktorá patrila Svätému Ľudovítovi a kruto utýrali 105 kňazov a rehoľníkov z Toleda a Madridu. Narýchlo zostavené komisie, po stalinskom vzore zvané checas, zatýkali civilistov a zastrašovali ich pri výsluchoch.
Ráno, vo štvrtok 23. júla získali skutočný poklad. Zajali  Luisa, syna plukovníka Moscarda. Veliteľ toledskej checy, právnik Candido Cabello, vycítil šancu získať pevnosť. O desiatej telefonoval Moscardóvi,  predstavil sa a povedal:”Si zodpovedný za všetky zločiny a všetko, čo sa deje v Tolede. Dávam ti desať minút, aby si vydal Alcazar. Ak nevydáš, zatrelím tvojho syna, ktorý tu pri mne stojí.”
“Verím ti,”  odpovedal pokojne Moscardó.
“A aby si videl, že je to pravda,” pokračoval Cabello, “nech sa s tebou porozpráva.” A dal Luisovi telefón.
“Otec?”
“Čo sa deje chlapče?”
“Nič zvláštne,” povedal Luis.  “Hovoria, že ma zastrelia, ak sa Alcazar nevzdá. Ale neboj sa o mňa.”
“Ak je to tak,” odvetil Moscardó, “poruč dušu Bohu, zvolaj Viva España! a zomri ako hrdina.  Zbohom synak, bozkávam ťa.”
“Zbohom otec, aj ja ťa bozkávam.”

Keď bol Cabello opäť na telefóne, Moscardó povedal: “môžeš na tých desať minút zabudnúť. Alcazar sa nikdy nevzdá!” Cabello tresol slúchadlom. Otočil s k republikánskej milícií a povedal, “Robte s ním čo chcete.” Luisa Moscarda odviedli von. V pevnosti stáli dôstojníci v nemom údive, neschopní utešiť svojho statočného vodcu. Luisa Moscarda zabili, ale až o mesiac neskôr. Obliehanie pokračovalo, republikánski vojaci kopali pod hradom tunely a plnili ich dynamitom, aby  mohli vyhodiť múry do vzduchu náložami. Bývalý Moscardóv kolega z akadémie, ktorý teraz stál na komunistickej strane, dostal pokyn presvedčiť ho, aby vydal Alcazar. Zaviazali mu oči a priviedli ho až do veliteľovej pracovne. Major Vincete Rojo s obdivom hľadel na svojho bývalého veliteľa, ktorého katolícke srdce zostalo pevné a neochvejné. “Môžem pre vás niečo urobiť? “ spýtal sa nakoniec. “Pošlite nám kňaza, nič iné od vás nechceme.”

Kňaz, ktorého poslali bol toho druhu, ktorý dnes nazývame “progresivista.” Kanonik Enrique Vasquez Camarasa žil s komunistami v mieri a tešil sa ich ochrane. Vymenil si s komunistami v prvej línií pozdrav zdvihnutou zovretou päsťou, kráčal do Alcazaru so špeciálnou úlohou. Presvedčiť obliehaných, aby sa vzdali. “Požiadali sme o Vás otče, aby ste nás vyspovedali a odslúžili nám obetu svätej omše,” povedal mu Moscardó.  Ten však obrancov v kázni prísne pokarhal. Obliehaným sa povážlivo stenšili zásoby, museli zjesť kone a živili sa už len jačmennou kašou. Dve tehotné ženy, ktoré sa uchýlili do pevnosti, priviedli na svet deti. Všetky ženy z pevnosti však kňazovi rozhodne povedali, že neodídu a radšej padnú po boku svojich mužov. Po udelení generálneho rozhrešenia a distribúcii svätého príjmania sa otec Camarasa ticho vyparil.

Republikáni nakoniec odpálili niekoľko ton dynamitu a vyvrátili tak pevnostný múr. Tesne pred tým, ako zavelili útok, presne o jedenástej hodine trubač z Alcazaru, pätnásťročný chlapec, signalizoval príchod Francovej armády. Franco oslobodil obliehaných 27. septembra 1936, krvavý bratrovražedný boj však pokračoval ešte tri roky.

Španielska občianska vojna nebola ničím iným, ako dokorán otvorenými pekelnými bránami. 7000 kňazov a rehoľníkov, vrátane 13 biskupov, tisícky laikov, mužov i žien, ktorých presný počet nikdy nespoznáme, bolo neľudsky umučených, mnoho z nich popri tom, ako sa za svojich vrahov modlilo. Zhruba 1000 z nich už bolo blahorečených. Kiež by krv týchto mučeníkov zasiala nové semeno Cirkvi v Španielsku. A kiež hrdinskí obrancovia Alcazaru, ktorí dnes určite oslavujú svoje víťazstvo pred Večným trónom, orodujú za vojakov bojujúcej Cirkvi tu na zemi.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára