streda, 2. apríla 2014

Pomýlené postoye Vladimíra Palka


Jedným z tragikomických prvkov modernej gnostickej spoločnosti je predstava, že skutočnosti významné pre mikrokozmos verejne činnej osoby sa stávajú automaticky kľúčovými okamihmi okolitého makrokozmu a dejinného diania, ktoré sa v tomto makrokozme odohráva. Takéto vnímanie nájdeme aj v prípade článku Vladimíra Palka Tri porážky, v ktorom autor hodnotí výsledky 1. kola prezidentských  volieb na pozadí jeho osobných liberálno-demokratických politických predstáv. 

Palko svoju úvahu poznačenú absurdným zveličovaním začína velebením úlohy modernistického utopistu  a revolucionára Kolakoviča, ktorého pôsobenie už predznamenávalo príchod Bezáka a jemu podobných nepriateľov katolíckej tradície, pre ktorých sa Cirkev zrodila najskôr ak v II. vatikánskom koncile. Nie náhodou sa v Palkovom časopise Impulz Kolakovičov zástanca a žiak Václav Vaško vyjadruje oslavne o Kolakovičovom rovnostárstve, dekonštrukcii cirkevnej hierarchie a stieraní rozdielov medzi klérom a laikmi, alebo  o "prekonávaní" filozofie Sv. Tomáša Akvinského ako aj o ďalších pre kresťanstvo rozkladných prvkoch Kolakovičovho modernistického myslenia poplatného osvietenským ideám. Od tohto bodu - Kolakovičovho pôsobenia - sa Palko vlastnou logickou úvahou dostáva až k svetobornému významu sviečkovej manifestácie (ktorej cieľom bola náboženská sloboda - teda akési oprávnenie vyznávať pravú vieru a zároveň rovnako tak všetky modly, ktoré svet pozná), ktorej sa on osobne zúčastnil a ktorá podľa neho dokonca prispela k pádu komunizmu. Od prehnanej glorifikácie "sviečkovej" ďalej vedie v Palkovom myslení priama spojnica k osobe Jána Čarnogurského (milovníka  B'nai B'rith), ktorého politický výsledok v prezidentských voľbách má byť podľa Palka akýmsi ukončením veľkého politického zápasu za "kresťanské Slovensko" (určite nie podľa Hlinkových predstáv), aký vraj Čarnogurský. a spol viedli. V samotnom prezidentskom súboji sme podľa demokrata Palka mohli mať kresťanského prezidenta (t.j. Čarnogurského).

V skutočnosti však Palko nehovorí o boji za kresťanstvo a už vôbec nie o boji o kresťanské duše (skutočne Palko nie je žiadna sv. Terezka a jeho slová neznamenajú viac ako politický gnosticizmus - v tomto zmysle predstavu, že politickým bojom v liberálno-demokratických podmienkach zachraňuje duše), ale o boji za liberálnu demokraciu. Iba v takom prípade sa boj proti "mečiarizmu" (populista Mečiar uchopil pritom moc aj pre neschopnosť takých prohavlistických liberálnych politikov akými bol napríklad František Mikloško), či boj za Slovensko v Európskej únii môžu javiť ako heroické skutky. Pravdu povediac by sa Palko aj s Čarnogurským mali za svoj podiel na zatiahnutí Slovenska do protikresťanskej Európskej únie skôr hanbiť a ospravedlniť sa zaň a nie sa ním vystatovať. To však ťažko možno očakávať od ideologických zástancov kresťanskej demokracie, degeneratívneho politického prúdu, ktorý v prispôsobovaní sa masovosti rozpustil pôvodnú jednotu kresťanských ideí a hodnôt ako to predvídal už Lev XIII.
Že sa Čarnogurskému a spolu s ním aj Hrušovskému dostalo od masy nakoniec zaslúženej odmeny možno totiž reálne považovať snáď len za malú pozitívnu externalitu volieb. V žiadnom prípade nejde o katastrofu akú sa nám snaží Palko nahovoriť. Revolúcia skrátka požiera svoje vlastné deti a nezastaví sa tam, kde jej "konzervatívny revolucionár" Palko rozkáže, resp. kde túži aby sa zastavila. A pritom všetkom je lepšie ani nerozoberať čo všetko kandidát Ján Čarnogurský počas svojej prezidentskej kampane v honbe za hlasmi natáral a ako sú jeho názory vzdialené spoločenským dôsledkom vážne branej katolíckej sociálnej náuky. 


O slávnom zápase havlistického liberála Mikloška a Vladimíra Palka za podobu slovenskej spoločnosti by sa však oplatilo čo to popísať. Nájdeme v ňom totiž aj také skvosty ako vládne spojenie s liberálnou stranou Pavla Ruska, podporu liberálneho biskupa Bezáka, spoločnú kandidatúra Františka Mikloška do eurovolieb s predstaviteľom kultúry smrti Kollárom (pôvodne členom najliberálnejšej a najnemorálnejšej slovenskej politickej strany SaS), presadzovanie ľudí z časopisu .týždeň presadzujúceho tzv. registrované partnerstvá - ako sú totalitný demokrat a deterministický ateista Mojžiš, či Eugen Korda na kandidátku OĽANO zo strany Vladimíra Palka (o hlasovaní týchto ľudí v kultúrnych otázkach si netreba robiť ilúzie).

Keď sa už Palko potom porovnáva s kardinálom Korcom (a pritom nie že by sme akokoľvek podporovali kandidatúru neokomunististického populistu a úslužného poskoka únie - Roberta Fica, alebo s takou podporou čo i len trochu súhlasili) s ktorým vraj viedol politický súboj, nech teda nezabudne porovnať aj povahu kultúrneho kontextu, ktorý stojí za ním a ktorý za kardinálom. Stačí si otvoriť časopis .týždeň na ktorý je Palko osobne, personálne aj ideovo napojený a hneď spoznáte antikresťanskú "kultúru", ktorá tento kontext u Palka tvorí. Protikresťanské postoje masy nepresadil totiž ani Fico, ani Mečiar, ani kardinál Korec, tie sú dôsledkom pa-kultúry hlásanej najmä liberálnymi médiami zahlcujúcimi verejný priestor amorálnymi splaškami. Okrem iného aj ľuďmi, ktorých Palko tlačil do parlamentu.
A čo takto Radoslav Procházka, ktorého teraz Palko kritizuje akoby ho nepoznal dávno predtým ? Ten Procházka na ktorého knižku nivočiacu tradičný kresťanský názor na zákony vypisoval do Palkovho časopisu Impulz samé chvály Daniel Lipšic (zaujímavé, že toto nevadilo ani súčasnému biskupovi Haľkovi členovi redakčnej rady). Ten istý Impulz, ktorý bez hanby dehonestoval katolícku liturgiu ako ju Cirkev slúžila stáročia. Kde sa teda teraz berie ta nevôľa Vladimíra Palka ohľadom liberála Procházku ?

Že by v Palkovom "konzervativizme", ktorý stojí na revolučnej ústave a v nej zakotvených revolučných štátnych orgánoch a "ľudských právach" ?  V tom sa nepochybne s liberálom Procházkom zhodne. A nielen s ním. A keď sa Palko dovoláva odporu voči kultúre smrti, ako to, že sa zabudol vyjadriť k podpore Maňku (hlasovania europoslanca Maňku sú celkom jasne v línii kultúry smrti) a absolútnej podpore Kisku v prostredí jeho ideových spolupútnikov z .týždňa ? Nehovoriac o tom, že Palko pokiaľ viem nevystúpil proti podpore tzv. registrovaných partnerstiev zo strany šéfredaktora časopisu .týždeň Štefana Hríba, neúnavného to talmudicko-protestantského bojovníka za adoráciu sebastredného biskupa Bezáka. Buď Palko stojí na jednej strane s nimi a potom je jeho kritika kardinála Korca absolútne pokrytecká, alebo kritizuje celkom selektívne a účelovo, zatiaľ čo Mikloško má vraj v .týždni podporujúcom "registrované parnerstvá" priamo stĺpček, kde sa naplno vyznáva zo svojej lásky k havlistickým protikresťanským ideálom.