štvrtok 4. septembra 2014

De Regno - kapitola 11

Čo stratí kráľ, keď sa zmení v tyrana?
Sv. Tomáš Akvinský


[75] Pretože pre kráľov je pripravená veľkolepá odmena v nebeskej blaženosti, musia si dávať pozor sami na seba, aby sa nezmenil v tyranov. Niet pre nich nič náležitejšie, ako prejsť z kráľovskej dôstojnosti, do ktorej boli povýšení tu na zemi, do slávy nebeského kráľovstva. Tyrani, ktorí pre pár pozemských výhod opustili cestu spravodlivosti, takúto odmenu nezískajú, pretože nevládnu spravodlivo. Aké hlúpe je obetovať tie najvyššie a večné dobrá za bezvýznamné časné dobrá vidí každý, okrem blázna a neznaboha.

[76] Treba tiež dodať, že aj samotné časné dobrá, pre ktoré tyran kráča cestou nespravodlivosti, viac osožia kráľovi, ktorý spravodlivosť zachováva.

[77] Medzi svetskými dobrami sa nezdá byť nič cennejšie ako priateľstvo. Priateľsvo zjednocuje dobrých mužov, zachovávava a prehlbuje ich cnosti. Priateľstvo potrebujú všetci, bez ohľadu na povolanie, ktorým sa zaoberajú. Nevnucuje sa nám v dobrých časoch, ani nás neopúšťa v protivenstvách. Prináša nám takú veľkú rozkoš, že radosť sa mení v obavu, ak priateľ nie je prítomný a všetky ťažkosti sa vďaka priateľskej láske zdajú ničotné. Žiadny tyran nie je dosť krutý, aby ho priateľstvo netešilo. Keď Dionýzius, tyran v Syrakúzach, chcel jedného z dvoch priateľov, Damona a Pythia, ten čo mal byť zabitý ho prosil, aby ho prepustil na istý čas, dať si do poriadku svoje záležitosti a jeho priateľ sa dostavil ako záruka. Keď sa priblížil určený deň a on sa stále nevracal, všetci považovali dobrovoľného rukojemníka za blázna, ale on sa o priateľovu vernosť ani trochu nebál. V danú hodinu sa priateľ vrátil. Tyran obdivoval ich statočnosť, rozsudok odvolal, ba dokonca požiadal, aby ho pribrali do svojho priateľského zväzku. [Cf. Valerius Maximus IV, 7, Ext. 1; Vincent of Beauvais, Specul. Doctrinale V, 84.]

[78] Napriek tomu, že tyran túži po výhodách priateľstva, nikdy ich nezíska, pretože keď usiluje nie o spoločné, ale o vlastné dobro, niet medzi ním a jeho poddanými nič spoločné. Všetky priateľstvá stoja na základe toho, čo majú tí, ktorí sa priatelia, spoločné. Vidíme, že tí, ktorí sa zjednotili v priateľstve majú spoločný pôvod, alebo podobné životné habity, alebo spoločné záujmy. Preto medzi tyranom a poddanými nemôže byť žiadne, alebo len veľmi malé priateľstvo.  Ak sú poddaní utláčaní tyranskou nespravodlivosťou a cítia, že nie sú milovaní, ale nimi tyran pohŕda, tak určite k nemu nezahoria láskou, pretože milovať svojich nepriateľov a dobre robiť tým, čo prenasledujú je príliš veľká cnosť pre obyčajného človeka. Ani tyran nemá dôvod sťažovať sa, že ho poddaní nemilujú, lebo nerobí nič preto, aby ho mohli milovať. Dobrého kráľa ale milujú mnohí, pretože je vidieť, že miluje svojich poddaných a usilovne pracuje pre spoločné blaho a poddaní vidia, že z horlivej starostlivosti kráľa im plynie mnoho dobra. Nenávidieť priateľa a odplácať svojim dobrodincom zlom je priveľký zločin, aby sa dal spravodlivo pripísať väčšine ľudí.

[79] Dôsledkom tejto lásky je, že vláda dobrých kráľov je stabilná, pretože ich poddaní sa nevzpierajú podstúpiť pre svojho kráľa akékoľvek nebezpečenstvo. Príklad vidíme v Júliovi Cézarovi, ktorý ako Suetonius udáva, miloval svojich vojakov tak, že keď počul ako niektorých zmasakrovali, "odmietol si strihať vlasy a holiť bradu, kým nepomstí ich smrť." Takto si získal tých najvernejších a najstatočnejších vojakov a mnohí z nich, keď padli do zajatia radšej prijali popravu, ako slobodu pod podmienkou, že budú bojovať proti Cézarovi. Octaviana Augusta, ktorý svoju moc používal veľmi mierne, poddaní tak milovali, že niektorí z nich "prikázali vo svojich závetoch obetovať v chrámoch zvieratá ako vďakyvzdanie, že ich cisár prežil” [Suetonius, Divus Augustus 59]. Nie je ľahké zvrhnúť vládu milovaného kráľa. Preto Šalamún hovorí (Prís 29:14): “Ak kráľ spravodlivo súdi bedárov, jeho trón sa pretrvá naveky. ”

[80] Vláda tyrana však netrvá dlho, pretože ju mnohí nenávidia  a len ťažko sa dá udržať to, čo je proti vôli mnohých. Človek sotva prejde týmto životom bez toho, aby znášal protivenstvá a počas tyranie málokedy chýba šanca proti tyranovi povstať a ak je šanca tak v množstve poddaných málokedy chýba niekto, kto by ju využil. Ľudia budú potom naklonení povstaniu a ak sa o niečo pokúšate s podporou veľkého množstva ľudí, len málokedy to zlyhá. A tak sa len zriedka prihodí, že vláda tyrana vydrží dlhý čas.

[81] Je to zrejmejšie, ak prihliadneme ku spôsobu, akým sa vykonáva tyranská vláda. Neuskutočňuje sa v láske a nejestvuje žiadne, alebo je len veľmi malé, priateľské puto medzi poddaným množstvom a tyranom a preto je evidentné, čo som vyššie uviedol. Tyran tiež nemôže spoliehať na lojalitu poddaných, pretože taký stupeň cnosti sa medzi ľuďmi nachádza len zriedka, aby sa nepokúsili zhodiť jarmo nespravodlivej poroby, keď sa  naskytne príležitosť. Ba podľa názoru mnohých ani nie je porušením vernosti, ak sa akýmkoľvek spôsobom učiní koniec tyranovým zločinom. Vláda tyrana je teda udržiavaná len strachom a tyran celou svojou mocou usiluje, aby sa ho poddaní báli. Strach je však chabá posila. Tí, ktorí sa krčia od strachu povstanú proti svojim  vládcom vždy, keď sa im zdá, že majú nádej urobiť to beztrestne a čim viac boli strachom držaní v poddanosti, tým zúrivejšie povstanú, ako voda, ktorá našla otvor, tým silnejšie strieka, čím väčší je na ňu vyvíjaný tlak. Sám strach tiež nie je bez nebezpečenstva, lebo mnohí z prehnaného strachu upadnú do zúfalstva a zúfalstvo častokrát človeku dodá odvahu vykonať čokoľvek. Preto vláda tyrana nebýva dlhá.

[82] Príklady hovoria rovnako jasne ako rozum. Ak preskúmame dejiny staroveku i moderných čias, sotva nájdeme vládu tyrana, ktorá vydržala dlho. Aristoteles v Politike [V, 12: 1315b 11-39], menuje mnoho tyranov a ukazuje, že ich vlády trvali len krátko a tí ktorí vládli dlho vládli preto, lebo svoju tyraniu držali nakrátko a v mnoho napodobňovali umiernenosť kráľov.

[83] Ešte zrejmejšie sa to ukáže, ak prihliadneme k božským výrokom lebo ako čítame v Jóbovi (24:30), “Pre hriechy ľudu ustanoví pokrytca vládcom.” A naozaj, nikoho nemožno volať pokrytcom oprávnenejšie ako toho, kto uchváti kráľovský úrad a vládne ako tyran, pretože pokrytec je človek, ktorý napodobňuje správanie iného, ako sa robí napríklad v divadle. Preto Boh necháva tyranov, aby získali moc a tak trestá hriechy ich poddaných. V Svätom Písme sa taký trest zvyčajne vola hnev Boží. V Ozeášovi (13:11) Pán hovorí: “Dal som ti vo svojom hneve kráľa". Nešťastný je kráľ, ktorý vládne ľudu ako nástroj Božieho hnevu, lebo jeho vláda nebude pevná, pretože “Boh nezabúda na svoje milosrdenstvo ani pre hnev  nezdržiava svoje zľutovanie.” (Ž 77:10). V Joelovi naopak čítame (2:13): “ Boh je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie." Preto Boh nenecháva tyranov vládnuť dlho, ale po búrke, ktorá sa znesie na ľud skrze tyrana, opäť obnovuje pokoj. Preto Sirachovec hovorí (10:17): “Boh rozrúcal prestol pyšných vladárov a na ich miesto posadil pokorných. ”

[84] Skúsenosť učí, že kráľ získa viac bohatstva spravodlivosťou, ako tyran násilím.  Pretože tyrania je mnohým protivná, musí tyran zamestnávať mnoho pobočníkov a stráží, aby ho chránili pred vlastnými poddanými. Na vlastnú ochranu utratí viac, ako dokáže ulúpiť svojim poddaným. Kráľovláda je však poddaným príjemná a kráľa namiesto žoldnierov chránia všetci poddaní. A tí slobodne dávajú kráľovi viac, ako tyran dokáže zobrať. Tak sa napĺňajú Šalamúnove slová (Prís 11:24): "Niekto (kráľ) rozhadzuje, a predsa mu stále pribúda, druhý zasa šetrí väčšmi, než sa sluší, a má nedostatok vždy." Podobne sa stáva, spravodlivým Božím rozhodnutím, že tí, čo nespravodlivo hromadia bohatstvá ich bezhlavo rozhadzujú a nakoniec o ne spravodlivo prídu. Šalamún preto hovorí (Eccles. 5:9): “ Kto miluje peniaze, nikdy nemá peňazí dostatok. Kto má rád nahromadený majetok, nemá dosť zisku.” A v Prísloviach (15:27) stojí: “Kto prahne po zisku, sužuje vlastný dom.” Kráľom, ktorí usilujú o spravodlivosť však Boh dáva bohatstvo tak ako Šalamúnovi, ktorý keď žiadal múdrosť, aby mohol spravodlivo vládnuť dostal prísľub obrovského bohatstva.

[85] Je zbytočné rozprávať o sláve, lebo nikto nepochybuje, že dobrý kráľ žije v spomienkach a chválach ľudí, nie len v tomto živote, ale aj po smrti a ľud za ním žiali. Mená zločinných kráľov sa hneď vytrácajú, alebo ak boli zločinní v mimoriadnej miere, tak sa na nich spomína ako na prekliatych. Šalamún preto hovorí (Prís 10:7): Pamiatka spravodlivého je na požehnanie, lež meno bezbožných spráchnivie,” lebo sa vytratí, alebo zanechá po sebe len odporný zápach.



Pokračovanie - Kapitola 12. Trest pre tyrana

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára