pondelok 2. marca 2015

Marginálie ku konzervatívnej revolúcii

V tomto článku nechcem písať o konzervatívnej revolúcii v tak širokom zmysle, ako ju vymedzil autor Dielne Sv. Jozefa v článku o Revolúcii, kontrarevolúcii a konzervatívnej revolúcii. Taký príspevok by nemal vnútornú cenu, zaoberať sa napríklad "konzervatívcami" (ktorých majú predstavovať takí tragédi ako KDH a ich pohrobkovia, Konzervatívny inštitút a podobné kruhy) podľa kategorizácie vytváranej slovenskými politológmi a médiami tvoriacimi esenciu modernej hlúposti, by bolo zrejme neúctivé aj voči konzervatívnym revolucionárom v užšom slova zmysle o ktorých chcem písať. Pritom všetkom však treba mať vyššie uvedený článok stále na zreteli, lebo jeho kritika platí aj voči môjmu užšiemu vymedzeniu konzervatívnej revolúcie a v jej intenciách sa nesú aj tieto poznámky, položené akoby  na jej okraji. 

Ide mi teda čisto len o hnutie konzervatívnej revolúcie spojené predovšetkým s Nemeckom po 1. svetovej vojne. Dôvodom pre zaoberanie sa týmto myšlienkovým smerom je najmä skutočnosť, že toto nie je celkom bez príťažlivosti. Ak vo všeobecnosti možno konštatovať odpor konzervatívnej revolúcie k liberalizmu, rovnostárstvu,  či adorácii zlatého teľaťa mamonárskeho kapitalizmu a naopak vyznávanie sebaobetovania, osobnej zodpovednosti a hrdinstva, vysokých kultúrnych nárokov a hierarchického usporiadanie spoločnosti, všetky tieto a ďalšie prvky sú pre nás nepochybne sympatické. Nepochybne možno konštatovať, že viaceré osobnosti konzervatívnej revolúcie (Edgar Julius Jung, Ernst Junger, Ernst Kantorowicz, Carl Schmitt, Gottfried Benn, Heimito von Doderer, Stefan George, Othmar Spann, Claus von Stauffenberg a ďalší) ponúkali v rámci svojho myslenia idey, ktoré sú hodnotné a príťažlivé aj pre kontrarevolucionárov. 

Bez hlbšieho zaoberania sa ideovými otázkami tohto hnutia nemožno sa vyhnúť ani nepochybnému faktu, že ak by politika konzervatívnej revolúcie porazila svojho nacistického soka (najmä ak by sa presadil v podobe v akej sa nachádzal v okruhu kancelára von Papena, v ktorom pôsobili aj významní katolíci ako Erich Klausener, ktorý bol na čele Katolíckej akcie, možno niekde v intenciách Marburgského prejavu), svet by zrejme nespadol do hrôz, ktoré nasledovali a dodnes neskočili. Takéto víťazstvo mohlo potenciálne zastaviť komunizmus, aj liberalizmus, hoci na druhej strane (a to je vážny fakt) stále by zachovávalo mnohé z revolučnej infekcie s potenciálom k vývinu k podobným, alebo iným hrôzam. 

Z týchto stručných, možno mierne nesúrodých úvah vyvstáva snáď poznanie, že určité prvky konzervatívnej revolúcie sú využiteľné a to predovšetkým tie, ktoré sú v jasnom rozpore s moderným svetom a jeho filozofickými a ideovými základmi; ktoré sú vo svojej podstate kontrarevolučné, predstavujú prienik medzi konzervatívnou revolúciou a kontrarevolúciou, prípadne sú procesnými podmienkami a prvkami odporu voči modernej spoločnosti a jej gnostickým politickým paradigmám. 

Na druhej strane prítomnosť revolučného prvku, ktorý je priam zakódovaný v genetickom materiáli konzervatívnej revolúcie robí toto hnutie absolútne neprijateľným pre kontrarevolucionárov. Zásadným dôsledkom tejto revolučnosti je potom množina dekadentných prvkov, ktoré sú následne neoddeliteľne spojené s rôznymi podobami konzervatívnej revolúcie prejavujúcimi sa rôznymi spôsobmi - vzorovým je napríklad myslenia Julia Evolu, ktorý podomieľa volanie po vysokom kultúrnom štandarde viacerými úpadkovými prvkami, akými je napríklad jeho pomýlené učenie o metafyzike sexu, či ďalšie jeho neopohanské predstavy, ktoré následne absolútne anihilujú pozitívne prvky jeho myslenia. A to platí vo väčšej, alebo menšej miere o  všetkých osobnostiach konzervatívnej revolúcie, ktorí si revolučnými myšlienkami podomieľajú hodnoty ku ktorým sa hlásia a pokračujú tak bohužiaľ v dlhom rade kolaborantov s revolúciou, ktorí skôr, či neskôr strácajú a vyprázdňujú zo seba všetko pozitívne, lebo presne tak pôsobí revolúcia v dlhodobom horizonte. Mohli by sme ísť rad za radom po jednotlivých predstaviteľoch konzervatívnej revolúcie, to ale nie je predmetom týchto skromných úvah. 

Presne proti tejto ceste stoja katolícki svätí, ako bytostná metafyzická kontrarevolučná (ale nie priamo politická) proti-odpoveď. A hoci úlohou politického kontrarevolucionára nie je dosiahnutie svätosti (svätosť nie je cieľom politického zápasu, hoc môže byť súčasťou výkonu politickej funkcie) a spravidla mnohí súčasní tradiční katolíci sú aj napriek prípadnej osobnej svätosti nepoužiteľní v spoločenskom a politickom zápase, predsa kontrarevolucionár nemôže nikdy strácať z pohľadu cestu po ktorej svätci kráčajú. Lebo táto cesta je inkorporovaná v spoločenskom poriadku vecí, v ordo, ktoré je kostrou politickej, resp. spoločenskej kontrarevolúcie a znemožňuje mu v pnutí existenciálneho zápasu v jednotlivých osobných aj nadosobných rovinách upadnúť do revolučných úpadkových prvkov konzervatívnej revolúcie.   

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára