pondelok 11. novembra 2013

De Regno - Kapitola 5

Prečo sa poddaným kráľovská hodnosť javí ako nenávideniahodná.

sv. Tomáš Akvinský

[30] Vďaka zločinnosti tyranov sa kráľovská hodnosť mnohým ľuďom javí ako nenávideniahodná, lebo monarchia, to jest vláda jedného, je formou aj najlepšej aj najhoršej vlády. Stáva sa, že ľudia, ktorí túžili po kráľovi, upadnú do krutovlády tyrana a tiež nemálo panovnikov vykonáva tyraniu pod pláštikom kráľovskej hodnosti.

[31] Jasný príklad nachádzame v Rímskej republike. Keď rímsky ľud už nemohol viac trpieť kráľovskú, alebo skôr tyranskú spupnosť, ustanovil si konzulov a iných úradníkov, aby mu vládli a spravovali ho. Zmenili kráľovstvo v aristokraciu. Sallustius hovorí [Bellum Catilinae VI, 7]: “Rímske mesto, keď získalo slobodu, v pozoruhodne krátkom čase neuveriteľne vzrástlo v moci a veľkosti.” Stáva sa, že ľudia pod vládou kráľa neusilujú veľmi o spoločné dobro, lebo si myslia, že to, čo za spoločné dobro považujú, takto udeľujú nie sebe, ale tomu, ktorého moci vidia spoločné dobro byť podriadené. Keď však vidia, že spoločné dobro nie je v moci jedného muža, pristupujú k nemu ako by bolo ich vlastné.

[32] Skúsenosť nás učí, že jedno mesto, spravované ročne sa meniacimi magistrátmi, dokáže niekedy vykonať viac, ako dve, či tri mestá spravované kráľmi a malé služby žiadané kráľmi sú znášané ťažšie, ako veľké bremená, uvalené na spoločnosť občanov.

O tom svedčia dejiny Rímskej republiky. Plebs bol verbovaný do armády a dostával odmenu za vojenskú službu. Keď štátna pokladňa nestačila, pre verejné účely sa použili súkromné majetky, dokonca v takom rozsahu, že ani senátori si neponechali pre seba kúsok zlata, okrem jedného prsteňa a jednej bully, ktoré boli odznakmi ich hodnosti.

[33] Na druhej strane, keď boli Rimania unavení neprestajnými rozbrojmi, ktoré nabrali rozmery občianskych vojen a keď sloboda, o ktorú tak veľmi stáli, im bola týmito vojnami vyrvaná z rúk, ocitli sa pod vládou imperátorov, ktorí sa spočiatku nevolali kráľmi, lebo titul kráľ Rimania nenávideli. Niektorí imperátori sa naozaj verne starali o spoločné dobro vskutku kráľovským spôsobom a ich úsilím sa štát vzmáhal a uchovával. Väčšina z nich ale bola voči svojim poddaným tyranmi, voči nepriateľom boli bezstarostní a nerozhodní a priviedli rímsky štát v ruiny.

[34] Podobne sa stalo aj so Židmi. Kým im panovali sudcovia, boli drásaní svojimi nepriateľmi, lebo každý robil len to „čo sa mu samému videlo dobré“ (1 Sam 3:18). Keď im však, na ich vlastné naliehanie, Boh dal kráľov, odchýlili sa od uctievania pravého Boha  a nakoniec bezbožnosť kráľov priviedla národ do zajatia.

[351] Nebezpečenstvo číha na oboch stranách. Alebo sa ľudia obávajú tyrana a tak premárnia príležitosť mať tú najlepšiu vládu, teda kráľa, alebo chcú kráľa a kráľovská moc se zmení v zločinnú tyraniu.


pokračovanie: Kapitola 6. Je menším zlom, keď sa monarchia zvráti v tyraniu, ako keď sa skorumpuje aristokracia.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára