nedeľa, 17. februára 2013

Štefan Hríb a katolicizmus


Neexistencia relevantného poriadku v post-modernom svete odpadlého Okcidentu vedie okrem iného  často k veľmi mylným predstavám. Jednou z nich môže byť predstava, že novinárovi Štefanovi Hríbovi záleží na dobre katolicizmu, keďže sa ním stále zaoberá (vrátane jeho voči tradičnej kresťanskej kultúre rozkladného časopisu .týždeň). 

A z frekvencie, s ktorou sa témam, ktoré môžu taký mylný dojem vyvolávať venuje sa môže zdať, že ide o tvrdenie pravdivé (záujem o bp. Bezáka, pápeža Benedikta, p. Halík, etc. v jeho relácii a časopise). V skutočnosti však tomuto pokrstenému katolíkovi v žiadnom prípade blaho katolíckej Cirkvi (ktorú v konečnom dôsledku aj tak vidí len ako akúsi pokrivenú inštitúciu oproti jeho protestantskej viere) neleží na srdci. 

Hríbov skutočný záujem vyjadril napokon už v minulosti (jeho ideálom je "Tonko" Srholec) a bolo z neho zrejmé, že jeho predstava spočíva v opustení všetkého, čím katolícka Cirkev v minulosti bola. Aby sa protestantizovala do morku kostí a premenila sa v znôšku pastorov svojvoľne a bez ohľadu na dogmatiku, vierouku a tradíciu Cirkvi hlásajúcich čo im práve ich osobný "duch svätý" pošepkal, ako to robia práve takí kňazi ako p. Srholec, či p. Halík. 

Skutočný Hríbov záujem je úplne cielený na ničenie a rozbíjanie všetkého, čo je vnútorne katolícke a presahuje aj pôvodný program cirkevnému modernizmu jasné odsúdeného viacerými veľkými pápežmi konca 19. a začiatku 20.storočia. V tomto smere Hríb aj účelovo pôsobí a dáva preto priestor najrôznejším katolíckym liberálom. V časopise .týždeň však pritom dáva popri týchto "katolíckych"  exponentoch oveľa viac priestoru protikatolíckej kultúre, vrátane najrozličnejších liberálnych tém ako sú registrované partnerstvá sodomitov. Kognitívna dizonancia, ktorou trpí väčšina katolíckych konzumentov Hríbových "produktov" s tým nemá najmenší problém a veselo s chuťou a mastnými líčkami konzumuje protikatolícku propagandu a hladí si nafúknuté bruško. 

Keď permanentne nedospelí "veční mládežníci", rozprávali v Hríbovej .lampe štvrtok 16. februára snažili sa niečo demonštrovať o kríze "kresťanstva", či viery (tieto pojmy majú u nich veľmi nejasný význam), nevedeli sa prakticky vykoktať o čo im ide. Išlo pritom o "večných mládežníkov"  z najrozličnejších kresťanských (nie katolíckych, spoločenstvo čisto katolícke, kde nedostane svoj priestor brat homosexuál, brat protestant, ale brat ateista sa im bridí) zoskupení, kde je hlásanie názorov, ktoré boli v Cirkvi permanentne až  do druhej svetovej vojny nespochybniteľné, je tam prísne zakázané a tí, čo si to dovolia sú exkomunikovaní z hájemstva tolerancie a porozumenia. A  títo nevedeli nič jasné a zrozumiteľné k téme povedať mimo bežných liberálnych fráz, ktoré na Vás kričia pomaly už aj z toaletného papiera TESCO. Nevedeli, lebo títo už dávno stratili vieru svojich predkov. A preto sú ideálnym materiálom pre Štefana Hríba a jeho úmysly s katolicizmom.