piatok, 27. septembra 2013

Alcazar

Christopher Check

Ak Američania (alebo Európania, pozn. prekl.) o španielskej občianskej vojne niečo vedia, je to len skrze propagandistický Hemingwayov román Komu zvonia do hrobu, alebo skrze Picasovu chaotickú (a priznajme že aj odpudivú) Guernicu. Teda vedia asi toto: utláčaná robotnícka trieda, sama seba zovúca republikáni, povstala proti tyranskej aristokracii spriahnutej s Rímskokatolíckou cirkvou. Ľudová revolúcia bola brutálne potlačená fašistickým vojenským diktátorom, menom Francisco Franco, ktorý bol len bábkou nemeckého nacistického režimu. Celé to bolo len skúška pre nastupujúcu nacistickú tyraniu. Desaťročia po vojne vládol diktátor krajine oceľovou päsťou, ohrozoval životy občanov a potláčal individuálne slobody.

PRAVDA o španielskej vojne však je, že išlo o mimoriadne diabolský teror, ktorý zachvátil Španielsko a viedol vojnu proti Rímskokatolíckej cirkvi a jej veriacim. Bolo to obdobie najväčšieho masakru kléru od Francúzskej revolúcie, ktorú svojim rozsahom dokonca prekonal. Bola to vojna o oslobodenia Španielska od Cirkvi a o jeho zotročenie marxistickou krutovládou. Obrancovia tradície, poriadku a kresťanstva vojnu nakoniec vyhrali a v nasledujúcich dekádach sa krajina tešila prosperite, vitalite a kultúrnemu rozkvetu, o ktorom Hugh Thomas (nebol to žiadny katolícky propagandista) povedal: “Katolícka cirkev prenikala každou stránkou španielskej kultúry.”

Vojna bola tiež príležitosťou pre veľké skutky katolíckeho heroizmu a každého 27. septembra si pripomíname jeden z nich a ctíme si hrdinov, ktorí ho vykonali. Je to výročie obliehania toledského Alcazaru.

Kastílskej šírej rovine dominuje prastaré mesto Toledo, ktoré leží 40 km od Madridu. V najvyššom bode mesta stojí pevnosť Alcazar, ktorú postavil rímsky a nemecký cisár Karol V. a ktorá od roku 1887 hostila vojenskú akadémiu. V júli 1936, pod vedením generála Franca povstali nacionalisti, spolu s katolíkmi a tradicionalistami proti surovej marxistickej vláde. V okamihu povstania bola väčšina kadetov Alcazaru na prázdninách a v pevnosti zostal len personál pod velením už zostarnutého plukovníka Jose Moscarda. Moscardó bol zbožný katolík a vynikajúci dôstojník, ale nie dosť dôležitý, aby o povstaní vopred vedel. Keď v rozhlase počul správy o Francovej invázií, odcestoval ihneď do Madridu, aby sa tam poradil s dôveryhodnými dôstojníkmi. Keď mu odhalili plány prevratu, bez váhania sa pridal a ponáhľal sa späť do Toleda, aby zaistil neďalekú fabriku na muníciu pre národné sily. Jeho rýchly, rozhodný a uvážlivý zásah mal už čoskoro priniesť svoje plody. Spolu so skupinou toledských dôstojníkov sa 19. júla zúčastnil v Alcazare omše, poslednej na nasledujúcich 54 dní. Madridské ministerstvo vojny Moscarda kontaktovalo a prikázalo mu vydať všetky zbrane z alcazarskej zbrojnice. Aby získal čas, vyžiadal si rozkaz písomne. Členovia toledskej národnej gardy a ich rodiny prúdili z mesta do pevnosti, kde hľadali útočisko, takže sa za kratký čas v pevnosti zozbieralo asi 1100 mužov, prisahajúcich vernosť Španielsku a Cirkvi a spolu s nimi asi 700 žien a detí. Z blízkej továrne na náboje prišiel konvoj so 700 000 dávkami streliva. Presne včas. Keď sa prázdne autá vracali doručiac poslednú várku munície, pevnosť obkľúčil republikánsky generál Jose Riquelme v čele troch tisícok mužov a požadoval je vydanie. Nikto z katolíckych obrancov ponuku opustiť Alcazar nevyužil.
Moscardó Riqulememu odkázal: “Pretože milujem Španielsko a dôverujem generálovi Francovi, nevzdám sa. Okrem toho, by bolo nečestné vydať zbrane gentlemanov marxistickej zberbe!” Svojim ľuďom Moscardó vysvetlil, že Franco už je na ceste a z juhu sa náhli obliehaným na pomoc. Mali dostatočné zásoby jedla a vody a vďaka jeho bystrému úsudku aj dosť munície. Jediné čo nemali bol kňaz. V priebehu pár týžňov sa počet obliehajúcich zdvihol na 15000. Na pevnosť neprestajne útočilo delostrelectvo a guľometná paľba zasypávala nádvorie, ale obrancovia za štyri metre hrubými múrmi kládli rozhodný odpor. 

Komunistická milícia sa usilovala zastrašiť obrancov neprestajným chŕlením blasfémií a ohrozovaním ich rodín, ktoré zostali v meste. Niekoľko republikánskych vojakov privlieklo z toledskej katedrály drahocennú sochu Nášho Pána a začali ju rúbať sekerami. Potom rozložili vatru a sochu hodili na oheň. Ostrostrelci z pevnosti však lotrov jedného po druhom postrieľali, takže ich telá popadali do ohňa a zhoreli spolu so sochou, ktorú chceli znesvätiť. Komunistické komadno sa pomstilo s diabolskou zúrivosťou a svoju zlosť si vyliali na katedrále.  Zničili Bibliu, ktorá patrila Svätému Ľudovítovi a kruto utýrali 105 kňazov a rehoľníkov z Toleda a Madridu. Narýchlo zostavené komisie, po stalinskom vzore zvané checas, zatýkali civilistov a zastrašovali ich pri výsluchoch.
Ráno, vo štvrtok 23. júla získali skutočný poklad. Zajali  Luisa, syna plukovníka Moscarda. Veliteľ toledskej checy, právnik Candido Cabello, vycítil šancu získať pevnosť. O desiatej telefonoval Moscardóvi,  predstavil sa a povedal:”Si zodpovedný za všetky zločiny a všetko, čo sa deje v Tolede. Dávam ti desať minút, aby si vydal Alcazar. Ak nevydáš, zatrelím tvojho syna, ktorý tu pri mne stojí.”
“Verím ti,”  odpovedal pokojne Moscardó.
“A aby si videl, že je to pravda,” pokračoval Cabello, “nech sa s tebou porozpráva.” A dal Luisovi telefón.
“Otec?”
“Čo sa deje chlapče?”
“Nič zvláštne,” povedal Luis.  “Hovoria, že ma zastrelia, ak sa Alcazar nevzdá. Ale neboj sa o mňa.”
“Ak je to tak,” odvetil Moscardó, “poruč dušu Bohu, zvolaj Viva España! a zomri ako hrdina.  Zbohom synak, bozkávam ťa.”
“Zbohom otec, aj ja ťa bozkávam.”

Keď bol Cabello opäť na telefóne, Moscardó povedal: “môžeš na tých desať minút zabudnúť. Alcazar sa nikdy nevzdá!” Cabello tresol slúchadlom. Otočil s k republikánskej milícií a povedal, “Robte s ním čo chcete.” Luisa Moscarda odviedli von. V pevnosti stáli dôstojníci v nemom údive, neschopní utešiť svojho statočného vodcu. Luisa Moscarda zabili, ale až o mesiac neskôr. Obliehanie pokračovalo, republikánski vojaci kopali pod hradom tunely a plnili ich dynamitom, aby  mohli vyhodiť múry do vzduchu náložami. Bývalý Moscardóv kolega z akadémie, ktorý teraz stál na komunistickej strane, dostal pokyn presvedčiť ho, aby vydal Alcazar. Zaviazali mu oči a priviedli ho až do veliteľovej pracovne. Major Vincete Rojo s obdivom hľadel na svojho bývalého veliteľa, ktorého katolícke srdce zostalo pevné a neochvejné. “Môžem pre vás niečo urobiť? “ spýtal sa nakoniec. “Pošlite nám kňaza, nič iné od vás nechceme.”

Kňaz, ktorého poslali bol toho druhu, ktorý dnes nazývame “progresivista.” Kanonik Enrique Vasquez Camarasa žil s komunistami v mieri a tešil sa ich ochrane. Vymenil si s komunistami v prvej línií pozdrav zdvihnutou zovretou päsťou, kráčal do Alcazaru so špeciálnou úlohou. Presvedčiť obliehaných, aby sa vzdali. “Požiadali sme o Vás otče, aby ste nás vyspovedali a odslúžili nám obetu svätej omše,” povedal mu Moscardó.  Ten však obrancov v kázni prísne pokarhal. Obliehaným sa povážlivo stenšili zásoby, museli zjesť kone a živili sa už len jačmennou kašou. Dve tehotné ženy, ktoré sa uchýlili do pevnosti, priviedli na svet deti. Všetky ženy z pevnosti však kňazovi rozhodne povedali, že neodídu a radšej padnú po boku svojich mužov. Po udelení generálneho rozhrešenia a distribúcii svätého príjmania sa otec Camarasa ticho vyparil.

Republikáni nakoniec odpálili niekoľko ton dynamitu a vyvrátili tak pevnostný múr. Tesne pred tým, ako zavelili útok, presne o jedenástej hodine trubač z Alcazaru, pätnásťročný chlapec, signalizoval príchod Francovej armády. Franco oslobodil obliehaných 27. septembra 1936, krvavý bratrovražedný boj však pokračoval ešte tri roky.

Španielska občianska vojna nebola ničím iným, ako dokorán otvorenými pekelnými bránami. 7000 kňazov a rehoľníkov, vrátane 13 biskupov, tisícky laikov, mužov i žien, ktorých presný počet nikdy nespoznáme, bolo neľudsky umučených, mnoho z nich popri tom, ako sa za svojich vrahov modlilo. Zhruba 1000 z nich už bolo blahorečených. Kiež by krv týchto mučeníkov zasiala nové semeno Cirkvi v Španielsku. A kiež hrdinskí obrancovia Alcazaru, ktorí dnes určite oslavujú svoje víťazstvo pred Večným trónom, orodujú za vojakov bojujúcej Cirkvi tu na zemi.

pondelok, 23. septembra 2013

Posledná kvapka


J.E. Paulus

Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte!      1 Sol 5,21
Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!  Gal 1,8


Výroky kardinál Bergoglia, ktorý vyšiel víťazne z posledného konkláve, sú výdatnou poživňou bulvárnej i seriózne sa tváriacej tlače. Od jeho inštalácie snáď neprešiel ani týždeň, aby sme sa nedozvedeli o nejakom novom prejave, v ktorom pápež "rúca tradície". Každý, dobre vychovaný katolík, v ktorom ešte nezomrel zmysel pre sentire cum ecclesia, cíti prirodzene potrebu na každú takúto jóbovú zvesť reagovať a brániť pápeža i Cirkev. Cíti potrebu škodoradostne sa škeriacim nepriateľom Cirkvi, ateistom, liberálom a  advokátom sexuálnych deviácií vysvetľovať, že novinári prekrúcajú pápežove slová, zahmlievajú ich pôvodný zmysel a používajú ich na podporu svojich bezbožných postojov. Ale Bergoglio nám to teda absolútne neuľahčuje.

Keďže dobré meno je veľká vzácnosť a je smrteľným hriechom osočovať, nactiutŕhať a dobré meno špiniť, obzvlášť u osoby duchovnej, vysoko postavenej, verejnej známej a dôstojný úrad vykonávajúcej, tak predosielame, že nie je cieľom tohto článku chrliť špinu na toho, ktorý sedí na Petrovom stolci ani hanobiť jeho meno.Na druhej strane, aj my aj neveriaci a ostatní naši nepriatelia sa o pápežových vyjadreniach dozvedáme len z médií a pokúsime sa na základe mediálnych záznamov jeho kázní, tých kázni, ktorými rozbúril verejnú mienku, aspoň v hmlistých obrysoch pochopiť, čo nám vlastne chce povedať a kam teda kormidluje bárku Cirkvi Svätej. Pokiaľ to je možné, používame ako zdroj radiovaticana.cz, zdroj u ktorého bona fide nepredpokladáme nejaké protipápežské a proticirkevné afiliácie.

Na sympóziu duchovenstva rímskej diecézy sa František odvoláva podobenstvo o stratenej ovci  a interpretuje ho takto: "My však, bratři a sestry, máme tu jednu a chybí nám jich devadesát devět! (bouřlivý potlesk) Musíme jít za nimi!" http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=18437 .
Čomu tí duchovní pastieri tlieskali? Že nemajú veriacich? Pred týždňom sa asi situácia vo svete dramaticky zmenila, lebo František povedal: "Odvažuji se říci, že církev si nikdy nestála tak dobře, jako nyní. " http://radiovaticana.cz/clanek.php4?id=18856 Neustále prázdnejšie kostoly, stále menej a menej povolaní, vymierajúce rehole, všeobecný nezáujem o vieru, zúriaci klerikálny liberalizmus, dramatický úpadok morálky a ústup Cirkvi zo všetkých sfér života v Európe, Severnej aj Južnej Amerike hovorí o niečom inom. Možno sa ale mýlime my a Cirkev je na tom najlepšie a práve preto, že jej chýba väčšina oviec. Alebo nie? Ako však získať nové ovečky, keď podľa Františka "evangelizace není proselytismus" http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=18249 Keď človek neprijme vieru, ktorú hlásali apoštoli a nestane sa prozelytom - teda obrátencom - čím sa stane? Nie je snáď cieľom evanjelizácie priviesť každého ku Kristovi. Dá sa to však urobiť bez obrátenia? Bez prozelytizmu? Nestane sa bez obrátenia človek kresťanom bez Krista, proti čomu Bergoglio brojil v inej kázni: "Pokud se nedokážeš klanět Ježíši, něco ti chybí" ? http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=18816 Ako sa teda klaňať Kristovi bez obrátenia?

Inokedy nám "rímsky biskup", dávame úvodzovky preto, pretože sám sa titulu pápež úzkostlivo vyhýba, rozpráva, ako mu priatelenie sa a úzke kontakty so židmi, ktorí odmietajú prijať Krista Spasiteľa "pomáhalo v lidském růstu i v růstu víry", ale nie len jemu, lež i dotyčným židom.http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=18460  Im asi vo vzrastaní v judaizme, lebo o tom že by konvertovali nepadla zmienka. Prečo by aj konvertovať mali, keď prozelytizmus nie je cieľom evanjelizácie.  Tradičných katolíkov, ktorí v Krista Spasiteľa veria, však Bergoglio  vytrvalo označuje za pelagiánov a odvážim sa pri všetkej opatrnosti povedať, že zjavne nechápe, čo pelagiánizmus je  http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=18476 a podľa všetkého kontakty s tradičnými katolíkmi vôbec nevyhľadáva. Asi ho v raste vo viere podporiť nedokážu. Ale keď sa skupina tradične zmýšľajúcich katolíkov obetovala a vymodlila za Františka viac ako 3200 ružencov, tak túto chvályhodnú činnosť, len preto, že si dovolili odmodlené ružence spočítať, opovržlivo označil za prežitok minulosti. http://rorate-caeli.blogspot.com/2013/06/pope-to-latin-american-religious-full.html

Na druhej strane, ateisti podľa neho môžu byť rovnako morálni ako katolíci  http://aktualne.atlas.sk/ateisti-mozu-byt-rovnako-moralni-ako-katolici-tvrdi-papez/zahranicie/europa/, ba ateisti môžu byť spasení, napriek tomu že v Krista neveria http://www.aktuality.sk/clanok/229424/papez-frantisek-aj-ateisti-mozu-ist-do-neba/  i keď bez viery sa nemožno páčiť Bohu, ako stojí vo Svätom Písme a ťažko môže byť ten, čo mravný zákon nepozná a teda ho nemôže vedome zachovávať, rovnako morálny, ako ten, čo ho pozná a zachováva. Okrem toho, dogma, opakujem dogma, opakujem ešte raz a veľkými písmenami NEOMYLNÁ DOGMA, extra ecclesiam nulla salus, platí stále a platit bude do skončenia sveta, ba aj po jeho skončení. Tento flagrantný lapsus však bol aj na dnešnú kúriu prisilnou kávou, tak sa poponáhľali s expresnou errátou a pápežovo smelé vyhlásenie v podstate popreli. http://www.christianpost.com/news/vatican-corrects-pope-those-outside-the-church-cannot-be-saved-96851/ Tí čo sa držia odvekej tradície a čistej viery sú ale triumfalisti, ktorí vlastne ani neveria v zmŕtvychvstanie. http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=18829

Na jednej strane Bergoglio hovorí, že ľudský život sa v učení Cirkvi stal prioritou http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=18871, na strane druhej sa sťažuje, že sa otázka potratov stala medzi katolíkmi obsesiou http://www.irishtimes.com/news/social-affairs/religion-and-beliefs/pope-rejects-catholic-obsession-with-abortion-gay-marriage-1.1533412 Tak je otázka života prioritná, alebo nie? Je snáď zlo potratu primalé na to, aby sa proti nemu neprestajne a systematicky bojovalo?

Jezuitské noviny Civilta Cattolica, ktoré svojho času boli výkladnou skriňou polemickej katolíckej publicistiky inštruoval, že na prvom mieste je dialóg, pretože “v dialogu je vždy možné přiblížit se pravdě, která je Božím darem”. (a čo Zjavenie? má pri hľadaní pravdy v porovnaní s jeho veličenstvom Dialógom vôbec nejaký význam?) "Zpočátku byla Civilta Cattolica periodikem s bojovným a často

ostře polemickým stylem, a věrnost Církvi i dnes vyžaduje tvrdý postoj vůči pokrytectví, které je plodem uzavřeného a chorého srdce. Proti této chorobě postupujte tvrdě!” Kto sú tí pokrytci síce Bergoglio nevysvetlil, ale snáď sa nedopúšťam opovážlivej domýšľavosti ak poviem, že to pravdepodobne budú opäť tradiční katolíci. "Nicméně, jak dodal, hlavním úkolem je budovat mosty, nikoliv zdi, vést dialog i s těmi, kdo nesdílejí naši víru nebo ji dokonce pronásledují."http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=18420 Takže príkaz, ísť do celého sveta, krstiť a hlásať evanjelium sa cvrkol na dialóg a budovanie mostov. Nespomínam si, že by nám Vykupiteľ niečo také kázal, ale nie som biskup a už vonkoncom nie pápež, tak mi to mohlo uniknúť.

Čo tam po nejakých starých encyklikách odsudzujúcich ekumenizmus a náboženskú slobodu, tá je pre  dnešného "rímskeho biskupa" naopak mimoriadne dôležitá, http://www.radiovaticana.cz /clanek.php4?id=18390, o čom svedčí jeho úprimný záujem o krivdu, ktorú v Poľsku páchajú na "starších  bratoch vo viere" http://www.sme.sk/c/6921703/papez-ziada-presetrenie-polskeho-zakazu-ritualnych-porazok.html , ale zdá sa že za bratov má aj Abrahámových synov z otrokyne, http://www.sme.sk/c/6898160/papez-oznacil-moslimov-za-bratov.html#ixzz2bmSauTm8, s ktorými živo komunikuje zasiela im

pozdravy ku ramadánu. A to napriek tomu ako brutálne masakrujú kresťanov všade, kde prívrženci tohto "náboženstva mieru" vládnu, alebo o vládu usilujú.

Neodvažuje sa súdiť sodomitov, veď kto je aby niekoho súdil http://www.sme.sk/c/6884486/papez-frantisek-kto-som-aby-som-kritizoval-gejov.html a žiada pre nich milosrdenstvok sodomitom i k rozvedeným a v novom, cudzoložnom manželstve žijúcim katolíkom.http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/293599-papez-cirkev-ma-byt-milosrdna-k-rozvedenym-a-homosexualom/ Ale milosrdenstvo je predovšetkým držať sa pravdy, celej, čistej a krutej, neprikrášlenej. Lebo len pravda oslobodí.Chlácholiť tých čo žijú v smrteľnom hriechu rečičkami o solidarite a milosrdenstve snáď získa Františkovi zásluhy v očiach tohto sveta, získa tak však duše týchto úbožiakov pre nebeské kráľovstvo, ktoré nepatrí ani smilníkom ani modloslužobníkom ani cudzoložníkom ani chlípnikom ani súložníkom mužov?

Aj obľúbená téma všetkých nepriateľov Cirkvi - celibát - sa dostáva na pretras a možno zažijeme všelijaké zmeny. http://www.info.sk/sprava/18163/celibat-knazov-mozno-skonci-vatikan-diskutuje-o-zruseni/
Ba zdá sa, že aj rozvedení a znova sobášení budú môcť, napriek cudzoložnému zväzku, pristupovať k Eucharistii http://www.post-gazette.com/stories/news/us/pope-francis-hints-changes-on-divorce-gays-697423/

Povestnou poslednou kvapkou však je jeho rozhovor pre magazín America. http://www.americamagazine.org/pope-interview Povedal tam toho mnoho, ale čo vyslovene bodá do chrbta je: "Uvažujem o situácii ženy, ktorej sa v minulosti rozpadlo manželstvo a bola na potrate. Potom sa opäť vydala a teraz je šťastná s piatimi deťmi. Potrat ju veľmi ťaží vo svedomí a úprimne ho ľutuje. Chcela by pokročiť v kresťanskom živote, čo má teda spovedník urobiť?" 
Čo takto jej povedať že žije v cudzoložnom zväzku a teda v smrteľnom hriechu a ak s tým neprestane skončí v pekle?

Na inom mieste tohto rozhovoru povedal: "Keď Boh hľadí na homosexuála, zahaľuje existenciu tejto osoby láskou, alebo túto osobu zavrhuje? Musíme vždy hľadieť na osobu." Myslím že sa mýlite vaša svätosť, musíme vždy hľadieť na Boha a ten o sodomitoch už svoje povedal. Skrze Mojžiša aj skrze sv. Pavla. Ohavnosť tohoto hriechu volala do neba o pomstu, o čom sa obyvatelia Sodomy a Gomorry

presvedčili na vlastnej koži. Abrahám vo svojom slávnom vyjednávaní s Bohom nedokázal Sodomu zachrániť, lebo sa nenašlo ani desať SPRAVODLIVÝCH. Nech čítame túto krásnu pasáž akokoľvek chceme, nepozorujeme, že by Boh v Sodome hľadal osoby ako také. Hľadal na osoby spravodlivé a nenašiel.

Nech teda pristupujeme ku kázňam súčasného "rímskeho biskupa" z ktoréhokoľvek uhla, nech sa akokoľvek snažíme zladiť ich s tradičným katolíckym morálnym učením, nachádzame všetko možné len nie ono evanjeliové "vaše áno nech je áno, nie nech je nie". Nachádzame množstvo sentencií natoľko problematických, natoľko protirečivých, hmlistých a mnohoznačných, že zosúladiť ich s tradičnou katolíckou náukou, tak ako sú, je nemožné. Márne sa "cirkevný analytici" typu Gazdu a Sekeráka z Postoya ponáhľajú reagovať na každú novú blamáž rozsiahlou vysvetľovacou kampaňou typu "všetci ste síce počuli A, ale v skutočnosti bolo povedané B". Pokladom Cirkvi sú jej veriaci, teda ich nesmrteľné duše, za ktoré vylial Boží Syn svoju krv. Kristus v podobenstve o nedobrom správcovi hovori : "Čo to  počúvam o tebe? Vydaj počet zo svojho šafárenia." Obavy, úzkosť a bolesť, ktorú tradiční katolíci vysielajú v modlitbách k Bohu sú žalobou na zlého správcu, tak, ako to stojí v tom istom podobenstve. Boli by sme šťastní, keby to bola žaloba neoprávnená a na skutočnosti sa nezakladajúca. Zatiaľ však ani pri všetkých ohľadoch na dobré meno a povesť "rímskeho biskupa" nemôžeme jeho pontifikát považovať za nič iné, ako za strašnú ranu pre Cirkev a obrovskú skúšku pre tradičných katolíkov.

Hoci naša viera v nepremožiteľnosť Cirkvi neslabne, ba naopak, hoci ani tisíc Bergogliov nemá silu zničiť Tradíciu, zmätok a skaza, ktorú takéto nezodpovedné šafárenie spôsobuje na dušiach jednoduchých a málo obozretných katolíkov je nevyčísliteľná. Kiež by Boh dal, aby sme sa mýlili.