štvrtok 5. decembra 2013

De Regno - Kapitola 10


Akú mieru nebeskej blaženosti môže kráľ dosiahnuť
sv. Tomáš Akvinský

[67] Teraz zostáva ďalej uvážiť či tí, ktorí vykonávajú kráľovský úrad náležite a chvályhodne, získajú väčší a významnejší podiel na nebeskej blaženosti.



[68] Ak je blaženosť odmenou za cnosť, potom väčšia blaženosť je odmenou za väčšiu cnosť. Je veľkou cnosťou, ak muž vie riadiť nie len seba, ale aj iných a čím viac ľudí dokáže riadiť, tým väčšia je jeho cnosť. Podobne je to aj s telesnou silou. Človek je považovaný za tým silnejšieho, čím viac nepriateľov premôže, alebo čím väčšie bremeno zdvine. Vačšia zdatnosť je potrebná  pre vedenie domácnosti ako pre vedenie samého seba a oveľa väčšia pre vládu nad mestom a štátom. Preto na vykonávanie kráľovského úradu je treba mať mimoriadnu cnosť a jej náleží mimoriadna odmena.

[69] Tí čo vládnu iným, sú chvályhodnejší ako tí, čo vykonávajú príkazy iných. To platí v oblasti všetkej vedy a umenia. V špekulatívnych vedách je ušľachtilejšie vyučovaním pravdu odovzdávať, ako od iných ju príjmať. I architektovi patrí väčšia česť a tiež aj mzda ako robotníkovi, ktorý len pracuje podľa jeho plánov. A v bitke si tiež generál víťazstvom získa  väčšiu slávu, ako vojak svojou chrabrosťou. Preto sa má vládca nad mnohými k cnostným skutkom, ktoré konajú jednotlivci tak, ako sa má učiteľ, architekt a generál. Ak kráľ vládne svojim poddaným dobre, potom si získa väčší podiel na nebeskej odmene, ako jeho poddaní, ktorí správne žijú pod jeho vládou.

[70] Okrem toho, ak cnosť sama robí ľudské skutky dobrými, potom čím väčšia cnosť, tým viac dobra človek vykoná. Dobro množstva ľudí je väčšie, ako dobro jedného. Preto je niekedy nutné strpieť zlo jednotlivca, ak to prispeje k dobru množstva. Napríklad popraviť zbojníka, ak to prinesie pokoj ostatným. Boh sám by neprivolil prítomnosti zla vo svete, ak by z neho neplynulo dobro pre úžitok a krásu vesmíru. K povinnosti kráľa náleží, horlivá starostlivosť o dobro mnohých. Preto mu, ak vládne dobre, náleží väčšia odmena, ako poddanému, ktorý sa spravuje jeho príkazmi.

[71] Pri bližšom pohľade to je ešte jasnejšie. Ak súkromná osoba pomôže biednemu, zmieri svár, zachráni ultáčaného, alebo prispeje inému akokoukoľvek radou či pomocou, potom ju ľudia chvália a Boh jej dobrý skutok odmení. O koľko viac ju budú ľudia chváliť a o koľko viac ju Boh odmení, ak zaistí že sa celá provincia prosperuje v mieri, ak zabráni násiliu, zachová spravodlivosť a svojimi zákonmi a nariadeniami určí, čo  majú ľudia robiť?

[72] Veľkosť kráľovskej cnosti sa tiež javí v tom, že kráľ je zvláštným spôsobom podobný Bohu, pretože vo svojom kráľovstve robí to, čo robí Boh vo svete. Preto sú v Exode (22:9) sudcovia volaní bohmi a Rimania svojich cisárov oslovovali Divus. Vec sa na Boha podobá tým viac, čím je Bohu príjemnejšia. Preto apoštol nalieha (Ef. 5:1) “Napodobňujte Boha ako milované deti”. Podľa Sirachovca (13:9) ale každý tvor miluje svoj obraz, lebo ako príčina nesie aj podobnosť svojho účinku. Z toho plynie, že dobrí králi Boha nadovšetko tešia a budú ním vysoko odmenení.

[73] Ak môžem použiť slová pápeža Gregora [Regula Pastoralis I, 9]: “Čo to znamená (pre kráľa) stanúť na vrchole moci ak nie ocitnúť sa uprostred duchovnej búrky? Keď je more pokojné, aj neskúseny dokáže kormidlovať, ale ak je more zmietané vetrom a rozbúrenými vlnami, aj skúsený námorník má obavu. Preto sa často stáva, že pri výkone vlády sa vytratí konanie dobrých skutkov, ktoré sa v pokojných časoch zachováva.” Ako Augustín hovorí  [De civ. Dei V, 24], pre panovníka je veľmi ťažké, “medzi toľkými lichotiacimi a pochlebujúcimi jazykmi a hlboko uklonenými podlízavcami, nenadúvať sa a pamätať, že je len človekom.” Sirachovec tiež hovorí (31:8,10): “Blahoslavený každý, kto sa zachová bez úhony a kto sa nezháňa po zlate, ani svoju nádej neskladá v peniazoch a poklade. Veď kto sa osvedčil a ukázal, že je dokonalý, tomu patrí večná sláva! Lebo mohol prestúpiť (zákon), ale ho neprestúpil, a mohol robiť zle, ale neurobil tak.“

Kto sa osvedčil v cnosti, ten sa ukázal byť verným a podľa Biasovho príslovia [Aristoteles, Eth. Nic. V, 3: 1130a 1]: “Muža preverí autorita.” Lebo veľa z tých, čo sa zdali cnostnými, kým boli len obyčajnými ľuďmi opustilo cnosť, ked dosiahli veľkú moc. Preto práve táto ťažkosť, ktorá bráni kráľom konať správane, im zaisťuje väčšiu odmenu - ak ju prekonajú. A ak kvôli vlastnej slabosti občas padnú, sú v očiach ľudí ľahšie ospravedlniteľní a jednodchušie získajú odpustenie od Pána, ak ako Augustín hovorí: (De civ. Dei, V, 24) neopomenú prinášať pravému Bohu obetu pokory, milosrdenctva a modlitby za svoje hriechy. Napríklad Pán povedal Elijášovi, o izraelskom kráľovi Achabovi, ktorý veľmi zhrešil: “Pretože sa predomnou pokoril, nevrhnem na jeho dni zlo.”

[74] To že kráľom náleží veľmi veľká odmena je dokázané nie len rozumom, ale potvrdenie ponúka aj Božia autorita. V Zachariášovom proroctve sa hovorí (12:8), že v blažených dňoch , keď Boh bude ochrancom obyvateľov Jeruzalema (je to vízia večného mieru), budú všetky domy ako dom Dávidov, pretože všetci budú kráľovať s Kristom, ako údy so svojou hlavou. Ale dom Dávidov bude ako dom Boží, pretože spravodlivou vládou konal Božie dielo medzi ľudom a jeho odmenou je priľnúť tesnejšie k Bohu. Toto si hmlisto uvedomovali aj pohania, keď panovníkov a vladárov nad svojimi štátmi transformovali na bohov.


Pokračovanie - Kapitola 11. Čo tyran nikdy nedosiahne
 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára