streda 12. marca 2014

Recenzia knihy Návrat člověka bez vlastností


V roku 2010 vydalo české vydavateľstvo CDK súbor esejí z poľského katolíckeho tábora pod editorskou taktovkou Macieja Ruczaja. V tomto článku sa budeme krátko tejto knihe venovať, nakoľko eseje v nej obsiahnuté - hoci rozhodne nepopierajú skutočnosť neexistencie konzervativizmu v súčasných podmienkach - predsa len obsahujú niekoľko zaujímavých myšlienok a postojov, zvlášť ak ich postavíme proti slovenskému pseudokonzervativizmu aký majú v našich podmienkach predstavovať liberálno-modernistickí revolucionári ako František Mikloško, či Peter Zajac a im podobní. 

Kniha stojí za to aj napriek tomu, že texty v nej usporiadal editor Ruczaj, ktorý zďaleka nedosahuje adekvátnej schopnosti  uchopiť myšlienky, ktoré jednotlivé eseje ponúkajú, ako dokazuje jeho katastrofálny neokonzervatívny úvodník, resp. predhovor v ktorom hovorí o "konzervatívnej revolúcii", "obrazoboreckej konzervatívnej revolte", "Gramscim na katolícky spôsob" a dovoláva sa takej pseudoautority akou má byť George Weigel. Na druhej strane jedna skutočnosť z úvodníku prekvapujúca nie je - a síce, že čisto zaujímavé, inšpiratívne a podnetné myšlienky nestačia tam, kde predsa neprichádza k vymaneniu sa z liberálnych rámcov (čo dôsledne neplatí ani pre jednu esej) a tak je  Ruczajove konštatovanie, že autori týchto podnetných myšlienok na tieto neskôr do značnej miery rezignovali celkom pochopiteľné. 

Taktiež sa nedomnievame, že tu išlo o "konzervatívnu revolúciu" v zmysle hnutia z prvej polovice 20. storočia s ktorou sa spájajú autori ako Julius Evola, Gottfried Benn, Ernst Jünger, Edgar Julius Jung a ďalší - v tejto línii pôsobia v Poľsku iní myslitelia - ale skôr išlo o "konzervatívnych revolucionárov" v širšom poňatí ako o nich píše Branislav Michalka v článku o ktorom dnes snáď môžeme povedať, že patrí medzi piliere kontrarevolučného myslenia na Slovensku, ktorý má názov Revolúcia, kontrarevolúcia a konzervatívna revolúcia

Cezary Michalski a jeho človek bez vlastností 

Michalského esej predstavuje predovšetkým myšlienkovú reakciu na Musilovu knihu Muž bez vlastností , ktorá je najmä intelektuálnym cvičením (nie až tak neobvyklým medzi čitateľmi Erica Voegelina) nad touto knihou zachytávajúcou vykorenenosť a prázdnosť (post)moderného človeka. Zo samotnej eseje sa pritom dá vyčítať mnohé, čo naznačovalo Michalskeho neskorší už jasne proklamovaný príklon k liberalizmu a dištancovanie sa od pôvodných názorov. Aj napriek tomu bol však ešte v tejto eseji Michalski schopný odhaliť niektoré prejavy človeka bez vlastností v súčasnej post-Západnej spoločnosti, lepšie povedané preisnerovského anti-kresťanského Okcidentu

Kladne možno hodnotiť napríklad jeho obranu formy a inštitúcií "Odmietnutie inštitucionálnej povahy našej existencie, vzbura proti vlastnostiam vychádza z presvedčenia, že ľudská sloboda sa napĺňa výlučne proti štátu, láska proti zákonu, cit proti manželstvu, ľudstvo proti národnej príslušnosti a nakoniec viera proti Cirkvi". V súvise s tým videl Michalski jasný trend u filozofov stále výraznejšie pervertovať hodnoty ako znak gnosticizmu: "Nenávisť k forme, únava z jej ťažoby sa v západnej civilizácii prejavuje v podobe gnózy. Každá inštitúcia ľudského myslenia vznikala z prekonávania gnostického pokušenia odmietnuť dogmatickú záťaž formy."  

Podobné realistické zakotvenie a bariéru proti gnóze nachádza potom v inkarnácia samotného Boha: "Slovo sa stalo telom... telo sa nepoddáva postmodernistickej dekonštrukcii. Telo je imúnne voči nihilistickému pokušeniu neobmedzenej racionalistickej kritiky..." pričom racionalistickým sa myslí rezignácia na metafyziku. Dôsledné uchopenie nasledujúceho tvrdenia sa potom logicky premieta do konštatovania o mieste a úlohe viery "stabilizujúcej ľudské inštitúcie a zhodnocujúcej lásku medzi ľuďmi... Je treba byť veriacim, aby spoločnosť bola stabilná." 

Na exemplárnom príklade Musilovho fiktívneho románového sériového vraha Moosbrugera poukazuje tiež na romantickú precitlivelosť (post)moderného človeka potvrdzujúc tiež de Maistreove slová o katovi ako garantovi a miere spravodlivosti tej ktorej spoločnosti. "Post-moderný "galejník citlivosti" nie je schopný posúdiť  svojho blížneho a vymiesť nad ním rozsudok" (Kto som ja aby som súdil?, pýta sa s úsmevom pápež na otázku pôsobenia nátlakovej skupiny vo vnútri Cirkvi presadzujúcej sodomské konanie  v rozpore s Božím zákonom). Konečným dôsledkom potom je nielen nespravodlivá podoba represie, ale aj teror v mene romantickej precitlivelosti - ako Robespierre rušiaci trest smrti (ale až potom keď revolúcia vyhladí všetkých ktorí stoja v ceste jej utopickým cieľom). A tento "galejník citlivosti" vykúpaný v teplej vode, ktorý si skočí za roh do obchodíku pre zmrzlinu a chipsy a ktorý si vždy dokáže urobiť pohodlie" nedokáže zniesť realitu a vinníka nachádza v represívnej tradičnej rodine, či katolíckej Cirkvi lpiacej na tom, čo vždy učila.  

Ďalšou z myšlienok neuchopiteľnou pre slovenského pseudokonzervatívca odkojeného mliečkom anglo-saského slobodomurárstva tak adorovaného politikmi ako je Lipšic, či Procházka je Michalského atak na "Veľké liberálne prázdne krédo - Hranice tvojej slobody vymedzuje sloboda druhých", vychádzajúce z  atomizovanej predstavy spoločnosti. Michalski napísal: "Moja sloboda nedisponuje žiadnym nevinným priestorom, v ktorom by sa mohla bezbolestne rozvíjať. Spoločnosť je kontinuum... nie prázdny priestor, v ktorom sa pohybujú atómy indivíduí, ktoré sa spolu nezrazia, ak fungujú správne služby usmerňujúce ich pohyb... A nakoniec vám - ako to už v gnostickom liberalizme býva neostane ani tá sloboda, ktorej sa tento najpokryteckejší myšlienkový systém dovoláva, keď v mene vlastnej ideológie prenasleduje tých z odlišným pohľadom a zasahuje im do života popierajúc sám seba: "Kam sa s rodinou a deťmi stiahnuť z priestoru zákonov vytvorených príhodnými konšteláciami poslancov alebo z priestoru programov povinnej výučby, ktoré vypracovalo štátne školstvo? Preto liberáli klamú, ak hovoria o neutrálnom priestore našej slobody, ktorej hranice sa prekrývajú s hranicami iných osôb. Každé naše rozhodnutie a to ako v súkromnom, tak vo verejnom priestore okamžite modifikuje sociálny priestor, v ktorom sa nachádzajú druhí ľudia..."  Logicky následne potom Michalski dospieva aspoň okrajovo k otázke hriechu a jeho vplyvu v spoločenskom kontexte, v tomto smere však nakoniec sám prepadá romantickej precitlivelosti, ktorá ho ženie v náruč utopické riešenie v demokratickom prostredí. Tu prichádzajú na rad eseje Pawla Lisického, ktoré sa naopak blížia skutočne kontrarevolučnej odpovedi - aj preto, že sa v nich zameral na tri skutočne závažné otázky modernej spoločnosti. 

Tri konzervatívne témy 

Kritika osvietenstva

Tri eseje od Lisického sú v zásade jediným skutočným dôvodom prečo rozmýšľať nad kúpou tejto knihy. Napriek tomu, že ich celkové vyznenie má svoje liberálne nedostatky, nájdeme v nich rozsiahle pasáže, ktoré sú esenciálne kontrarevolučné. Lisicky sa totiž zaoberá tromi dôležitými témami: kritikou osvietenstva, kresťanským bojovníkom a gnostickým charakterom modernej spoločnosti (spolu s tradičným cirkevným učením o dedičnom hriechu ako základom pre anti-gnostickú odpoveď). 

Lisického prvá esej útočí na osvietenstvo ako jednu z revolučných síl od ktorých sa odvodzuje (post)moderná spoločnosť. Útočí pritom správne na Kanta (stavia sa proti Kantovmu útoku na tomizmus a dôkazy Božej existencie, ako aj proti utopickému liberálnemu Kantovmu imperatívu a z neho vyplývajúceho antropocentrického zamerania "morálky", ktorý je v rozpore s univerizalitou Božieho zákona) a negatívne vplyvy tohto filozofa na novopohanský dnešok. Kant v konečnom dôsledku neponúka nič iné, lež čo had v rajskej záhrade - obdiv k jedinému  bôžikovi (teda modle) -  k človeku.  "Je to človek, ktorý dostáva všetky práva a privilégiá (Boha), je to on, kto sa stáva meradlom dobra a zla. ... základom morálneho hodnotenia nie je poslušnosť vyššej bytosti, Bohu, ale iba poskytovanie (časného) "dobra" človeku... Hlavným cieľom človeka teda nie je duša a jej spása, ale časný život a všetky problémy s ním spojené. Žije sa ... na zemi... (A tak) ... nie Božia obec, ale vláda človeka, nie večný život, ale predĺženie života druhu, nie duch, ale psychika, nie pravda, ale istota - také sú základné zmeny vedomia človeka v osvietenstve... Najdôležitejší teda nie je Pán zástupov, ... ale človek. Boh existuje preto, aby slúžil človeku."  

Aj Lisicki si všíma romantickú precitlivelosť (post)moderného človeka: "Boh už tiež nemôže byť krutým sudcom. Dokonca i vtedy, keby na misku váh položil veľké ľudské zločiny, nemohol by sa zachovať inak ako zhovievavo. Peklo by bolo urážkou rozumu veriaceho v autonómnosť ľudského ducha... Negácia viery v peklo viedla k rezignácii na pojem hriechu, najmä dedičného." A skutočne i v samotnej Cirkvi prichádza k návratu heretickej apokatastasis, ktorú v našom prostredí háji napríklad kresťanský demokrat Mikloško. Je zrejmé, že takéto bludy menia povahu Boha ako ho poznáme zo Svätého písma do celkom inej podoby: "Boh stráca rysy starého vládcu a autokrata a získava cnosti sentimentálneho partnera. Prestal budiť strach, nikto sa pred ním netrasie, ani k nemu nepozerá s údivom... Čím však je hriech strašnejší, o to väčšia je brezradnosť (takéhoto) Boha; nebudí hrôzu a nevynucuje si poslušnosť.

V konečnom dôsledku v súvislosti s tým prichádza k rozkladu poznania prirodzeného hierarchicky usporiadaného poriadku skutočnosti, poriadnu vecí, poriadku stvorenstva, poriadku v spoločnosti kde masovosť likviduje hodnoty, ale najmä ich hierarchické usporiadanie, prichádza k satanskému zmäteniu (toto zmätenie je badať v samotnej ľudskej časti Cirkvi, ktorá sa dnes dostala do v  minulosti potláčaného "podzemeného" karnevalového stavu). Strata poriadku už pritom neplatí ani pre svet živých, ale prenáša sa k bránam smrti, ktorá je dokonale spervertovaná. "... (osvietenský) rozum odstránil smrť a na jej miesto postavil ničotu - radikálnu a absolútnu, ktorú nejde utíšiť. To s čím sa človek stretne po smrti sa podľa tohto rozumu stalo úplnou negativitou, čímsi nedefinovateľným, prázdnotou  -  ... postupne  vpadla do života a začala ho ničiť a zbavovať významu." 

Ostala tak len časná ľudská vôľa, ktorej orientácia je ďalej možná podľa ľubovôle. Lisicki však naopak takýto postoj odmieta, keď podľa neho "sloboda existuje iba vtedy, keď je obmedzená. Absolútna ľubovôľa a úplná sloboda sú len prázdnym pojmom... nie je niečim dobrým sloboda ako možnosť voľby, ale uskutočnenie správnej voľby. Keď zvolíme zle, nie sme už slobodní, ba práve naopak, stávame sa slepcami, ktorí nevidia, čo je ich cieľom." Na druhej strane je zrejmé, že osvietenské a (post)moderné vnímanie slobody ako ľubovôle neobmedzenej metafyzicky a nepodliehajúcej tak žiadnemu reálnemu obmedzeniu (je zrejmé, že Lisicki má pravdu, že neexistuje žiadny dôvod aby radikálny ateista racionálne odvôvoditeľným nespochybniteľným  spôsobom podliehal akýmkoľvek obmedzeniam svojej slobody podľa kontraktualistických, či pozitivistických teórií) v konečnom dôsledku hľadá takéto oslobodenie v nemorálnosti. 

A Lisicki tvárou v tvár týmto faktom vidí skutočný kontrarevolučný liek, tak odlišný od slovenského precitlivelého pseudokonzervativizmu. "Najprv je potrebné zasadiť smrteľnú ranu ľudskej pýche, pokoriť človeka a zničiť v ňom presvedčenie o vlastnej cene a dôležitosti a potom sa obrátiť k Bohu..." Mimochodom ako ďaleko má od tohto antikresťanskými médiami velebený fanfarónsky biskup Bezák nerobiaci už dva roky nič iné než dávajúci k adorácii vlastnú jánošikovskú osobu zocelenú potom z fitka ? Lisicki na rozdiel od neho však triafa svojim argumentom presne: "Najprv si musíme priznať, že nič nie je našim vlastníctvom a všetko je darom, a až potom je možné hovoriť o ľudskej dôstojnosti. Ten, kto chce zostať kresťanstvu verný si musí zvyknúť na život v menšine. Súčasný svet (milujúci Bezáka) prijal dedičstvo osvietenstva, a preto nemôže stanoviť meradlá a vzory. Kresťan však nesmie akceptovať pravdy tohto sveta a nesmie zabúdať na najzákladnejšie výzvy svojej viery." 

Kresťanskí hrdinovia 


V ďalšej eseji uverejnenej v recenzovanej knihe sa Lisicki venuje kresťanskému boju a ideálu kresťanského bojovníka a hrdinu, ktorý mal dlhé storočia svoje pevné miesto v poľskej kultúre a aj dnes má byť súčasťou tradície ako solidarity s predkami, pričom sa vo svojich úvahách odráža od diela Torquata Tassa Oslobodený Jeruzalem a jeho ďalšieho umeleckého spodobnenia, napríklad Monteverdim. 

Základom pre obdiv týchto hrdinov naprieč storočiami a aj v súčasnosti je pritom podľa Lisického katolícka viera a obdiv k odvahe a hrdinstvu vychádzajúca zo základného prikázania: prináležitosti ku Kristovi, ako jedinému pravému a pravdivému Bohu, ktorý pre nás a naše spasenie zomrel na kríži.  Navrátiac sa k Tassovi potom "morálna hodnota tohto eposu v tom, že je základnou povinnosťou prejavovať úctu pravdivému Bohu a to nielen súkromne, ale aj verejne." To Lisickí následne aj dokazuje v popise rytiera Goffreda, ako služobníka námestníka Kristovho i Boha samotného, ktorý je "nástrojom v rukách najvyššieho vládcu." Boj o Jeruzalem je tak bojom proti zlu "Je to satan, kto šíri novú vieru a kto zavieru oči ľuďom, aby nevideli čistotu a vznešenosť Cirkvi a spásiteľný a oslobodzujúci charakter obete... Oslobodenie Kristovho hrobu znemaná, že zákon a moc ovládajúce kresťanské duše boli zvrhnuté. Dobytie Jeruzalema je naplnení sľubu daného Bohu, zmluvou, ktorú s kresťanmi uzavrel Boh svojou krvou. Nepriatelia kresťanov sú objektívne nepriateľmi Boha; boj kresťanov s moslimami je bohom Boha so satanom. ... moslimovia slúžia objektívne zlej veci a vystupujú proti vlastnej slobode a sláve pravého Boha...". 

Z týchto myšlienok sa samozrejme dostáva k správnej kritike súčasného ekumenizmu, ktorý nemé žiadnu dejinnú obhajobu a ktorý vedie k upadnutiu do bludov a službe otcovi lži. Lisicki píše jasne: "... sám vstup Cirkvi do dejín je ortieľom smrti pre iné náboženstvá a kulty. Ich samotná existencia musí byť Bohu čímsi nepríjemným a potom mravná hodnota každého človeka závisí na tom, či poslúcha výzvy Cirkvi a vzdáva hold vtelenému Bohu, alebo či ostáva pri starých bludoch. Povinnosť oslavovať Boha sa netýka iba jednotlivcov, ale aj verejných inštitúcií." V týchto slovách Lisicki skutočne vyjadruje to, čo je tradičným učením Cirkvi a neoddeliteľnou súčasťou kontrarevolučného zmýšľania. Niet preto ani divu, že sa pri ideovom potieraní modloslužobníctva sekulárneho štátu odvoláva na pravdivý výrok Dietricha von Hildebranda: "Pokiaľ modle vzdáva hold mnoho jednotlivcov, potom je to väčšie zlo, ako keby ju každý uctieval sám."  Kontrarevolučný postoj Lisického je následne zrejmý: "... spravodlivosť vyžaduje, aby verejná moc uznávala pravdivého Boha, najvyššieho zákonodarcu a sudcu, od ktorého všetka svetská moc pochádza." A Lisickí pridáva aj krásny príklad Sv. Juraja, ktorý ochraňuje pohanské mesto pred drakom až po splnení podmienky prechodu na jedinú správnu vieru, v jediného pravého Boha a jedinú pravú všeobecnú Cirkev, v ktorej niet miesto pre toleranciu všeobecnej verejnej modloslužby.   Je to zrejmé, nakoľko "... milovať Boha je to isté ako zavrhnúť falošné predstavy  o ňom a bojovať proti ním... iné náboženstvá a kulty môžu byť jedine čímsi ľudským. Pretože falšujú pravdu musia objektívne Boha urážať. Preto kresťanský hrdina v tejto jedinej veci nemôže viesť rokovania, uzavierať dohody a vzdať sa odmietavého postoja k iným kultom. Z rôznych dôvodov môže znášať to, že existujú, ale nikdy ich nesmie akceptovať. Táto myšlienka, tak silne zakorenená v Biblii, je trvalým prvkom európskej literárnej tradície."

Takíto hrdinovia sú samozrejme odmietnutí ako liberálnou (post)modernou masovou spoločnosťou netolerantnou voči niekomu, kto sám sebe nazve jedinou "pravdou, cestou a životom" a je odmietaný aj slovenskými pseudokonzervatívcami paktujúcimi sa pokojne s .časopisom ktorého šéfredaktor v .editoriale volá po "registrovaných partnerstvách". Ako napísal Lisicki: "Človek zbavený prostorného času mýtu, človek ponorený do "permanentného rozochvenia" nemôže už rozumieť hrdinom minulosti... Nielen, že ich nechápe, ale cíti sa priamo povolaný k tomu aby ich odsúdil. V obrane skutočného kultu vidí tichý súhlas s útlakom a prenasledovaním veriacich (preto František Mikloško okrem túžby po trafike vedie populárny "boj" za pyšného biskupa Bezáka)... Miesto toho, aby sme prejavovali milosrdenstvo blúdiacim a zavrhli nepravé hodnoty, ktoré hája, preukazujeme milosrdenstvo ich bludom. Neschopnosť nazvať bludy pravým menom a postaviť sa proti tým, ktorí ich hlásajú, nie je však prejavom milosrdenstva, ale slabosti a ľahostajnosti ducha."

Svoju esej o hrdinoch a rytieroch minulosti (o skutočných rytieroch, nie o parodickej groteske v ktorej nikto križiaka nespozná akou je Lipšicov poskok Milan Krajniak) končí slovami T. S. Eliota (hoci lepší by bol Belloc) vyznievajúcimi dnes už len ako epitaf: "Bolo to kresťanstvo, kto sa zaslúžil o tom, čím bola Európa; koniec kresťanstva by nutne znamenalo koniec Európy a jej kultúry."

Pelagiánsky charakter spoločnosti 

Posledná a možno najdôležitejšia esej Lisického uverejnená v tejto knižke sa zaoberá gnostickým charakterom súčasnej spoločnosti. Začína ju na jednej strane oprávnenou kritikou na gnostika de Chardina, ktorý má dodnes značný vplyv na myslenie mnohých cirkevných hierarchov a na druhej strane s kritikou de Cardina významovou spojenou obhajobou katolíckeho konceptu dedičného hriechu (pričom využíva najmä argumenty Sv. Augustína, Sv. Tomáša Akvinského a tridentského koncilu) ako anti-gnostickej hrádze. 

V konečnom dôsledku toho však odhaľuje veľa najmä o súčasnej spoločnosti: "De Chardinov vplyv s jeho snami o všeobecnej evolúcii ľudstva, ktoré prirodzeným spôsobom neodvratne a akosi nevedomky smeruje k stavu božskej premeny, ku Kristovi-Omege, k božskému Super-ego, svedčí o úpadku tradičného učenia Cirkvi (presnejšie by mal Lisicki napísať o úpadku časnej hierarchie Cirkvi prispôsobujúcej sa mase, neschopne držať sa tradície, ktorá jediná túto časnú hierarchiu legitimizuje a oprávňuje k existencii). Skúsenosť porušenosti, skazenosti a poškvrnenia ustúpila presvedčeniu o vrodenej, prirodzenej a neporušiteľnej dôstojnosti človeka... rozdiel medzi tým, čo je kresťanské a čo ľudské mizne... Krst už neočisťuje a neposkytuje spásu pred smrťou, môže byť najviac ak pečaťou a znamením príslušnosti k novému ľudstvu. Každý človek bol už Kristom vykúpený, dokonca aj keď o tom nevie ... byť človekom znamená byť navždy vykúpeným."  

Adamov hriech a jeho dôsledky sa v poňatí moderných teológov strácajú a človek nemá byť Bohom umučeným na kríži pred čím zachránený, čím sa popiera učenie Cirkvi flagrantne vyjadrený napríklad v dekréte tridentského koncilu O ospravedlnení. A s tým ide ruku v ruke aj postupná dechristianizácie, vrátane latentnej vnútornej u ľudí, ktorí sa pokladajú za kresťanov aspoň formálne. "Nikto im nesmie povedať, že sú nemocní. Že sa spásy na tomto svete nedočkajú. Že jediným spôsobom, ako zmyť vinu, prvotné i vnútorné poškrvnenie nie je ani dobročinnosť, ani akákoľvek forma prirodzeného altruizmu, ale prijatie lieku  zhora (sprostredkované Cirkvou vo sviatostiach)... A práve De Chardin je symbolom úteku a dezercie kresťanstva pred pravdou o vrodenom porušení, ktorá sa týka každého človeka." Lisicki je si pritom vedomý toho, že zarytými obhajcami De Chardina boli ideoví otcovia II. vatikánskeho koncilu De Lubac a Rahner, nezakrýva však ani skutočnosť, že De Chardinovi vyjadril pochvalu (ktorú priamo cituje) dokonca koncilný perita Joseph Ratzinger. Pre uskutočnenie De Chardinových evolucionistických teórií "je však potrebné jediné, najprv zavrhnúť prvotný hriech." Proti De Chardinovi, stúpencovi Pelágia, uchyľuje sa Lisicki pod ochranné krídla Sv. Pavla a jeho listu Rimanom a k nevyhnutnosti absolútnej poslušnosti k Bohu bez ktorej prichádza Pád pretrhávajúci vzťah človeka s Bohom, z ktorej existuje vyslobodenie len na kríži, nie cez evolúciu ľudstva. "A tak je Kristova obeta (tak úžasne vyjadrená v tradičnej katolíckej omši plne vyjadrujúcej podstatu Sv. omše podľa ustanovení tridentského koncilu) práve tou odpoveďou na stále aktuálnu a v samotnej podstate konečného ducha obsiahnutú možnosť vzbury a pýchy. Táto možnosť bude zničená, pretože sa medzi každým veriacim a ním, Pánom, vytvára blízky, neopakovateľný a intímny vzťah. Kristus už nie je vzdialeným Bohom prechádzajúcim sa po záhrade, ale Bohom blízkym, jedným z nás, ktorý sa pre našu spásu nechal ukrižovať. Hierachia ostáva zachovaná... (No) teraz ho človek vidí tvárou v tvár, ako pre neho trpí na kríži, ako sa pre neho nechá ponižovať a urážať. Vidí jeho presväté telo, jeho navždy krvácajúce rany, jeho nikdy nezhojiteľné jazvy. Človek, ktorý miluje Krista už nemôže myslieť na seba..." Podmienkou spásy je tak "útok na človeka" z inej Lisického eseje, útok na progresivistický humanistický blud, ktorý ukrižovaného Krista nepotrebuje.    

 Lisicki sa tak vracia ku Sv. Augustínovi, ktorý "nevystupuje proti Pelagiovi preto, že by bol pesimista... jeho najdôležitejším motívom bola obrana milosti, nezmernej Božej lásky. On človeka neponižoval, ako by to dnes mohli povedať moderní teológovia, aby povýšil Boha. Nie. Bral človeka takého aký je... a práve takého ho chcel zachrániť. Pochopil, že ten, kto nevidí hlbokú demoralizáciu ľudstva, ktorú nejde - iba ak vďaka milosti - odstrániť, ten sa voči človeku dopúšťa najväčšej krutosti. Tí, ktorí uznajú prirodzenú nevinnosť človeka, sú nútení prijať buď optimistický utopizmus, alebo gnosticizmus, podľa ktorého sa zlo javí ako neodstrániteľné a tkvie v samotnom usporiadaní stvoreného sveta. Tieto dve tendencie sa vzájomne prekrývajú, podnecujú a podmieňujú. Pokiaľ nie je utrpenie vo svojej podstate trestom... môže byť buď dielom zlého demiurga... alebo preludom, zdaním, či ilúziou, ktorá bude v budúcnosti prekonaná. Smrť, nemoc, zmyselnosť, neschopnosť sebaovládania, nemravnosť, či zbabelosť sa zdajú čímsi cudzím alebo neskutočným. Ich dôsledkom je v prvom prípade gnostický nihilizmus, v druhom utopizmus." 

A masová spoločnosť snažiaca sa toto všetko zahlušiť v neustálom dráždení vášní a kolotoči uspokojovania najnižších pudov si tieto možnosti s radosťou volí a berie ich ako oslobodenie. Manichestické oslobodenie v neustálej dekonštrukcii stvorenstva skrze primárnosť vlastného blaha voči mravným ideálom kresťanstva. "Skutočnosť, že vedomie o mravnom úpadku a o tom, že nás pred ním môže spasiť len nadprirodzená milosť, vymizlo z vedomia ľudí a zbavuje Cirkev sily. Stále viac sa stáva podobnou ľudským inštitúciám. Avšak jej autorita nepochádza od ľudstva, ale od Krista... Jej prvoradou úlohou by mala byť záchrana a náprava duší poškvrnených dedičným hriechom."  

Záver

Lisického eseje sú jasne najsilnejšou a najlepšie prepracovanou časťou knihy. Nielenže - odhliadnuc od niektorých liberálnych prímesí, ktoré sa v nich nájdu - sú vo svojom základe prvkom kontrarevolučného myslenia, ale navzájom sa myšlienkovo dopĺňajú a poukazujú na základné idey nevyhnutné pre reálnu obnovu kontrarevolúcie, alebo kultúrno-spoločenského konzervativizmu hodného toho mena, ktorý nie je len náhodnou reakciou na niektorý z liberálnych excesov ako je tomu v prípade nekonzistentného a v podstate revolučného anglo-saského "konzervativizmu". 

Okrem neho za zmienku stojí len niekoľko myšlienok z liberálno-dialektických úvah Michalského ako sme uviedli vyššie. Stojí však za to ešte sa pristaviť pri niektorých myšlienkach z eseje Wojciecha Wencela všímajúceho si kultúrna dizonancie (post)modernej kultúry, ktoré vidí napríklad v hudobnom, či literárnom úpadku post-barokovej éry.  Na základe tejto úvahy následne dospieva v eseji k poznaniu všeobecného spoločenského úpadku, ktorý ďalej analyzuje a demaskuje. Napríklad "Satan je dnes najmocnejším tlačovým magnátom, inšpirátorom reklamných agentúr a vydavateľstiev psychologickej literatúry." Po čom nasleduje ďalšie dokladovanie vonkajších prejavov gnosticizmu v súčasnej masovej "kultúre" a zhrnutie ich dôsledkov: "Všetky tieto javy predstavujú bezprostrednú manifestáciu zla. Jej dôsledkom je rozpad medziľudských vzťahov...". 
Následne prechádza k úpadku intelektuálneho života, ktorého centrom sa stáva bezduchý gnostický materalizmus, gnostická dekonštrukcia hmoty spočívajúca v zameraní ľudského života na nezmyselné hromadenia, často až absurdné hromadenie statkov.

Najzaujímavejšou je však stať z Wencelovej eseje venujúca sa súčasnej spoločnosti cez jej karnevalový charakter útočiaci gnosticky na všetky tradične normálne formy s cieľom tieto totálne travestovaťTeda charakter v minulosti Cirkvou potláčaný a dnes  vládnúci v jej časnej ľudskej podobe. Bohužiaľ Wencel bol schopný vidieť iba povrch a ani s tým sa nevedel poriadne vysporiadať, skôr bol schopný upriamiť pozornosť, že niečo sa v masovej povrchnosti stráca a že to nie je dobré. Nebol však schopný doviesť zaujímavý a pravdivý základ svojej úvahy o karnevalizácii modernej spoločnosti a samotnej liturgie k jej plným neblahým dôsledkom. K skutočnosti. že všetko sa mení tak, aby to vyhovovalo najrozmanitejším túžbam a rozmarom človeka. To platí i o samotnej liturgii sprostredkujúcej to najpodstatnejšie v živote kresťana, ktorá je v povojnovej Cirkvi taktiež predmetom travestie a karnevalových výstupov. Redemptorista Bezák kladúci na "obetný stôl" plyšové hračky, to je karnevalová travestia par excellence