štvrtok, 22. augusta 2013

Revolucionári kam sa pozrieš

V politickej oblasti sú z hľadiska tradičného pohľadu, ktorý môžeme v teoretickej rovine jasne pozorovať napríklad u Sv. Augustína len dve možné cesty. Na jednej strane je Civitatis Divinae - plne realizovateľná až v nebi, na druhej Civitatis Terrena, pričom ideálny - t. j. kresťanský štát sa snaží čo najviac priblížiť ideálu Božej obci, o svetskej obci hovorí Sv. Augustín tak, že jej vládcovia odmietajú poriadok daný Bohom a naopak smerujú do rozvratu zákona a poriadku. Takáto je teda politická deliaca línia.

Z Božej milosti nasledovalo po páde Rímskej ríše obdobie významnej kultivácie barbarských národov a snaha o čo najlepšiu realizáciu pravidiel Božej obce a jej morálneho poriadku v pozemských podmienkach. Toto snaženie, ktorého dobré plody stáli predovšetkým na osobnej svätosti svätých misionárov, hodných prelátov a obetavých mníchov, ako aj svätých  panovníkov nebolo samozrejme dokonalé, prinieslo však Európe obdobia najväčšej kultúrnej vyspelosti, z ktorej čerpá dodnes.

Boj medzi pozemskou a Božou obcou je však neustálou konštantou dejín. Služobníci kniežaťa tohto sveta nezaháľajú a proti nedokonalému morálnemu poriadku kresťanských kráľovstiev stredoveku bujnela počas celej doby ich existencie opozícia reprezentovaná predovšetkým heretickými spoločenstvami, ako aj pyšnými a mocibažnými kniežatami a vládcami, ktorí neustále premýšľali nad uzurpovaním moci náležiacej Cirkvi pre správu Božieho ľudu a jeho vedenie smerom k spáse. Ich cieľom bola od počiatku revolúcia proti morálnemu poriadku kresťanského spoločenstva, namiesto ktorého ponúkali utopickú gnostickú víziu sekulárneho spasenia. Počnúc zlom protestantizmu, ktorý veľmi rýchlo získal dlhodobo ideovo pripravované mocenské základne pre šírenie rozkladu kresťanského poriadku prišlo k prielomu v poriadku vecí a nastal rozklad v krehkej stavbe architektonickej imitácie stavby politického morálneho rámca kresťanského štátu. Gnostické sily tak zahájili dočasne víťazné ťaženie dejinami a inštitúciami dovtedajšieho Západu a dôsledne pritom likvidovali morálny poriadok všade tam kde na neho narazili, aj tam, kde ešte ostávala aspoň vonkajšia "šupinka" kresťanského štátu. Aj tu boli základné prvky mocenského rozloženia kresťanského štátu a ním chráneného poriadku dôsledne a postupne ničené.

V politickej rovine sa tieto skutočnosti niekedy významne premietali do dejinných okolností napríklad v podobe zločineckých revolúcií, kde francúzska nebola počiatkom, ale skôr zavŕšením politickej etapy, v ktorej boli zvyšky kresťanskej moci zbavené moci. Skutočné politické sily Božej obce o ktorých môžeme hovoriť aj ako o kontrarevolucionároch, teda tých ktorí videli a bránili sa rozkladnej revolučnej sile boli napríklad potláčaní vedúcimi mocenskými silami vo Francúzsku dávno pred vonkajším vypuknutím revolúcie, v ktorej sa potom už naplno prejavila jej diabolská povaha. (Samozrejme diabolskú povahu mali aj predchádzajúce revolúcie - americká vojna za nezávislosť, nizozemská revolúcia, anglická revolúcia započatá Henrichom VIII. a končiaca sa v prvej etape protizákonným odstavením Jakuba II.) V postupe týchto revolúcií už sa črtala ich protispoločenská povaha primárne charakterizovaná nenávisťou ku kresťanskému ordo a k reálnemu stavu vlády spojenectva oltára a trónu ako základného oporného piliera celej stavby tohto morálneho poriadku.

Výsledkom toho, čo sme tu na malom priestore v niekoľkých útržkovitých tvrdeniach uviedli bola nielen cesta k totálnej gnostickej revolúcii dôsledného nekonečného dialektického popierania všetkých aj tých najmenších prvkov vychádzajúcich z kresťanského morálneho poriadku, ale tiež riadená premena v myslení nahrádzajúca vedomie skutočných reálnych hodnôt flexibilnými pahodnotami gnostického popierania majúcimi svoju vlastnú gnostickú genealógiu a mytológiu, ktorá sa premieta do najrozličnejších moderných ideológií často veľmi obratne popierajúcich pôvodné hodnoty kresťanského poriadku a ich nahrádzaním utopickými štruktúrami blúznivých kategórií ako sú tzv. inštitúty "ľudských práv" slúžiace na dokonalý rozvrat hodnôt daných prirodzeným zákonom. Tieto "ľudské práva" slúžia potom k absolútnemu odľudšteniu človeka, ktorí slúži snovým ideám diabolského sveta a korí sa vlastným predstavám o ideálnom svete. Zmena v predstavách, ktorú sa pritom gnostickej revolúcii podarilo dosiahnuť je natoľko rozsiahla, že sa jej môže postaviť len naozajstný svätec očistený hlbokým pokáním a utrpením, ktorý zároveň na rozdiel od súčasných cirkevných prelátov nepodlieha schémam moderného "myslenia", ale zostáva zakotvený v katolíckej tradícii.

V politickej rovine žiadna skutočná opozícia voči revolúcii neexistuje, hoci existujú aspoň určité chabé pokusy o opozíciu voči najhorším zvrátenostiam revolučného konania, ktoré už dnes bez okolkov popierajú i tie najzákladnejšie skutočnosti o človeku  a nivočia ľudskú dušu až na hranicu jej únosnosti. Zatiaľ sa gnostická revolúcia v pozemskej obci už viditeľne formuje do podoby obce diabolskej, kde je ľudskými "zákonmi" vítaná aj tá najhoršia zvrátenosť, ktorá by ešte pred 100 rokmi bola nemysliteľná aj mnohými revolucionármi. Predovšetkým v útoku na rodinu je súčasná gnostická revolúcia neobyčajne úspešná a ďaleko prekonáva snahy, ktoré mala vo svojej komunistickej podobe.

Z Božieho dopustenia žijeme tak v skutočnom očistci politickej revolúcie kde bol morálny poriadok dokonale rozvrátený a vytratilo sa už aj jeho vedomie. Neexistuje pritom žiadna skutočná politická ani ideová sila reálneho významu, ktorá by sa v súčasnosti dokázala týmto už zjavne viditeľnými zhubným prvkom postaviť. Tzv. "konzervatívne" sily, ktoré ešte kde-tu pôsobia len prispievajú vnútornej dialektike celého procesu, samotné sú však vnútorne celkom zjavne zhubné a revolučné, v skutočnosti ešte viac nivočia ostrovčeky kde sa uchovávajú posledné zbytky vedomia kontrarevolučnej reakcie. (V slovenských podmienkach si môžete urobiť jasnú predstavu o týchto revolucionároch skrze také idiotské projekty ako je Svet kresťanstva, Impulz, či Postoy, plné modernistických nezmyslov najhrubšieho zrna). Nečudo, že keď potom predstaviteľ tejto línie hystericky - a navyše veľmi stupídne - obhajuje najhoršie prejavy modernizmu na Slovensku  a hlási sa vo svojich článkoch k Dreyfusovi (ktorého vraj odsúdili katolíci, lebo áno, 3.francúzska republika to bolo priam stelesnenie politického katolicizmu), Zolovi a pod., v skutočnosti však len odhaľuje svoj politický rodokmeň plno spadajúci pod hlavičku revolúcie a to ani zďaleka nie jej okraju.

Politická činnosť takýchto subjektov je potom celkom zjavne v rámci týchto kategórií a slovenský pseudkonzervativizmus je ideovou silou absolútne a dokonale revolučnou. Kto to chápe toho neprekvapí ani kolaborácia "kresťanského" demokrata Lipšica z prosodomitskými odídencami z SaS, ani katastrofálna politika kresťanskej demokracie, ktorá nás zatiahla do zločineckej politiky únie, ani totálny modernizmus a rozklad, ktorý prináša KDS a podobné "konzervatívne" politické strany. Všetko sú to len súčasti revolučného prúdu slúžiace diabolskej obci a dôsledne bojujúce proti zvyškom kontrarevolúcie a katolíckej tradície všade tam, kde na ňu narazia. (obzvlášť im vadí tradičná liturgia a vôbec všetko čo sa spája s katolíckou tradíciou). Sú to dedičia revolúcie, ba čo viac dedičia dokonca i politického myslenia samotnej francúzskej revolúcie (a priamo obdivovatelia americkej a anglickej revolúcie). Čo chcú konzervovať ? Ako praví dialektici výdobytky revolúcie. A Ty? Spas sa kde môžeš? Nepriateľ je všade a Syn človeka nemá, kde by hlavu sklonil.