sobota, 1. augusta 2015

Blasfemické hrôzy v pozadí modernej spoločnosti

Náčrt teórie kybergnózy 


Vráťme sa na chvíľu k Manifestu kyborga Donny Harraway aby sme obnažili pravdu o modernej spoločnosti, je to jeden z možných prístupov jej metaforického popisu. Popisu, ktorý však v sebe zahŕňa podstatu mnohých zásadných moderných javov ako prejavov kybergnózy. Harrawayovej manifest vystavaný na čírej ľavicovej nenávisti voči kresťanstvu (tu ide o skutočnú nenávisť naproti liberálnemu nálepkovaniu, ktoré vidí nenávisť v každom opačnom názore, zvlášť voči liberálnej modloslužbe sodomii a vraždeniu počatých detí v matkinom lone), vychádza z rúhačstva, feminizmu, socializmu a materializmu. Typických prvkov moderného vnútorne dialektického gnostického myslenia, ktorého základnou vnútornou opornou kostrou je manicheizmus (nijak nový vo svojich vonkajších prejavoch).

Malá poznámka na margo: liberalizmus – najpokryteckejšia ideológia akú dejiny poznajú je až neuveriteľne totalitárny (stačí sa pozrieť na tzv. „slobodné médiá“, ktoré píšu, vysielajú, zobrazujú neustále ten istý jeden pohľad s presnosťou akú im môžu hrubí komunisti len závidieť, nakoniec prúd totalitnej ideológie, ktorý sa vinie od správ, cez reklamy až po verejné toalety nikdy nekončí, samotný je „kyber“ a zahryznutý do vlastného chvosta) obzvlášť spojení s monštróznymi štruktúrami a technológiami dvoch dokonale odludštených hýbateľov: moderného štátu a korporácií, ktoré majú svoje prsty absolútne všade v rozmeroch aké žiadna spoločnosť nikdy nezažila.

„Stvorenie“ kyborga je potom zrejmým a logickým dôsledkom antikristovskej novopohanskej mysle gnostického manicheistického liberálneho aktivistu, ktorý nenávidí Boha, kresťanstvo, prirodzený zákon v človeku a snaží sa ich anihilovať prostredníctvom potierania samotnej skutočnosti (na tom sú založené všetky moderné filozofie adorované dnes aj modernistickými heresiarchami v cirkevných štruktúrach).  Miluje však modly a chŕli ich v nekonečnom prúde myšlienkových liahní a tovární.


Kyborg všetky ľudské štruktúry popiera a rozvracia, v rámci svojich manicheistických základov – obzvlášť materstvo, spoločenské zväzky – predovšetkým tradičnú rodinu ako ich základ, samotné ľudské telo, ktoré nivočí už v matkinom lone takým spôsobom, že je lotériou, kto má vôbec „právo sa narodiť“ (plne v logike dialektického pohľadu na „ľudské práva“, ktoré sú len kyberneticky nekonečne premennou „hodnotou“ a presadzovaním štátnej ideológie a nemajú nič s pôvodným prirodzenoprávnym bludom.)

Kyborgom charakterizovaným svojou premennosťou (kto videl popkultúrnu paradigmu v Terminátorovi 2, vie si ju veľmi dobre predstaviť) sú dnes manicheistické transgender sodomitské patvary človeka presadzované slaboduchými liberálnymi ideológmi a útočiacimi na samotné „mäso“ človeka ako čosi čo svojou skutočnosťou prekáža gnostickému útoku na Bohom stvorenu skutočnosť. Kybernetická zliatina nekonečnej premennosti LGBT blasfémie plodí stále nových „nadčlovekov“ rozkladu a chaosu ako ideálneho priestoru pre nivočenie skutočnosti v blasfemických snoch gnostického-romantizmu.

Všetko, čo presahuje človeka musí byť ponížené manicheistickým útokom, pošpinené, odludštené, beztvaré; hmota musí byť popretá a znesvätená. Minulosť odvrhnutá a nahradená blúznením. Stvorená skutočnosť musí byť zničená a pretvorená podľa vzorov manicheistických žrecov imanentizujúcich eschaton podľa vzorov satanských paradigiem vyslovených pri pokúšaní Krista na púšti. Všetko toto písala Harraway vo svojom manifeste a všetko toto je dnešnou realitou.

Človek musí byť zničený (gnosticky „pozdvihnutý“ v odľudštenú ideu kyborga), aby mohol slúžiť svojmu egoizmu, otročiť novým amorálnym elitám a predovšetkým kniežaťu tohto sveta, ktorý stojí v pozadí.  To on je manicheistickým božstvom, modlou blasfemikov a nepriateľom Stvoriteľa tohto sveta a tým, voči ktorému vedie vzburu až do skončenia sveta.




sobota, 25. apríla 2015

Konzervatívny výber - správy, ktoré Vás nenechajú chladnými

na fotke konzervatívci vskutku vyberaní, zdroj: SITA


Na slovenských internetových stránkach človek narazí na všeličo, najnovšie aj na spravodajský web nazvaný Konzervatívny výber . Spomínať túto stránku má dohromady tak jeden dobrý dôvod, ktorým je demonštrácia absolútnej straty súdnosti slovenských "konzervatívcov" (na tomto mieste sme o ich degenerovanej ideológii, ktorá je charakteristická predovšetkým hlbokým rozporom s tradičným západným pohľadom na spoločnosť písali mnohokrát a mnohorakými spôsobmi). 

Pod stránkou má copyright vydavateľ audio-kníh Kniha do ucha, ktorá má za sebou také konzervatívne počiny  ako vydanie zvukovej verzie slovenského bestselleru roka 2007 od majsterky feministickej brakovej literatúry Evity Urbaníkovej (tento rozhovor napovie tým, ktorí si ešte nedomysleli) s názvom Všetko alebo nič,  "rozprávky" multiumelca Branislava Jobusa (kamaráta Štefana Hríba a autora takých kvalitných pop-songov ako je Had nemá pleco, Keď som prášil matrac, alebo Hroch Karol na bicykli uháňa), ďalej dielo feministky Olivie Olivieri s názvom Cicuškine zápisky - bestofka vol. 1, hudobno poetický recitál z produkcie Geišbergovcov, alebo blúznenia Milana Krajniaka. Komu ešte ostala aspoň príslovečná štipka rozumu, ten si na základe uvedeného ľahko urobil obrázok o takomto konzervativizme. Verte, že podobný obrázok viac-menej sedí v konečnom dôsledku na všetko, čo si dnes v slovenskej verejnosti uzurpuje prídomok konzervatívny. 

Práve Krajniak bude zrejme jednou z hlavných postáv v pozadí tohto "výberu". To naznačuje aj Krajniakov článok   Prečo vznikol konzervatívny výber ?  Krajniak, ktorý sa považuje za samuraja a križiaka v jednej osobe (a možno aj za rytiera Jedi, morskú pannu, či Snehulienku) - nakoľko v pomätenej hlave bušidó a obrana katolíckej viery sú zrejme jedným - stratil totiž chuť čítať SME, čím sa celá táto štrapácia s Konzervatívnym výberom začala. Udialo sa tak však až (sic!) v momente, keď toto médium kúpila PENTA.
SME, ktoré bolo od počiatku nechutné a protikatolícke mu dovtedy vyhovovalo.  Čo samozrejme nie je prekvapujúce u človeka, ktorý je verným súputníkom a dôsledným obrancom liberála Lipšica a nemá problémy spojiť sa aj s politikmi "formátu" Miškova, autora proticirkevnej propagandy, ktorá pokojne predčí tú komunistickú.
Krajniak tak vstupom do PENTY do SME stratil svoje obľúbené médium, keďže jeho konzervatívna duša prahla po "dôležitých informáciách zo Slovenska, zo sveta a zo športu" (áno, čítate dobre, vo všeobecnom úpadku okolo nás nachádza Krajniak oporu v liberálnom odpade zo SME a po vstupe PENTY do tohto smetiska ťažko trpí, lebo mu chýbajú informácie zo športu - to je prosím slovenský konzervatívec). 

A preto milí konzervatívci, nebojte sa! Neostanete bez dôležitých informácií, Milan Krajniak, križiak z akého by aj bl. Urban II. vstal hrôzou z hrobu a ľudia okolo neho Vám predvedú harakiri podľa vlastného, rýdzo konzervatívneho gusta. Dodajú Vám informácie, bez ktorých by ste ťažko mohli žiť, a dýchať. Ak neveríte, určite Vás presvedčí niekoľko titulkov z článkov, ktoré Konzervatívny výber v poslednej dobe publikoval.
Veď, ako by sme len mohli žiť bez informácií o tom, že J. Migaš si zlomil nohu, alebo, že primátor Nesrovnal pokrstil  tigra ?   (a kto vie, čo ešte všetko možno vo svete katolíka Krajniaka pokrstiť). Ako by mohol vôbec existovať konzervativizmus neznalý toho, že Pellegrini si kopol do opozície, Kližan si finále nezahrá a SR prehrala prípravný zápas pred (hokejovými) MS, alebo bez modernistickej propagandy Kolakovičovcov - tentokrát pod taktovkou Mikloškovcov ? 

Slovenský konzervativizmus sa skrátka nemá čoho obávať, Milan Krajniak, križiak, samuraj a ex-čitateľ SME prináša so svojimi kumpánmi ten pravý konzervatívny výber. S tými  zaručene pravými hodnotami. Nech žije revolúcia a strata súdnosti! 

pondelok, 2. marca 2015

Marginálie ku konzervatívnej revolúcii

V tomto článku nechcem písať o konzervatívnej revolúcii v tak širokom zmysle, ako ju vymedzil autor Dielne Sv. Jozefa v článku o Revolúcii, kontrarevolúcii a konzervatívnej revolúcii. Taký príspevok by nemal vnútornú cenu, zaoberať sa napríklad "konzervatívcami" (ktorých majú predstavovať takí tragédi ako KDH a ich pohrobkovia, Konzervatívny inštitút a podobné kruhy) podľa kategorizácie vytváranej slovenskými politológmi a médiami tvoriacimi esenciu modernej hlúposti, by bolo zrejme neúctivé aj voči konzervatívnym revolucionárom v užšom slova zmysle o ktorých chcem písať. Pritom všetkom však treba mať vyššie uvedený článok stále na zreteli, lebo jeho kritika platí aj voči môjmu užšiemu vymedzeniu konzervatívnej revolúcie a v jej intenciách sa nesú aj tieto poznámky, položené akoby  na jej okraji. 

Ide mi teda čisto len o hnutie konzervatívnej revolúcie spojené predovšetkým s Nemeckom po 1. svetovej vojne. Dôvodom pre zaoberanie sa týmto myšlienkovým smerom je najmä skutočnosť, že toto nie je celkom bez príťažlivosti. Ak vo všeobecnosti možno konštatovať odpor konzervatívnej revolúcie k liberalizmu, rovnostárstvu,  či adorácii zlatého teľaťa mamonárskeho kapitalizmu a naopak vyznávanie sebaobetovania, osobnej zodpovednosti a hrdinstva, vysokých kultúrnych nárokov a hierarchického usporiadanie spoločnosti, všetky tieto a ďalšie prvky sú pre nás nepochybne sympatické. Nepochybne možno konštatovať, že viaceré osobnosti konzervatívnej revolúcie (Edgar Julius Jung, Ernst Junger, Ernst Kantorowicz, Carl Schmitt, Gottfried Benn, Heimito von Doderer, Stefan George, Othmar Spann, Claus von Stauffenberg a ďalší) ponúkali v rámci svojho myslenia idey, ktoré sú hodnotné a príťažlivé aj pre kontrarevolucionárov. 

Bez hlbšieho zaoberania sa ideovými otázkami tohto hnutia nemožno sa vyhnúť ani nepochybnému faktu, že ak by politika konzervatívnej revolúcie porazila svojho nacistického soka (najmä ak by sa presadil v podobe v akej sa nachádzal v okruhu kancelára von Papena, v ktorom pôsobili aj významní katolíci ako Erich Klausener, ktorý bol na čele Katolíckej akcie, možno niekde v intenciách Marburgského prejavu), svet by zrejme nespadol do hrôz, ktoré nasledovali a dodnes neskočili. Takéto víťazstvo mohlo potenciálne zastaviť komunizmus, aj liberalizmus, hoci na druhej strane (a to je vážny fakt) stále by zachovávalo mnohé z revolučnej infekcie s potenciálom k vývinu k podobným, alebo iným hrôzam. 

Z týchto stručných, možno mierne nesúrodých úvah vyvstáva snáď poznanie, že určité prvky konzervatívnej revolúcie sú využiteľné a to predovšetkým tie, ktoré sú v jasnom rozpore s moderným svetom a jeho filozofickými a ideovými základmi; ktoré sú vo svojej podstate kontrarevolučné, predstavujú prienik medzi konzervatívnou revolúciou a kontrarevolúciou, prípadne sú procesnými podmienkami a prvkami odporu voči modernej spoločnosti a jej gnostickým politickým paradigmám. 

Na druhej strane prítomnosť revolučného prvku, ktorý je priam zakódovaný v genetickom materiáli konzervatívnej revolúcie robí toto hnutie absolútne neprijateľným pre kontrarevolucionárov. Zásadným dôsledkom tejto revolučnosti je potom množina dekadentných prvkov, ktoré sú následne neoddeliteľne spojené s rôznymi podobami konzervatívnej revolúcie prejavujúcimi sa rôznymi spôsobmi - vzorovým je napríklad myslenia Julia Evolu, ktorý podomieľa volanie po vysokom kultúrnom štandarde viacerými úpadkovými prvkami, akými je napríklad jeho pomýlené učenie o metafyzike sexu, či ďalšie jeho neopohanské predstavy, ktoré následne absolútne anihilujú pozitívne prvky jeho myslenia. A to platí vo väčšej, alebo menšej miere o  všetkých osobnostiach konzervatívnej revolúcie, ktorí si revolučnými myšlienkami podomieľajú hodnoty ku ktorým sa hlásia a pokračujú tak bohužiaľ v dlhom rade kolaborantov s revolúciou, ktorí skôr, či neskôr strácajú a vyprázdňujú zo seba všetko pozitívne, lebo presne tak pôsobí revolúcia v dlhodobom horizonte. Mohli by sme ísť rad za radom po jednotlivých predstaviteľoch konzervatívnej revolúcie, to ale nie je predmetom týchto skromných úvah. 

Presne proti tejto ceste stoja katolícki svätí, ako bytostná metafyzická kontrarevolučná (ale nie priamo politická) proti-odpoveď. A hoci úlohou politického kontrarevolucionára nie je dosiahnutie svätosti (svätosť nie je cieľom politického zápasu, hoc môže byť súčasťou výkonu politickej funkcie) a spravidla mnohí súčasní tradiční katolíci sú aj napriek prípadnej osobnej svätosti nepoužiteľní v spoločenskom a politickom zápase, predsa kontrarevolucionár nemôže nikdy strácať z pohľadu cestu po ktorej svätci kráčajú. Lebo táto cesta je inkorporovaná v spoločenskom poriadku vecí, v ordo, ktoré je kostrou politickej, resp. spoločenskej kontrarevolúcie a znemožňuje mu v pnutí existenciálneho zápasu v jednotlivých osobných aj nadosobných rovinách upadnúť do revolučných úpadkových prvkov konzervatívnej revolúcie.   

Kto sa zloží liberálom z Postoya na novú trafiku ?


Liberálni adorátori dialógu z .Postoy.sk zatúžili po novej trafike. Postoy im asi moc nevynáša. Zachcelo sa im "konzervatívneho" denníku. Ten vraj prinesie na Slovensko hodnoty nevídané. Hlavnú hodnotu (najmä pre tvorcov), ktorú by takýto denník ponúkal si možno ľahko predstaviť už na základe vyjadrenia šéfredaktora Postoya na nimi zorganizovanej ultrakonzervatívnej diskusii (diskutovali zástupcovia SME, denníka N, čiže exSME, .časopisu .týždeň a Postoya a jeden liberálny bloger, ktorý vidí zrejme najväčšiu konzervatívnosť v tom, že denník nebude naviazaný na prepytujem "cirkev"):  "Založili sme účet, kde môžu ľudia posielať peniaze." 

Zrejme teda najviac záleží na tom či sa nájde dosť hlupákov, ktorí budú ochotní tento projekt financovať (zrejme po vzore zbierky na odmeny pre hráčov pražskej hokejovej Slávie za ich slabé výkony), lebo "hodnoty" ako prinesie "konzervatívny" denník podporovaný takými konzervatívnymi silami ako je SME, exSME, či .týždeň, tak také tu rozhodne ešte neboli. Diletantskí milovníci zlatého teľaťa liberálnej demokracie z Postoya a neúnavní podporovatelia rozkladu tradičného cirkevného učenia zo Sveta kresťanstva sú pochopiteľne pre liberálne kruhy vysnívanou "konzervatívnou" alternatívou. 

K žalostnému stavu kresťanstva, o konzervativizme ani nehovoriac, u nás prispieva, že najmä prostredníctvom tzv. mienkotvorných médií (v ktorých sú kovaní nedovzdelaní dekadentní modernisti okolo Gazdu a spol. nie náhodou varení a pečení) sú tieto demoliberálne paródie na kultúrno-ideovú opozíciu považované za predstaviteľov reálneho vyjadrenia vyššie  uvedených ideových prúdov. 

V meradle pôvodnej západnej kultúry však tieto karnevalové zjavy nielenže neobstoja, ale sú len dialektickým ohnivkom v súkolí protikresťanskej revolúcie, aby sa jej kolieska lepšie otáčali. 

Leon Bloy očakával kozákov a Svätého Ducha, ale bandu dekadentných pisálkov, ktorí budú ako púťová atrakcia natŕčať ruku z liberálmi postavenej klietky bláznov za rytmov verklikovania demoliberálnej žurnalistickej junty, to zrejme nečakal.  

Apropo, je chrapúnstvom typickým pre truhlíkov z Postoya napádať iné weby cez zvrhlíkov zo SME, ktorým nie je žiadna prasačina cudzia. Toto sú garanti a praví spojenci týchto "konzervatívcov". A tak bude vyzerať aj ich denník.