štvrtok 28. novembra 2013

De Regno - Kapitola 9

Adekvátnu odmenu musí kráľ hľadať u Boha
Sv. Tomáš Akvinský

[61] Keďže svetské pocty a ľudská sláva nie sú dostatočnou odmenou za kráľovo namáhanie, zostáva nám nájsť odmenu, ktorá je primeraná.

[62] Patrí sa, aby kráľ hľadal odmenu u Boha, rovnako ako sluha hľadá za svoju službu odmenu u svojho pána. Kráľ je vo svojej vláde nad ľudom vskutku božím sluhom, pretože Apoštol hovorí: "Všetka moc pochádza od Pána" (Rim 13:1) a boží sluha je "pomstiteľ, ktorý vykonáva hnev na tom, kto pácha zlo" (Rim 13:4). Aj v knihe múdrosti (6:5) sa o kráľoch hovorí, ako  o božích služobníkoch. Preto sa králi o odmenu za svoju službu musia hlásiť u Boha. Boh niekedy odmeňuje kráľovu službu časnými dobrami, ale takúto odmenu dostávajú i dobrí, i bezbožní králi. Preto Pán hovorí Ezechielovi (29:18) "babylonský kráľ Nabuchodonozor dal svojmu vojsku konať ťažkú službu proti Týru; ale od Týru sa jemu a jeho vojsku nedostalo mzdy za službu, ktorú mi konal." Konal tú službu, pre ktorú je moc "vykonávateľkou hnevu na tých, čo robia zlo", ako hovorí Apoštol.
Preto Pán hneď dodáva: "Hľa, babylonskému kráľovi Nabuchodonozorovi dám Egypt! Nech odnesie jeho bohatstvo, nech ho dôkladne vydrancuje a vyplieni, to bude mzda pre jeho vojsko." Teda, ak Boh vynahradí bezbožnému kráľovi, ktorý bojoval proti božím nepriateľom, hoci aj nemal v úmysle Bohu slúžiť, ale chcel len popustiť uzdu svojej nenávisti a žiadostivosti a odmení ho takými veľkými darmi, ako víťazstvo nad nepriateľmi, podrobenie kráľovstiev a bohatá korisť, čo potom Boh urobí pre kráľov, ktorí vládnu božiemu ľudu a potierajú božích nepriateľov na základe svätých pohnútok?
Sľúbil im nie pozemskú odmenu, ale večnú a v ničom inom ako v Sebe Samom. Peter hovorí o pastieroch ľudu (1 Pt 5:2,4): "Paste Božie stádo, ktoré je u vás;  A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy." O tomto venci Izaiáš hovorí (28:5): “V ten deň bude Pán zástupov krásnou korunou a ozdobným vencom zvyškom svojho ľudu.”

[63] To je tiež dokázane aj rozumom. Každý, kto užíva rozum, ma do duše vtlačené poznanie, že odmenou za cnnosť je šťastie. Cnosť, nech je akákoľvek, sa vysvetľuje ako to, čo robí jej držiteľa a jeho skutky dobrými. Okrem toho, každý usilovne pracuje, aby dosiahol to, čo je hlboko zakorenené v každej jeho túžbe, teda byť štastným. Nikto nie je schopný, neželať sám sebe šťastie. Je preto náležité, očakávať ako odmenu za cnosť to, čo robí človeka šťastným. Teda ak dobre pracovať je cnostný skutok a kráľova práca je dobre vládnuť nad poddanými, tak potom je jeho odmena to, čo ho urobí šťastným. Čo to je?  Šťastie je, ako hovoríme, konečné naplnenie našich túžob. Túžby však nemôžu ísť až do nekonečna, pretože potom by prirodzené túžby neboli nikdy naplnené, veď nekonečno nemožno dosiahnuť. Preto rozumová prirodzenosť túži po všeobecnom dobre, takom dobre, ktoré ju samo dokáže urobiť úplne šťastnou v takej miere, že už nezostane nič, po čom by ešte túžila. 

Šťastie sa volá dokonalým dobrom, pretože v sebe obsahuje všetko žiadúce. Ale nič pozemské takým dobrom nie je. Tí čo majú majetky, túžia mať viac, tí čo si užívajú rozkoše, túžia užívať ich viac a tak ďalej. A ak netúžia mať viac, túžia si zachovať tie, ktoré majú, alebo túžia, aby sa k jestvujúcim pridali nové. Medzi pozemskými vecami niet nič trvalé. Takže nič pozemské nedokáže uspokojiť túžbu a preto nič pozemské neurobí človeka šťastným. Z toho plynie, že nič pozemské nie je vhodnou odmenou pre kráľa. 

[64] Konečná dokonalosť a dokonalé dobro čohokoľvek, čo si človek vyberie, závisí na niečom vyššom, pretože aj hmotné veci sa stávajú lepšími, ak k nim pridáme niečo lepšie a horšími, ak k nim pridáme niečo horšie.
Ak sa striebo zmieša so zlatom, striebro sa stane cennejšie, ale ak sa zmieša s olovom, nazeráme na neho, ako na niečo nečisté.
Je zjavné, že všetky pozemské veci sú nižšie, ako ľudský rozum. Ale šťastie je poslednou dokonalosťou a dokonalým dobrom človeka, ktoré si všetci želajú dosiahnuť. Preto niet ničoho na zemi, čo by človeka urobilo šťastným a teda niet medzi pozemskými vecami nič, čo by bolo vhodnou odmenou kráľovi. Augustín hovorí "nevoláme kresťanské kniežatá šťastnými keď vládli dlho, alebo keď po pokojnej vláde prešlo kráľovstvo na ich synov, alebo pretože potlačili nepriateľov štátu, alebo pretože sa dokázali ubrániť, alebo premohli občanov, čo sa proti nim vzbúrili. Voláme ich šťastnými vtedy, ak vládli spravodlivo, najskor panovali svojim vášňam a až potom národom a nekonali z lásky k márnej sláve, ale z lásky k večnému šťastiu. Takí panovníci sú podľa nás šťastní."   

Ale ani tak nie medzi stvorenými vecami nič, čo by dokázalo človeka urobiť šťastnými a čo by sa dalo postaviť ako odmena pre kráľa. Túžba v každej veci tiahne k zdroju tejto veci, teda k príčine jej bytia. Príčinou bytia ľudskej duše je ale Boh, ktorý ju urobil na svoj obraz. Preto je to len sám Boh, ktorý dokáže ukojiť túžby človeka a urobiť ho šťastným. A to je vhodná odmena kráľa.

[65] Univerzálne dobro ľudský rozum skrze svoj intelekt poznáva a skrze svoju vôľu po ňom túži. A najvyššie dobro nemožno nájsť inde, len v Bohu. Preto niet ničoho, čo by človeka urobilo šťastným, vyplniac tak všetky jeho túžby. Len Boh, ktorý podľa žalmov (102:5): "tíši tvoje túžby dobrodeniami". Tu nachádza kráľ svoju odmenu. Preto Dávid hovorí: "Veď kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší. Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý. "
Boh dáva kráľom spásu, nie len časnú pomoc, ktorou chráni ľudí i zvery, ale spásu o ktorej ústami Izaiáša povedal (51:6) "moja spása je večná," teda spásu, ktorou človeka zachráni a postaví na roveň anjelom.

[66] Tak možno overiť, či odmena kráľa je sláva a česť. Aká svetská a krehká pocta sa dá prirovnať ku cti, ktorou je človek "občanom neba a príbuzným Boha " (Eph 2:19), pripočítaný medzi božích synov, obdarený dedičstvom nebeských vecí skrze Krista? Toto je pocta, o ktorej Dávid, čudujúc sa, hovorí (Ps 138:17): “Tvoji priatelia, ó Bože, sú nesmierne vyvýšení.” Aká iná sláva a ľudská chvála sa dá porovnať s touto, ktorá nie je vynášaná jazykmi lichotníkov a mylnými súdmi ľudí, ale je vydávaná našim najvnútornejším svedomím a potvrdená je samotným Bohom, ktorý sľúbil tým čo Ho vyznajú, že aj On ich vyzná božími  anjelmi v sláve Jeho Otca? Tí, čo hľadajú takúto slávu ju nájdu a získajú aj svetskú slávu, po ktorej netúžili. Šalamún si žiadal od Pána len múdrosť, ale dostal s ňou aj slávu a stal sa slávnejším nad iných kráľov.  

Pokračovanie - Kapitola 10. Aký stupeň nebeskej blaženosti môže kráľ získať.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára