piatok 5. septembra 2014

Svätý Štefan, kráľ

Plinio Corrêa de Oliveira


Otcom sv. Štefana bol maďarský veľkovojvoda Gejza. Gejza sa oženil s Adelaide, sestrou katolíckeho poľského vojvodu a veľa šľachticov pri tej príležitosti prijalo sv. krst. Okrem jeho syna Štefana, ktorý mal pri krste 10 rokov, to nikto nebral  príliš vážne. Keď mal Štefan 20, oženil sa s Gizelou, sestrou sv. Henricha II, budúceho rímskeho cisára, ktorý mu bol veľkým spojencom pri šírení katolíckej viery. O dva roky neskôr, v roku 997 nastúpil na trón svojho otca ako maďarský vojvoda, štvrtý od chvíle, keď sa tento divoký nájazdnícky národ usadil na brehoch Dunaja. K apoštolskej zbožnosti a horlivosti pridal sv. Štefan odvahu a statočnosť vojaka a hrdinu. V napomenutí, ktoré zanechal svojmu synovi sv. Imrichovi,  píše, že takmer celý život strávil vo vojnách, rozširujúc svoje katolícke panstvo a odrážajúc nájazdy cudzích národov. Keď Štefan nastúpil na trón, tak obava z vlády nového náboženstva a snaha o uchovanie starých pohanských povier dohnala veľkú časť šľachty ku vzbure. Pálili polia, vraždili Štefanovi vernú katolícku aristokraciu a obľahli mesto Vesprém. Štefan zhromaždil vojsko a nemecké posily a pod zástavami sv. Martina a sv. Juraja sa s nimi stretol v bitke a hoci bol početne v nevýhode, porazil ich a zabil ich vodcu Kopáňa. Na znak vďaky za Božiu pomoc nechal na bojisku postaviť kláštor ku cti sv. Martina, založil ostrihomské arcibiskupstvo s piatimi diecézami a kalocské arcibiskupstvo s tromi diecézami. Vyslal do Ríma skúseného sv. Asteriska, ktorý tam požiadal o potvrdenie týchto arcidiecéz a o kráľovský titul pre samotného Štefana.  Silvester II s radosťou splnil obe žiadosti a poslal Štefanovi korunu, ktorá sa stala dedičnou uhorskou kráľovskou korunou, známou aj ako svätoštefanská koruna. Sv. Asteriskus, ako pápežov zástupca Štefana slávnostne pomazal a korunoval v roku 1001. Za kráľovské sídlo si zvolil mesto Alba Regalis.

Štefanov pohanský strýc Gyula, transylvánske knieža, vtrhol na Štefanovo územie s plánom zosadiť ho a zobrať mu jeho krajinu. Štefan ho porazil a Transylvániu pričlenil k uhorskej korune. Krátko na to musel potlačiť vzburu jedného zo šľachticov, ktorý vstúpil do služieb byzantského cisára. Potom odrazil nájazd bulharského kmeňa Bessov, zabil osobne ich náčelníka a dovolil Bulharom, ktorí o to prosili, aby sa v mieri usadil na uhorskom území. Keď prekročili uhorské hranice, veľa z nich bolo povraždených maďarskými banditmi. Štefan týchto zločincov odsúdil a rozkázal ich po dvoch obesiť popri cestách do Bulharska, aby všetci videli, že cudzinci sú v Uhorsku vítaní. Sv. Štefan si vždy mimoriadne ctil Pannu Máriu. Osobne zveril sám seba i svoje kráľovstvo pod jej ochranu. Svätý kráľ vždy prosil Svätú Pannu aby mohol zomrieť na sviatok jej nanebovstúpenia, 15. augusta. To sa mu splnilo. Pred tým ako naposledy vydýchol, pozdvihol oči k nebu a povedal: "Kráľovná neba, Spoluvykupiteľka sveta, tebe ako patrónke som zveril svätú matku cirkev v Uhorsku s jej biskupmi a kňazmi a kráľovstvo s jeho pánmi i ľudom." Po prijatí svätej Eucharistie a posledného pomazania 15. Augusta 1038 poručil svoju dušu Bohu. 

Štefan bol svätec, ktorého konverzia priviedla maďarský národ do Cirkvi. Bol niečo ako maďarský Clovis s tým rozdielom, že Clovis mal po obrátení ďaleko ku svätcovi, ale Štefan sa svätcom naozaj stal. Ani najbližší Clovisovi potomkovia neboli svätci, Štefanov syn Imrich bol. V tomto veľmi zhustenom životopise môžme pozorovať jednu z tých podivuhodných vlastností Katolíckej cirkvi ktoré nikdy nemôžeme dostatočne dobre zdôrazniť. Ľudia častokrát namietajú proti niektorému zo znakov, ktorými sa Cirkev vyznačuje, lebo odmietajú hľadieť na ňu v plnosti jej cností. Pri uvážení všetkých jej cností je Cirkev viac, ako keď sa uvažujú len jednotlivo. V takom ohľade je Cirkev podobná Stvoreniu. Písmo nám hovorí, že keď Boh kontemploval svoje dielo, tak videl že všetky časti su dobré, ale že celok je nádherný. 

Moderný katolík naplnený zženštilou sentimentalitou v živote sv. Štefana vidí krutého muža, muža vojnychtivého, nivočiaceho svojich nepriateľov, muža, ktorý svojmu strýkovi zobral územie, ktorý vlastnoručne zabil náčelník nepriateľského kmeňa, ktorý nechal povešať neposlušných Maďarov za to, že lúpežne prepadali národ, ktorému dovolil sa usadiť v jeho kráľovstve. Takýto kritik by od Štefana chcel, aby len odpúšťal, vždy nastavil druhé líce a utiekol pred každou konfrontáciou, ktorú obrana katolíckej viery prináša. Katolícka cirkev uskutočňuje všetky cnosti. Aj dobrotu k nepriateľom, ale aj bojovnosť. Aj milosrdenstvo k vinníkovi, ale aj spravodlivosť. Fyzionómia Cirkvi je postavená na súlade zjavne protichodných cností a tento celok je ušľachtilejší a krajší, ako hociktorá z cností braná o samote. Nezabúdajme, že keď Cirkev Štefana kanonizovala, tak nám ho postavila za príklad, ktorý máme ako katolíci nasledovať. Takže podajme krátku apológiu jeho života.  

Pri zákrok proti vzbúrenej šľachte musíme vidieť tri veci.
1. Štefan tu jednal s pohanskými polobarbarmi, ktorí vo väčšine prípadov nerozumeli inému jazyku ako sile. Uvedený krátky súhrn jeho života neuvádza, že do Uhorska priviedol množstvo misionárov, ktorí pokojnými prostriedkami usilovali o obrátenie národa na pravú vieru. Vzbúrenci však vieru odmietali a misionárov nezriedka umučili. To znamená, že títo vzbúrenci neboli len nepriateľmi sv. Štefana, ale aj nepriateľmi večnej spásy maďarského národa. 
2. Rebeli zdvihli zbrane, aby Štefana zbavili trónu, ktorý právoplatne po svojom otcovi prevzal. Stali sa tak zároveň nepriateľmi zvrchovanosti maďarského národa, ktorý Štefana urobil zákonným následníkom. 
3. Spory a chaos, ktorý vzbúrená šľachta v národe pôsobili prekážala Maďarom v akejkoľvek forme národného rozvoja. Aby sa národ mohol rozvíjať a budovať svoju vlastnú kultúru a civilizáciu, potrebuje v štáte pokoj a mier. Katolícka viera je prostriedok par excellence, ktorý usporiadava veci podľa prirodzeného poriadku a vedie národ k rozvoju. Preto táto aristokracia, ktorá udržiavala Uhorsko v zavrhnutia hodnom pohanstve, usilovala o udusenie Viery a zosadenie legitímneho dediča trónu, prekážala skutočnému národnému vývoju a v tomto spore išlo o samotnú budúcnosť Uhorska. 

Je mimo akúkoľvek pochybnosť, že Štefan mal právo túto rebelujúcu šľachtu potlačiť a zničiť. Bolo to absolútne spravodlivé.   

Bessovia, ktorí vtrhli do Uhorska boli tiež pohania. Vtrhli tam z cieľom dobyť a uchvátiť si pre seba toľko, koľko dokážu. V tých časoch bol dušou armády kráľ. Nebol len symbolickou postavou, ale skutočným vojvodcom a bojovníkom. Neraz patril kráľ k najlepším vojakom svojej armády. Bolo vcelku obvyklé, ak sa v bitke stretli dvaja králi, ako šampióni oboch strán.  Kto čítal Pieseň o Rolandovi vie, že bitky viedli protivníci z oboch strán, ktorí mali rovnaké aristokratické postavenie. Každý katolícky bojovník bojoval s moslimom rovnakej úrovne. Netvrdím, že to tak bolo vždy a v každej bitke. Bol to ale ideál. Podľa vtedajšej mentality rozhodovala česť a ušlachtilosť anebolo pre katolíckeho kráľa nič dôstojnejšie, ako bojovať a zabiť pohanského kráľa jeho vlastnými zbraňami. 

Jeho pohanský strýko prišiel s Transylvánie, aby ho napadol a dobyl jeho krajinu. Štefan podnikol protiútok, strýka zajal a jeho krajinu pričlenil ku svojej korune. Toto sa v právnickej terminológii volá právo dobyvateľa.  Ak nejaký národ alebo štát má pevný úmysel zničiť iný národ alebo štát, tak napadnutý má spravodlivé právo brániť sa. A ak nebezpečenstvo zo strany útočníka pretrváva, tak aby sa predišlo nepretržitým hrozbám od útočiaceho štátu, má brániaci sa štát právo podrobiť si útočníka a zabrať jeho územie. To platilo obzvlášť v časoch, keď sa národy len pomaly vynárali z barbarskej temnoty. 

A prečo Štefan tak rázne zasiahol proti tým, ktorí bránili slobodnému prechodu tých, ktorým dovolil usadiť sa v Uhorsku?  Pretože tí banditi porušili najzákladnejší medzinárodný zákon: pohostinnosť. Sv. Štefan dal Bessom slovo, že môžu do krajiny vstúpiť ako priatelia a žiť tam ako jeho verní poddaní. Oni mu uverili. Zložili zbrane a zobrali svoje rodiny, zlato a majetky, ktoré potrebovali pre štart v novej vlasti. Títo ľudia by s veľkou pravdepodobnosťou prijali katolícku vieru. Banditi porušili kráľovo slovo, zabili mnoho mierumilovných imigrantov a ulúpili im majetky a zlato. Také bezprávie bolo treba potrestať smrťou. 

Energiu a silu, s ktorou Štefan pracoval pre katolícku vec Cirkev schválila, keď Štefana svätorečila. Bol známy aj svojim milosrdenstvom k slabým a chudobným, chránil a podporoval vdovy a siroty. Ku kléru bol veľkodušný a nadovšetko horlivo si ctil Pannu Máriu. Zasvätil svoj život aj svoju krajinu Veľkej Pani, ako ju volal, takže každý aspekt jeho života je vysoko nasledovaniahodný. 

Skončím tým, že ukážem na súlad protikladných cností, ktorý charakterizuje katolíckeho ducha. Sv. František Saleský, ktorý sa preslávil svojou jemnosťou a prívetivosťou urobil všetko preto, aby podporil úsilie svojského vojvodu podniknúť krížovú výpravu proti ženevským kalvínom. Naneštastie vojvodovo vojsko bolo porazené a dnes možno navštíviť múr, pri ktorom prelievali krv katolícki vojaci povzbudení do boja svätým Františkom. Ba i v liturgii pozorujeme túto zhodou protikladných cností. Nášho Pána voláme Baránok Boží, pretože vo svojom utrpení nám predviedol dokonalú pokoru a miernosť. Písmo ho však volá aj Levom z Júdu, pretože na konci sveta príde so slávou a mocou a zničí Antikrista a jeho kohorty a bude súdiť živých i mŕtvych.



Prosme teda sv. Štefana, aby nám daroval milosť pochopiť a milovať tieto zdanlivo opačné ale v skutočnosti komplementárne cnosti, ktoré vidíme živote jeho i Katolíckej cirkvi.

štvrtok 4. septembra 2014

De Regno - kapitola 11

Čo stratí kráľ, keď sa zmení v tyrana?
Sv. Tomáš Akvinský


[75] Pretože pre kráľov je pripravená veľkolepá odmena v nebeskej blaženosti, musia si dávať pozor sami na seba, aby sa nezmenil v tyranov. Niet pre nich nič náležitejšie, ako prejsť z kráľovskej dôstojnosti, do ktorej boli povýšení tu na zemi, do slávy nebeského kráľovstva. Tyrani, ktorí pre pár pozemských výhod opustili cestu spravodlivosti, takúto odmenu nezískajú, pretože nevládnu spravodlivo. Aké hlúpe je obetovať tie najvyššie a večné dobrá za bezvýznamné časné dobrá vidí každý, okrem blázna a neznaboha.

[76] Treba tiež dodať, že aj samotné časné dobrá, pre ktoré tyran kráča cestou nespravodlivosti, viac osožia kráľovi, ktorý spravodlivosť zachováva.

[77] Medzi svetskými dobrami sa nezdá byť nič cennejšie ako priateľstvo. Priateľsvo zjednocuje dobrých mužov, zachovávava a prehlbuje ich cnosti. Priateľstvo potrebujú všetci, bez ohľadu na povolanie, ktorým sa zaoberajú. Nevnucuje sa nám v dobrých časoch, ani nás neopúšťa v protivenstvách. Prináša nám takú veľkú rozkoš, že radosť sa mení v obavu, ak priateľ nie je prítomný a všetky ťažkosti sa vďaka priateľskej láske zdajú ničotné. Žiadny tyran nie je dosť krutý, aby ho priateľstvo netešilo. Keď Dionýzius, tyran v Syrakúzach, chcel jedného z dvoch priateľov, Damona a Pythia, ten čo mal byť zabitý ho prosil, aby ho prepustil na istý čas, dať si do poriadku svoje záležitosti a jeho priateľ sa dostavil ako záruka. Keď sa priblížil určený deň a on sa stále nevracal, všetci považovali dobrovoľného rukojemníka za blázna, ale on sa o priateľovu vernosť ani trochu nebál. V danú hodinu sa priateľ vrátil. Tyran obdivoval ich statočnosť, rozsudok odvolal, ba dokonca požiadal, aby ho pribrali do svojho priateľského zväzku. [Cf. Valerius Maximus IV, 7, Ext. 1; Vincent of Beauvais, Specul. Doctrinale V, 84.]

[78] Napriek tomu, že tyran túži po výhodách priateľstva, nikdy ich nezíska, pretože keď usiluje nie o spoločné, ale o vlastné dobro, niet medzi ním a jeho poddanými nič spoločné. Všetky priateľstvá stoja na základe toho, čo majú tí, ktorí sa priatelia, spoločné. Vidíme, že tí, ktorí sa zjednotili v priateľstve majú spoločný pôvod, alebo podobné životné habity, alebo spoločné záujmy. Preto medzi tyranom a poddanými nemôže byť žiadne, alebo len veľmi malé priateľstvo.  Ak sú poddaní utláčaní tyranskou nespravodlivosťou a cítia, že nie sú milovaní, ale nimi tyran pohŕda, tak určite k nemu nezahoria láskou, pretože milovať svojich nepriateľov a dobre robiť tým, čo prenasledujú je príliš veľká cnosť pre obyčajného človeka. Ani tyran nemá dôvod sťažovať sa, že ho poddaní nemilujú, lebo nerobí nič preto, aby ho mohli milovať. Dobrého kráľa ale milujú mnohí, pretože je vidieť, že miluje svojich poddaných a usilovne pracuje pre spoločné blaho a poddaní vidia, že z horlivej starostlivosti kráľa im plynie mnoho dobra. Nenávidieť priateľa a odplácať svojim dobrodincom zlom je priveľký zločin, aby sa dal spravodlivo pripísať väčšine ľudí.

[79] Dôsledkom tejto lásky je, že vláda dobrých kráľov je stabilná, pretože ich poddaní sa nevzpierajú podstúpiť pre svojho kráľa akékoľvek nebezpečenstvo. Príklad vidíme v Júliovi Cézarovi, ktorý ako Suetonius udáva, miloval svojich vojakov tak, že keď počul ako niektorých zmasakrovali, "odmietol si strihať vlasy a holiť bradu, kým nepomstí ich smrť." Takto si získal tých najvernejších a najstatočnejších vojakov a mnohí z nich, keď padli do zajatia radšej prijali popravu, ako slobodu pod podmienkou, že budú bojovať proti Cézarovi. Octaviana Augusta, ktorý svoju moc používal veľmi mierne, poddaní tak milovali, že niektorí z nich "prikázali vo svojich závetoch obetovať v chrámoch zvieratá ako vďakyvzdanie, že ich cisár prežil” [Suetonius, Divus Augustus 59]. Nie je ľahké zvrhnúť vládu milovaného kráľa. Preto Šalamún hovorí (Prís 29:14): “Ak kráľ spravodlivo súdi bedárov, jeho trón sa pretrvá naveky. ”

[80] Vláda tyrana však netrvá dlho, pretože ju mnohí nenávidia  a len ťažko sa dá udržať to, čo je proti vôli mnohých. Človek sotva prejde týmto životom bez toho, aby znášal protivenstvá a počas tyranie málokedy chýba šanca proti tyranovi povstať a ak je šanca tak v množstve poddaných málokedy chýba niekto, kto by ju využil. Ľudia budú potom naklonení povstaniu a ak sa o niečo pokúšate s podporou veľkého množstva ľudí, len málokedy to zlyhá. A tak sa len zriedka prihodí, že vláda tyrana vydrží dlhý čas.

[81] Je to zrejmejšie, ak prihliadneme ku spôsobu, akým sa vykonáva tyranská vláda. Neuskutočňuje sa v láske a nejestvuje žiadne, alebo je len veľmi malé, priateľské puto medzi poddaným množstvom a tyranom a preto je evidentné, čo som vyššie uviedol. Tyran tiež nemôže spoliehať na lojalitu poddaných, pretože taký stupeň cnosti sa medzi ľuďmi nachádza len zriedka, aby sa nepokúsili zhodiť jarmo nespravodlivej poroby, keď sa  naskytne príležitosť. Ba podľa názoru mnohých ani nie je porušením vernosti, ak sa akýmkoľvek spôsobom učiní koniec tyranovým zločinom. Vláda tyrana je teda udržiavaná len strachom a tyran celou svojou mocou usiluje, aby sa ho poddaní báli. Strach je však chabá posila. Tí, ktorí sa krčia od strachu povstanú proti svojim  vládcom vždy, keď sa im zdá, že majú nádej urobiť to beztrestne a čim viac boli strachom držaní v poddanosti, tým zúrivejšie povstanú, ako voda, ktorá našla otvor, tým silnejšie strieka, čím väčší je na ňu vyvíjaný tlak. Sám strach tiež nie je bez nebezpečenstva, lebo mnohí z prehnaného strachu upadnú do zúfalstva a zúfalstvo častokrát človeku dodá odvahu vykonať čokoľvek. Preto vláda tyrana nebýva dlhá.

[82] Príklady hovoria rovnako jasne ako rozum. Ak preskúmame dejiny staroveku i moderných čias, sotva nájdeme vládu tyrana, ktorá vydržala dlho. Aristoteles v Politike [V, 12: 1315b 11-39], menuje mnoho tyranov a ukazuje, že ich vlády trvali len krátko a tí ktorí vládli dlho vládli preto, lebo svoju tyraniu držali nakrátko a v mnoho napodobňovali umiernenosť kráľov.

[83] Ešte zrejmejšie sa to ukáže, ak prihliadneme k božským výrokom lebo ako čítame v Jóbovi (24:30), “Pre hriechy ľudu ustanoví pokrytca vládcom.” A naozaj, nikoho nemožno volať pokrytcom oprávnenejšie ako toho, kto uchváti kráľovský úrad a vládne ako tyran, pretože pokrytec je človek, ktorý napodobňuje správanie iného, ako sa robí napríklad v divadle. Preto Boh necháva tyranov, aby získali moc a tak trestá hriechy ich poddaných. V Svätom Písme sa taký trest zvyčajne vola hnev Boží. V Ozeášovi (13:11) Pán hovorí: “Dal som ti vo svojom hneve kráľa". Nešťastný je kráľ, ktorý vládne ľudu ako nástroj Božieho hnevu, lebo jeho vláda nebude pevná, pretože “Boh nezabúda na svoje milosrdenstvo ani pre hnev  nezdržiava svoje zľutovanie.” (Ž 77:10). V Joelovi naopak čítame (2:13): “ Boh je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie." Preto Boh nenecháva tyranov vládnuť dlho, ale po búrke, ktorá sa znesie na ľud skrze tyrana, opäť obnovuje pokoj. Preto Sirachovec hovorí (10:17): “Boh rozrúcal prestol pyšných vladárov a na ich miesto posadil pokorných. ”

[84] Skúsenosť učí, že kráľ získa viac bohatstva spravodlivosťou, ako tyran násilím.  Pretože tyrania je mnohým protivná, musí tyran zamestnávať mnoho pobočníkov a stráží, aby ho chránili pred vlastnými poddanými. Na vlastnú ochranu utratí viac, ako dokáže ulúpiť svojim poddaným. Kráľovláda je však poddaným príjemná a kráľa namiesto žoldnierov chránia všetci poddaní. A tí slobodne dávajú kráľovi viac, ako tyran dokáže zobrať. Tak sa napĺňajú Šalamúnove slová (Prís 11:24): "Niekto (kráľ) rozhadzuje, a predsa mu stále pribúda, druhý zasa šetrí väčšmi, než sa sluší, a má nedostatok vždy." Podobne sa stáva, spravodlivým Božím rozhodnutím, že tí, čo nespravodlivo hromadia bohatstvá ich bezhlavo rozhadzujú a nakoniec o ne spravodlivo prídu. Šalamún preto hovorí (Eccles. 5:9): “ Kto miluje peniaze, nikdy nemá peňazí dostatok. Kto má rád nahromadený majetok, nemá dosť zisku.” A v Prísloviach (15:27) stojí: “Kto prahne po zisku, sužuje vlastný dom.” Kráľom, ktorí usilujú o spravodlivosť však Boh dáva bohatstvo tak ako Šalamúnovi, ktorý keď žiadal múdrosť, aby mohol spravodlivo vládnuť dostal prísľub obrovského bohatstva.

[85] Je zbytočné rozprávať o sláve, lebo nikto nepochybuje, že dobrý kráľ žije v spomienkach a chválach ľudí, nie len v tomto živote, ale aj po smrti a ľud za ním žiali. Mená zločinných kráľov sa hneď vytrácajú, alebo ak boli zločinní v mimoriadnej miere, tak sa na nich spomína ako na prekliatych. Šalamún preto hovorí (Prís 10:7): Pamiatka spravodlivého je na požehnanie, lež meno bezbožných spráchnivie,” lebo sa vytratí, alebo zanechá po sebe len odporný zápach.



Pokračovanie - Kapitola 12. Trest pre tyrana