piatok, 31. mája 2013

Kardinál Ottaviani a George Weigel

Peter Crenshaw

George Weigel, známy papalátor a neokatolícky autor prezentuje vo svojom poslednom stĺpčeku http://www.firstthings.com/onthesquare/2013/05/the-last-laugh-of-alfredo-ottaviani/george-weigel
tézu, že tradičná katolícka zásada – omyl nemá žiadne práva – bola dnes všeobecne prijatá ľavičiarskymi štátmi a je príčinou prenasledovania kresťanov v západných demokraciách. Jeho záver: Kardinál Ottaviani, rozhodný obhajca tohto katolíckeho učenia, sa teraz môže z tejto irónie len cez slzy smiať a s ľútosťou pozorovať tragické dôsledky svojho zastaraného predkoncilného chápania vzťahu Štátu a Cirkvi.

Hoci je vo Weigelovom článku mnoho irónie, tragédiou je, že celú vec vôbec nepochopil. Ku cti mu slúži, že naozaj dobre postihol Ottavianiho predpoveď trpkých plodov, ktoré priniesla náboženská sloboda koncilného typu:

Ottaviani sa obával, že náboženská sloboda povedie k náboženskej ľahostajnosti a tá následne k strate náboženského presvedčenia a to potom spôsobí vznik nepriateľstva voči veriacim a náboženským inštitúciám.

Môže snáď niekto pochybovať o naplnení kardinálovej predpovede? Táto tragická reťaz udalostí, ale nebola zosobnená len v obave, sužujúcej kardinála Ottavianiho. Dôsledky stáročia trvajúceho úpadku boli už dávno dobre predvídateľné a Gregor XVI. už v roku 1832 napísal:

Z tohoto nečistého zřídla lhostejnosti v náboženství plyne ono převrácené a bludné učení, ať neřeknu pominutí se všemi smysly, že totiž každému se má dovolit a vydobýt svoboda svědomí. Tomuto zhoubnému bludu klestí cestu ona úplná a neomezená svoboda v myšlení, která se ke zkáze církve a obce dosti šíří. Dokonce se i někteří osmělují hlásat s náramnou nestydatostí, že by odtud vyplýval i prospěch pro náboženství. “Je-li ale horšího vraždění duše než svoboda v bludu?” řekl by sv. Augustin (S. Aug. Ep. 166). Jestliže se povolí otěže udržující lidstvo na stezkách pravdy, poněvadž i bez toho lidé chvátají a chýlí se ke zlému” hle, tu již spatřujeme otevřenou studnici propasti (Zjev. 9,3), z níž viděl sv. Jan vycházet dým zatemňující slunce a z toho dýmu vycházející kobylky na celou zemi. Odtud přichází tato zvrácenost mysli, odtud zkáza mládeže, odtud to, že se mezi lidmi pohrdá  svatými ustanoveními a zákony, jedním slovem odtud pochází i ten mor, vše potírající v obecních zprávách, ano nejdávnější věky svědčí a zkušenost učí, že kvetoucí země v hoinosti, moci a slávě tímto jediným nástroiem vzaly za své. Tímto nástrojem je z uzdy  puštěná svoboda myšlení, volnost v řečech a bažení po obnovách. (1)

Weigel sa potom pokúša demonštrovať, ako bolo, “len zdanlivo” katolícke učenie, že “omyl nemá žiadne práva” skvelo opravené na Druhom vatikánskom koncile.:

[Ottavianiho] teologický argument proti náboženskej slobode, rozšírený v tom čase na rímskych univerzitách, spočíva v  tvrdení, že “omyl nemá žiadne práva”. Koncil odpovedá na túto tézu tým, že osobám, bez ohľadu na nesprávnosť alebo správnosť ich náboženských predstáv, priznáva práva a že vyhlasuje, že štátom nepatria kompetencie v teologickej oblasti.

Sám Ottaviani túto Weigelovu reakciu anticipoval a so všetkou rozhodnosťou odmietol už v roku 1953, dvanásť rokov pre schválením Dignitatis Humanae :

Jestvuje námietka, že “takmer všetci, ktorí doposiaľ skúmali a pracovali na otázke náboženského pluralizmu, narazili na nebezpečný axióm, na tvrdenie, že len pravda sama má práva a omyl nemá žiadne. V skutočnosti sa ale dnes všetci zhodujú na tom, že tento axióm je zavádzajúci a to nie preto, že by sme chceli uznávať nejaké práva patriace omylu, ale preto, že sa zhodujeme v tom, že ani pravda ani omyl, ktoré sú len čistými abstrakciami, nie sú predmetmi nejakých práv, ani nie sú schopné nejaké práva mať a namiesto toho tu vznikajú vzájomné povinnosti medzi osobami navzájom.”

Naopak, ukazuje sa, že fundamentálna pravda je takáto: subjektom práv, o ktorých tu hovoríme, sú výhradne tie indivíduá, ktoré sa pridŕžajú pravdy. Ostatné indivíduá si z titulu omylu, ktorý zastávajú, rovnaké práva nárokovať nemôžu. A podľa encyklík, ktoré sme citovali sa ukazuje, že prvým subjektom týchto práv je Boh sám. Z toho potom plynie, že len tí, čo poslúchajú jeho príkazy a vlastnia jeho pravdu a jeho spravodlivosť, majú naozajstné práva. (2)

Weigel pokračuje v prekvapujúcom odhaľovaní toho, že moderné demokracie podľa všetkého prijali tradičnú katolícku doktrínu o bezprávnosti omylu a otočili ju proti Cirkvi. To čo Weiglovi uniká je, že maxima “omyl nemá práva” je maxima. Maximu definujeme ako všeobecnú, alebo základnú pravdu. Je to skutočnosť. “Omyl”, ak má vôbec nejaký význam, predstavuje tie idey a názory, ktoré sú v rozpore s katolíckou vierou. Preto moderné demokracie v skutočnosti vôbec nevyznávajú, že “omyl nemá žiadne práva”. Celkom naopak, ich heslo znie “Pravda nemá žiadne práva”.

V týchto štátoch má každý druh omylu zákonné právo na existenciu. To by Weigela nemalo prekvapovať, pretože je to prirodzený dôsledok jeho chápania náboženskej slobody, alebo ako to Pius IX. trefnejšie nazval, slobody zatratenia. Kardinál jasnozrivo predvídal a ukázal dopad tejto náuky na skutočný život už v roku 1953, na príklade politiky “náboženskej slobody” Sovietskeho zväzu. Nezdá sa vám toto povedomé?

“Článok 124 Stalinovej ústavy z roku 1936, úzko spojený so zákonom o náboženskej príslušnosti z rokov 1929 a 1932 uvádza nasledovne:
“Aby občanom mohla byť zaručená sloboda svedomia, je nutné oddeliť Cirkev od štátu a školu od Cirkvi. Sloboda náboženského vyznania a sloboda protináboženskej propagandy je všetkým občanom zaručená.”

Ponechajme teraz bokom urážku Boha,  náboženstva a svedomia veriacich, ktoré táto sovietska ústava predstavuje. Všimnime si, že záruka slobody pre protináboženskú propagandu, ktorá je vykonávaná tým najperverznejším spôsobom, je peknou ukážkou charakteru slobody vyznania, ktorú garantuje boľševická ústava.

Jestvujúce normy, ktoré regulujú výkon kultu boli zavedené 18.5. 1929 a interpretujú zodpovedajúci článok ústavy z roku 1918 a sú vytvorené v duchu článku 124 súčasnej ústavy. Zakazujú všetky formy náboženskej a povoľujú každú formu protináboženskej propagandy. Kult je povolený len v cirkevných budovách. Všetky formy náboženskej formácie, články v dennej tlači, v žurnáloch, knihy a letáky sú zakázané. Všetky spoločenské a charitatívne iniciatívy potlačené, organizácie, ktoré sú týmito ideami inšpirované sú zbavené základných práv a možností pracovať pre dobro blížneho.
Ako dôkaz si stačí prečítať zhrnutie podmienok v sovietskom Rusku, ktoré podáva Orleansky vo svojich “Zákonoch o náboženskej príslušnosti v Ruskej sovietskej socialistickej republike.”
“Sloboda náboženského vyznania znamená, že všetky skutky veriacich ohľadom vyznávania ich náboženských dogiem sú obmedzené na oblasť viery samotnej a výkon len takého kultu, ktorý je naším štátom tolerovaný.... Preto všetky propagandistické a vzdelávacie aktivity zo strany kléru alebo rehoľníkov, a a fortiori misionárov, nemôžu byť považované za dovolené zákonom o náboženskej príslušnosti a chápu sa ako prekračujúce hranice náboženskej slobody chránenej týmto zákonom. Stávajú sa preto objektom trestných a občianskych zákonov v miere, v  akej tieto zákony porušujú.”

Katolícka cirkev maximu “omyl nemá žiadne práva” vždy, teda vlastne až do nedávna, chápala ako samozrejmú. Ak štát odmietne chrániť pravdu a potláčať omyl a namiesto toho garantuje každému právo verejne šíriť či pravdu, či blud, nič dobré z toho nepovstane. Gregor XVI. vysvetľuje:

Hrůza nás jímá, ctihodní bratři, pozorujeme-li, jaké znetvořené učení, ano spíše jaké bludné příšery se na nás valí, které se široko daleko rozmnožují v nesmírném množství knih, knížeček a spisků na pohled sice nepatrných, ale svou zločinností tím obsažnčjších a které nás pro zlořečenost, rozlehlou po tváři země, přivádí k pláči. Ó jen pohleďte: jsou ještě lidé tak nestydatí, že neústupně vyvozují, že toto nastávající rozšíření bludů bývá vrchovatě nahrazeno tou či onou knihou, vydanou na obhajobu náboženství a pravdy v této hrozné bouři všemožných nepravostí. Zajisté by bylo hříchem, a proti všemu právu, páchat jistý veliký zločin proto, že se můžeme dočkat, že z něho vyplyne nějaké menší dobro. Může někdo rozumný říci, že má být dovoleno veřejné rozdávání jedu, poněvadž tento někdy slouží jako prostředek, který pomohl toho či onoho vytáhnout z rukou smrti? (3)

Táto samovražedná ideológia, ktorú pápež Gregor označuje ako “šialenstvo”, je presne to, čo Weigel vytrvalo bráni, hoci plody tohoto bláznovstva vidí na vlastné oči. Je trpko ironické, že v ten istý deň, keď vyšiel Weigelov článok varoval vatikánsky tlačový úrad pred vlnou predsudkov proti kresťanstvu, ktorá v Európe, často pod pláštikom “tolerancie”, narastá. A to napriek tomu, že európske štáty prijali tú istú náboženskú slobodu, ktorú Weigel propaguje. Toto vyhlásenie Svätého stolca je ukážkou stavu, do ktorého táto sloboda Európu priviedla:

Biskup Toso uviedol že prísne obmedzenie slobody kresťanského prejavu a svedomia sa môže v mnohých Európskych krajinách stať základom pre kriminalizáciu, či prinajmenšom netoleranciu. Upozornil aj na vzrastajúcu mieru vandalizmu a násilných útokov proti kresťanom a kresťanským inštitúciám. Biskup varoval, že diskriminácia kresťanov je pre spoločnosť rovnakou hrozbou, ako antisemitizmus a islamofóbia. Označil za “pozoruhodné”,  že v 21. storočí sú kresťania nútení, alebo opustiť svoju vieru a konať proti svojmu svedomiu, alebo čelia strate živobytia. (4)

Weigel vo svojej analýze nedokázal pristúpiť k problému vzťahu Cirkvi a Štátu z ozajstnej katolíckej perspektívy. Vychádza, tak ako pred ním John Courtney Murray, z pozície agnostického štátu, ktorý nemá žiadnu povinnosť voči pravej viere a z pozície národa zmätených občanov, hlásiacich sa k rozličným, alebo aj žiadnym náboženstvám. Pozerá sa na problém z pohľadu občana takého štátu, ktorý ma prirodzené “právo” verejne vyjadriť čokoľvek vo svedomí chápe ako pravdivé. Pozerá teda na problém z ľudskoprávnej perspektívy, ale nedokáže sa na vec pozrieť z perspektívy Božích práv. Boh nie je Pánom iba jednotlivcov, ale aj štátov a vlád. Boh, ktorého Syn musí byť týmito vládami uctievaný a uznávaný. Boh, ktorý od štátov a vlád vyžaduje, aby pred zhubnými omylmi chránili veriacich, ktorých im zveril do opatery.
Kardinál Ottaviani povedal:

Predovšetkým tvrdím, že Štát má povinnosť prejavovať náboženstvo v spoločenskej rovine. Ľudia, zjednotení v nejakej spoločnosti, nie sú o nič menej poddaní Bohu, ako keď ich chápeme ako jednotlivcov, občianska spoločnosť nie je Bohu zaviazaná o nič menej, ako jednotlivci. Pod ním ako Stvoriteľom je ustanovená, jeho mocou je udržiavaná a z jeho štedrosti prijala všetky dobré veci, ktoré užíva.
Preto tak, ako nie je dovolené jednotlivcovi neplniť si povinnosti k Bohu a tomu náboženstvu, ktoré Boh chce osláviť, nemôžu sa štáty, bez vážnej mravnej viny (citra scelus) správať, ako by Boha nebolo a nestarať sa o náboženstvo, akoby im to neprislúchalo, alebo to nebolo pre ne veľmi dôležité.

Pius XII. toto učenie potvrdil a zavrhol “blud obsiahnutý v takých teóriách, ktoré sa nehanbia oslobodiť civilnú moc od akejkoľvek závislosti na Najvyššej Bytosti, Prvej Príčine a Absolútnom Pánovi ľudí i spoločnosti. Ktoré usilujú oslobodiť civilnú moc od každého bremena transcendentného zákona, ktorý vychádza z Boha, ako z primárneho zdroja a ktoré udeľujú neobmedzenú pôsobnosť, svetskej moci, moci, ktorá je vydaná napospas neprestajne sa meniacim rozmarom a vymedzeniam premenlivých dejinných potrieb a záujmov.”

Vznešený pontifex ďalej ukázal, aké strašné dôsledky pre slobodu a práva človeka z tohto bludu plynú. “Keď je popretá autorita Boha a moc jeho zákona, svetská moc sa samozrejme rozpína a osobuje si absolútnu autonómiu, ktorá patrí iba Stvoriteľovi a pokúsi sa nahradiť Všemohúceho, pozdvihnúc Štát alebo spoločnosť na najvyšší cieľ života, na najvyššiu normu mravného a jurisdikčného poriadku.” (5) 

[1] Gregor XVI,  Mirari vos
[2] Ottaviani, Cardinal Alfredo, CHURCH AND STATE: SOME PRESENT PROBLEMS IN THE LIGHT OF THE TEACHING OF POPE PIUS XII
[3] Gregor XVI,  Mirari vos.
[4] http://www.catholicnewsagency.com/news/holy-see-decries-intolerance-in-the-name-of-tolerance/
[5] Ottaviani, Cardinal Alfredo, CHURCH AND STATE: SOME PRESENT PROBLEMS IN THE LIGHT OF THE TEACHING OF POPE PIUS XII