sobota 9. novembra 2013

De Regno - Kapitola 4

Najhoršia vláda je vláda tyrana

sv. Tomáš Akvinský
  
[21] Pretože vláda kráľa je najlepšia, vláda tyrana je tá najhoršia.
           
[22] Demokracia je náprotivok politey, pretože obe sú to vlády mnohých, ako bolo povedané vyššie. Oligarchia je opozitum aristokracie, pretože obe sú to vlády niekoľkých ľudí a kráľovstvo je teda opozitum tyranie, pretože sú to vlády vykonávané len jedným mužom. Vyššie sme ukázali, že monarchia je najlepšia forma vlády. Ak teda “opakom najlepšieho je najhoršie” potom tyrania je najhoršou formou vlády.

[23] Zjednotená sila oveľa efektívnejšie dosahuje svoj účinok ako sila roztrieštená a rozdelená. Viacerí ľudia dokážu ťahať náklad, ktorý by neutiahli, ak by každý ťahal len sám. Sila, alebo moc, ktorá koná dobro, je tým užitočnejšia, čím viac je jednotná, pretože tak koná dobro oveľa efektívnejšie. Rovnako aj sila konajúca zlo je škodlivejšia, keď je jednotná, ako keď je rozdelená. Moc jednotlivca, ktorý vládne nespravodlivo neusiluje o dobro mnohých, ale škodí im tým, že sa zameriava na dobro vládcu. Z dôvodu, že vládnuca moc je jedna a nerozdelená, je pri spravodlivej vláde monarchia lepšia ako aristokracia a aristokracia lepšia ako politea. Pri nespravodlivej vláde, je zasa z toho istého dôvodu, teda že vládna moc je jednotnejšia, tyrania horšia ako oligarchia a oligarchia horšia ako demokracia.

[24] Vláda sa stáva nespravodlivou vtedy, keď vladár neusiluje o dobro spoločné, ale len o dobro vlastné. Čím sa od spoločného dobra viac vzďaľuje, tým nespravodlivejšia jeho vláda je. Oligarchia, ktorá usiluje o zvýhodnenie malej skupinky je teda od spoločného dobra ďalej, ako demokracia, ktorá usiluje o prospech mnohých. A ešte vzdialenejšia je od spoločného dobra tyrania, ktorá usiluje o prospech jediného človeka. Veľký počet je k celku bližšie, ako malý počet, malý počet je k celku bližšie, ako len jeden.

[25] Rovnaký záver platí aj keď uvažujeme o riadení Božej Prozreteľnosti, ktorá všetko disponuje tým najlepším spôsobom. Vo všetkých veciach dobro pochádza z dokonalej príčiny, t.j. z úplnosti podmienok priaznivých ku vzniku účinku, zatiaľ čo zlo pochádza z akéhokoľvek čiastkového defektu. Telo je krásne len vtedy, ak sú všetky jeho údy vhodne disponované. Nepeknosť pochádza už z jedného nenáležite disponovaného údu. Nepeknosť teda pochádza rozličnými spôsobmi z rozličných príčin, krása však len z jednej, dokonalej príčiny. Tak je to so všetkými dobrými i zlými vecami, ako by Boh zariadil aby dobro, pochádzajúce len z jednej príčiny bolo mocnejšie a zlo pochádzajúce z mnohých príčin bolo slabšie. Preto je vhodné, aby spravodlivá vláda bola silnejšia tým, že vládne len jeden. Ak sa však vláda odchýli od spravodlivosti, je preto lepšie, aby vládli mnohí a tak svoju vládu vzájomnými spormi oslabili. Preto je medzi nespravodlivými vládami demokracia najtolerovateľnejšia, tyrania zasa najhoršia.

[26] Rovnaký záver je tiež zrejmý, ak uvažujeme o zle, ktoré tyrani spôsobujú. Pretože tyran, pohŕdajúc spoločným dobrom, sa stará len o svoje vlastné záujmy, utláča svojich poddaných rozličnými spôsobmi, podľa toho, ako jeho samého zmietajú rozličné túžby a snahy získať niektoré dobrá. Ak je niekto uchvátený vášňou žiadostivosti, uchvacuje dobrá svojim poddaným. Preto Šalamún hovorí [Prísl. 29:4]:  “Spravodlivý kráľ buduje krajinu, chamtivec ju ničí.” Ak niekom vládne hnev, pre maličkosti prelieva krv a preto Ezechiel hovorí: “Kniežatá uprostred nej sú ako hladní vlci túžiaci prelievať krv.” Takej vláde sa treba vyhýbať, ako nás Mudrc napomína [Sirach 9:13]: ”Nepribližuj sa k mužovi, čo má moc zabíjať”, pretože on nezabíja kvôli spravodlivosti, ale len zo svojej vlastnej vôle. Preto niet bezpečia. Bez spravodlivosti je všetko neisté. Nikto nemôže naisto povedať: „Toto je takto“, keď to závisí na vôli, nevhovoriac už o rozmaroch, niekoho iného. Tyrani však neutláčajú poddaných len vo veciach hmotných, ale berú im aj duchovné dobro. Bránia svojim poddaným v každom pokroku, pretože každú výnimočnosť u svojich poddaných chápu ako ohrozenie ich vlastnej, zlej vlády. Tyrani podozrievajú dobrých viac ako zlých a statočnosť iných je pre nich vždy spojená s nebezpečenstvom.

[27] Preto sa spomínaní tyrani usilujú svojim poddaným znemožniť rásť v chrabrosti a odvahe, aby sa nepokúsili odobrať im ich nespravodlivú vládu. Dohliadajú tiež na to, aby medzi poddanými neboli priateľské vzťahy, aby za žiadnu cenu neboli spolu zadobre, pretože kým si navzájom nedôverujú, nebude proti ich vláde možné žiadne sprisahanie. Zasievajú medzi ľud rozkol, podporujú každý, ktorý sa objaví a zakazujú všetko, čo podporuje spoločenstvo a spoluprácu medzi ľuďmi, ako manželstvo, spoločnosť pri stole a všetko, čo by mohlo ľudí zblížiť a vypestovať medzi nimi dôveru. Ešte viac bránia svojim poddaným aby zbohatli a stali sa vplyvnými, pretože ich vidia rovnako zločinných, ako sú sami. Boja sa ich bohatstva a moci iných, pretože poddaní by sa mohli stať pre nich nebezpečnými, rovnako ako tyrani sami mocou a bohatstvom utláčajúci iných. Preto Jóbova kniha o tyranovi hovorí [15:21]: “V ušiach mu znejú desivé hlasy, čaká záhubu v čase pokoja (teda keď sa ho nikto nesnaží ohroziť).”
           
[28] Keď vládca, ktorý by mal vo svojich poddaných vzbudzovať cnosť, na cnosť u svojich poddaných  bezbožne žiarli a potláča ju, ako len môže, potom za vlády takého tyrana možno nájsť len málo cnostných mužov. Podľa Aristotela [Eth. III, 11: 1116a 20], statočných ľudí možno nájsť len tam, kde sú statoční ľudia v úcte. Cicero hovorí [Tuscul. Disp. I, 2, 4]: “Tí, ktorými všetci pohŕdajú, sú skľúčení a len málo prospievajú.” Je tiež prirodzené, že ľudia vychovaní v strachu zostanú malomyseľnými a bojazlivými, ak majú čeliť namáhavej a mužnej úlohe. Skúsenosť v krajinách, ktoré dlhú dobu spravovali tyrani, o to svedčí. Aj Apoštol Kolosanom odkazuje: “Otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli.”

[29] Uvažujúc o zlých dôsledkoch tyranie, kráľ Šalamún hovorí [Prís 28:12]: “Keď sa však bezbožní dostávajú k moci, ľudia hynú”, pretože vystavení zločinnosti tyranov, poddaní opúšťajú dokonalosť cnosti. A inde hovorí [Prís 29:2]: “Keď sa násilníci zmocnia vlády, národ narieka.“ A zasa na inom mieste [Prís 28:28]: “Keď sa násilníci dostávajú navrch, treba sa skryť človeku”, aby unikol krutosti tyrana. Niet divu, že človek vládnuci bez rozumu, len žiadostivosťou svojej duše sa vôbec nelíši od šelmy.
[Prov 28:15]: “Revúci lev a medveď túlavý je nad úbohým ľudom bezbožný panovník.” Preto utekajú ľudia pred tyranmi, ako pred krutými šelmami a byť poddaným tyranovi je to isté, ako ľahnúť si pred zúriaceho dravca.


pokračovanie: Kapitola 5. Prečo sa poddaným kráľovská dôstojnosť javí ako nenávideniahodná.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára