piatok 15. novembra 2013

De Regno - Kapitola 7

Aké opatrenia treba urobiť, aby sa kráľ nestal tyranom.

sv. Tomáš Akvinský

[41] Pretože je treba uprednostňovať vládu jedného muža, ktorá je najlepšia a pretože sa môže stať, že sa táto vláda zvrhne v tyraniu, ktorá je najhoršia (ako bolo ukázané vyššie), teba starostlivo vypracovať systém, ktorý by uchránil ľud, ktorému kráľ vládne, pred pádom do rúk tyrana.

[42] Predovšetkým je nevyhnutné, aby muž, ktorý bol tými, ktorým to náleží, vyzdvihnutý ku kráľovskému úradu, bol takej povahy, že je nepravdepodobné, aby sa stal tyranom. Preto Daniel, porúčajúci sa vo veci ustanovenia kráľa do rúk Božej Prozreteľnosti hovorí [1 Sam 13:14]:” Pán si vyhľadal muža podľa svojho srdca a ustanovil ho za knieža nad svojím ľudom”. Keď už je kráľ ustanovený, treba tak usporiadať vládu v kráľovstve, aby nevznikla žiadna príležitosť pre tyraniu. Tiež je treba vymedziť jeho moc natoľko, aby nemohol k tyranii ľahko skĺznuť.

[43] Nakoniec je treba urobiť opatrenia pre prípad, že kráľ sa k tyranii zníži.

[44] Ak tyrania už nastala, ale nie je príliš krutá, je lepšie miernu ju tolerovať a nepodnikať proti tyranovi žiadne akcie, lebo by mohli priniesť trápenie a strasti horšie, ako je tyrania sama. Stáva sa, že tí, čo proti tyranovi vystúpia, ho nedokážu odstrániť a on sa potom o to zúrivejšie pomstí na svojich poddaných. Ak však ale dobrá šanca odstrániť tyrana jestvuje, často to prináša veľké sváry medzi poddanými a ľud sa rozdelí do rôznych frakcií, či už počas vzbury, alebo počas reorganizácie vlády, ktorá nasleduje po zvrhnutí tyrana. Niekedy sa stáva, že ten, kto organizuje revoltu ľudu proti tyranovi neskôr sám uchopí moc a sám sa stane tyranom. Potom v obave, aby mu ľud neurobil to isté, čo s jeho pomocou vykonal jeho predchodcovi, uvrhne poddaných do oveľa ťažšej poroby. To sa zvykne v tyraniách stávať, teda, že druhý tyran býva horší než jeho predchodca a namiesto odstránenia predchádzajúcich represálií, vymýšľa v zlobe svojho srdca nové spôsoby útlaku svojich poddaných.

Kedysi v Syrakúzach, v čase keď si všetci priali Dionýziovu smrť, sa istá stará žena nepretržite modlila za jeho bezpečnosť a aby ju vladár prežil. Keď sa o tom dozvedel, spýtal sa, prečo to robí. Odpovedala: ”Keď som bola dievča, mali sme krutého tyrana a túžila som, aby zomrel. Keď ho zabili, nahradil ho iný, ešte krutejší. Dychtila som dožiť sa konca jeho vlády a keď sa tak stalo, nastúpil tyran ešte horší a to si ty. Ak ťa odstránia, príde na tvoje miesto niekto horší.”

[45] Niektorí sú toho názoru, že ak je vyčíňanie tyrana už neznesiteľné, je prejavom cnosti, ak ho niekto zabije, pričom v záujme slobody mnohých sám podstúpi nebezpečenstvo smrti. Príklad vidíme v Starom zákone, kde Aod prehnal meč bruchom moabského kráľa Eglona, ktorý krutým otroctvom týral Židov, zabil ho a stal sa sudcom svojho ľudu. [Sudc. 3:14].

[46] Tento názor však nie je v zhode s učením apoštolov. Veď Peter nás napomína, aby sme s bázňou podriadili svojim pánom, nie len dobrým a miernym, ale aj zlým [1 Pet 2:18-19]: “ Veď je to milosť, keď niekto pre svoje svedomie pred Bohom znáša bolesti a nespravodlivo trpí.” Keď mnohí rímski cisári surovo prenasledovali kresťanov, tak sa veľké množstvá ľudí, z nobility i plebsu, obrátili na pravú vieru a boli oslávené za to, že trpezlivo prijali smrť pre Krista. Neodporovali, hoci boli ozbrojení, ako dokazuje príklad svätej thébskej légie. Aoda treba teda považovať skôr za toho, kto zabil nepriateľa, ako za toho, kto zabil panovníka, hoci aj kruto muiaceho jeho ľud. Preto v Starom zákone čítame, že tí, čo zabili Joasa, judského kráľa, ktorý odpadol od viery v Boha, boli pobití, ale ich deti ušetrené podľa príkazu zákona. (2 Sam 14:5-6).

[47] Ak by súkromnej osobe bolo dovolené len na základe vlastného úsudku zabiť panovníka, hoci aj tyrana, bolo by to nebezpečné pre poddaných i pre vládcov. A to preto, že bezbožníkom je vláda kráľa na ťarchu nie menej, ako vláda tyrana, veď Šalamún hovorí [Prís 20:26]: “Múdry kráľ rozdrví zločincov” a preto radi podstupujú toto nebezpečenstvo. Na základe neopodstatených zásahov súkromných osôb, strácajú poddaní dobrých kráľov častejšie, ako sa oslobodzujú od tyranov.

[48] Ukazuje sa teda, že podnikať kroky proti krutosti tyrana nie je úloha pre iniciatívnu skupinu súkromných osôb, ale úloha pre verejnú autoritu.

[49] Ak patrí k právam ľudu ustanoviť si kráľa, nie je nespravodlivé, ak kráľovi tento istý ľud obmedzí moc, alebo ho zosadí, ak sa stal tyranom a zneužíva svoju kráľovskú moc. V tomto prípade je neprípustné považovať ľud za neverný, i keby sa bol predtým definitívne podriadil kráľovi, pretože kráľ prvý sa zaslúžil o zrušenie zmluvy medzi ním a jeho poddanými, keď vykonával vládu spreneveriac sa úradu kráľa.
Aj Rimania, ktorí Traquinia Spupného prijali za svojho kráľa, vyhnali ho z mesta na základe tyranie, ktorú so svojimi synmi rozpútal a namiesto nich si ustanovili nižšiu moc, moc konzulskú. Rímsky senát neskôr zavraždil Domitiana, ktorý bol synom Vespasiana a bratom Títa, najmiernejších rímskych cisárov, keď začal vládnuť ako tyran a aj všetky jeho dekréty senát anuloval. A tak sa stalo, že dekrétom senátu bol apoštol Ján z vyhnanstva na Patmose povolaný späť do Efezu.

[50] Na druhej strane, ak náleží k právam vyššej moci ustanoviť pre nejaký ľud kráľa, treba od tejto moci požadovať aj liek proti zločinnosti tyrana. Keď Archeláos, ktorý nastúpil na judský trón na miesto svojho otca Herodesa, napodobňoval aj jeho zločiny, Židia sa sťažovali pred cisárom Augustom a ten ho ponížil a zbavil kráľovskej hodnosti a polovicu jeho kráľovstva rozdelil medzi jeho bratov. Keď to nepomohlo a neodradilo ho od tyranských manierov, tak ho neskôr cisár Tiberius poslal do vyhnanstva do Lugdunu, v Galii.

[51] Ak proti tyranovi nič nezmôže žiadna ľudská moc, treba sa utiekať k Bohu, Kráľovi všetkého, ktorý vždy pomôže v čase súženia. V jeho moci je obrátiť ukrutnosť tyranovho srdca v miernosť. Podľa Šalamúna [Prís 21:1]: “Sťa vodná struha je srdce kráľa v ruke Pánovej, vedie ho, kamkoľvek chce.” Pán zmiernil krutosť kráľa Assurea, ktorý chystal Židom smrť. On naplnil krutého Nabuchodonosora bázňou a urobil ho hlásateľom svojej moci: “Preto, ja Nabuchodonosor, chválim zvelebujem a oslavujem Kráľa nebies, pretože všetky jeho diela sú pravdivé a jeho cesty správne a On ponižuje tých, ktorí pyšne zmýšľajú. ” (Dan 4:34). Tých tyranov, ktorých považuje za nehodných obrátenia, dokáže odstrániť z cesty, alebo zničiť, podľa Mudrcových slov [Sir 10:17]: “Boh zrúcal prestoly pyšných vladárov a na ich miesto posadil pokorných.”
Bol to Pán, ktorý vidiac utrpenie svojho národa v Egypte a vyslyšiac ich volanie, hnal faraóna, tyrana Božieho ľudu aj s celým vojskom do mora. Bol to Pán, ktorý nielenže pre veľkú pýchu, zosadil z trónu už spomínaného Nabuchodonosora, ale vylúčil ho zo ľudskej spoločnosti a pripodobnil ho zvieraťu.
Jeho ruka nie je taká slabá, žeby nevládal vyslobodiť svoj ľud z moci tyranov. Skrze Izaiáša (14:3) sľúbil svojmu ľudu odpočinok od jeho námah a vyslobodenie z krutého otroctva. A skrze Ezechiela (34:10) povedal: “Vytrhnem svoje ovce z ich úst”, teda z pazúrov pastierov, čo pasú sami seba.

[52] Aby si ale ľud zaistil túto Božiu pomoc, musí sa strániť hriechu, lebo len z Božieho dopustenia sa zločinci dostávajú k vláde a stávajú sa tak trestom za hriechy, ako hovorí Pán skrze Ozeáša [13:11]: “Vo svojom hneve vám dám kráľa” a ako povedal v Jóbovi (34:30), že pre hriechy ľudu ustanoví im za vládcu pokrytca. Aby sa odstránila zhubná vláda tyrana, musí sa najskôr odstrániť hriech.

pokračovanie: Kapitola 8. Svetská sláva a pocta nie sú dostatočnou odmenou pre kráľa

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára