piatok 7. novembra 2014

Satan na synode o rodine


13. októbra 2014 vyvrcholil v celej hrôze pontifikát karnevalového pápeža Františka tzv. Relatio, dokumentom, alebo správou z biskupskej synody o rodine.  Text sa stal prekvapením pre celý svet, nakoľko je naplnený herézou, hriechom a ťažkým pohoršením pre veriacich. Slová, ktoré sú v ňom uvedené sú tiež vrcholne drzou urážkou Boha zo strany stále silnejšej sodomskej kľaky pôsobiacej v cirkevných štruktúrach. Jej existencia, ktorá sa doteraz prejavovala najmä prostredníctvom zneužívania detí a jeho krytia  (viacerí priami účastníci týchto škandálov boli prítomní na synode, podobne ako progresívni nemeckí biskupi majúci už desať rokov paprče v obchode s pornografiou), ako aj pôsobením na ďalšiu liberalizáciu Cirkvi a jej vnútorných pomerov sa na synode pripomínajúcej heterodoxnú dominanciu z čias nadvlády arianizmu (ten taktiež ovládal viacero synod, ktoré boli následne Cirkvou odsúdené) prejavila v plnej nahote.  Piata kolóna ľavicového extrémizmu hlásajúceho  sexualitu bez morálnych obmedzení a totálne podriadenie sa pudom v tento deň v ohavnej blasfémii triumfovala v samotnej časnej Cirkvi pod taktovkou heresiarchov Kaspera (kardinálom ho spravil Ján Pavol II.), Forteho (biskupom ho spravil Ján Pavol II.) a maďarského prímasa Erdőa (kardinálom ho spravil Ján Pavol II.)

Text predstavuje absolútnu rezignáciu v prospech nízkeho neopohanského sveta, ktorý Krista vždy nenávidel (Jn 15, 18-23) a útok na učenie o sodomii vyjadrenom  ako vo Svätom Písme tak v celej cirkevnej tradícii, ktorá je nad emocionálne výkriky diablovi slúžiacich kardinálov. Čisto v intenciách gnostickými ideami ovládaného do pseudomorálky staroveku sa vracajúceho neopohanského sveta so všetkými jeho hrôzami a desmi sa nesie Boha-pustý text Relatia„homosexuálne osoby majú dary a kvality, ktoré môžu ponúknuť kresťanskému spoločenstvu“. Zo sexuálneho narušenia ľavicovými revolucionármi pozorne vybranej a podporovanej menšiny sa tu v absolútnom rozpore s názvom synody robí akýsi pozitívny element, ktorý môže byť obohatením pre Cirkev. Vytvára sa tím zároveň precedens pre akceptáciu akéhokoľvek hriešneho sklonu ako novej obohacujúcej normy - zrejme podľa dopytu zo strany neopohanskej masy ovládanej vládnucimi gnostickými elitami. Text ďalej pokračuje v ideových šľapajách tohto bludného tvrdenia do ďalších absurdných dôsledkov, ktoré aj pre ťažkú pohoršlivosť nemá cenu na tomto mieste ďalej citovať. V každom prípade bez najmenších výhrad možno označiť pôvodné Relatio zo synody za dôsledok pôsobenia satana.


Vydanie tohto dokumentu ostane až do konca dejín ťažkou škvrnou stelesňujúcou úpadok Cirkvi (úpadok prakticky po všetkých stranách: liturgický, teologický, učiteľský, personálny, etc.) po druhej svetovej vojne. Satan opätovne preosieva mužov Cirkvi ako pšenicu a pravoverní ostávajú na kraji prenasledovaní zlými pastiermi slúžiacimi vlkom. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že zatiaľ konečné stanovisko, ktoré vzišlo zo synody  napokon vďaka odporu voči Relatiu zo strany viacerých prelátov z Afriky, Spojených štátov, Poľska, etc. zmietlo škandalózne prosodmitské tézy zo stola a nahradilo ich textom, ktorého výpovedná hodnota je síce veľmi malá, ale aspoň nie je očividne naplnený otvoreným hlásaním bludov. 

Toto však sotva niečo mení na žalostnom stave Cirkvi, kde má stále väčšiu silu neopohanstvo sveta a sodomitská kľuka, ktorej pápež dáva prakticky voľné pole pre  pôsobenie (pápež František totiž nesúdi, leda teda katolíkov, ktorí sa za neho modlia ruženec, tých neváha nazvať pelagiánmi) o čom svedčí aj skutočnosť, že za vydanie škandalózneho heterodoxného textu zo synody, ktoré bolo dosiahnuté podvodmi a manipuláciami nebol nikto potrestaný, naopak František už zahájil ťaženie proti konzervatívnym biskupom, ktorí tomuto textu zabránili. Zvlášť exemplárne je v tomto smere pápežovo ťaženie proti  obľúbenému americkému kardinálovi Burkeovi. A ďalší budú nasledovať. Pápež si na to nepochybne čas nájde, aj napriek tomu, že je zamestnaný každodenným a neustálym chŕlením pochybných osobných postojov podľa aktuálnych vlastných pocitov k akejkoľvek banálnej téme ku ktorej má potrebu sa vyjadriť s evidentou túžbou uspokojiť potreby masy po neustálych senzáciách. Takú stratu hodnoty slova ako prichádza skrze denné tirády (často vnútorne protirečivé) tohto pápeža následne šírené do všemožných masmediálnych podôb, kde často ani on sám nevie ako to presne myslel, ešte svet nezažil a len podčiarkuje všeobecný chaos a zmätenie, čo je len ďalší prvok karnevalového štýlu, ktorý zo stredovekého undergroundu prešiel až k  dnešnej vláde nad štruktúrami Cirkvi. 

Zatiaľ môžeme čakať prehlbujúci sa úpadok a skoré znovuobjavenie sa bludov Relatia v novej formálnej podobe, rovnako ako ďalšie popieranie tradičnej katolíckej viery a snahy o jej rozklad. A to aj napriek tomu, že sa tomuto odvážili postaviť viacerí odvážni muži, ktorí sa stavajú proti hĺbke súčasného marazmu v Cirkvi čele s kazachstanským biskupom Atanáziom (nomen-omen ?) Schneiderom, kardinálom Burkeom, či viacerými poľskými biskupmi.  Na tomto mieste je bohužiaľ potrebné zmieniť žalostnú neschopnosť   slovenských biskupov zastať sa doposiaľ  poriadne Kristovej náuky, tradičného učenia Cirkvi a aj manželstva, hoci je to ich prvoradá povinnosť, nehovoriac o hanebnom informovaní zo strany TK KBS. Veľmi rýchlo tak aspoň zatiaľ popreli aj vlastný nos medzi očami, keď prakticky odhodili a pošľapali  vlastný pastiersky list z adventu 2013. Holt "sodomský paškvil" zrejme nevadí, keď je poslaný zo synody. Rozprávanie biskupa Zvolenského o šaštínskej bazilike a o "bohatstve toho, čo odznelo na synode" v situácii v akej sa na synode ocitla katolícka viera a aké pohoršenie pre mnohé duše  z tohto prostredia vzišlo  pôsobí tak v  tomto kontexte  ako absolútna katastrofa. 


piatok 5. septembra 2014

Svätý Štefan, kráľ

Plinio Corrêa de Oliveira


Otcom sv. Štefana bol maďarský veľkovojvoda Gejza. Gejza sa oženil s Adelaide, sestrou katolíckeho poľského vojvodu a veľa šľachticov pri tej príležitosti prijalo sv. krst. Okrem jeho syna Štefana, ktorý mal pri krste 10 rokov, to nikto nebral  príliš vážne. Keď mal Štefan 20, oženil sa s Gizelou, sestrou sv. Henricha II, budúceho rímskeho cisára, ktorý mu bol veľkým spojencom pri šírení katolíckej viery. O dva roky neskôr, v roku 997 nastúpil na trón svojho otca ako maďarský vojvoda, štvrtý od chvíle, keď sa tento divoký nájazdnícky národ usadil na brehoch Dunaja. K apoštolskej zbožnosti a horlivosti pridal sv. Štefan odvahu a statočnosť vojaka a hrdinu. V napomenutí, ktoré zanechal svojmu synovi sv. Imrichovi,  píše, že takmer celý život strávil vo vojnách, rozširujúc svoje katolícke panstvo a odrážajúc nájazdy cudzích národov. Keď Štefan nastúpil na trón, tak obava z vlády nového náboženstva a snaha o uchovanie starých pohanských povier dohnala veľkú časť šľachty ku vzbure. Pálili polia, vraždili Štefanovi vernú katolícku aristokraciu a obľahli mesto Vesprém. Štefan zhromaždil vojsko a nemecké posily a pod zástavami sv. Martina a sv. Juraja sa s nimi stretol v bitke a hoci bol početne v nevýhode, porazil ich a zabil ich vodcu Kopáňa. Na znak vďaky za Božiu pomoc nechal na bojisku postaviť kláštor ku cti sv. Martina, založil ostrihomské arcibiskupstvo s piatimi diecézami a kalocské arcibiskupstvo s tromi diecézami. Vyslal do Ríma skúseného sv. Asteriska, ktorý tam požiadal o potvrdenie týchto arcidiecéz a o kráľovský titul pre samotného Štefana.  Silvester II s radosťou splnil obe žiadosti a poslal Štefanovi korunu, ktorá sa stala dedičnou uhorskou kráľovskou korunou, známou aj ako svätoštefanská koruna. Sv. Asteriskus, ako pápežov zástupca Štefana slávnostne pomazal a korunoval v roku 1001. Za kráľovské sídlo si zvolil mesto Alba Regalis.

Štefanov pohanský strýc Gyula, transylvánske knieža, vtrhol na Štefanovo územie s plánom zosadiť ho a zobrať mu jeho krajinu. Štefan ho porazil a Transylvániu pričlenil k uhorskej korune. Krátko na to musel potlačiť vzburu jedného zo šľachticov, ktorý vstúpil do služieb byzantského cisára. Potom odrazil nájazd bulharského kmeňa Bessov, zabil osobne ich náčelníka a dovolil Bulharom, ktorí o to prosili, aby sa v mieri usadil na uhorskom území. Keď prekročili uhorské hranice, veľa z nich bolo povraždených maďarskými banditmi. Štefan týchto zločincov odsúdil a rozkázal ich po dvoch obesiť popri cestách do Bulharska, aby všetci videli, že cudzinci sú v Uhorsku vítaní. Sv. Štefan si vždy mimoriadne ctil Pannu Máriu. Osobne zveril sám seba i svoje kráľovstvo pod jej ochranu. Svätý kráľ vždy prosil Svätú Pannu aby mohol zomrieť na sviatok jej nanebovstúpenia, 15. augusta. To sa mu splnilo. Pred tým ako naposledy vydýchol, pozdvihol oči k nebu a povedal: "Kráľovná neba, Spoluvykupiteľka sveta, tebe ako patrónke som zveril svätú matku cirkev v Uhorsku s jej biskupmi a kňazmi a kráľovstvo s jeho pánmi i ľudom." Po prijatí svätej Eucharistie a posledného pomazania 15. Augusta 1038 poručil svoju dušu Bohu. 

Štefan bol svätec, ktorého konverzia priviedla maďarský národ do Cirkvi. Bol niečo ako maďarský Clovis s tým rozdielom, že Clovis mal po obrátení ďaleko ku svätcovi, ale Štefan sa svätcom naozaj stal. Ani najbližší Clovisovi potomkovia neboli svätci, Štefanov syn Imrich bol. V tomto veľmi zhustenom životopise môžme pozorovať jednu z tých podivuhodných vlastností Katolíckej cirkvi ktoré nikdy nemôžeme dostatočne dobre zdôrazniť. Ľudia častokrát namietajú proti niektorému zo znakov, ktorými sa Cirkev vyznačuje, lebo odmietajú hľadieť na ňu v plnosti jej cností. Pri uvážení všetkých jej cností je Cirkev viac, ako keď sa uvažujú len jednotlivo. V takom ohľade je Cirkev podobná Stvoreniu. Písmo nám hovorí, že keď Boh kontemploval svoje dielo, tak videl že všetky časti su dobré, ale že celok je nádherný. 

Moderný katolík naplnený zženštilou sentimentalitou v živote sv. Štefana vidí krutého muža, muža vojnychtivého, nivočiaceho svojich nepriateľov, muža, ktorý svojmu strýkovi zobral územie, ktorý vlastnoručne zabil náčelník nepriateľského kmeňa, ktorý nechal povešať neposlušných Maďarov za to, že lúpežne prepadali národ, ktorému dovolil sa usadiť v jeho kráľovstve. Takýto kritik by od Štefana chcel, aby len odpúšťal, vždy nastavil druhé líce a utiekol pred každou konfrontáciou, ktorú obrana katolíckej viery prináša. Katolícka cirkev uskutočňuje všetky cnosti. Aj dobrotu k nepriateľom, ale aj bojovnosť. Aj milosrdenstvo k vinníkovi, ale aj spravodlivosť. Fyzionómia Cirkvi je postavená na súlade zjavne protichodných cností a tento celok je ušľachtilejší a krajší, ako hociktorá z cností braná o samote. Nezabúdajme, že keď Cirkev Štefana kanonizovala, tak nám ho postavila za príklad, ktorý máme ako katolíci nasledovať. Takže podajme krátku apológiu jeho života.  

Pri zákrok proti vzbúrenej šľachte musíme vidieť tri veci.
1. Štefan tu jednal s pohanskými polobarbarmi, ktorí vo väčšine prípadov nerozumeli inému jazyku ako sile. Uvedený krátky súhrn jeho života neuvádza, že do Uhorska priviedol množstvo misionárov, ktorí pokojnými prostriedkami usilovali o obrátenie národa na pravú vieru. Vzbúrenci však vieru odmietali a misionárov nezriedka umučili. To znamená, že títo vzbúrenci neboli len nepriateľmi sv. Štefana, ale aj nepriateľmi večnej spásy maďarského národa. 
2. Rebeli zdvihli zbrane, aby Štefana zbavili trónu, ktorý právoplatne po svojom otcovi prevzal. Stali sa tak zároveň nepriateľmi zvrchovanosti maďarského národa, ktorý Štefana urobil zákonným následníkom. 
3. Spory a chaos, ktorý vzbúrená šľachta v národe pôsobili prekážala Maďarom v akejkoľvek forme národného rozvoja. Aby sa národ mohol rozvíjať a budovať svoju vlastnú kultúru a civilizáciu, potrebuje v štáte pokoj a mier. Katolícka viera je prostriedok par excellence, ktorý usporiadava veci podľa prirodzeného poriadku a vedie národ k rozvoju. Preto táto aristokracia, ktorá udržiavala Uhorsko v zavrhnutia hodnom pohanstve, usilovala o udusenie Viery a zosadenie legitímneho dediča trónu, prekážala skutočnému národnému vývoju a v tomto spore išlo o samotnú budúcnosť Uhorska. 

Je mimo akúkoľvek pochybnosť, že Štefan mal právo túto rebelujúcu šľachtu potlačiť a zničiť. Bolo to absolútne spravodlivé.   

Bessovia, ktorí vtrhli do Uhorska boli tiež pohania. Vtrhli tam z cieľom dobyť a uchvátiť si pre seba toľko, koľko dokážu. V tých časoch bol dušou armády kráľ. Nebol len symbolickou postavou, ale skutočným vojvodcom a bojovníkom. Neraz patril kráľ k najlepším vojakom svojej armády. Bolo vcelku obvyklé, ak sa v bitke stretli dvaja králi, ako šampióni oboch strán.  Kto čítal Pieseň o Rolandovi vie, že bitky viedli protivníci z oboch strán, ktorí mali rovnaké aristokratické postavenie. Každý katolícky bojovník bojoval s moslimom rovnakej úrovne. Netvrdím, že to tak bolo vždy a v každej bitke. Bol to ale ideál. Podľa vtedajšej mentality rozhodovala česť a ušlachtilosť anebolo pre katolíckeho kráľa nič dôstojnejšie, ako bojovať a zabiť pohanského kráľa jeho vlastnými zbraňami. 

Jeho pohanský strýko prišiel s Transylvánie, aby ho napadol a dobyl jeho krajinu. Štefan podnikol protiútok, strýka zajal a jeho krajinu pričlenil ku svojej korune. Toto sa v právnickej terminológii volá právo dobyvateľa.  Ak nejaký národ alebo štát má pevný úmysel zničiť iný národ alebo štát, tak napadnutý má spravodlivé právo brániť sa. A ak nebezpečenstvo zo strany útočníka pretrváva, tak aby sa predišlo nepretržitým hrozbám od útočiaceho štátu, má brániaci sa štát právo podrobiť si útočníka a zabrať jeho územie. To platilo obzvlášť v časoch, keď sa národy len pomaly vynárali z barbarskej temnoty. 

A prečo Štefan tak rázne zasiahol proti tým, ktorí bránili slobodnému prechodu tých, ktorým dovolil usadiť sa v Uhorsku?  Pretože tí banditi porušili najzákladnejší medzinárodný zákon: pohostinnosť. Sv. Štefan dal Bessom slovo, že môžu do krajiny vstúpiť ako priatelia a žiť tam ako jeho verní poddaní. Oni mu uverili. Zložili zbrane a zobrali svoje rodiny, zlato a majetky, ktoré potrebovali pre štart v novej vlasti. Títo ľudia by s veľkou pravdepodobnosťou prijali katolícku vieru. Banditi porušili kráľovo slovo, zabili mnoho mierumilovných imigrantov a ulúpili im majetky a zlato. Také bezprávie bolo treba potrestať smrťou. 

Energiu a silu, s ktorou Štefan pracoval pre katolícku vec Cirkev schválila, keď Štefana svätorečila. Bol známy aj svojim milosrdenstvom k slabým a chudobným, chránil a podporoval vdovy a siroty. Ku kléru bol veľkodušný a nadovšetko horlivo si ctil Pannu Máriu. Zasvätil svoj život aj svoju krajinu Veľkej Pani, ako ju volal, takže každý aspekt jeho života je vysoko nasledovaniahodný. 

Skončím tým, že ukážem na súlad protikladných cností, ktorý charakterizuje katolíckeho ducha. Sv. František Saleský, ktorý sa preslávil svojou jemnosťou a prívetivosťou urobil všetko preto, aby podporil úsilie svojského vojvodu podniknúť krížovú výpravu proti ženevským kalvínom. Naneštastie vojvodovo vojsko bolo porazené a dnes možno navštíviť múr, pri ktorom prelievali krv katolícki vojaci povzbudení do boja svätým Františkom. Ba i v liturgii pozorujeme túto zhodou protikladných cností. Nášho Pána voláme Baránok Boží, pretože vo svojom utrpení nám predviedol dokonalú pokoru a miernosť. Písmo ho však volá aj Levom z Júdu, pretože na konci sveta príde so slávou a mocou a zničí Antikrista a jeho kohorty a bude súdiť živých i mŕtvych.



Prosme teda sv. Štefana, aby nám daroval milosť pochopiť a milovať tieto zdanlivo opačné ale v skutočnosti komplementárne cnosti, ktoré vidíme živote jeho i Katolíckej cirkvi.

štvrtok 4. septembra 2014

De Regno - kapitola 11

Čo stratí kráľ, keď sa zmení v tyrana?
Sv. Tomáš Akvinský


[75] Pretože pre kráľov je pripravená veľkolepá odmena v nebeskej blaženosti, musia si dávať pozor sami na seba, aby sa nezmenil v tyranov. Niet pre nich nič náležitejšie, ako prejsť z kráľovskej dôstojnosti, do ktorej boli povýšení tu na zemi, do slávy nebeského kráľovstva. Tyrani, ktorí pre pár pozemských výhod opustili cestu spravodlivosti, takúto odmenu nezískajú, pretože nevládnu spravodlivo. Aké hlúpe je obetovať tie najvyššie a večné dobrá za bezvýznamné časné dobrá vidí každý, okrem blázna a neznaboha.

[76] Treba tiež dodať, že aj samotné časné dobrá, pre ktoré tyran kráča cestou nespravodlivosti, viac osožia kráľovi, ktorý spravodlivosť zachováva.

[77] Medzi svetskými dobrami sa nezdá byť nič cennejšie ako priateľstvo. Priateľsvo zjednocuje dobrých mužov, zachovávava a prehlbuje ich cnosti. Priateľstvo potrebujú všetci, bez ohľadu na povolanie, ktorým sa zaoberajú. Nevnucuje sa nám v dobrých časoch, ani nás neopúšťa v protivenstvách. Prináša nám takú veľkú rozkoš, že radosť sa mení v obavu, ak priateľ nie je prítomný a všetky ťažkosti sa vďaka priateľskej láske zdajú ničotné. Žiadny tyran nie je dosť krutý, aby ho priateľstvo netešilo. Keď Dionýzius, tyran v Syrakúzach, chcel jedného z dvoch priateľov, Damona a Pythia, ten čo mal byť zabitý ho prosil, aby ho prepustil na istý čas, dať si do poriadku svoje záležitosti a jeho priateľ sa dostavil ako záruka. Keď sa priblížil určený deň a on sa stále nevracal, všetci považovali dobrovoľného rukojemníka za blázna, ale on sa o priateľovu vernosť ani trochu nebál. V danú hodinu sa priateľ vrátil. Tyran obdivoval ich statočnosť, rozsudok odvolal, ba dokonca požiadal, aby ho pribrali do svojho priateľského zväzku. [Cf. Valerius Maximus IV, 7, Ext. 1; Vincent of Beauvais, Specul. Doctrinale V, 84.]

[78] Napriek tomu, že tyran túži po výhodách priateľstva, nikdy ich nezíska, pretože keď usiluje nie o spoločné, ale o vlastné dobro, niet medzi ním a jeho poddanými nič spoločné. Všetky priateľstvá stoja na základe toho, čo majú tí, ktorí sa priatelia, spoločné. Vidíme, že tí, ktorí sa zjednotili v priateľstve majú spoločný pôvod, alebo podobné životné habity, alebo spoločné záujmy. Preto medzi tyranom a poddanými nemôže byť žiadne, alebo len veľmi malé priateľstvo.  Ak sú poddaní utláčaní tyranskou nespravodlivosťou a cítia, že nie sú milovaní, ale nimi tyran pohŕda, tak určite k nemu nezahoria láskou, pretože milovať svojich nepriateľov a dobre robiť tým, čo prenasledujú je príliš veľká cnosť pre obyčajného človeka. Ani tyran nemá dôvod sťažovať sa, že ho poddaní nemilujú, lebo nerobí nič preto, aby ho mohli milovať. Dobrého kráľa ale milujú mnohí, pretože je vidieť, že miluje svojich poddaných a usilovne pracuje pre spoločné blaho a poddaní vidia, že z horlivej starostlivosti kráľa im plynie mnoho dobra. Nenávidieť priateľa a odplácať svojim dobrodincom zlom je priveľký zločin, aby sa dal spravodlivo pripísať väčšine ľudí.

[79] Dôsledkom tejto lásky je, že vláda dobrých kráľov je stabilná, pretože ich poddaní sa nevzpierajú podstúpiť pre svojho kráľa akékoľvek nebezpečenstvo. Príklad vidíme v Júliovi Cézarovi, ktorý ako Suetonius udáva, miloval svojich vojakov tak, že keď počul ako niektorých zmasakrovali, "odmietol si strihať vlasy a holiť bradu, kým nepomstí ich smrť." Takto si získal tých najvernejších a najstatočnejších vojakov a mnohí z nich, keď padli do zajatia radšej prijali popravu, ako slobodu pod podmienkou, že budú bojovať proti Cézarovi. Octaviana Augusta, ktorý svoju moc používal veľmi mierne, poddaní tak milovali, že niektorí z nich "prikázali vo svojich závetoch obetovať v chrámoch zvieratá ako vďakyvzdanie, že ich cisár prežil” [Suetonius, Divus Augustus 59]. Nie je ľahké zvrhnúť vládu milovaného kráľa. Preto Šalamún hovorí (Prís 29:14): “Ak kráľ spravodlivo súdi bedárov, jeho trón sa pretrvá naveky. ”

[80] Vláda tyrana však netrvá dlho, pretože ju mnohí nenávidia  a len ťažko sa dá udržať to, čo je proti vôli mnohých. Človek sotva prejde týmto životom bez toho, aby znášal protivenstvá a počas tyranie málokedy chýba šanca proti tyranovi povstať a ak je šanca tak v množstve poddaných málokedy chýba niekto, kto by ju využil. Ľudia budú potom naklonení povstaniu a ak sa o niečo pokúšate s podporou veľkého množstva ľudí, len málokedy to zlyhá. A tak sa len zriedka prihodí, že vláda tyrana vydrží dlhý čas.

[81] Je to zrejmejšie, ak prihliadneme ku spôsobu, akým sa vykonáva tyranská vláda. Neuskutočňuje sa v láske a nejestvuje žiadne, alebo je len veľmi malé, priateľské puto medzi poddaným množstvom a tyranom a preto je evidentné, čo som vyššie uviedol. Tyran tiež nemôže spoliehať na lojalitu poddaných, pretože taký stupeň cnosti sa medzi ľuďmi nachádza len zriedka, aby sa nepokúsili zhodiť jarmo nespravodlivej poroby, keď sa  naskytne príležitosť. Ba podľa názoru mnohých ani nie je porušením vernosti, ak sa akýmkoľvek spôsobom učiní koniec tyranovým zločinom. Vláda tyrana je teda udržiavaná len strachom a tyran celou svojou mocou usiluje, aby sa ho poddaní báli. Strach je však chabá posila. Tí, ktorí sa krčia od strachu povstanú proti svojim  vládcom vždy, keď sa im zdá, že majú nádej urobiť to beztrestne a čim viac boli strachom držaní v poddanosti, tým zúrivejšie povstanú, ako voda, ktorá našla otvor, tým silnejšie strieka, čím väčší je na ňu vyvíjaný tlak. Sám strach tiež nie je bez nebezpečenstva, lebo mnohí z prehnaného strachu upadnú do zúfalstva a zúfalstvo častokrát človeku dodá odvahu vykonať čokoľvek. Preto vláda tyrana nebýva dlhá.

[82] Príklady hovoria rovnako jasne ako rozum. Ak preskúmame dejiny staroveku i moderných čias, sotva nájdeme vládu tyrana, ktorá vydržala dlho. Aristoteles v Politike [V, 12: 1315b 11-39], menuje mnoho tyranov a ukazuje, že ich vlády trvali len krátko a tí ktorí vládli dlho vládli preto, lebo svoju tyraniu držali nakrátko a v mnoho napodobňovali umiernenosť kráľov.

[83] Ešte zrejmejšie sa to ukáže, ak prihliadneme k božským výrokom lebo ako čítame v Jóbovi (24:30), “Pre hriechy ľudu ustanoví pokrytca vládcom.” A naozaj, nikoho nemožno volať pokrytcom oprávnenejšie ako toho, kto uchváti kráľovský úrad a vládne ako tyran, pretože pokrytec je človek, ktorý napodobňuje správanie iného, ako sa robí napríklad v divadle. Preto Boh necháva tyranov, aby získali moc a tak trestá hriechy ich poddaných. V Svätom Písme sa taký trest zvyčajne vola hnev Boží. V Ozeášovi (13:11) Pán hovorí: “Dal som ti vo svojom hneve kráľa". Nešťastný je kráľ, ktorý vládne ľudu ako nástroj Božieho hnevu, lebo jeho vláda nebude pevná, pretože “Boh nezabúda na svoje milosrdenstvo ani pre hnev  nezdržiava svoje zľutovanie.” (Ž 77:10). V Joelovi naopak čítame (2:13): “ Boh je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie." Preto Boh nenecháva tyranov vládnuť dlho, ale po búrke, ktorá sa znesie na ľud skrze tyrana, opäť obnovuje pokoj. Preto Sirachovec hovorí (10:17): “Boh rozrúcal prestol pyšných vladárov a na ich miesto posadil pokorných. ”

[84] Skúsenosť učí, že kráľ získa viac bohatstva spravodlivosťou, ako tyran násilím.  Pretože tyrania je mnohým protivná, musí tyran zamestnávať mnoho pobočníkov a stráží, aby ho chránili pred vlastnými poddanými. Na vlastnú ochranu utratí viac, ako dokáže ulúpiť svojim poddaným. Kráľovláda je však poddaným príjemná a kráľa namiesto žoldnierov chránia všetci poddaní. A tí slobodne dávajú kráľovi viac, ako tyran dokáže zobrať. Tak sa napĺňajú Šalamúnove slová (Prís 11:24): "Niekto (kráľ) rozhadzuje, a predsa mu stále pribúda, druhý zasa šetrí väčšmi, než sa sluší, a má nedostatok vždy." Podobne sa stáva, spravodlivým Božím rozhodnutím, že tí, čo nespravodlivo hromadia bohatstvá ich bezhlavo rozhadzujú a nakoniec o ne spravodlivo prídu. Šalamún preto hovorí (Eccles. 5:9): “ Kto miluje peniaze, nikdy nemá peňazí dostatok. Kto má rád nahromadený majetok, nemá dosť zisku.” A v Prísloviach (15:27) stojí: “Kto prahne po zisku, sužuje vlastný dom.” Kráľom, ktorí usilujú o spravodlivosť však Boh dáva bohatstvo tak ako Šalamúnovi, ktorý keď žiadal múdrosť, aby mohol spravodlivo vládnuť dostal prísľub obrovského bohatstva.

[85] Je zbytočné rozprávať o sláve, lebo nikto nepochybuje, že dobrý kráľ žije v spomienkach a chválach ľudí, nie len v tomto živote, ale aj po smrti a ľud za ním žiali. Mená zločinných kráľov sa hneď vytrácajú, alebo ak boli zločinní v mimoriadnej miere, tak sa na nich spomína ako na prekliatych. Šalamún preto hovorí (Prís 10:7): Pamiatka spravodlivého je na požehnanie, lež meno bezbožných spráchnivie,” lebo sa vytratí, alebo zanechá po sebe len odporný zápach.



Pokračovanie - Kapitola 12. Trest pre tyrana

pondelok 26. mája 2014

Dobrá správa z eurovolieb



Napriek tomu, že by sa pri voľbách do nového Babylonu dalo len ťažko hovoriť o skutočne dobrej správe, predsa v rámci zlého vládneho systému, ktorým demokracie je, predsa len prišla dobrá správa keď práve naša krajina zaznamenala extrémne nízku volebnú účasť, veď každý deviaty Slovák mal dosť rozumu a vykašlal sa zvysoka na to aby ekonomicky zabezpečoval slovenských politických truhlíkov za ich ničnerobenie a prikyvovanie degenerovanej politike únie.

Avšak nielen nízka účasť, ktorá poteší každého antidemokrata sa dá hodnotiť pozitívne, ale taktiež z hľadiska čo najskoršieho rozpadu euro-molochu sa dá pozitívne prijať aj vzostup euroskeptických politických strán. Ten má tiež tú pozitívnú stránku, že opäť zažívame pekelné škrípanie zubami zo strany médií totalitne obsadených jednostranným liberálno-socialistickým póvlom. Tieto médiá rovnako opätovne strácajú akékoľvek škrupule a zdanie formálnej objektivity a jasne ukazujú komu slúžia a kto ich živí.  

utorok 20. mája 2014

Mikloško na ceste za kreslom europoslanca, alebo návrat klauna


Po revolúcii v 1989 sa František Mikloško začal drať rýchlo k moci a nie je prekvapujúce, že sa tak stalo práve v liberálnej VPN vedenej Václavom Havlom, ktorá mala čoskoro začať plniť program v rozpore s tradičným kresťanským pohľadom na spoločnosť. Mikloško sa tu nepochybne cítil ako ryba vo vode. Prišiel však čas aby prestúpil do KDH z jednoduchých dôvodov - VPN bola slovenskému elementu - ktorým inak Mikloško vždy dôsledne pohŕdal - cudzia a tak tu nekvitli ruže jeho ambíciám živiť sa politickými trafikami a zároveň liberáli Mikloškovho razenia videli v KDH zrejmé nebezpečenstvo, že toto bude presadzovať určité tradičné kresťanské pohľady na spoločnosť. Mikloško tak ihneď zacítil svoje poslanie sa týmto tendenciám postaviť a premeniť KDH na "klasickú" európsku kresťansko-demokratickú stranu, ktorá namiesto kresťanského pohľadu dáva prednosť "hodnotám" liberálnej demokracie, vlastným liberálnym intelektuálom (podobným darmožráčom akých opísal v knihe Intelektuáli Paul Johnson) za akého František Mikloško sám seba vždy považoval. František Mikloško, dedič revolučnej myšlienky ako v politike, tak v náboženstve si tak našiel svoje pole pôsobnosti, budujúc si zároveň ako správny liberálny intelektuál zázemie v ideologicky podobných kruhoch. František Mikloško je archetypom "trtošenia" a "pregciavania" zo slávneho výroku Dobroslava Trnku, ktorý je predmetom posmechu liberálov najmä preto lebo trafil klinček po hlavičke.

Tieto skutočnosti je nutné si ozrejmiť skôr ako sa začítame do Mikloškovho najnovšieho článku uverejnenom na liberálnom portáli Postoy v ktorom sa Mikloško v rámci svojej kampane (keď opäť raz hľadá pre seba slušné materiálne zabezpečenie - trafika, ktorú má v časopise .týždeň pracujúcom na hlbšej akceptácii sodomie totiž zrejme nepostačuje jeho predstavám) snaží vyťažiť body pre zvolenie do funkcie europoslanca z "kauzy biskupa Bezáka", ktorú sám pomáhal rozpútať sledujúc už vtedy osobné ciele.   Revolucionár Mikloško totiž pozorne sleduje dopad totálne jednostrannej silenej mediálnej kampane v prospech bp. Bezáka a vyhodnocuje ako liberálne masírovanie postupne nivočí všetko kresťanské v slovenskej spoločnosti (na čom sa Mikloško samozrejme podieľa). A s tým prichádzajú aj jeho vyhlásenia, napríklad proti homofóbii (čisto ľavicovom ideologickom konštrukte slúžiacom na potieraní kresťanského pohľadu na sexualitu, ktorý už Mikloško vzal za svoj) a najnovšie sa Mikloško v opojení mediálnej ofenzívy pustil do odsúdenia normálneho tradičného jednoduchého katolicizmu, možno cítiac zadosťučinenie  v odvete voči pastierskemu listu slovenských biskupov proti "kultúre smrti", ktorý Mikloškovi musel poriadne pohnúť žlčou.

V tomto smere by tiež stálo za to vrátiť sa k obvineniam na biskupa Bezáka, že je súčasťou homosexuálnej lobby v Cirkvi. Je dosť podozrivé, že práve kruhy žiadajúce prijímanie homosexuálneho správania ako niečoho normálneho, ba dokonca niečoho, čo si zaslúži právnu podporu štátu (napr. v podobe "registrovaných partnerstiev", ktorých sa dožaduje Hríb) sú na bp. Bezáka tak blízko napojené. A celé ich súkolie do seba zapadá ako jedna dobre sediaca skladačka. Bezák - Mikloško- .týždeň  a jeho televízna podoba - NOVA (s prosodomitskými odídencami z SaS), etc. - medzi tými je nielen spojenie, ale priamo vzájomná kooperácia, alebo lepšie povedané kolaborácia pri dosahovaní politických cieľov. Je zvláštne, že tu bp. Bezák nemá potrebu sa očisťovať a dištancovať sa. Do protikatolíckych médií, ktorých je miláčikom práve preto, že v nich vystupuje ako rebel proti cirkevnej hierarchii, proskribovaný za svoje neortodoxné spôsoby a nie ako obhajca učenia Cirkvi v morálnych otázkach, napokon chodí hovoriť len o svojich vlastných domnelých krivdách, čo je naozaj veľmi zvláštna črta mučeníctva tohto sekulárneho "svätca" (ktorá je v úplnom rozpore s tým ako nespravodlivé prenasledovanie - keď už sa tak snáď bp. Bezák skutočne vidí - znášali skutoční svätci ako Sv. Ján z Kríža, ktorého väznili jeho vlastní rehoľní bratia v podmienkach na hrane prežitia a predsa svätec na nich krivého slova nepovedal).

Vráťme sa ale k Mikloškovi, ktorý práve vyhodnotil, že čas dozrel k útoku na posledné rezíduá tradičného slovenského katolicizmu. Ako sme uviedli vyššie týmto vždy pohŕdal a v rámci svojho liberálneho intelektuálneho presvedčenia a zarputilého modernizmu ako v kultúrnej tak v cirkevnej oblasti voči nemu vždy bojoval ruka v ruke so svojimi súputníkmi najrozličnejšieho náboženského vyznania a liberálno-demokratického zamerania, ktorých spája predovšetkým nenávisť k podobe akú mala katolícka Cirkev takmer celých posledných 2000 rokov. Mikloško rád hovorí o tom ako "zomieral za Cirkev", čím sa prakticky posmieva tým, ktorí za ňu skutočne položili život, alebo ho riskovali; a myslí tým svoj revolučný boj za premenu Cirkvi podľa pôvodných slobodomurárskych matríc, plne prispôsobenú modernému sekulárnemu svetu, Cirkev s rozvrátenou liturgiou, manicheistickým rozvrátením všetkej dogmatickej matérie a vôbec formy ako takej. Tých spiatočníkov, ktorí sa jeho revolučnému boju vzpierajú odsudzuje príznačne vo svojej paradigmatickej intelektuálnej povýšenosti do pozície primitívov.

Tento pojem a spôsoby, ktorými Mikloško narába tiež nádherne zapadajú do inej črty, ktorá mu je vlastná a síce jeho prináležitosti ku karnevalovým vzorcom správania, ktoré boli v minulosti cirkevnými otcami i cirkevnou hierarchiou odsudzované, no dnes sa však v dobe "kultu človeka" a nikdy nekončiacej zábavy stali centrom života spoločnosti a bohužiaľ aj samotnej časnej podoby Cirkvi. Mikloško neoddeliteľne spojený s infantilným vtipkovaním a estetickým i etickým dehonestovaním všetkého vážneho, rigidného, dôstojného, úctyhodného (požiadavka prijímania Eucharistie na ruku, ktorú vidí Mikloško dokonca ako kľúčovú je v tomto priam stelesnením toho, čo Mikloško reálne predstavuje). Vykrikuje na nás z vyvýšenej pozície karnevalového klauna, akéhosi Bezákovho hlásnika a dvorného šaša za potlesku médiami vymasírovanej beztvarej rovnostárskej masy a z určitej skupinky vymedzenej trvaním na tradičnom cirkevnom učení robí primitívov neschopných pochopenia jeho osvieteného učenia a ostentatívne ich vydáva na posmech. Zároveň s tým robí obsah viery predmetom verejného trhového kupčenia, ktoré má podobu typickej liberálnej predstavy masového dialógu, zároveň pritom zhadzujúc slovenskú cirkevnú hierarchiu, ktorej sa posmieva - a je zrejmé, akú pozíciu môže v takomto dialógu zohrať.

nedeľa 18. mája 2014

Mikloško proti homofóbii

František Mikloško, večný trafikant, podporovateľ bp. Bezáka a platený služobník časopisu .týždeň bojujúceho za "registrované partnerstvá" sa opätovne vyfarbil. Havlistický liberál, ktorého najväčším politickým prínosom bola bezodná hrsť infantilných vtipov najnovšie našiel v honbe za trafikou v euro-parlamentne svoje nové poslanie v boji proti homofóbii (nech už si pod týmto tento večný liberálny lokaj predstavuje čokoľvek).

V tom by mohol určite hutne dopĺnať lídra svojej kandidátky Kollára, ktorý v minulosti kandidoval za SaS a podporoval likvidáciu súčasnej podoby manželstva ako zväzku muža a ženy ako aj liberálny postoj k potratom.

Konzervatívny demokrat Mikloško sa tak opätovne postavil tradičnému cirkevnému učeniu a priniesol svoj "pravdivý" neopohanský pohľad - k čomu nepotreboval ani tridsať strieborných, stačila mu vidina teplého a dobre financovaného miestečka v euro-parlamentne. Ostáva len popriať mu aby dopadol rovnako ako jeho kamarát Čarnogurský, ktorý tiež liezol mase do zadnice a dostalo sa mu zaslúženej odmeny.


streda 2. apríla 2014

Pomýlené postoye Vladimíra Palka


Jedným z tragikomických prvkov modernej gnostickej spoločnosti je predstava, že skutočnosti významné pre mikrokozmos verejne činnej osoby sa stávajú automaticky kľúčovými okamihmi okolitého makrokozmu a dejinného diania, ktoré sa v tomto makrokozme odohráva. Takéto vnímanie nájdeme aj v prípade článku Vladimíra Palka Tri porážky, v ktorom autor hodnotí výsledky 1. kola prezidentských  volieb na pozadí jeho osobných liberálno-demokratických politických predstáv. 

Palko svoju úvahu poznačenú absurdným zveličovaním začína velebením úlohy modernistického utopistu  a revolucionára Kolakoviča, ktorého pôsobenie už predznamenávalo príchod Bezáka a jemu podobných nepriateľov katolíckej tradície, pre ktorých sa Cirkev zrodila najskôr ak v II. vatikánskom koncile. Nie náhodou sa v Palkovom časopise Impulz Kolakovičov zástanca a žiak Václav Vaško vyjadruje oslavne o Kolakovičovom rovnostárstve, dekonštrukcii cirkevnej hierarchie a stieraní rozdielov medzi klérom a laikmi, alebo  o "prekonávaní" filozofie Sv. Tomáša Akvinského ako aj o ďalších pre kresťanstvo rozkladných prvkoch Kolakovičovho modernistického myslenia poplatného osvietenským ideám. Od tohto bodu - Kolakovičovho pôsobenia - sa Palko vlastnou logickou úvahou dostáva až k svetobornému významu sviečkovej manifestácie (ktorej cieľom bola náboženská sloboda - teda akési oprávnenie vyznávať pravú vieru a zároveň rovnako tak všetky modly, ktoré svet pozná), ktorej sa on osobne zúčastnil a ktorá podľa neho dokonca prispela k pádu komunizmu. Od prehnanej glorifikácie "sviečkovej" ďalej vedie v Palkovom myslení priama spojnica k osobe Jána Čarnogurského (milovníka  B'nai B'rith), ktorého politický výsledok v prezidentských voľbách má byť podľa Palka akýmsi ukončením veľkého politického zápasu za "kresťanské Slovensko" (určite nie podľa Hlinkových predstáv), aký vraj Čarnogurský. a spol viedli. V samotnom prezidentskom súboji sme podľa demokrata Palka mohli mať kresťanského prezidenta (t.j. Čarnogurského).

V skutočnosti však Palko nehovorí o boji za kresťanstvo a už vôbec nie o boji o kresťanské duše (skutočne Palko nie je žiadna sv. Terezka a jeho slová neznamenajú viac ako politický gnosticizmus - v tomto zmysle predstavu, že politickým bojom v liberálno-demokratických podmienkach zachraňuje duše), ale o boji za liberálnu demokraciu. Iba v takom prípade sa boj proti "mečiarizmu" (populista Mečiar uchopil pritom moc aj pre neschopnosť takých prohavlistických liberálnych politikov akými bol napríklad František Mikloško), či boj za Slovensko v Európskej únii môžu javiť ako heroické skutky. Pravdu povediac by sa Palko aj s Čarnogurským mali za svoj podiel na zatiahnutí Slovenska do protikresťanskej Európskej únie skôr hanbiť a ospravedlniť sa zaň a nie sa ním vystatovať. To však ťažko možno očakávať od ideologických zástancov kresťanskej demokracie, degeneratívneho politického prúdu, ktorý v prispôsobovaní sa masovosti rozpustil pôvodnú jednotu kresťanských ideí a hodnôt ako to predvídal už Lev XIII.
Že sa Čarnogurskému a spolu s ním aj Hrušovskému dostalo od masy nakoniec zaslúženej odmeny možno totiž reálne považovať snáď len za malú pozitívnu externalitu volieb. V žiadnom prípade nejde o katastrofu akú sa nám snaží Palko nahovoriť. Revolúcia skrátka požiera svoje vlastné deti a nezastaví sa tam, kde jej "konzervatívny revolucionár" Palko rozkáže, resp. kde túži aby sa zastavila. A pritom všetkom je lepšie ani nerozoberať čo všetko kandidát Ján Čarnogurský počas svojej prezidentskej kampane v honbe za hlasmi natáral a ako sú jeho názory vzdialené spoločenským dôsledkom vážne branej katolíckej sociálnej náuky. 


O slávnom zápase havlistického liberála Mikloška a Vladimíra Palka za podobu slovenskej spoločnosti by sa však oplatilo čo to popísať. Nájdeme v ňom totiž aj také skvosty ako vládne spojenie s liberálnou stranou Pavla Ruska, podporu liberálneho biskupa Bezáka, spoločnú kandidatúra Františka Mikloška do eurovolieb s predstaviteľom kultúry smrti Kollárom (pôvodne členom najliberálnejšej a najnemorálnejšej slovenskej politickej strany SaS), presadzovanie ľudí z časopisu .týždeň presadzujúceho tzv. registrované partnerstvá - ako sú totalitný demokrat a deterministický ateista Mojžiš, či Eugen Korda na kandidátku OĽANO zo strany Vladimíra Palka (o hlasovaní týchto ľudí v kultúrnych otázkach si netreba robiť ilúzie).

Keď sa už Palko potom porovnáva s kardinálom Korcom (a pritom nie že by sme akokoľvek podporovali kandidatúru neokomunististického populistu a úslužného poskoka únie - Roberta Fica, alebo s takou podporou čo i len trochu súhlasili) s ktorým vraj viedol politický súboj, nech teda nezabudne porovnať aj povahu kultúrneho kontextu, ktorý stojí za ním a ktorý za kardinálom. Stačí si otvoriť časopis .týždeň na ktorý je Palko osobne, personálne aj ideovo napojený a hneď spoznáte antikresťanskú "kultúru", ktorá tento kontext u Palka tvorí. Protikresťanské postoje masy nepresadil totiž ani Fico, ani Mečiar, ani kardinál Korec, tie sú dôsledkom pa-kultúry hlásanej najmä liberálnymi médiami zahlcujúcimi verejný priestor amorálnymi splaškami. Okrem iného aj ľuďmi, ktorých Palko tlačil do parlamentu.
A čo takto Radoslav Procházka, ktorého teraz Palko kritizuje akoby ho nepoznal dávno predtým ? Ten Procházka na ktorého knižku nivočiacu tradičný kresťanský názor na zákony vypisoval do Palkovho časopisu Impulz samé chvály Daniel Lipšic (zaujímavé, že toto nevadilo ani súčasnému biskupovi Haľkovi členovi redakčnej rady). Ten istý Impulz, ktorý bez hanby dehonestoval katolícku liturgiu ako ju Cirkev slúžila stáročia. Kde sa teda teraz berie ta nevôľa Vladimíra Palka ohľadom liberála Procházku ?

Že by v Palkovom "konzervativizme", ktorý stojí na revolučnej ústave a v nej zakotvených revolučných štátnych orgánoch a "ľudských právach" ?  V tom sa nepochybne s liberálom Procházkom zhodne. A nielen s ním. A keď sa Palko dovoláva odporu voči kultúre smrti, ako to, že sa zabudol vyjadriť k podpore Maňku (hlasovania europoslanca Maňku sú celkom jasne v línii kultúry smrti) a absolútnej podpore Kisku v prostredí jeho ideových spolupútnikov z .týždňa ? Nehovoriac o tom, že Palko pokiaľ viem nevystúpil proti podpore tzv. registrovaných partnerstiev zo strany šéfredaktora časopisu .týždeň Štefana Hríba, neúnavného to talmudicko-protestantského bojovníka za adoráciu sebastredného biskupa Bezáka. Buď Palko stojí na jednej strane s nimi a potom je jeho kritika kardinála Korca absolútne pokrytecká, alebo kritizuje celkom selektívne a účelovo, zatiaľ čo Mikloško má vraj v .týždni podporujúcom "registrované parnerstvá" priamo stĺpček, kde sa naplno vyznáva zo svojej lásky k havlistickým protikresťanským ideálom.  

streda 12. marca 2014

Recenzia knihy Návrat člověka bez vlastností


V roku 2010 vydalo české vydavateľstvo CDK súbor esejí z poľského katolíckeho tábora pod editorskou taktovkou Macieja Ruczaja. V tomto článku sa budeme krátko tejto knihe venovať, nakoľko eseje v nej obsiahnuté - hoci rozhodne nepopierajú skutočnosť neexistencie konzervativizmu v súčasných podmienkach - predsa len obsahujú niekoľko zaujímavých myšlienok a postojov, zvlášť ak ich postavíme proti slovenskému pseudokonzervativizmu aký majú v našich podmienkach predstavovať liberálno-modernistickí revolucionári ako František Mikloško, či Peter Zajac a im podobní. 

Kniha stojí za to aj napriek tomu, že texty v nej usporiadal editor Ruczaj, ktorý zďaleka nedosahuje adekvátnej schopnosti  uchopiť myšlienky, ktoré jednotlivé eseje ponúkajú, ako dokazuje jeho katastrofálny neokonzervatívny úvodník, resp. predhovor v ktorom hovorí o "konzervatívnej revolúcii", "obrazoboreckej konzervatívnej revolte", "Gramscim na katolícky spôsob" a dovoláva sa takej pseudoautority akou má byť George Weigel. Na druhej strane jedna skutočnosť z úvodníku prekvapujúca nie je - a síce, že čisto zaujímavé, inšpiratívne a podnetné myšlienky nestačia tam, kde predsa neprichádza k vymaneniu sa z liberálnych rámcov (čo dôsledne neplatí ani pre jednu esej) a tak je  Ruczajove konštatovanie, že autori týchto podnetných myšlienok na tieto neskôr do značnej miery rezignovali celkom pochopiteľné. 

Taktiež sa nedomnievame, že tu išlo o "konzervatívnu revolúciu" v zmysle hnutia z prvej polovice 20. storočia s ktorou sa spájajú autori ako Julius Evola, Gottfried Benn, Ernst Jünger, Edgar Julius Jung a ďalší - v tejto línii pôsobia v Poľsku iní myslitelia - ale skôr išlo o "konzervatívnych revolucionárov" v širšom poňatí ako o nich píše Branislav Michalka v článku o ktorom dnes snáď môžeme povedať, že patrí medzi piliere kontrarevolučného myslenia na Slovensku, ktorý má názov Revolúcia, kontrarevolúcia a konzervatívna revolúcia

Cezary Michalski a jeho človek bez vlastností 

Michalského esej predstavuje predovšetkým myšlienkovú reakciu na Musilovu knihu Muž bez vlastností , ktorá je najmä intelektuálnym cvičením (nie až tak neobvyklým medzi čitateľmi Erica Voegelina) nad touto knihou zachytávajúcou vykorenenosť a prázdnosť (post)moderného človeka. Zo samotnej eseje sa pritom dá vyčítať mnohé, čo naznačovalo Michalskeho neskorší už jasne proklamovaný príklon k liberalizmu a dištancovanie sa od pôvodných názorov. Aj napriek tomu bol však ešte v tejto eseji Michalski schopný odhaliť niektoré prejavy človeka bez vlastností v súčasnej post-Západnej spoločnosti, lepšie povedané preisnerovského anti-kresťanského Okcidentu

Kladne možno hodnotiť napríklad jeho obranu formy a inštitúcií "Odmietnutie inštitucionálnej povahy našej existencie, vzbura proti vlastnostiam vychádza z presvedčenia, že ľudská sloboda sa napĺňa výlučne proti štátu, láska proti zákonu, cit proti manželstvu, ľudstvo proti národnej príslušnosti a nakoniec viera proti Cirkvi". V súvise s tým videl Michalski jasný trend u filozofov stále výraznejšie pervertovať hodnoty ako znak gnosticizmu: "Nenávisť k forme, únava z jej ťažoby sa v západnej civilizácii prejavuje v podobe gnózy. Každá inštitúcia ľudského myslenia vznikala z prekonávania gnostického pokušenia odmietnuť dogmatickú záťaž formy."  

Podobné realistické zakotvenie a bariéru proti gnóze nachádza potom v inkarnácia samotného Boha: "Slovo sa stalo telom... telo sa nepoddáva postmodernistickej dekonštrukcii. Telo je imúnne voči nihilistickému pokušeniu neobmedzenej racionalistickej kritiky..." pričom racionalistickým sa myslí rezignácia na metafyziku. Dôsledné uchopenie nasledujúceho tvrdenia sa potom logicky premieta do konštatovania o mieste a úlohe viery "stabilizujúcej ľudské inštitúcie a zhodnocujúcej lásku medzi ľuďmi... Je treba byť veriacim, aby spoločnosť bola stabilná." 

Na exemplárnom príklade Musilovho fiktívneho románového sériového vraha Moosbrugera poukazuje tiež na romantickú precitlivelosť (post)moderného človeka potvrdzujúc tiež de Maistreove slová o katovi ako garantovi a miere spravodlivosti tej ktorej spoločnosti. "Post-moderný "galejník citlivosti" nie je schopný posúdiť  svojho blížneho a vymiesť nad ním rozsudok" (Kto som ja aby som súdil?, pýta sa s úsmevom pápež na otázku pôsobenia nátlakovej skupiny vo vnútri Cirkvi presadzujúcej sodomské konanie  v rozpore s Božím zákonom). Konečným dôsledkom potom je nielen nespravodlivá podoba represie, ale aj teror v mene romantickej precitlivelosti - ako Robespierre rušiaci trest smrti (ale až potom keď revolúcia vyhladí všetkých ktorí stoja v ceste jej utopickým cieľom). A tento "galejník citlivosti" vykúpaný v teplej vode, ktorý si skočí za roh do obchodíku pre zmrzlinu a chipsy a ktorý si vždy dokáže urobiť pohodlie" nedokáže zniesť realitu a vinníka nachádza v represívnej tradičnej rodine, či katolíckej Cirkvi lpiacej na tom, čo vždy učila.  

Ďalšou z myšlienok neuchopiteľnou pre slovenského pseudokonzervatívca odkojeného mliečkom anglo-saského slobodomurárstva tak adorovaného politikmi ako je Lipšic, či Procházka je Michalského atak na "Veľké liberálne prázdne krédo - Hranice tvojej slobody vymedzuje sloboda druhých", vychádzajúce z  atomizovanej predstavy spoločnosti. Michalski napísal: "Moja sloboda nedisponuje žiadnym nevinným priestorom, v ktorom by sa mohla bezbolestne rozvíjať. Spoločnosť je kontinuum... nie prázdny priestor, v ktorom sa pohybujú atómy indivíduí, ktoré sa spolu nezrazia, ak fungujú správne služby usmerňujúce ich pohyb... A nakoniec vám - ako to už v gnostickom liberalizme býva neostane ani tá sloboda, ktorej sa tento najpokryteckejší myšlienkový systém dovoláva, keď v mene vlastnej ideológie prenasleduje tých z odlišným pohľadom a zasahuje im do života popierajúc sám seba: "Kam sa s rodinou a deťmi stiahnuť z priestoru zákonov vytvorených príhodnými konšteláciami poslancov alebo z priestoru programov povinnej výučby, ktoré vypracovalo štátne školstvo? Preto liberáli klamú, ak hovoria o neutrálnom priestore našej slobody, ktorej hranice sa prekrývajú s hranicami iných osôb. Každé naše rozhodnutie a to ako v súkromnom, tak vo verejnom priestore okamžite modifikuje sociálny priestor, v ktorom sa nachádzajú druhí ľudia..."  Logicky následne potom Michalski dospieva aspoň okrajovo k otázke hriechu a jeho vplyvu v spoločenskom kontexte, v tomto smere však nakoniec sám prepadá romantickej precitlivelosti, ktorá ho ženie v náruč utopické riešenie v demokratickom prostredí. Tu prichádzajú na rad eseje Pawla Lisického, ktoré sa naopak blížia skutočne kontrarevolučnej odpovedi - aj preto, že sa v nich zameral na tri skutočne závažné otázky modernej spoločnosti. 

Tri konzervatívne témy 

Kritika osvietenstva

Tri eseje od Lisického sú v zásade jediným skutočným dôvodom prečo rozmýšľať nad kúpou tejto knihy. Napriek tomu, že ich celkové vyznenie má svoje liberálne nedostatky, nájdeme v nich rozsiahle pasáže, ktoré sú esenciálne kontrarevolučné. Lisicky sa totiž zaoberá tromi dôležitými témami: kritikou osvietenstva, kresťanským bojovníkom a gnostickým charakterom modernej spoločnosti (spolu s tradičným cirkevným učením o dedičnom hriechu ako základom pre anti-gnostickú odpoveď). 

Lisického prvá esej útočí na osvietenstvo ako jednu z revolučných síl od ktorých sa odvodzuje (post)moderná spoločnosť. Útočí pritom správne na Kanta (stavia sa proti Kantovmu útoku na tomizmus a dôkazy Božej existencie, ako aj proti utopickému liberálnemu Kantovmu imperatívu a z neho vyplývajúceho antropocentrického zamerania "morálky", ktorý je v rozpore s univerizalitou Božieho zákona) a negatívne vplyvy tohto filozofa na novopohanský dnešok. Kant v konečnom dôsledku neponúka nič iné, lež čo had v rajskej záhrade - obdiv k jedinému  bôžikovi (teda modle) -  k človeku.  "Je to človek, ktorý dostáva všetky práva a privilégiá (Boha), je to on, kto sa stáva meradlom dobra a zla. ... základom morálneho hodnotenia nie je poslušnosť vyššej bytosti, Bohu, ale iba poskytovanie (časného) "dobra" človeku... Hlavným cieľom človeka teda nie je duša a jej spása, ale časný život a všetky problémy s ním spojené. Žije sa ... na zemi... (A tak) ... nie Božia obec, ale vláda človeka, nie večný život, ale predĺženie života druhu, nie duch, ale psychika, nie pravda, ale istota - také sú základné zmeny vedomia človeka v osvietenstve... Najdôležitejší teda nie je Pán zástupov, ... ale človek. Boh existuje preto, aby slúžil človeku."  

Aj Lisicki si všíma romantickú precitlivelosť (post)moderného človeka: "Boh už tiež nemôže byť krutým sudcom. Dokonca i vtedy, keby na misku váh položil veľké ľudské zločiny, nemohol by sa zachovať inak ako zhovievavo. Peklo by bolo urážkou rozumu veriaceho v autonómnosť ľudského ducha... Negácia viery v peklo viedla k rezignácii na pojem hriechu, najmä dedičného." A skutočne i v samotnej Cirkvi prichádza k návratu heretickej apokatastasis, ktorú v našom prostredí háji napríklad kresťanský demokrat Mikloško. Je zrejmé, že takéto bludy menia povahu Boha ako ho poznáme zo Svätého písma do celkom inej podoby: "Boh stráca rysy starého vládcu a autokrata a získava cnosti sentimentálneho partnera. Prestal budiť strach, nikto sa pred ním netrasie, ani k nemu nepozerá s údivom... Čím však je hriech strašnejší, o to väčšia je brezradnosť (takéhoto) Boha; nebudí hrôzu a nevynucuje si poslušnosť.

V konečnom dôsledku v súvislosti s tým prichádza k rozkladu poznania prirodzeného hierarchicky usporiadaného poriadku skutočnosti, poriadnu vecí, poriadku stvorenstva, poriadku v spoločnosti kde masovosť likviduje hodnoty, ale najmä ich hierarchické usporiadanie, prichádza k satanskému zmäteniu (toto zmätenie je badať v samotnej ľudskej časti Cirkvi, ktorá sa dnes dostala do v  minulosti potláčaného "podzemeného" karnevalového stavu). Strata poriadku už pritom neplatí ani pre svet živých, ale prenáša sa k bránam smrti, ktorá je dokonale spervertovaná. "... (osvietenský) rozum odstránil smrť a na jej miesto postavil ničotu - radikálnu a absolútnu, ktorú nejde utíšiť. To s čím sa človek stretne po smrti sa podľa tohto rozumu stalo úplnou negativitou, čímsi nedefinovateľným, prázdnotou  -  ... postupne  vpadla do života a začala ho ničiť a zbavovať významu." 

Ostala tak len časná ľudská vôľa, ktorej orientácia je ďalej možná podľa ľubovôle. Lisicki však naopak takýto postoj odmieta, keď podľa neho "sloboda existuje iba vtedy, keď je obmedzená. Absolútna ľubovôľa a úplná sloboda sú len prázdnym pojmom... nie je niečim dobrým sloboda ako možnosť voľby, ale uskutočnenie správnej voľby. Keď zvolíme zle, nie sme už slobodní, ba práve naopak, stávame sa slepcami, ktorí nevidia, čo je ich cieľom." Na druhej strane je zrejmé, že osvietenské a (post)moderné vnímanie slobody ako ľubovôle neobmedzenej metafyzicky a nepodliehajúcej tak žiadnemu reálnemu obmedzeniu (je zrejmé, že Lisicki má pravdu, že neexistuje žiadny dôvod aby radikálny ateista racionálne odvôvoditeľným nespochybniteľným  spôsobom podliehal akýmkoľvek obmedzeniam svojej slobody podľa kontraktualistických, či pozitivistických teórií) v konečnom dôsledku hľadá takéto oslobodenie v nemorálnosti. 

A Lisicki tvárou v tvár týmto faktom vidí skutočný kontrarevolučný liek, tak odlišný od slovenského precitlivelého pseudokonzervativizmu. "Najprv je potrebné zasadiť smrteľnú ranu ľudskej pýche, pokoriť človeka a zničiť v ňom presvedčenie o vlastnej cene a dôležitosti a potom sa obrátiť k Bohu..." Mimochodom ako ďaleko má od tohto antikresťanskými médiami velebený fanfarónsky biskup Bezák nerobiaci už dva roky nič iné než dávajúci k adorácii vlastnú jánošikovskú osobu zocelenú potom z fitka ? Lisicki na rozdiel od neho však triafa svojim argumentom presne: "Najprv si musíme priznať, že nič nie je našim vlastníctvom a všetko je darom, a až potom je možné hovoriť o ľudskej dôstojnosti. Ten, kto chce zostať kresťanstvu verný si musí zvyknúť na život v menšine. Súčasný svet (milujúci Bezáka) prijal dedičstvo osvietenstva, a preto nemôže stanoviť meradlá a vzory. Kresťan však nesmie akceptovať pravdy tohto sveta a nesmie zabúdať na najzákladnejšie výzvy svojej viery." 

Kresťanskí hrdinovia 


V ďalšej eseji uverejnenej v recenzovanej knihe sa Lisicki venuje kresťanskému boju a ideálu kresťanského bojovníka a hrdinu, ktorý mal dlhé storočia svoje pevné miesto v poľskej kultúre a aj dnes má byť súčasťou tradície ako solidarity s predkami, pričom sa vo svojich úvahách odráža od diela Torquata Tassa Oslobodený Jeruzalem a jeho ďalšieho umeleckého spodobnenia, napríklad Monteverdim. 

Základom pre obdiv týchto hrdinov naprieč storočiami a aj v súčasnosti je pritom podľa Lisického katolícka viera a obdiv k odvahe a hrdinstvu vychádzajúca zo základného prikázania: prináležitosti ku Kristovi, ako jedinému pravému a pravdivému Bohu, ktorý pre nás a naše spasenie zomrel na kríži.  Navrátiac sa k Tassovi potom "morálna hodnota tohto eposu v tom, že je základnou povinnosťou prejavovať úctu pravdivému Bohu a to nielen súkromne, ale aj verejne." To Lisickí následne aj dokazuje v popise rytiera Goffreda, ako služobníka námestníka Kristovho i Boha samotného, ktorý je "nástrojom v rukách najvyššieho vládcu." Boj o Jeruzalem je tak bojom proti zlu "Je to satan, kto šíri novú vieru a kto zavieru oči ľuďom, aby nevideli čistotu a vznešenosť Cirkvi a spásiteľný a oslobodzujúci charakter obete... Oslobodenie Kristovho hrobu znemaná, že zákon a moc ovládajúce kresťanské duše boli zvrhnuté. Dobytie Jeruzalema je naplnení sľubu daného Bohu, zmluvou, ktorú s kresťanmi uzavrel Boh svojou krvou. Nepriatelia kresťanov sú objektívne nepriateľmi Boha; boj kresťanov s moslimami je bohom Boha so satanom. ... moslimovia slúžia objektívne zlej veci a vystupujú proti vlastnej slobode a sláve pravého Boha...". 

Z týchto myšlienok sa samozrejme dostáva k správnej kritike súčasného ekumenizmu, ktorý nemé žiadnu dejinnú obhajobu a ktorý vedie k upadnutiu do bludov a službe otcovi lži. Lisicki píše jasne: "... sám vstup Cirkvi do dejín je ortieľom smrti pre iné náboženstvá a kulty. Ich samotná existencia musí byť Bohu čímsi nepríjemným a potom mravná hodnota každého človeka závisí na tom, či poslúcha výzvy Cirkvi a vzdáva hold vtelenému Bohu, alebo či ostáva pri starých bludoch. Povinnosť oslavovať Boha sa netýka iba jednotlivcov, ale aj verejných inštitúcií." V týchto slovách Lisicki skutočne vyjadruje to, čo je tradičným učením Cirkvi a neoddeliteľnou súčasťou kontrarevolučného zmýšľania. Niet preto ani divu, že sa pri ideovom potieraní modloslužobníctva sekulárneho štátu odvoláva na pravdivý výrok Dietricha von Hildebranda: "Pokiaľ modle vzdáva hold mnoho jednotlivcov, potom je to väčšie zlo, ako keby ju každý uctieval sám."  Kontrarevolučný postoj Lisického je následne zrejmý: "... spravodlivosť vyžaduje, aby verejná moc uznávala pravdivého Boha, najvyššieho zákonodarcu a sudcu, od ktorého všetka svetská moc pochádza." A Lisickí pridáva aj krásny príklad Sv. Juraja, ktorý ochraňuje pohanské mesto pred drakom až po splnení podmienky prechodu na jedinú správnu vieru, v jediného pravého Boha a jedinú pravú všeobecnú Cirkev, v ktorej niet miesto pre toleranciu všeobecnej verejnej modloslužby.   Je to zrejmé, nakoľko "... milovať Boha je to isté ako zavrhnúť falošné predstavy  o ňom a bojovať proti ním... iné náboženstvá a kulty môžu byť jedine čímsi ľudským. Pretože falšujú pravdu musia objektívne Boha urážať. Preto kresťanský hrdina v tejto jedinej veci nemôže viesť rokovania, uzavierať dohody a vzdať sa odmietavého postoja k iným kultom. Z rôznych dôvodov môže znášať to, že existujú, ale nikdy ich nesmie akceptovať. Táto myšlienka, tak silne zakorenená v Biblii, je trvalým prvkom európskej literárnej tradície."

Takíto hrdinovia sú samozrejme odmietnutí ako liberálnou (post)modernou masovou spoločnosťou netolerantnou voči niekomu, kto sám sebe nazve jedinou "pravdou, cestou a životom" a je odmietaný aj slovenskými pseudokonzervatívcami paktujúcimi sa pokojne s .časopisom ktorého šéfredaktor v .editoriale volá po "registrovaných partnerstvách". Ako napísal Lisicki: "Človek zbavený prostorného času mýtu, človek ponorený do "permanentného rozochvenia" nemôže už rozumieť hrdinom minulosti... Nielen, že ich nechápe, ale cíti sa priamo povolaný k tomu aby ich odsúdil. V obrane skutočného kultu vidí tichý súhlas s útlakom a prenasledovaním veriacich (preto František Mikloško okrem túžby po trafike vedie populárny "boj" za pyšného biskupa Bezáka)... Miesto toho, aby sme prejavovali milosrdenstvo blúdiacim a zavrhli nepravé hodnoty, ktoré hája, preukazujeme milosrdenstvo ich bludom. Neschopnosť nazvať bludy pravým menom a postaviť sa proti tým, ktorí ich hlásajú, nie je však prejavom milosrdenstva, ale slabosti a ľahostajnosti ducha."

Svoju esej o hrdinoch a rytieroch minulosti (o skutočných rytieroch, nie o parodickej groteske v ktorej nikto križiaka nespozná akou je Lipšicov poskok Milan Krajniak) končí slovami T. S. Eliota (hoci lepší by bol Belloc) vyznievajúcimi dnes už len ako epitaf: "Bolo to kresťanstvo, kto sa zaslúžil o tom, čím bola Európa; koniec kresťanstva by nutne znamenalo koniec Európy a jej kultúry."

Pelagiánsky charakter spoločnosti 

Posledná a možno najdôležitejšia esej Lisického uverejnená v tejto knižke sa zaoberá gnostickým charakterom súčasnej spoločnosti. Začína ju na jednej strane oprávnenou kritikou na gnostika de Chardina, ktorý má dodnes značný vplyv na myslenie mnohých cirkevných hierarchov a na druhej strane s kritikou de Cardina významovou spojenou obhajobou katolíckeho konceptu dedičného hriechu (pričom využíva najmä argumenty Sv. Augustína, Sv. Tomáša Akvinského a tridentského koncilu) ako anti-gnostickej hrádze. 

V konečnom dôsledku toho však odhaľuje veľa najmä o súčasnej spoločnosti: "De Chardinov vplyv s jeho snami o všeobecnej evolúcii ľudstva, ktoré prirodzeným spôsobom neodvratne a akosi nevedomky smeruje k stavu božskej premeny, ku Kristovi-Omege, k božskému Super-ego, svedčí o úpadku tradičného učenia Cirkvi (presnejšie by mal Lisicki napísať o úpadku časnej hierarchie Cirkvi prispôsobujúcej sa mase, neschopne držať sa tradície, ktorá jediná túto časnú hierarchiu legitimizuje a oprávňuje k existencii). Skúsenosť porušenosti, skazenosti a poškvrnenia ustúpila presvedčeniu o vrodenej, prirodzenej a neporušiteľnej dôstojnosti človeka... rozdiel medzi tým, čo je kresťanské a čo ľudské mizne... Krst už neočisťuje a neposkytuje spásu pred smrťou, môže byť najviac ak pečaťou a znamením príslušnosti k novému ľudstvu. Každý človek bol už Kristom vykúpený, dokonca aj keď o tom nevie ... byť človekom znamená byť navždy vykúpeným."  

Adamov hriech a jeho dôsledky sa v poňatí moderných teológov strácajú a človek nemá byť Bohom umučeným na kríži pred čím zachránený, čím sa popiera učenie Cirkvi flagrantne vyjadrený napríklad v dekréte tridentského koncilu O ospravedlnení. A s tým ide ruku v ruke aj postupná dechristianizácie, vrátane latentnej vnútornej u ľudí, ktorí sa pokladajú za kresťanov aspoň formálne. "Nikto im nesmie povedať, že sú nemocní. Že sa spásy na tomto svete nedočkajú. Že jediným spôsobom, ako zmyť vinu, prvotné i vnútorné poškrvnenie nie je ani dobročinnosť, ani akákoľvek forma prirodzeného altruizmu, ale prijatie lieku  zhora (sprostredkované Cirkvou vo sviatostiach)... A práve De Chardin je symbolom úteku a dezercie kresťanstva pred pravdou o vrodenom porušení, ktorá sa týka každého človeka." Lisicki je si pritom vedomý toho, že zarytými obhajcami De Chardina boli ideoví otcovia II. vatikánskeho koncilu De Lubac a Rahner, nezakrýva však ani skutočnosť, že De Chardinovi vyjadril pochvalu (ktorú priamo cituje) dokonca koncilný perita Joseph Ratzinger. Pre uskutočnenie De Chardinových evolucionistických teórií "je však potrebné jediné, najprv zavrhnúť prvotný hriech." Proti De Chardinovi, stúpencovi Pelágia, uchyľuje sa Lisicki pod ochranné krídla Sv. Pavla a jeho listu Rimanom a k nevyhnutnosti absolútnej poslušnosti k Bohu bez ktorej prichádza Pád pretrhávajúci vzťah človeka s Bohom, z ktorej existuje vyslobodenie len na kríži, nie cez evolúciu ľudstva. "A tak je Kristova obeta (tak úžasne vyjadrená v tradičnej katolíckej omši plne vyjadrujúcej podstatu Sv. omše podľa ustanovení tridentského koncilu) práve tou odpoveďou na stále aktuálnu a v samotnej podstate konečného ducha obsiahnutú možnosť vzbury a pýchy. Táto možnosť bude zničená, pretože sa medzi každým veriacim a ním, Pánom, vytvára blízky, neopakovateľný a intímny vzťah. Kristus už nie je vzdialeným Bohom prechádzajúcim sa po záhrade, ale Bohom blízkym, jedným z nás, ktorý sa pre našu spásu nechal ukrižovať. Hierachia ostáva zachovaná... (No) teraz ho človek vidí tvárou v tvár, ako pre neho trpí na kríži, ako sa pre neho nechá ponižovať a urážať. Vidí jeho presväté telo, jeho navždy krvácajúce rany, jeho nikdy nezhojiteľné jazvy. Človek, ktorý miluje Krista už nemôže myslieť na seba..." Podmienkou spásy je tak "útok na človeka" z inej Lisického eseje, útok na progresivistický humanistický blud, ktorý ukrižovaného Krista nepotrebuje.    

 Lisicki sa tak vracia ku Sv. Augustínovi, ktorý "nevystupuje proti Pelagiovi preto, že by bol pesimista... jeho najdôležitejším motívom bola obrana milosti, nezmernej Božej lásky. On človeka neponižoval, ako by to dnes mohli povedať moderní teológovia, aby povýšil Boha. Nie. Bral človeka takého aký je... a práve takého ho chcel zachrániť. Pochopil, že ten, kto nevidí hlbokú demoralizáciu ľudstva, ktorú nejde - iba ak vďaka milosti - odstrániť, ten sa voči človeku dopúšťa najväčšej krutosti. Tí, ktorí uznajú prirodzenú nevinnosť človeka, sú nútení prijať buď optimistický utopizmus, alebo gnosticizmus, podľa ktorého sa zlo javí ako neodstrániteľné a tkvie v samotnom usporiadaní stvoreného sveta. Tieto dve tendencie sa vzájomne prekrývajú, podnecujú a podmieňujú. Pokiaľ nie je utrpenie vo svojej podstate trestom... môže byť buď dielom zlého demiurga... alebo preludom, zdaním, či ilúziou, ktorá bude v budúcnosti prekonaná. Smrť, nemoc, zmyselnosť, neschopnosť sebaovládania, nemravnosť, či zbabelosť sa zdajú čímsi cudzím alebo neskutočným. Ich dôsledkom je v prvom prípade gnostický nihilizmus, v druhom utopizmus." 

A masová spoločnosť snažiaca sa toto všetko zahlušiť v neustálom dráždení vášní a kolotoči uspokojovania najnižších pudov si tieto možnosti s radosťou volí a berie ich ako oslobodenie. Manichestické oslobodenie v neustálej dekonštrukcii stvorenstva skrze primárnosť vlastného blaha voči mravným ideálom kresťanstva. "Skutočnosť, že vedomie o mravnom úpadku a o tom, že nás pred ním môže spasiť len nadprirodzená milosť, vymizlo z vedomia ľudí a zbavuje Cirkev sily. Stále viac sa stáva podobnou ľudským inštitúciám. Avšak jej autorita nepochádza od ľudstva, ale od Krista... Jej prvoradou úlohou by mala byť záchrana a náprava duší poškvrnených dedičným hriechom."  

Záver

Lisického eseje sú jasne najsilnejšou a najlepšie prepracovanou časťou knihy. Nielenže - odhliadnuc od niektorých liberálnych prímesí, ktoré sa v nich nájdu - sú vo svojom základe prvkom kontrarevolučného myslenia, ale navzájom sa myšlienkovo dopĺňajú a poukazujú na základné idey nevyhnutné pre reálnu obnovu kontrarevolúcie, alebo kultúrno-spoločenského konzervativizmu hodného toho mena, ktorý nie je len náhodnou reakciou na niektorý z liberálnych excesov ako je tomu v prípade nekonzistentného a v podstate revolučného anglo-saského "konzervativizmu". 

Okrem neho za zmienku stojí len niekoľko myšlienok z liberálno-dialektických úvah Michalského ako sme uviedli vyššie. Stojí však za to ešte sa pristaviť pri niektorých myšlienkach z eseje Wojciecha Wencela všímajúceho si kultúrna dizonancie (post)modernej kultúry, ktoré vidí napríklad v hudobnom, či literárnom úpadku post-barokovej éry.  Na základe tejto úvahy následne dospieva v eseji k poznaniu všeobecného spoločenského úpadku, ktorý ďalej analyzuje a demaskuje. Napríklad "Satan je dnes najmocnejším tlačovým magnátom, inšpirátorom reklamných agentúr a vydavateľstiev psychologickej literatúry." Po čom nasleduje ďalšie dokladovanie vonkajších prejavov gnosticizmu v súčasnej masovej "kultúre" a zhrnutie ich dôsledkov: "Všetky tieto javy predstavujú bezprostrednú manifestáciu zla. Jej dôsledkom je rozpad medziľudských vzťahov...". 
Následne prechádza k úpadku intelektuálneho života, ktorého centrom sa stáva bezduchý gnostický materalizmus, gnostická dekonštrukcia hmoty spočívajúca v zameraní ľudského života na nezmyselné hromadenia, často až absurdné hromadenie statkov.

Najzaujímavejšou je však stať z Wencelovej eseje venujúca sa súčasnej spoločnosti cez jej karnevalový charakter útočiaci gnosticky na všetky tradične normálne formy s cieľom tieto totálne travestovaťTeda charakter v minulosti Cirkvou potláčaný a dnes  vládnúci v jej časnej ľudskej podobe. Bohužiaľ Wencel bol schopný vidieť iba povrch a ani s tým sa nevedel poriadne vysporiadať, skôr bol schopný upriamiť pozornosť, že niečo sa v masovej povrchnosti stráca a že to nie je dobré. Nebol však schopný doviesť zaujímavý a pravdivý základ svojej úvahy o karnevalizácii modernej spoločnosti a samotnej liturgie k jej plným neblahým dôsledkom. K skutočnosti. že všetko sa mení tak, aby to vyhovovalo najrozmanitejším túžbam a rozmarom človeka. To platí i o samotnej liturgii sprostredkujúcej to najpodstatnejšie v živote kresťana, ktorá je v povojnovej Cirkvi taktiež predmetom travestie a karnevalových výstupov. Redemptorista Bezák kladúci na "obetný stôl" plyšové hračky, to je karnevalová travestia par excellence

streda 29. januára 2014

La Rochejacquelein

 
Kde boli la Rochejacquelein, Stofflet a Charette, keď Turreau pustošil Vendée? Zabudli na svoju vlasť a jej spor, či nechceli počuť jej plač a volanie? Charette stále bojoval v bažinách Marrais, Stofflet na úbočí Bocage a la Rochejacquelein, mladý, statočný a rytiersky vzor všetkých sedliakov a postrach ich nepriateľov ležal nehybný a studený v hrobe. Bol zradne zavraždený dvoma republikánmi, ktorých životy chcel ušetriť. 28 januára sa nedaľeko Chollet zrazil s nepriateľom a porazil jeho armádu. Po bitke našiel dvoch granátnikov, ako sa skrývajú za plotom. Pribehol k nim s výkrikom "Vzdajte sa a ja vás ušetrím!"   Na znak podrobenia padli na kolená, ale keď sa priblížil na dĺžku hlavne, jeden z nich ho strelil do hlavy.

Tak zomrel Henri la Rochejacquelein, vo veku dvadsaťdva rokov. Niektorí velitelia prejavili viac opatrnosti, iní boli zbožnejší, ale nikto nebol statočnejší a šľachetnejší, ako on. Bol stelesnením všetkého hrdinského, veľkomyselného a vznešeného a tí čo ho pochovávali oprávnene nariekali: " Už viac nie je žiadne Vendée!"

(nobility.org)