nedeľa 17. novembra 2013

De Regno - Kapitola 8

Svetské pocty a sláva nie sú pre kráľa primeranou odmenou.

sv. Tomáš Akvinský


[53] Povinnosťou kráľa je usilovať o dobro zvereného ľudu, ako sme ukázali vyššie a táto povinnosť by bola príliš veľkým bremenom, ak by z nej pre kráľa neplynula nejaká výhoda. Preto je potrebné uvažovať o tom, v čom spočíva primeraná odmena dobrého kráľa.

[54] Niektorí tvrdia, že v ničom inom, ako poctách a sláve. Cicero hovorí [De Republica V, 7, 9]: “Vládca mesta by sa mal živiť iba slávou,” a zdá sa, že to tvrdí aj Aristoteles v knihe o Etike [V, 10: 1134b 7]: “knieža, ktorému nestačia pocty a sláva sa stáva tyranom.” Srdce ženie každého človeka za tým, čo považuje za svoje dobro. Ak teda panovníka neuspokojuje sláva a česť, vyhľadáva rozkoše a bohatstvo a uchýli sa k drancovaniu a útlaku svojich poddaných.

[55] Z tohto názoru plynie veľa nepríjemných dôsledkov. Najprv, pre kráľov by bolo pridrahé, keby všetka ta námaha, všetky tie obavy, všetko čo musia podstúpiť, bolo odmenené vecou tak rýchlo podliehajúcou skaze. Medzi ľudskými záležitosťami je máločo menej trvanlivé ako česť a sláva, pretože záležia na povesti, ľudských postojoch, názoroch a pocitoch, a nie je v ľudskom živote nič nestálejšie. Preto prorok Izaiáš takúto slávu volá “poľnou trávou.”

[56] Okrem toho, túžba po svetskej sláve oberá dušu o jej veľkosť. Ten, kto hľadá obľúbenosť medzi ľuďmi, musí vo všetkom čo robí i hovorí slúžiť ich túžbam a tak, v snahe všetkým ulahodiť, stáva sa otrokom každého z nich. Preto Cicero v knihe o povinnostiach [De officiis, I, 20, 68] hovorí: “treba predchádzať nezriadenej túžbe po sláve, pretože tá berie duši slobodu o ktorú muži veľkého ducha usilujú zo všetkého najviac. Pre vladára, ktorý sa podujal robiť dobro, vskutku niet nič náležitejšie, ako veľkosť ducha. Preto je svetská sláva len biednou odmenou za kráľovo namáhanie.

[57] Zároveň je škodlivé aj pre ľud, ak panovníkom náleží ako odmena sláva, pretože je povinnosťou dobrého človeka nestarať sa o slávu, tak ako sa nemá starať ani o iné časné dobrá. Je známkou cnostnej a statočnej duše, ak s ohľadom na spravodlivosť pohŕda slávou rovnako, ako pohŕda životom. Ak sa niekedy stane tá zriedkavá vec, že človeku slávu prinieslo cnostné počínanie a že mimo cnosť o túto slávu vôbec nestál, tak potom, napriek jeho vlastnému pohŕdaniu slávou, stane sa ten muž slávnym. Tak hovorí Fabius: “Kto slávou pohŕda získa skutočnú slávu.” Sallustius o Catonovi hovorí [Bellum Catilinae 54, 6] : “Čím menej o slávu usiloval, tým viac sa mu jej dostávalo.”
I Kristovi učeníci “konajú ako služobníci Boží, v cti i potupe, v dobrej i zlej povesti.” (2 Kor 6:8). Sláva nie je vhodná odmena pre dobrého človeka, dobrý ľudia ju odmietajú. Ak by len ona jediná bola odmenou pre kráľov, potom by to znamenalo, že žiaden dobrý muž sa nepodujme vládnuť krajine, alebo ak tak urobí, zostane bez odmeny.

[58] Okrem toho, túžbu po sláve sprevádza veľké a nebezpečné zlo. Mnohých zviedla k tomu, aby dychtivo hľadali slávu vo vojne a vrhali seba i svoje vojská v záhubu a svoju krajinu uvrhli do rúk nepriateľa. Spomeňte na Torquata, rímskeho veliteľa. Nechal popraviť vlastného syna, ktorý sa nechal strhnúť mladíckou prchkosťou, prijal výzvu nepriateľa a v súboji ho porazil. Urobil
tak v rozpore s otcovým rozkazom. Torquatus chcel ukázať, že je nutné krotiť túžbu po svetskej sláve a zabrániť tomu, aby príklad jeho syna nezviedol mnohých a nespôsobil tak škody, ktoré by sláva zo zabitia nepriateľa nemohla vyvážiť [porovn. sv. Augustín, De civ. Dei, V, 18.]

[59] Túžba po sláve má aj ďalšiu necnosť a to je pokrytectvo. Pretože získať cnosti, ktorým jediným patrí česť a sláva, nie je ľahké a len málo ľudí ich získa, tak mnohí, čo túžia po sláve, cnosti iba predstierajú. Preto Sallustius hovorí [Bellum Catilinae 10, 5]: “Ambície doženú mnohých smrteľníkov k pokrytectvu. Jedno skrývajú v srdci, iné majú na jazyku a majú lepší výzor ako charakter.” Ale Spasiteľ nazval pokrytcami aj tých, ktorí konajú dobré skutky len preto aby boli videní. Tak ako, hrozí ľudu nebezpečenstvo, ak panovník ako odmenu vyhľadáva bohatstvo a pôžitky a stane sa lupičom a násilníkom, tak hrozí aj nebezpečenstvo, ak prahnúc po sláve stane sa  falošníkom a pokrytcom.

[60] Podľa toho, čo vyššie citovaní múdri muži povedali sa zdá, že pre slávu a pocty, ako odmenu pre vladára, sa nerozhodli preto, že ich považujú za hlavný cieľ vladárovho počínania, ale preto, že je znesiteľnejšie, ak panovník túži po sláve, ako keď prahne po peniazoch, alebo zmyslových pôžitkoch.

Toto zlo sprevádza cnosť, pretože sláva, po ktorej ľudia túžia, nie je nič iné, ako mienka iných, ktorí o nich dobre zmýšľajú. [sv. Augustín De civ. Dei V, 12]. Túžba po sláve má v sebe aj stopu cnosti, aspoň vtedy, ak usiluje o pochvalu od dobrých ľudí a snaží sa neznepáčiť sa im. Pretože len málo ľudí dosiahne skutočnú cnosť, zdá sa prijateľnejšie, ak je vláda zverená tomu, kto sa obáva odsúdenia iných a preto sa vyhýba zjavným zlám. Lebo človek, ktorý dychtí po sláve sa, alebo pričiní o súhlas iných správnou cestou, teda cnostnými skutkami, alebo sa aspoň o to usiluje podvodom a úskokom. Ale ak niekto, kto chce vládnuť, po sláve netúži, nebude sa ostýchať ľudí s dobrým úsudkom a otvorene a pôjde za tým, čo sa mu zaľúbi, aj cestou ničím nemaskovaných zločinov. V krutosti a žiadostivosti prevyšuje zvieratá, ako je možné vidieť na príklade cisára Nera, ktorý ako Augustín hovorí: “opovrhoval všetkým mužným, a pritom bol tak krutý, že ho nikto nepovažoval za zženštilého.” Toto všetko uviedol už Aristoteles v Etike [IV, 7:1124a 16], keď hovoril o veľkodušnom človeku: “Naozaj hľadá slávu a česť, ale nie ako niečo veľké, ktoré je mu dostatočnou odmenou za cnosť. Okrem toho nežiada od ľudí nič iné, lebo medzi všetkými pozemskými dobrami sa za najväčšie pokladá, keď iní ľudia svedčia o cnosti nejakého človeka.”

pokračovanie: Kapitola 9. Adekvátnu odmenu musí kráľ hľadať u Boha

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára