utorok 20. mája 2014

Mikloško na ceste za kreslom europoslanca, alebo návrat klauna


Po revolúcii v 1989 sa František Mikloško začal drať rýchlo k moci a nie je prekvapujúce, že sa tak stalo práve v liberálnej VPN vedenej Václavom Havlom, ktorá mala čoskoro začať plniť program v rozpore s tradičným kresťanským pohľadom na spoločnosť. Mikloško sa tu nepochybne cítil ako ryba vo vode. Prišiel však čas aby prestúpil do KDH z jednoduchých dôvodov - VPN bola slovenskému elementu - ktorým inak Mikloško vždy dôsledne pohŕdal - cudzia a tak tu nekvitli ruže jeho ambíciám živiť sa politickými trafikami a zároveň liberáli Mikloškovho razenia videli v KDH zrejmé nebezpečenstvo, že toto bude presadzovať určité tradičné kresťanské pohľady na spoločnosť. Mikloško tak ihneď zacítil svoje poslanie sa týmto tendenciám postaviť a premeniť KDH na "klasickú" európsku kresťansko-demokratickú stranu, ktorá namiesto kresťanského pohľadu dáva prednosť "hodnotám" liberálnej demokracie, vlastným liberálnym intelektuálom (podobným darmožráčom akých opísal v knihe Intelektuáli Paul Johnson) za akého František Mikloško sám seba vždy považoval. František Mikloško, dedič revolučnej myšlienky ako v politike, tak v náboženstve si tak našiel svoje pole pôsobnosti, budujúc si zároveň ako správny liberálny intelektuál zázemie v ideologicky podobných kruhoch. František Mikloško je archetypom "trtošenia" a "pregciavania" zo slávneho výroku Dobroslava Trnku, ktorý je predmetom posmechu liberálov najmä preto lebo trafil klinček po hlavičke.

Tieto skutočnosti je nutné si ozrejmiť skôr ako sa začítame do Mikloškovho najnovšieho článku uverejnenom na liberálnom portáli Postoy v ktorom sa Mikloško v rámci svojej kampane (keď opäť raz hľadá pre seba slušné materiálne zabezpečenie - trafika, ktorú má v časopise .týždeň pracujúcom na hlbšej akceptácii sodomie totiž zrejme nepostačuje jeho predstavám) snaží vyťažiť body pre zvolenie do funkcie europoslanca z "kauzy biskupa Bezáka", ktorú sám pomáhal rozpútať sledujúc už vtedy osobné ciele.   Revolucionár Mikloško totiž pozorne sleduje dopad totálne jednostrannej silenej mediálnej kampane v prospech bp. Bezáka a vyhodnocuje ako liberálne masírovanie postupne nivočí všetko kresťanské v slovenskej spoločnosti (na čom sa Mikloško samozrejme podieľa). A s tým prichádzajú aj jeho vyhlásenia, napríklad proti homofóbii (čisto ľavicovom ideologickom konštrukte slúžiacom na potieraní kresťanského pohľadu na sexualitu, ktorý už Mikloško vzal za svoj) a najnovšie sa Mikloško v opojení mediálnej ofenzívy pustil do odsúdenia normálneho tradičného jednoduchého katolicizmu, možno cítiac zadosťučinenie  v odvete voči pastierskemu listu slovenských biskupov proti "kultúre smrti", ktorý Mikloškovi musel poriadne pohnúť žlčou.

V tomto smere by tiež stálo za to vrátiť sa k obvineniam na biskupa Bezáka, že je súčasťou homosexuálnej lobby v Cirkvi. Je dosť podozrivé, že práve kruhy žiadajúce prijímanie homosexuálneho správania ako niečoho normálneho, ba dokonca niečoho, čo si zaslúži právnu podporu štátu (napr. v podobe "registrovaných partnerstiev", ktorých sa dožaduje Hríb) sú na bp. Bezáka tak blízko napojené. A celé ich súkolie do seba zapadá ako jedna dobre sediaca skladačka. Bezák - Mikloško- .týždeň  a jeho televízna podoba - NOVA (s prosodomitskými odídencami z SaS), etc. - medzi tými je nielen spojenie, ale priamo vzájomná kooperácia, alebo lepšie povedané kolaborácia pri dosahovaní politických cieľov. Je zvláštne, že tu bp. Bezák nemá potrebu sa očisťovať a dištancovať sa. Do protikatolíckych médií, ktorých je miláčikom práve preto, že v nich vystupuje ako rebel proti cirkevnej hierarchii, proskribovaný za svoje neortodoxné spôsoby a nie ako obhajca učenia Cirkvi v morálnych otázkach, napokon chodí hovoriť len o svojich vlastných domnelých krivdách, čo je naozaj veľmi zvláštna črta mučeníctva tohto sekulárneho "svätca" (ktorá je v úplnom rozpore s tým ako nespravodlivé prenasledovanie - keď už sa tak snáď bp. Bezák skutočne vidí - znášali skutoční svätci ako Sv. Ján z Kríža, ktorého väznili jeho vlastní rehoľní bratia v podmienkach na hrane prežitia a predsa svätec na nich krivého slova nepovedal).

Vráťme sa ale k Mikloškovi, ktorý práve vyhodnotil, že čas dozrel k útoku na posledné rezíduá tradičného slovenského katolicizmu. Ako sme uviedli vyššie týmto vždy pohŕdal a v rámci svojho liberálneho intelektuálneho presvedčenia a zarputilého modernizmu ako v kultúrnej tak v cirkevnej oblasti voči nemu vždy bojoval ruka v ruke so svojimi súputníkmi najrozličnejšieho náboženského vyznania a liberálno-demokratického zamerania, ktorých spája predovšetkým nenávisť k podobe akú mala katolícka Cirkev takmer celých posledných 2000 rokov. Mikloško rád hovorí o tom ako "zomieral za Cirkev", čím sa prakticky posmieva tým, ktorí za ňu skutočne položili život, alebo ho riskovali; a myslí tým svoj revolučný boj za premenu Cirkvi podľa pôvodných slobodomurárskych matríc, plne prispôsobenú modernému sekulárnemu svetu, Cirkev s rozvrátenou liturgiou, manicheistickým rozvrátením všetkej dogmatickej matérie a vôbec formy ako takej. Tých spiatočníkov, ktorí sa jeho revolučnému boju vzpierajú odsudzuje príznačne vo svojej paradigmatickej intelektuálnej povýšenosti do pozície primitívov.

Tento pojem a spôsoby, ktorými Mikloško narába tiež nádherne zapadajú do inej črty, ktorá mu je vlastná a síce jeho prináležitosti ku karnevalovým vzorcom správania, ktoré boli v minulosti cirkevnými otcami i cirkevnou hierarchiou odsudzované, no dnes sa však v dobe "kultu človeka" a nikdy nekončiacej zábavy stali centrom života spoločnosti a bohužiaľ aj samotnej časnej podoby Cirkvi. Mikloško neoddeliteľne spojený s infantilným vtipkovaním a estetickým i etickým dehonestovaním všetkého vážneho, rigidného, dôstojného, úctyhodného (požiadavka prijímania Eucharistie na ruku, ktorú vidí Mikloško dokonca ako kľúčovú je v tomto priam stelesnením toho, čo Mikloško reálne predstavuje). Vykrikuje na nás z vyvýšenej pozície karnevalového klauna, akéhosi Bezákovho hlásnika a dvorného šaša za potlesku médiami vymasírovanej beztvarej rovnostárskej masy a z určitej skupinky vymedzenej trvaním na tradičnom cirkevnom učení robí primitívov neschopných pochopenia jeho osvieteného učenia a ostentatívne ich vydáva na posmech. Zároveň s tým robí obsah viery predmetom verejného trhového kupčenia, ktoré má podobu typickej liberálnej predstavy masového dialógu, zároveň pritom zhadzujúc slovenskú cirkevnú hierarchiu, ktorej sa posmieva - a je zrejmé, akú pozíciu môže v takomto dialógu zohrať.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára